1 písm. c/ zákona č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnom občianstve“), ktorého sa dopustila tým, ţe do 30 dní od oznámenia neplatnosti osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky, ktoré bolo vydané na jej meno dňa
právnej úpravy platnej v čase narodenia ţalobkyne, narodením nadobudli československé štátne občianstvo iba deti československého štátneho občana. Otec ţalobkyne gróf A. K. nebol v čase narodenia ţalobkyne československým štátnym občanom, pričom táto skutočnosť je jednoznačne potvrdená záznamom v rodnej matrike, kde v zápise o narodení otca ţalobkyne je dňa 3 2 Sžo 88/2010 14. novembra 1932 zaznamenané prepustenie zo zväzku československého štátneho občianstva. Ďalším dôkazom
názoru krajského súdu je aj zápis v sčítacom hárku zo sčítania ľudu v roku 1940, kde má otec ţalobkyne uvedenú maďarskú štátnu príslušnosť. V čase narodenia ţalobkyne ani jeden z jej rodičov nebol československým štátnym občanom a preto ţalobkyňa nemohla nadobudnúť občianstvo, ktoré nemali jej rodičia. Uvedené skutočnosti teda
názoru krajského súdu jednoznačne preukazujú zákonnosť postupu správnych orgánov, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia a obsah správneho spisu preukazuje, ţe skutkový stav veci bol správnymi orgánmi zistený dostatočne. V predmetnom oznámení ministerstvo ţalobkyňu podrobne informovalo o tom, ţe zistenie neplatnosti jej štátneho občianstva bolo vykonané v súlade s právnymi predpismi, a zároveň bola oboznámená s tým, ţe nevrátenie osvedčenia o štátnom občianstve je priestupkom. Krajský súd mal za preukázané, ţe ţalobkyňa ani po tejto opakovanej výzve osvedčenie o štátnom občianstve nevrátila a preto následne ministerstvo listom z 9. decembra 2007 poţiadalo príslušný správny orgán o prejednanie jej priestupku. Pri rozhodovaní o sankcii uloţenej ţalobkyni postupovali správne orgány
názoru krajského súdu v súlade so zákonom a neporušili § 9b ods. 1 písm. c) zákona o štátnom občianstve, pričom správne vychádzali z existujúceho stavu. Pokiaľ ide o návrh ţalovaného vyslovený vo vyjadrení k obsahu ţaloby ohľadne zrušenia napadnutého rozhodnutia z dôvodu, ţe toto vydal nepríslušný odbor ţalovaného, bol krajský súd toho názoru, ţe jednak táto námietka nebola medzi ţalobnými dôvodmi, ktorými je súd viazaný, keďţe preskúmava l rozhodnutie a postup správneho orgánu len v medziach ţaloby a zároveň nešlo o takú skutočnosť, ktorá by znamenala nulitu správneho aktu, na ktorú by krajský súd musel prihliadnuť z úradnej povinnosti, t.j. aj bez námietky ţalobkyne. Navyše krajský súd upozornil na to, ţe ak je ţalovaný názoru, ţe vydal nezákonné rozhodnutie, má sám právne moţnosti na nápravu takéhoto stavu. Proti rozsudku krajského súdu podala včas odvolanie ţalobkyňa a ţiadala, aby odvolací súd rozhodnutie krajského súdu zmenil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu, ţe sa jej postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil , pretoţe 4 2 Sžo 88/2010 nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tieţ poukázala na to, ţe o strate jej štátneho občianstva sa fakticky rozhodlo v oznámení Ministerstva vnútra SR zo 6. augusta 2007 č. 223 -2007/08035 (ďalej len „Oznámenie“), avšak neprebehlo ţiadne správne konanie , ktorého by bola účastníčkou a o tejto skutočnosti nebolo vydané ţiadne správne rozhodnutie.
