1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) z dôvodu, ţe nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia. O trovách rozhodol krajský súd tak, ţe navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal. Krajský súd dospel k záveru, ţe odporca správne a v súlade s dostatočne zisteným stavom veci správne posúdil potrebu poskytnutia medzinárodnej ochrany formou doplnkovej ochrany tak, ţe dospel k názoru, ţe pre jej poskytnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Krajský súd sa nestotoţnil s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci. Predovšetkým poukázal na nehodnovernosť navrhovateľa, preukázanú v azylovom konaní pred odporcom a to i napriek skutočnosti, ţe pri posúdení potreby ochrany v rámci doplnkovej ochrany sa stav potreby tejto ochrany posudzuje
aktuálneho zhodnotenia naplnenia predpokladov jej predpokladov, teda zhodnotenia bezpečnostných rizík návratu, ktoré existovali v čase vydania rozhodnutia. Je tomu tak preto, lebo vyhodnotenie existencie či neexistencie váţneho bezprávia sa aj v tomto konkrétnom prípade odvíja čiastočne od informácií, ktoré poskytol navrhovateľ. V prvom azylovom konaní uviedol ako dôvod svojej ţiadosti o azyl výhradne ekonomické dôvody a iné údaje o svojej identite. Aţ v druhom aktuálnom konaní uvádzal dôvody súvisiace s jeho krátkym pôsobením ako vojaka v konflikte o Náhorný Karabach. Podmienkou poskytnutia doplnkovej ochrany je moţná existencia váţneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle (hrozba uloţenia či výkonu trestu smrti, mučenie alebo neľudské zaobchádzanie alebo trest, alebo váţne a individuálne ohrozenie ţivota alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu) v prípade návratu do krajiny pôvodu. Navrhovateľovi nikdy nebol ţiaden trest, teda ani trest smrti uloţený, pričom mu jeho uloţenie ani nehrozí, nakoľko nebol nikdy trestne stíhaný. Ak by skutočne bol vinený zo zabitia vojaka či vojakov počas jeho krátkodobého pôsobenia vo vojnovom konflikte o Náhorný Karabach, resp. z dezercie, celkom určite by sa takéto obvinenie realizovalo formou trestného stíhania, čo sa však nestalo, a to ani počas opakovaných pravidelných predvolaní na orgán vojenskej správy, kedy sa skúmala zdravotná spôsobilosť navrhovateľa na vojenskú sluţbu. Sám navrhovateľ uviedol, ţe počas celého obdobia od roku 1993 nemal ţiadne negatívne skúsenosti a to 1Sža/86/2010 3 ani so štátnymi orgánmi, či tretími subjektmi. Ak navrhovateľ uvádzal, ţe bol hľadaný ľuďmi z okolia generála, zo smrti ktorého príbuzného bol údajne ústne obvinený,
krajského súdu takéto jeho zdôvodnenie potreby medzinárodnej ochrany neobstojí práve s poukazom na vyššie spomenutú nedôveryhodnosť navrhovateľa. Krajský súd sa vyjadril, ţe niet dôvodu domnievať sa, ţe by mu v prípade návratu hrozilo neľudské či poniţujúce zaobchádzanie. Zo správ o Arménsku vyplýva, ţe arménski neúspešní ţiadatelia o azyl sa pri svojich návratoch nestretávajú so zlým zaobchádzaním. Krajský súd ďalej uvádza, ţe bolo zistené a preukázané, ţe v Arménsku niet ozbrojeného konfliktu v dôsledku ktorého by bola osobná integrita navrhovateľa ohrozená. Súd tieţ poukázal na skutočnosť, ţe i napriek tomu, ţe navrhovateľ bol počas svojho pobytu na Slovensku úspešne operovaný na mozgový tumor, táto skutočnosť neznamená v prípade jeho návratu ohrozenie, ktoré by bolo moţné podradiť pod pojem neľudského či poniţujúceho zaobchádzania. Arménsko sa počtom lekárov zaraďuje na popredné miesta, pričom tam poskytovaná zdravotná starostlivosť je na štandardnej úrovni, osobitne v oblasti liečby onkologických ochorení. Navrhovateľ je navyše po úspešne vykonanej operácii v stabilizovanom stave a vyţaduje iba pravidelnú dispenzárnu starostlivosť, ktorá je v Arménsku zabezpečená. Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany, ako rozhodnutie správne a zákonné potvrdil. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, ţe Krajský súd v Bratislave dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne právne posúdil vec, odňal navrhovateľovi právo zúčastniť sa na pojednávaní a svojím rozhodnutím, ako aj jemu predchádzajúcim postupom ukrátil navrhovateľa na jeho právach. Uviedol, ţe o azyl na území Slovenskej republiky poţiadal z obavy o svoj ţivot. V prípade jeho návratu do krajiny pôvodu mu hrozí smrť z dôvodu, ţe pre svoje presvedčenie odmietol bojovať za Arménsko v Náhornom Karabachu. Vojaci, ktorí tam bojovali mu kladú za vinu smrť viacerých ľudí zúčastnených na bojoch a niektorí vysoko postavení predstavitelia kladú za vinu smrť svojich príbuzných. Navrhovateľ nie je beţným typom dezertéra a z dezercie nebol ani nikdy oficiálne obvinený, nakoľko bol na vojenskú sluţbu násilne odvedený a nebol oficiálne zaregistrovaný ako vojak.
