2 zákona o S., aby mu ţalovaná uhradila ním poskytnuté plnenie. Vyslovil názor, ţe pokiaľ ustanovenie § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení do 31. júla 2004 stanovuje, ţe suma náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia nemôţe byť v úhrne vyššia ako suma
osobitného predpisu, ktorým aj ţalovaná povaţuje vyhlášku č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia, treba dospieť k záveru, ţe povinnosťou S. je poskytnúť úhradu náhrady škody v rozsahu priznanom súdom, pretoţe aj v prípade mimoriadneho zvýšenia odškodnenia náhrady škody titulom bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia ide o sumu náhrady škody priznanú
osobitného predpisu. Ţalobca má preto právo na zaplatenie celého plnenia, ktoré poskytol svojmu zamestnancovi na základe právoplatného rozsudku súdu o mimoriadnom zvýšení náhrady škody titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia v rozsahu, ktorým plnil nad rámec S. poskytnutého plnenia jeho zamestnancovi. Uvedený záver sa týka aj trov súdneho konania vzhľadom k tomu, ţe o mimoriadnom zvýšení náhrady škody titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia je príslušným rozhodnúť len súd. Vyslovenie prípustnosti dovolania vo výroku rozsudku odôvodnil ustanovením § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej „O.s.p.“) a tým, ţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ktoré videl v riešení právnych otázok zásadného významu : 1/ Či S. vzhľadom na ustanovenie § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení do 31 júla 2004 vznikla povinnosť uhradiť náhradu za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia aj nad sumy uvedené v ustanovení § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., keď po 4 4 Cdo 124/2009 účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. zamestnávateľ bol zaviazaný na zaplatenie zvýšeného bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia
3 vyhlášky a 2/ Či v konaní o nároku zamestnanca na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom a chorobou z povolania ohľadom ďalšieho zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia, na základe posudkov vydaných po 1. januári 2004 (keď odškodnenie základného bodového ohodnotenia bolo uplatnené v S. a ňou plnené), bol v konaní pred súdom vecne pasívne legitimovaný zamestnávateľ. O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 O.s.p.
1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému ţalobcovi nepriznal náhradu trov konania, pretoţe mu ţiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (odvolacieho súdu) podala dovolanie ţalovaná, ktorá navrhla zrušiť nielen rozsudok odvolacieho súdu ale aj rozsudok Okresného súdu Košice I v spojení s jeho uznesením, ktorým rozhodol o práve na náhradu trov konania. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 238 ods. 3 O.s.p. a uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Namietala nesprávnosť právneho záveru súdu o tom, ţe S. titulom zákonného poistenia bola povinnou za zamestnávateľa - ţalobcu uhradiť celý súdom právoplatne priznaný nárok na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia spolu aj s náhradou trov konania a súdnym poplatkom. Oba súdy niţších stupňov nesprávne vyloţili ustanovenie § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení do 31. júla 2004, v zmysle ktorého bola S. pri úhrade náhrady škody z choroby z povolania povinná dodrţiavať limit
osobitného predpisu, ktorým je maximálna suma stanovená ustanovením § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
dovolateľky citovaná vyhláška v ustanovení § 7 ods. 3 dáva moţnosť súdu v prípadoch hodných osobitného zreteľa odškodnenie za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia zvýšiť, avšak suma takéhoto zvýšenia nie je stanovená v tomto osobitnom predpise, resp. obmedzená vyhláškou alebo iným právnym predpisom. Vyslovila názor, ţe v prípade, ak by zákonodarca v citovanom zákone nesledoval ustanovením § 99 ods. 2 definovanie limitujúcej úhrady náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia poskytnuté z úrazového poistenia, postačovala by dikcia uvedená v odseku 1 predmetného ustanovenia a ods. 2 by bol nadbytočným. Odvolací súd nezohľadnil argumentáciu 5 4 Cdo 124/2009 dovolateľky, ţe právoplatným rozsudkom bola povinnosť plniť uloţená zamestnávateľovi, t.j. ţalobcovi, ktorý za škodu spôsobenú jeho zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá
4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, a nie S., ktorá v konaní vystupovala v postavení vedľajšej účastníčky na strane ţalovaného zamestnávateľa. Ţalobca sa k dovolaniu ţalovanej nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je riadne zastúpená (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), bez dovolacieho pojednávania, (keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné) (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je dôvodné. Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4.
ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. 6 4 Cdo 124/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p. neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.). V danej veci ţalovaná dovolaním napadla potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorým pripustil dovolanie, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. V danom prípade je dovolanie prípustné
3 O.s.p., t.j. len preto, ţe jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň v dôvodoch rozsudku vymedzil dve otázky po právnej stránke zásadného významu. To znamená, ţe dovolateľka bola oprávnená napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a to iba v konkrétne vymedzených otázkach, pre ktoré bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd preto skúmal v dovolacom konaní vecnú správnosť napadnutého rozsudku len vo vzťahu k tým otázkam zásadného právneho významu, pre ktoré pripustil dovolací súd dovolanie. V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania, v prípade, ţe toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Moţnosť zaloţiť prípustnosť dovolania neznamená, ţe by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania úplne ľubovoľne – zákon jeho úvahu v tomto smere ohraničuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia po právnej stránke. Procesná moţnosť odvolacieho súdu zaloţiť prípustnosť dovolania nesmie ani v tomto rámci viesť k prenášaniu ťaţiska rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania vyplýva, ţe odvolací súd je oprávnený pripustiť dovolanie (a tým aj moţnosť preskúmania správnosti riešenia niektorej právnej otázky) len so zreteľom na tú konkrétne vymedzenú právnu otázku zásadného právneho významu, ktorú sám vyriešil. Ustanoveniu § 238 7 4 Cdo 124/2009 ods. 3 O.s.p. nezodpovedá, pokiaľ pripustí dovolanie vo vzťahu k otázke, ktorú sám v rozhodnutí právne neposúdil a nevyriešil. Odvolací súd sa pritom sám musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci rozhodovania zaujal. Ak tak neurobí, a iba hypoteticky, podmienene alebo vo všeobecnej rovine stanoví okruh právnych otázok, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Predmetom súdneho posudzovania môţu byť potom len právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený procesnými prostriedkami - § 243a ods. 2 O.s.p.) súvisiace s posúdením, či napadnuté rozhodnutie spočíva na správnom právnom posúdení veci. O rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu ide len vtedy, ak odvolací súd posudzoval právnu otázku, ktorá v prejednávanej veci mala pre rozhodnutie vo veci zásadný význam, ale súčasne musí mať po právnej stránke zásadný význam z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec (majúca ale všeobecný dopad na prípady obdobnej povahy). Rozhodnutie odvolacieho súdu má z tohto pohľadu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov (t.j. dovolacieho súdu a odvolacích súdov) nebola vyriešená alebo jej výklad sa v judikatúre týchto súdov dosiaľ neustálil, alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, neţ ako je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov. V súdnej praxi niet pochýb o tom, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda z učinených skutkových zistení dovodzuje, aké majú účastníci
príslušného právneho predpisu práva a povinnosti. V danej veci odvolací súd pripustil dovolanie proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku k dvom právnym otázkam. Prvou otázkou zásadného právneho významu, na zodpovedanie ktorej pripustil dovolanie je, či S. mala vzhľadom na ustanovenie § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení do 31. júla 2004 povinnosť uhrádzať náhrady za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia aj nad sumy uvedené v § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., keď po účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. zamestnávateľ bol zaviazaný na zaplatenie zvýšeného bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia
3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. 8 4 Cdo 124/2009 Odvolací súd povaţujúc rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správnym vyriešil nastolenú právnu otázku zásadného právneho významu tým spôsobom, ţe S. je povinná titulom zákonného poistenia uhradiť za zamestnávateľa náhradu škody spôsobenej chorobou z povolania formou mimoriadneho zvýšenia sťaţenia spoločenského uplatnenia, vrátane trov konania a súdneho poplatku. Svoj záver odôvodnil vzájomnou súvislosťou ustanovení § 99 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení do