jej názoru krajský súd pri rozhodovaní o ţalobe neposudzoval len vady a nezákonnosť v rozsahu
ţaloby, ale zaoberal sa zrejme
2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) aj zákonnosťou Oznámenia a stanoviska Krajského úradu v Bratislave z 23. mája 2007 č. 2416/2007-BB5 (ďalej len „Stanovisko“) a teda hmotnoprávnym predpokladom , ktorým je záver, či ţalobkyňa je štátnym občanom Slovenskej republiky (ďalej len „štátny občan“) . Krajský súd sa však pri dokazovaní a skúmaní hmotnoprávneho predpokladu tzn. existencie občianstva obmedzil len na dôkazy správnych orgánov, ktoré boli súčasťou priloţeného spisu, opomenul otázku dostatočnosti dôkazov a nedal ţalobcovi moţnosť vyjadriť sa k tejto otázke výzvou na predloţenie dôkazov, a to ani na pojednávaní. Z rozsudku nie je zrejmé, ktorý právny predpis povaţuje krajský súd za „platný v čase narodenia ţalobkyne“, a síce ktorý právny predpis aplikuje na posúdenie štátneho občianstva ţalobkyne. V tejto časti je rozsudok nedostatočne odôvodnený, a teda je nepreskúmateľný. Hoci ţalobkyňa v ţalobe poukázala na skutočnosť, ţe ţalovaný nezohľadnil ústavný zákon č. 255/1939 Sl. z. o štátnom občianstve, krajský súd sa k moţnosti aplikácie tohto predpisu nijak nevyjadril. Stanovisko a Oznámenie len spochybňujú existenciu štátneho občianstva ţalobkyne na základe domnienky, ţe otec ţalobkyne bol v čase jej narodenia pravdepodobne maďarský štátny občan. Stanovisko ani Oznámenie sa nezaoberalo otázkou, či ţalobkyňa nenadobudla štátne občianstvo Slovenskej republiky inak, ako po otcovi, pričom správne orgány
názoru ţalobkyne úplne opomenuli ústavný zákon č. 255/1939 Sl. z. o štátnom občianstve a ďalšie relevantné predpisy. 5 2 Sžo 88/2010 Doklady, o ktoré sa Stanovisko a Oznámenie opierajú, pritom
názoru ţalobkyne nepreukazujú jednoznačne neexistenciu jej štátneho občianstva tak, ako to vyţaduje § 9a ods. 11 zákona o štátnom občianstve a preto je uloţenie pokuty za nerešpektovanie tohto oznámenia v rozpore so zákonom, nakoľko takéto oznámenie nie je oznámením v zmysle § 9a ods. 11 zákona o štátnom občianstve. Ďalej ţalobkyňa poukázala na to, ţe pre určenie jej občianstva bolo rozhodujúce občianstvo jej otca v čase jej narodenia, ktoré bolo
1 písm. a) ústavného zákona č. 255/1939 Sl. z. o štátnom občianstve slovenské, nakoľko
tohto zákona bola rozhodujúcou skutočnosťou nie národnosť otca ţalobkyne, ale jeho domovské právo, ktoré bolo nepochybne na území vtedajšieho slovenského štátu. Pre určenie domovského práva je určujúci zák. čl. XXII/1886 v nadväznosti na uhorský „obecný zákon“ číslo 18/1871, ktorý upravoval otázku domovského práva na území bývalého Uhorska, po jeho rozpade platil naďalej na slovenskej časti územia Československej republiky.
čl. XXII/1886 sa domovské právo nadobúdalo tým, ţe osoba sa trvalo zdrţiavala na území obce počas obdobia minimálne 4 rokov a prispievala k tzv. obecným ťarchám. Domovské právo sa nadobúdalo tieţ narodením, kedy dieťa nadobudlo domovskú príslušnosť k obci svojich rodičov. Rodný list otca ţalobkyne ako aj sčítacie hárky z rokov 1930 a 1940 a napokon aj rodný list ţalobkyne preukazujú splnenie podmienok existencie domovského práva otca ţalobkyne k obci na území slovenského štátu v rozhodujúcom období, a teda aj existencie jeho slovenského občianstva.
vyššie uvedených predpisov,
názoru ţalobkyne, mal teda jej otec v čase nadobudnutia platnosti ústavného zákona o štátnom občianstve domovské právo na území, ktoré náleţalo slovenskému štátu (v Stupave), a teda sa stal od 14. marca 1939 slovenským štátnym občanom bez ohľadu na to, či bol československým štátnym občanom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Poukázala tieţ na to, ţe ústavný zákon č. 255/1939 Sl. z. ostal v platnosti aj po prijatí zákona č. 1/1944 Sb. n. SNR. 6 2 Sžo 88/2010 Ţalobkyňa nadobudla slovenské štátne občianstvo narodením v súlade s § 2 ods. 1 ústavného zákona č. 255/1939 Sl. z., a je teda štátnym občanom v zmysle v súčasnosti platných predpisov. Ďalej doplnila, ţe jej otec ani jeho predkovia neuskutočnili ţiaden úkon smerujúci k voľbe štátneho občianstva
236/1920 Sb., čo preukazuje sčítací hárok z roku 1930,
ktorého bol jej otec v tom čase československým štátnym občanom. K nemoţnosti prepustenia zo štátneho zväzku v prípade jej otca po roku 1930 ţalobkyňa poukázala na to, ţe v období po roku 1930 mohol jej otec
ústavného zákona č. 236/1920 Sb. a uhorského zákona L/1879 stratiť štátne občianstvo len prepustením zo štátneho zväzku, čo bolo podmienené rozhodnutím ministra obrany o prepustení z obranného zväzku s Československou republikou a následným vysťahovaním sa ţiadateľa z územia Československej republiky v lehote stanovenej v rozhodnutí o prepustení zo štátneho zväzku, najneskôr však do jedného roka od vydania rozhodnutia. Nakoľko je preukázané, ţe otec ţalobkyne sa nikdy nevysťahoval z územia patriaceho československej republike, ak by aj došlo k prepusteniu zo štátneho zväzku rozhodnutím, toto rozhodnutie by sa márnym uplynutím lehoty na vysťahovanie stalo neplatným. Vzhľadom na uvedené
názoru ţalobkyne nikdy neboli splnené hmotnoprávne podmienky na prepustenie zo zväzku československého štátneho občianstva. Rozhodnutie Okresného úradu č. 17.875/1932, ktoré malo byť podkladom na prepustenie zo štátneho zväzku s Československou republikou, nebolo nikdy ţalovaným predloţené a súdom preskúmané.