navrhovateľa však neexistencia obvinenia z dezercie v jeho prípade neznamená, ţe nebol zo strany vysokých vojenských predstaviteľov stíhaný spôsobom, ktorý moţno porovnať s prenasledovaním. Navrhovateľ uznal, ţe vojna v Náhornom Karabachu oficiálne skončila 1Sža/86/2010 4 12.5.1994, avšak ďalej uviedol, ţe aţ do roku 2000 v tejto oblasti prebiehalo mnoţstvo vojenských operácií a situácia nie je v podstate upokojená dodnes. Navrhovateľ ďalej v odvolaní uvádza, ţe v Arménsku nie je moţné zabezpečiť mu riadnu zdravotnú starostlivosť, nakoľko chudobní ľudia v Arménsku nemajú takmer ţiaden prístup ku kvalifikovaným lekárom. Jeho ţivot by bol preto po návrate do krajiny pôvodu ohrozený. Navrhovateľ ďalej uvádza ţe nie je zrejmé prečo a ako dospel krajský súd k záveru, ţe navrhovateľ nebol nikdy trestne stíhaný a teda nie je moţné, aby bol navrhovateľ skutočne vinený zo smrti vojakov v Náhornom Karabachu. Uviedol len, ţe nie je dôvod domnievať sa, ţe by navrhovateľovi v prípade návratu hrozilo neľudské, či poniţujúce zaobchádzanie. Navrhovateľ ďalej namieta, ţe súd vo svojom rozsudku nerieši, či si odporca splnil povinnosti, ku ktorým bol zaviazaný predchádzajúcim rozsudkom krajského súdu. Nerieši ani, či navrhovateľovi v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozí alebo nehrozí nebezpečenstvo váţneho bezprávia z dôvodu dezercie navrhovateľa z armády. Z rozhodnutia nevyplýva ani to, či súd skúmal aký majú k lekárskej starostlivosti prístup chudobní obyvatelia Arménska. Krajský súd sa
navrhovateľa nezaoberal ani tým, či správy zaloţené do spisu sú aktuálne, nakoľko odporca doloţil do spisu jedinú aktuálnu správu, ktorá nie je
názoru navrhovateľa pre posúdenie ţiadosti navrhovateľa relevantná. Na základe uvedeného navrhol navrhovateľ rozsudok krajského súdu zmeniť a to tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, ţe dôvody uvádzané v opravnom prostriedku sú tými istými dôvodmi, ktoré navrhovateľ uvádzal v azylovom konaní, ktoré odporca uţ posudzoval a rozhodol predmetným rozhodnutím o neposkytnutí doplnkovej ochrany. Krajský súd následne napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu potvrdil. Odporca ďalej uviedol, ţe sa stotoţňuje s právnym názorom súdu v plnej miere a námietky navrhovateľa uvedené v opravnom prostriedku povaţuje za neodôvodnené a účelové. K námietke týkajúcej neprítomnosti navrhovateľa na pojednávaní odporca poukázal na skutočnosť, ţe poverený pracovník odporcu v deň pojednávania 21.4.2010 videl navrhovateľa pred budovou súdu, ktorý tam stál a fajčil. Táto skutočnosť je uvedená aj v zápisnici z pojednávania. Preto túto námietku povaţuje odporca 1Sža/86/2010 5 za účelovo vykonštruovanú a zavádzajúcu. Odporca vyjadril názor, ţe navrhovateľ v priebehu konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, ani jeho právny zástupca v opravnom prostriedku neuviedli a nepreukázali také dôkazy, ktoré by oprávňovali vydať rozhodnutie o poskytnutí doplnkovej ochrany a má za to, ţe správny orgán objektívne a individuálne posúdil všetky okolnosti týkajúce sa predmetnej veci. Odporca navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. októbra 2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu ak tento zákon neustanovuje inak, a) manţelovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, alebo osoby
písmena
(ods. 1) 1Sža/86/2010 6 Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať na území Slovenskej republiky (ods. 2). Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť
5 (ods. 3).
