← Slovensko

o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy

Najvyšší súd 6 Cdo 99/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. P. M., nar. X., bývajúceho v Č., zastúpeného JUDr. J. P., advokátom, so sídlom v Č. proti ţalovanej Slovenskej informačnej službe, so sídlom v Bratislave, Vajnorská 39, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp.zn. 7 C 98/2007, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo

  1. septembra 2009 sp.zn. 10 Co 302/2008, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Ţalobca v návrhu na začatie konania, doručenom súdu 25.7.2007, si uplatnil právo na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Ochranu osobnosti ţiadal poskytnúť rozsudkom, ktorým by ţalovanej bola uloţená povinnosť uverejniť v 5 x po sebe idúcich vydaniach týţdenníka P. na svoj náklad text : „Slovenská informačná sluţba, so sídlom v Bratislave, Vajnorská 39 sa ospravedlňuje Ing. P. M., bytom v Č. za to, ţe o ňom rozširovala nepravdivé informácie a donútila ho pod psychickým nátlakom opustiť svoje zamestnanie pracovníka Slovenskej informačnej sluţby“. Zároveň rozsudkom navrhol ţalovanej uloţiť povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú ujmu 200 000,-- Sk (6 638,78 eur) za spôsobenú škodu šírením nepravdivých informácií a poškodením váţnosti ţalobcu. 2 6 Cdo 99/2010 Okresný súd Čadca rozsudkom z
  2. júla 2008 sp.zn. 7 C 98/2007 zamietol ţalobu a ţalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 11 a § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a tým, ţe ţalovaná nezasiahla neoprávnene do osobnosti ţalobcu. Vychádzal zo skutočnosti, ţe ţalovaná tvrdením skutočností prednesených ústne na pojednávaní 21.1.2005 s vylúčením verejnosti a aj písomne v doplnení vyjadrenia k ţalobe z 24.1.2005, adresovaných Krajskému súdu v Ţiline v predchádzajúcom konaní medzi účastníkmi konania vo veci skončenia sluţobného pomeru pred Krajským súdom v Ţiline vo veci sp.zn. 25 S 58/2004, uplatnila subjektívne procesné právo účastníka súdneho konania – právo na obhajobu. Psychický nátlak na ţalobcu zo strany ţalovanej v súvislosti so skončením sluţobného pomeru nezistil, keď vychádzal v zmysle § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku z právoplatných rozhodnutí iných súdov, rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 31.1.2005 sp.zn. 25 S 58/2004 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.3.2006 sp.zn. 5 Sţ-o-KS/65/
  3. Vychádzajúc z ustanovenia § 8 ods. 1 Trestného poriadku podnet ţalovanej na začatie trestného stíhania proti ţalobcovi za trestný čin zneuţitia právomoci verejného činiteľa a za trestný čin neoprávneného pouţívania cudzieho motorového vozidla vyhodnotil plnením zákonnej oznamovacej povinnosti ţalovanej. Rozhodnutie o práve na náhradu trov konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a neuplatnením náhrady trov konania ţalovanou. Súčasne Okresný súd Čadca uznesením z
  4. júla 2008 sp.zn. 7 C 98/2007 zastavil konanie v časti návrhu, ktorou ţalobca ţiadal uloţiť ţalovanej povinnosť uverejniť v 5 x po sebe idúcich vydaniach týţdenníka P. na svoj náklad text : „Slovenská informačná sluţba sa ospravedlňuje Ing. P. M. za to, ţe ho donútila pod psychickým nátlakom opustiť svoje zamestnanie pracovníka Slovenskej informačnej sluţby“. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 96 ods. 1 a 2 O.s.p. a dispozitívnym úkonom ţalobcu, ktorý vzal na pojednávaní 1.7.2007 návrh na začatie konania v tejto časti späť a súhlasom ţalovanej s čiastočným späťvzatím návrhu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 6.8.