v danom čase platných predpisov bolo doplňujúce poznámky na matričných dokladoch moţné vykonať buď na základe ţiadosti, alebo na základe verejnej listiny. Na tak závaţné rozhodnutie o tom, ţe určitá osoba nie je občanom Slovensky republiky, je
názoru ţalobkyne nevyhnutné, aby súd zohľadnil a preskúmal príslušnú verejnú listinu – teda rozhodnutie okresného úradu z roku 1932. 7 2 Sžo 88/2010 Ţalobkyňa však existenciu takéhoto rozhodnutia spochybňuje, nakoľko jej otec nikdy neuskutočnil kroky, ktoré by boli predpokladom na prepustenie zo štátneho zväzku. Vzhľadom na uvedené nemôţe byť sčítací hárok jediným dôkazom preukazujúcim existenciu, resp. neexistenciu štátneho občianstva. Slovenské štátne občianstvo ţalobkyne je
jej názoru nepochybné. Správne orgány spochybnili jej štátne občianstvo na základe nesprávnej právnej úvahy, jednoznačne nesprávnej aplikácie právnych predpisov a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Neexistenciu štátneho občianstva ţalobkyne však nepreukázali. Ţalovaný sa k odvolaniu vyjadril listom z 3. marca 2010, v ktorom ţiadal rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
ods.2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania,
a ods.2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, ţe deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobkyne je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený 20. októbra 2010
1 veta prvá OSP. Podmienky nadobúdania, straty a osvedčovania štátneho občianstva Slovenskej republiky a priestupky na úseku štátneho občianstva Slovenskej republiky upravuje zákon o štátnom občianstve.
1 sa štátne občianstvo Slovenskej republiky preukazuje platným osvedčením o štátnom občianstve Slovenskej republiky, platným občianskym preukazom, platným cestovným pasom alebo potvrdením
odseku 13.
ods. 2 osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky vydáva 8 2 Sžo 88/2010 príslušný obvodný úrad v sídle kraja na základe písomnej ţiadosti o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky, ktorá sa podáva osobne na obvodnom úrade v sídle kraja, diplomatickej misii alebo na konzulárnom úrade Slovenskej republiky.
ods. 11, ak sa po vydaní osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky preukáţe, ţe ţiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky je neplatné odo dňa jeho vydania. Ministerstvo oznámi túto skutočnosť ţiadateľovi, ktorý je povinný vydané osvedčenie vrátiť ministerstvu do 30 dní od doručenia oznámenia. Ministerstvo vedie evidenciu neplatných osvedčení o štátnom občianstve Slovenskej republiky.
1 písm. c) priestupku sa dopustí ten, kto nevráti vydané osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky ministerstvu do 30 dní od doručenia oznámenia ministerstva
11. Predmetom súdneho prieskumu bolo napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, ktorým bola ţalobkyni uloţená pokuta za porušenie povinnosti uloţenej v § 9b ods. 1 písm. c) zákona o štátnom občianstve, nakoľko po doručení Oznámenia toto nerešpektovala a osvedčenie o štátnom občianstve nevrátila. Ţalovaný poukazoval na to, ţe zákonnosť udelenia štátneho občianstva ţalobkyne a neplatnosť osvedčenia o jej štátnom občianstve správne orgány rozhodujúce o priestupku neboli oprávnené preskúmať a touto otázkou ako prejudiciálnou boli viazané.