1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu
2 písm. i), rozhodne tieţ, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Z administratívneho spisu je zjavné, ţe odporca vykonal v konaní náleţité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu (informácie, ktoré vypracoval odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce dňa 2.2.2009 a 10.9.2009, údaje zo Súhrnných teritoriálnych informácií o Arménsku, spracované a aktualizované Zastupiteľským úradom ČR v Tbilisi ku dňu 27.10.2008, aktuálne informácie SITA z 31.8.2009 „Turecko a Arménsko obnovia diplomatické vzťahy") z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ ţiadal o poskytnutie doplnkovej ochrany. 1Sža/86/2010 7 Ako vyplynulo zo zápisnice z ústneho pojednávania so ţiadateľom o udelenie azylu alebo poskytnutí doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky v prvostupňovom správnom konaní, navrhovateľ sa narodil v meste Kirovakan, ktoré sa v súčasnosti volá Vanadzor, je štátnym príslušníkom Arménska, národnosti arménskej, kresťanského vierovyznania, slobodný a bezdetný. Je po operácii mozgu, pravidelne uţíva lieky a musí chodiť na kontroly. Na otázku či sa niečoho obáva v prípade návratu domov uviedol, ţe v prípade návratu domov sa obáva problémov s vojakmi a so svojim zdravím, pretoţe by ho nemohli liečiť tak ako na Slovensku. Na otázku akých vojakov sa obáva odpovedal, ţe sa jedná o vojakov generála Aršalus Phatyan. Bojí sa toho, ţe by ho v prípade návratu domov k nemu predviedli. On sa totiţ domnieva, ţe má čo dočinenia so smrťou jeho vzdialeného príbuzného. Navrhovateľ ďalej uviedol, ţe s tým nemá nič spoločné. Bola vojna a jeho smrť sa nikdy nevyšetrovala a ani nikdy nebol oficiálne obvinený. Bolo to v roku
1 a 2 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov konštatované, ţe neexistuje prekáţka jeho administratívneho vyhostenia do Arménska. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok, na základe ktorého rozhodol Krajský súd v Bratislava a to tak, ţe svojím rozsudkom č. k. 10Saz 11/2008-58 zo dňa 6.3.2009 potvrdil rozhodnutie odporcu v časti neudelenia azylu a v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany a v časti neexistencie prekáţok administratívneho vyhostenia zrušil rozhodnutie odporcu a vec vrátil na nové konanie. Odporca opätovne posúdil, či navrhovateľ spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany. O existencii prekáţok administratívneho vyhostenia nerozhodoval, nakoľko
novely zákona o azyle platnej od 1.12.2008 sa migračný úrad nezaoberá posudzovaním existencie alebo neexistencie prekáţok administratívneho vyhostenia
1 a 2 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov, ale iba posúdením poskytnutia alebo neposkytnutia doplnkovej ochrany.
odporcu navrhovateľ nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, pričom váţnym bezprávím sa
f) zákona o azyle rozumie uloţenie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie alebo trest, váţne a individuálne ohrozenie ţivota alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas 1Sža/86/2010 9 medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Odporca uviedol, ţe v súčasnosti v Arménsku neprebieha vojnový konflikt. Hoci pozdĺţ militarizovanej kontaktnej línie oddeľujúcej azerbajdţanské územie a Náhorný Karabach je bezpečnostná situácia napätá, menovaný ţil v oblasti, v ktorej jednoznačne moţno bezpečnostnú situáciu povaţovať za stabilnú a úplne pokojnú. Navrhovateľ vo svojich výpovediach potvrdil, ţe so štátnymi orgánmi krajiny nemal nikdy ţiadne problémy, nebol väznený ani trestne stíhaný. Na konštatovanie krajského súdu, ţe u menovaného je moţné mať opodstatnené obavy z váţneho bezprávia v krajine pôvodu v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu z dôvodu jeho dezercie z armády, odporca uviedol, ţe menovaný v krajine pôvodu nikdy nebol obvinený z dezercie aj napriek tomu, ţe údajne svojvoľne opustil vojenskú jednotku u ktorej pôsobil, hoci takéto konanie je trestné. Počas pohovorov potvrdil, ţe niekedy v roku 1992 alebo 1993 bol vojenským lekárom posúdený jeho zdravotný stav. Posudok mal vypracovať lekár z vojenského komisariátu vo Vanadzor a údajne centrálnou komisiou na vojenskom veliteľstve v Jerevane mu bolo vydané potvrdenie, ţe nie je schopný odvodu na vojenskú sluţbu. Toto potvrdenie malo