  5. Pred rozhodnutím o odvolaní ţalobcu odvolací súd reagujúc na návrh ţalobcu zo 16.9.2009, obsiahnutý v doplnení odvolania (č.l. 190), na zmenu petitu návrhu tak, aby súd 3 6 Cdo 99/2010 uloţil ţalovanej povinnosť ospravedlniť sa ţalobcovi za to, ţe o ňom rozširovala nepravdivé informácie (bez zverejnenia v týţdenníku P. – pozn. dovolacieho súdu), rozhodol uznesením vyhláseným na pojednávaní 17.9.2009 za prítomnosti právneho zástupcu ţalobcu tak, ţe zmenu petitu ţaloby nepripustil. O odvolaní ţalobcu rozhodol Krajský súd v Ţiline rozsudkom zo
  6. septembra 2009 sp.zn. 10 Co 302/2008, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil z dôvodu vecnej správnosti v zmysle § 219 O.s.p. a ţalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Stotoţnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Poukázal na právoplatnosť uznesenia súdu prvého stupňa o čiastočnom zastavení konania. O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej ţalovanej v odvolacom konaní nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keďţe si v súlade s ustanovením § 151 ods. 1 O.s.p. náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu a aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodil z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Dôvodnosť dovolania videl v tom, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 O.s.p., ďalej v tom ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tieţ v tom, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Namietal nesprávnosť postupu súdu prvého stupňa, ktorý nerozhodol v zmysle § 95 ods. 2 O.s.p. o ním navrhnutej zmene petitu návrhu, ktorou je aj zúţenie petitu návrhu, ale v rozpore s týmto ustanovením vyhlásil na pojednávaní uznesenie, ktorým zastavil konanie v časti, aby ţalovaná bola povinná uverejniť v päťkrát po sebe idúcich vydaniach týţdenníka P. text : „SIS sa ospravedlňuje Ing. P. M. za to, ţe ho donútila pod psychickým nátlakom opustiť svoje zamestnanie pracovníka SIS“. Ďalej namietal, ţe odvolací súd neodstránil vadný postup súdu prvého stupňa, ktorým postupom oba súdy mu odňali moţnosť konať pred súdom. Postup odvolacieho súdu bol vadným aj v tom, ţe v rozpore s ustanovením § 95 ods. 2 O.s.p. v odvolacom konaní nepripustil zmenu petitu návrhu zmenou spôsobu realizácie ospravedlnenia tak, ţe namiesto uverejnenia ospravedlnenia ţalovanej v päťkrát po sebe idúcich 4 6 Cdo 99/2010 vydaniach týţdenníka P. navrhol ospravedlnenie ţalovanej ţalobcovi pojať do výroku rozsudku. Podľa dovolateľa výsledky dovtedajšieho konania mohli byť podkladom pre konanie o takto zmenenom návrhu. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v tom, ţe oba súdy niţších stupňov nevykonali dokazovanie v potrebnom rozsahu. Ţalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobcu navrhla dovolanie zamietnuť pre neprípustnosť. Uviedla, ţe ţalobca proti uzneseniu súdu prvého stupňa o čiastočnom zastavení konania nepodal odvolanie a uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Oba súdy niţších stupňov zistili správne skutkový stav, ktorý aj správne právne posúdili. Nevykonanie ţalobcom navrhnutého dokazovania nebolo pre nadbytočnosť potrebným pre rozhodnutie vo veci. Ţalobcovi nebola odňatá súdmi moţnosť konať pred súdom, pretoţe nebol vylúčený zo ţiadnych svojich procesných práv. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania, t.j. či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasledujúcich O.s.p. moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe 5 6 Cdo 99/2010 dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  7. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá 6 6 Cdo 99/2010 prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale je rozhodujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska ust. § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide len v tom prípade, ak išlo o postup nesprávny (z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa tento postup súdu prejavil v priebehu konania, t.j. v činnosti, ktorá vydaniu konečného súdneho rozhodnutia predchádzala. Ţalobca v dovolaní namietal, ţe konanie pred odvolacím súdom trpí závaţnou procesnou vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, ţe odvolací súd neodstránil vadu konania pred súdom prvého stupňa spočívajúcu v nerozhodnutí podľa § 95 O.s.p. o ním navrhovanej zmene petitu návrhu. Procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. videl aj v nepripustení zmeny petitu návrhu v odvolacom konaní odvolacím súdom v súlade s ustanovením § 95 ods. 2 