osobitného predpisu, treba mať za to, ţe touto sumou je suma určená v ustanovení § 7 vyhlášky č. 32/1965 Zb. stanovujúcom výšku odškodnenia. Výšku odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia presahujúcu maximálnu sumu 240 000,-- Sk z jedného poškodenia na zdraví, z toho za bolesť 72 000,-- Sk,
2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je oprávnený zvýšiť v prípadoch osobitného zreteľa v súlade s ustanovením § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. len súd. Keďţe obe takto určené sumy sú sumami
osobitného predpisu vyhlášky č. 32/1965 Zb.) je S., povinná uhradiť za zamestnávateľa aj súdom mimoriadne zvýšené náhrady bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia. Rovnako sa uvedený záver vzťahuje aj na trovy konania, pretoţe o zvýšení plnenia
3 musel rozhodnúť len súd. Dovolateľka nesúhlasila s právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke zásadného právneho významu, pre ktorú bolo pripustené dovolanie. Namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke vzniku povinnosti S. vzhľadom na ustanovenie § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení do 31. júla 2004 uhradiť náhradu za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia aj nad sumy uvedené v ustanovení § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., keď po účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. zamestnávateľ bol zaviazaný na zaplatenie zvýšeného bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia
3 vyhlášky. Nesprávnosť jeho 9 4 Cdo 124/2009 právneho záveru odôvodnila tým, ţe ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., aj na ktoré odkazuje § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z., nestanovuje limit plnení náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia, ktorý limit nie je stanovený ani v iných právnych predpisoch, či priamo v citovanej vyhláške. Jediný limit plnenia náhrady škody na zdraví obsahuje ustanovenie § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., na ktorý odkazuje § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z., a je ním celková výška odškodnenia 240 000,-- Sk z jedného poškodenia na zdraví, z toho 72 000,-- Sk za bolesť. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe právne posúdenie veci odvolacím súdom v tejto právnej otázke zásadného právneho významu, ktoré ho viedlo k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, treba povaţovať za správne. V preskúmavanej veci je potrebné ustáliť charakter právnej povinnosti ţalovanej, ktorú ţalobca za ňu plnil. Predovšetkým je potrebné zodpovedať právnu otázku, či ţalovanej vznikla zákonná povinnosť hradiť za zamestnávateľa zamestnancovi náhradu škody na zdraví, t.j. či ţalovanej vznikla vôbec povinnosť hradiť náhradu škody na zdraví zamestnancovi ţalobcu titulom zákonného poistenia ţalobcu zodpovednosti za škodu spôsobenú chorobou z povolania, ktorá bola ţalobcovi uloţená rozsudkom súdu. Uvedené vychádza z ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka,
ktorého bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo
práva mal plniť sám. Predpokladom vzniku zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia
tohto zákonného ustanovenia je na jednej strane existencia právnej povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej) na plnenie u toho, za koho sa plnilo a na druhej strane neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil. Za obohateného treba povaţovať toho, za koho sa plnilo a nie toho, komu sa plnenie poskytlo. Z dokazovania vykonaného v danej veci vyplynuli skutkové zistenia, ţe ţalobcovi bola rozsudkom súdu uloţená povinnosť zaplatiť svojmu zamestnancovi náhradu škody titulom mimoriadneho zvýšenia sťaţenia spoločenského uplatnenia spôsobenej chorobou z povolania zistenej v období zákonného poistenia ţalobcu v S.. Uvedený záver vyplynul z rozsudku Okresného súdu Košice I z 27. septembra 2005 č.k. 23 C 286/2004-56, právoplatného 19. 10 4 Cdo 124/2009 novembra 2005, ktorým L.L. š.p. bola uloţená povinnosť zaplatiť svojmu zamestnancovi, náhradu škody 840 000,-- Sk spôsobenej chorobou z povolania zistenej 22. júla 2003 v čase jeho zákonného poistenia, ktoré vykonávala S.