1 OSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.
2, ak správny orgán
osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uloţení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným 9 2 Sžo 88/2010 správnym orgánom. Súd môţe vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy uţ vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie
tretej časti druhej hlavy. Z napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, ţe v zmysle vyššie uvedených ustanovení OSP krajský súd postupoval správne, keď preskúmal aj zákonnosť Oznámenia, avšak pochybil, keď nedoplnil dokazovanie pokiaľ ide o skutkové okolnosti týkajúce sa štátneho občianstva otca ţalobkyne v čase jej narodenia. Z administratívneho spisu vyplýva, ţe neexistenciu štátneho občianstva ţalobkyne správny orgán posudzoval iba na základe spochybnenia štátneho občianstva jej otca v čase jej narodenia, s poukazom na poznámku v jeho rodnom liste a údaje uvedené v sčítacích hárkoch. Odvolací súd súhlasí s názorom ţalobkyne, ţe tieto dôkazy nepostačujú na to, aby mohol na ich základe správny orgán rozhodnúť, ţe ţalobkyňa nie je a nikdy nebola štátnym občanom Slovenskej republiky. Štátne občianstvo je trvalý právny vzťah (zväzok) fyzickej osoby ku konkrétnemu štátu, najčastejšie štátu, v ktorom fyzická osoba ţije, pričom obsahom tohto vzťahu sú práva a povinnosti stanovené vnútroštátnym právom príslušného štátu, a preto akékoľvek rozhodnutie o tom, ţe niekto je alebo nie je štátnym občanom musí byť vydané po riadnom o nepochybnom preukázaní rozhodných skutočností. V danom prípade sa tak krajský súd ako aj správne orgány nevysporiadali s mnoţstvom otázok a pochybností, ktoré pri zistení štátneho občianstva otca ţalobkyne a ţalobkyne samotnej bolo potrebné zodpovedať. Predovšetkým otázka aplikácie právneho predpisu účinného v čase narodenia ţalobkyne, posúdenie občianstva jej otca vzhľadom na jeho domovské právo, reálna moţnosť prepustenia otca ţalobkyne zo štátneho zväzku v roku 1932 vzhľadom na v tom čase platnú a účinnú právnu úpravu, ako aj rozdiel medzi údajmi v rodnom liste otca ţalobkyne nachádzajúcom sa v administratívnom spise a tým, ktorý predloţila ţalobkyňa. 10 2 Sžo 88/2010 Odvolací súd poukazuje na to, ţe Ministerstvo vnútra SR neurobilo všetky úkony smerujúce k bezpochybnému zisteniu štátneho občianstva ţalobkyne najmä potom, ako mu bolo doručené vyjadrenie ţalobkyne zo 6. septembra 2007, v ktorom spochybňovala správnosť údajov uvedených v Oznámení. Napriek tomu, ţe zákon o štátnom občianstve neupravuje osobitne postup správneho orgánu pri preukazovaní, ţe ţiadateľ, ktorému bolo vystavené osvedčenie o štátnom občianstve nie je štátnym občanom SR, ministerstvu vnútra nič nebránilo v tom, aby po doručení sťaţnosti a námietok ţalobkyne opätovne preverilo okolnosti , za akých mal jej otec byť prepustený zo štátneho zväzku v roku 1932, prípadne si vyţiadať od ţalobkyne dôkazy podporujúce jej tvrdenia , a s týmito novými skutočnosťami sa vysporiadať. Bez odstránenia uvedených nezrovnalostí toto Oznámenie nemoţno povaţovať za oznámenie
11 zákona o štátnom občianstve, nakoľko oznámenie
tohto ustanovenia môţe ministerstvo vnútra vydať iba potom, ako sa preukáţe, ţe ţiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. Zo spisového materiálu ani z rozhodnutí správnych orgánov, krajského súdu ani zo samotného oznámenia však nevyplýva, ţe táto skutočnosť bola preukázaná. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotoţnil s rozhodnutím krajského súdu a uznal námietky ţalobkyne za dôvodné. Keďţe súd prvého stupňa ţalobu ţalobkyne zamietol, postupoval odvolací súd
3 OSP tak, ţe rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil
Vzhľadom na to, ţe
ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nie je úlohou súdov pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov nahrádzať ich činnosť , najmä pokiaľ ide o riadne zistenie skutkového stavu, zrušil odvolací súd napadnuté rozhodnutie ţalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec ţalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, ţe v ďalšom konaní budú správne orgány viazané právnym názorom odvolacieho súdu, za účelom riadneho zistenia skutočného stavu doplnia dokazovanie v naznačenom smere a príslušný odbor 11 2 Sžo 88/2010 Ministerstva vnútra SR vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodní. O trovách konania rozhodol odvolací súd
1 OSP, a úspešnej ţalobkyni priznal ich náhradu, a to aj za konanie pred súdom prvého stupňa , vo výške 277,81€. Tieto pozostávajú z náhrady súdneho poplatku za podanie ţaloby a odvolania (2 x 33€) a náhrady trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci á 53,49€ (príprava a prevzatie veci, podanie ţaloby a podanie odvolania), 19% DPH 30,49 € a trikrát reţijný paušál á 6,95€. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa 20. októbra 2010 JUDr. Elena Kováčová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.