O.s.p. (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Podľa dovolacieho súdu je nesprávny právny názor, ţe zúţenie návrhu je zmenou návrhu, v zmysle § 95 O.s.p. „Zúţenie návrhu“ je totiţ procesným úkonom, ktorý sa riadi podľa svojej povahy reţimom čiastočného späťvzatia návrhu podľa § 96 O.s.p. O zmenu ţaloby ide vtedy, ak sa domáha ţalobca niečoho iného neţ v pôvodnej ţalobe, alebo ak poţaduje na základe rovnakého skutkového základu viac, neţ poţadoval v pôvodnej ţalobe, alebo ak poţaduje ţalobca síce rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rovnakého rozsahu), ale na základe iného skutkového stavu (skutkového základu veci), neţ aký uviedol v pôvodnej ţalobe. Za nedôvodnú preto treba povaţovať námietku dovolateľa, podľa ktorej mu mala byť odňatá moţnosť konať pred odvolacím súdom tým, ţe tento súd neodstránil nesprávny postup súdu prvého stupňa v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu na úpravu petitu ţaloby (tvrdiac, 7 6 Cdo 99/2010 ţe prvostupňový súd nesprávne čiastočne zastavil konanie, hoci zúţenie ţaloby nebolo jej čiastočným späťvzatím, ale zmenou ţaloby). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku v súvislosti s postupom prvostupňového súdu pri rozhodovaní o návrhu ţalobcu na úpravu petitu ţaloby správne poukázal na to, ţe uznesenie o čiastočnom zastavení konania nadobudlo právoplatnosť. Aj keď takéto vysporiadanie sa s uvedenou námietkou je postačujúce, dovolací súd dodáva, ţe prvostupňový súd správne posúdil dispozičný procesný úkon ţalobcu na úpravu petitu ţaloby ako jej čiastočné späťvzatie v časti o uloţenie povinnosti ospravedlnenia za to, ţe ho ţalovaná donútila pod psychickým nátlakom opustiť svoje zamestnanie pracovníka ţalovanej. Ţalobca sa totiţ pôvodne domáhal ospravedlnenia jednak za to, ţe ţalovaná o ňom rozširovala nepravdivé informácie a jednak za to, ţe ho donútila pod psychickým nátlakom opustiť svoje zamestnanie. Zúţenie ţaloby, pokiaľ ţalobca zotrval len na ospravedlnení za rozširovanie nepravdivých informácií, bolo za tejto situácie nepochybne jej čiastočným späťvzatím. K odňatiu moţnosti ţalobcu konať pred odvolacím súdom nedošlo ani tým, ţe odvolací súd nepripustil ním navrhnutú zmenu ţaloby v odvolacom konaní v časti nároku na morálne zadosťučinenie (ktorá mala spočívať vo vypustení spôsobu realizácie ospravedlnenia, t.j. vo vypustení slov, ţe ţalovaná „je povinná uverejniť v päťkrát po sebe idúcich vydaniach týţdenníka P. tento text na svoj náklad“), a ţe toto rozhodnutie bliţšie neodôvodnil. Uvedené procesné rozhodnutie totiţ nemohlo mať a ani nemalo ţiaden vplyv na posúdenie opodstatnenosti základu uplatneného nároku, t.j. oprávnenosti či neoprávnenosti tvrdeného zásahu. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, ţe úvaha súdu v zmysle § 95 ods. 2 O.s.p., či výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej ţalobe, súvisí s predbeţným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia súdu a jeho myšlienkového postupu; správnosť tejto úvahy z hľadiska výskytu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. dovolací súd nemôţe prehodnocovať. Ţalobca odňatie moţnosti konať pred súdom videl aj v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom, ktoré spočívalo v nevykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu. Nedostatočnosť skutkových zistení a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov môţu 8 6 Cdo 99/2010 mať (v prípade ich opodstatnenosti) dopad na vecnú správnosť rozhodnutia, avšak ani skutočnosť, ţe by súdy z takýchto skutkových zistení (prípadne) vychádzali, nezakladá prípustnosť dovolania ţalobcu podľa § 237 O.s.p. Pokiaľ dovolateľ zastáva názor o odňatí moţnosti pred súdmi konať nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, ţe § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zhodne je ale zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu moţnosť pred súdom konať. I keby tvrdenia dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Vzhľadom na uvedené moţno preto dospieť k záveru, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a dovolací súd nezistil ani existenciu ţiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte pod písmenami a/ aţ g/ § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Keďţe v danom prípade dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti tak, ako to namietal ţalobca v podanom dovolaní. 9 6 Cdo 99/2010 O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe ţalovanej v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  8. septembra 2010 JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.