osobitného predpisu, ktorým bol zákon č. 274/1994 Z.z. o S. v súlade s ustanovením § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení účinnom do 31. decembra 2003, v súlade s ustanovením § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretoţe išlo o prípad hodný osobitného zreteľa. Zároveň bola L.L. š.p. uvedeným rozsudkom uloţená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania 40 698,-- Sk a súdny poplatok 44 566,-- Sk. Všetky nároky boli splatné do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku. Spornou nebola ani skutočnosť, ţe v zmysle § 44a ods. 2 zákona č. 274/1994 Z.z. o S. zamestnávateľ má právo, aby pri vzniku poistnej udalosti S. zaň hradila preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej chorobou z povolania, ktorá bola prvý raz preukázaná počas poistenia zodpovednosti za škodu, pričom v prejednávanom prípade poistnou udalosťou bolo poškodenie zdravia spôsobené v dôsledku choroby z povolania (§ 44a ods. 3). Právo úhrady preukázaných nárokov na náhradu škody na zdraví zamestnancovi, spôsobenej chorobou z povolania, S. za zamestnávateľa správne odvolací súd vyvodil z ustanovenia § 44b ods. 1 zákona č. 274/1994 Z.z. o S., v zmysle ktorého S. uhradí náhradu škody
2 zamestnancovi, u ktorého vznikla škoda na zdraví spôsobená chorobou z povolania v slovenských korunách. Nárok uplatnený v prejednávanej veci je nárokom v zmysle § 44b ods. 2 zákona č. 274/1994 Z.z.,
ktorého v prípade, ţe zamestnávateľ, uhradil zamestnancovi škodu alebo jej časť
2, má právo, aby S. uhradila ním nahradenú škodu, a to aţ do výšky, v akej bol povinný nahradiť škodu tomuto zamestnancovi. Z uvedeného vyplýva, ţe sporným nebol nárok na plnenie S. za ţalobcu – zamestnávateľa zákonne poisteného pre prípad zodpovednosti za škodu na zdraví, ale výška (limit) úhrady náhrady škody na zdraví S.. S výškou plnenia S. priamo súvisí aj prvá dovolacia otázka, ktorú odvolací súd povaţoval za otázku zásadného právneho významu, či S. vzhľadom na ustanovenie § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení do 31. júla 2004 vznikla povinnosť uhradiť náhradu za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia aj nad sumy uvedené v ustanovení § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., keď po účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. zamestnávateľ bol zaviazaný 11 4 Cdo 124/2009 na zaplatenie zvýšeného bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia
3 vyhlášky.
1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. júla 2004 poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia
osobitného predpisu.
2 zákona č. 461/2003 Z.z. suma náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia nemôţe v úhrne byť vyššia ako suma
osobitného predpisu. Z citovaného ustanovenia § 99 vyplýva, ţe zákon odkazuje poškodeného s nárokom na náhradu škody na zdraví titulom bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia na osobitný predpis, ktorým je v danom prípade so zreteľom na to, kedy bola zistená choroba z povolania (22. júla 2003), vyhláška č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia, účinná od 1. mája 1965 do 31. júla 2004,
ktorej bolo potrebné podmienky vzniku a rozsahu odškodnenia posúdiť. Rozhodnúť o zvýšení odškodnenia týchto jednorazových plnení, môţe
výslovného znenia ustanovenia § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky len súd. Ustanovenie § 99 zákona o sociálnom poistení samotné neurčuje maximálnu výšku plnenia náhrady za škodu na zdraví, ale ponecháva stanovenie maximálnej výšky na uţ citovanej vyhláške.
1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. (ďalej len „vyhláška“) výška odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60,-- Sk za jeden bod.
2 vyhlášky celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000,-- Sk; z toho za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000,-- Sk.
3 vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môţe súd odškodnenie za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú 12 4 Cdo 124/2009 v odsekoch 1 a 2. Zákonník práce ani Občiansky zákonník právne nevymedzujú pojem bolestné, ani pojem sťaţenie spoločenského uplatnenia, ani to, v akom rozsahu sa náhrady za tieto ujmy na zdraví zamestnanca odškodňujú. Tieto otázky sa posudzujú z lekárskeho hľadiska a sú upravené vyhláškou č. 32/1965 Zb. Náhrada za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia sú zaloţené na systéme tzv. bodového ohodnotenia, to znamená, ţe tieto náhrady sú v právnom predpise vyjadrené príslušným počtom bodov. Určuje sa vo forme jednorazovej peňaţnej sumy
vyhlášky č. 32/1965 Zb. Celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000,-- Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000,-- Sk (§ 7 ods. 2 vyhlášky). Vo výnimočných prípadoch môţe súd odškodnenie primerane zvýšiť, a to aj nad ustanovené najvyššie výmery odškodnenia (§ 7 ods. 3 vyhlášky). Pre súd nie je stanovená horná hranica (limit) zvýšenia uvedených náhrad, ale v prípade sťaţenia spoločenského uplatnenia platí zásada, ţe odškodnenie musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené moţnosti poškodeného uplatniť sa v ţivote v zmysle zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy. Je potrebné si uvedomiť, ţe zvýšenie základnej sumy
32/1965 Zb., ktorá je otázkou právnou, môţu vykonať
2 citovanej vyhlášky aj sami účastníci zodpovednostného vzťahu a
3 citovanej vyhlášky len súd. Preto i povinnosť zaplatiť náhradu zodpovedajúcu ďalšiemu zvýšeniu tohto odškodnenia
3 vyhlášky vzniká aţ na základe súdneho rozhodnutia – ktoré je v tomto smere konštitutívne – v ktorom je určená doba plnenia (aţ uplynutím takto určenej doby plnenia dochádza k omeškaniu dlţníka). Z uvedeného preto vyplýva, ţe nepochybne ustanovenie § 7 vyhlášky č. 32/1965 Zb., na ktoré odkazuje § 99 zákona č. 461/2003 Z.z., stanovuje sumy odškodnenia náhrady škody na zdraví titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia (aj za bolesť). Limit odškodnenia náhrady škody na zdraví je v odseku dva stanovený maximálnou sumou 240 000,-- Sk z jedného poškodenia na zdraví vzhľadom k účastníkom tohto právneho vzťahu, ktorými sú zamestnávateľ (škodca) a zamestnanec (poškodený), ktorých úvaha a dohoda o výške odškodnenia
13 4 Cdo 124/2009 § 6 ods. 2 vyhlášky sa môţe pohybovať v rozmedzí od finančného vyjadrenia základného počtu bodov
1 vyhlášky aţ do 240 000,-- Sk
2 vyhlášky. Naproti tomu o mimoriadnom zvýšení odškodnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky, v ktorom zákon limit odškodnenia náhrady škody priamo nestanovuje, a účastníkmi sú rovnakí účastníci ako
odseku 2 citovaného ustanovenia, nemôţe prísť k dohode o výške odškodnenia medzi týmito účastníkmi i nad limit
odseku 2, ale subjektom ktorý konštituuje právo na mimoriadne zvýšenie náhrady škody na zdraví, t.j. nad limit stanovený v odseku 2, môţe byť len súd. Dovolací súd dospel k záveru, ţe subjektmi zodpovednostného vzťahu a z neho vyplývajúceho odškodnenia
2 a 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. sú zamestnávateľ a zamestnanec, rozdielny je len limit odškodnenia. Ide však nepochybne o rovnaký právny inštitút odškodnenia náhrady škody, na ktorý odkazuje ustanovenie § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Odvolací súd správne posúdil otázku zásadného právneho významu, keď vyslovil, ţe limitom náhrady škody
osobitného predpisu, na ktorý odkazuje § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení je v prípade mimoriadneho zvýšenia odškodnenia náhrady škody suma stanovená
3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. súdom aj nad limit 240 000,-- Sk určený v § 7 ods. 2 citovanej vyhlášky, ktorý niţší limit platí len pre prípad dohody medzi účastníkmi zodpovednostného vzťahu o zvýšení odškodnenia náhrady škody vo finančnom vyjadrení nad základný počet bodov. Druhá otázka, ku ktorej zodpovedaniu pripustil odvolací súd dovolanie, či v konaní o nároku zamestnanca na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom a chorobou z povolania ohľadom ďalšieho zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia, na základe posudkov vydaných po 1. januári 2004 (keď odškodnenie základného bodového ohodnotenia bolo uplatnené v S. a ňou plnené), bol v konaní pred súdom vecne pasívne legitimovaný zamestnávateľ, zjavne nesúvisí s prejednávanou vecou. Odvolacím súdom pripustená druhá dovolacia otázka súvisí s konaním o mimoriadnom zvýšení odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia, kde účastníkmi konania sú zamestnanec v postavení ţalobcu a zamestnávateľ v postavení ţalovaného, t.j. subjekty odlišné od účastníkov v konaní o danej veci, a tieţ predmet konania nie je totoţný s predmetom konania v prejednávanej veci. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe v tejto otázke 14 4 Cdo 124/2009 dovolanie nebolo v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. prípustné z dôvodu, ţe nejde o otázku zásadného právneho významu súvisiacu s prejednávanou vecou. Z uvedeného vyplýva, ţe dovolanie ţalovanej bezdôvodne vytýkalo odvolaciemu súdu, ţe jeho rozhodnutie nie je správne. Keďţe dovolací súd nezistil ani vady konania
neuvedené) vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, uvedený opravný prostriedok rozsudkom zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní (procesne) úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešný účastník nepodal v dovolacom konaní návrh na uloţenie povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.), preto mu dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. septembra 2010 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.