menovaného platnosť na dva roky a po uplynutí tohto času bol jeho zdravotný stav opätovne posúdený komisiou, ku ktorej obdrţal oficiálne písomné predvolanie. K odvodu bol predvolávaný kaţdé dva roky od svojich 17 rokov aţ do roku 2004. Vţdy obdrţal oficiálne predvolanie dostaviť sa na vojenský komisariát v meste Vanadzor, vţdy sa preukázal lekárskym potvrdením a ako uviedol, z toho dôvodu ho na vojnu nepredviedli. Odporca uviedol, ţe práve na základe týchto tvrdení vyznieva veľmi nepravdepodobne informácia o jeho odvedení koncom roku 1995 prípadne začiatkom roku 1996, keďţe v tomto čase uţ bolo uzatvorené prímerie medzi Arménskom a Azerbajdţanom. Menovaný aj počas svojej výpovede pred krajským súdom uviedol, ţe dôvodom jeho ţiadosti o udelenie azylu je jeho prenasledovanie zo strany arménskych vojakov na príkaz generála Aršalusa Phatyana preto, lebo dezertoval z armády počas vojny v Náhornom Karabachu a aj preto, ţe generál ho obviňuje z vraţdy jeho príbuzného, ktorého mal zastreliť' zozadu. Oficiálne ho však úrady nestíhali ani za dezerciu a ani za vraţdu. Nikdy nebol stíhaný a odsúdený za ţiadny trestný čin. V rozsudku krajského súdu bolo konštatované, ţe z vyššie uvedeného je zrejmé, ţe jeho prenasledovanie nepredstavovalo váţne nebezpečenstvo, pretoţe v krajine pôvodu sa menovaný pohyboval bez toho, ţe by ho niekto osobne napádal alebo sa mu vyhráţal. Dôvody menovaného vyhodnotil odporca ako irelevantné a účelové. Vojnový konflikt medzi Azerbajdţanom a Arménskom o Náhorný Karabach bol ukončený prímerím 12.5.1994, vtedy ešte menovaný nebol plnoletý a nebojoval v tomto konflikte. Jeho tvrdenia, ţe bol obvinený generálom Phatyanom, ţe mu zabil príbuzného vo vojnovom konflikte, sú preto úplne nereálne, lebo v roku 1996 uţ vojnový konflikt neprebiehal. Tvrdenia ţiadateľa, 1Sža/86/2010 10 ţe podobných prípadov sa počas vojnového konfliktu udialo veľa síce môţu byt' pravdivé, ale koniec konfliktu sa datuje na máj 1994, kedy sa ho menovaný nezúčastnil, a tým pádom ani nemohol byt' obvinený, ţe by počas bojov niekoho zabil. Navyše aj z armády údajne dezertoval uţ počas mierového stavu. Menovaný v opravnom prostriedku argumentoval, ţe jeho prípad spadá pod prenasledovanie, ako je uvedené v odseku 170 Kritérií a postupov pri udeľovaní štatútu utečenca
Konvencie z r. 1951 a
Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov vydaných v januári 1992 Úradom Vysokého komisára OSN pre utečencov. Uvedený odsek uvádza, ţe existujú prípady, kedy jediným dôvodom pre priznanie utečeneckého štatusu je povinná vojenská sluţba, t. j. ak ţiadateľ vie preukázať, ţe výkon vojenskej sluţby by si vyţiadal jeho účasť vo vojenských akciách, ktoré sú v rozpore s jeho ozajstným politickým, náboţenským alebo morálnym presvedčením, alebo s jeho svedomím. Odporca ďalej uvádza, ţe vo výpovedi menovaného, aj keď mu bol daný dostatočný priestor na odôvodnenie jeho dôvodov odchodu z krajiny a jeho údajnej dezercie absentuje vyjadrenie ako politické presvedčenie, náboţenské presvedčenie, morálne presvedčenie a taktieţ svedomie. Z toho dôvodu tvrdenia, ţe prípad menovaného spadá pod odsek l70 Kritérií a postupov pri udeľovaní štatútu utečenca
Konvencie z r. 1951 pôsobia účelovo, lebo nijakým spôsobom nepreukázal, ţe by z armády dezertoval z týchto dôvodov. Udelenie ochrany menovanému by nebolo v súlade so Ţenevskou konvenciou, kde v kapitole V., pojednávajúcej o špeciálnych prípadoch b) zbehovia a osoby vyhýbajúce sa vojenskej sluţbe v bode 167 je uvedené, ţe v krajinách, kde je zavedená povinná vojenská sluţba, je vyhýbanie sa plneniu tejto sluţby častokrát vystavené trestnému stíhaniu
platných zákonov. Bez ohľadu na povinnú alebo nepovinnú vojenskú sluţbu, je dezercia zakaţdým povaţovaná za trestný čin. Tresty za tento čin sú v rôznych krajinách rôzne a udelenie trestu sa obvykle nepovaţuje za druh perzekúcie. Strach z perzekúcie a potrestania za dezerciu alebo vyhýbanie sa vojenskej sluţbe ešte samo o sebe nepredstavuje opodstatnené obavy z perzekúcie v zmysle jej definície. Na druhej strane nemôţe byt' ţiadateľ vylúčený z moţnosti štatusu utečenca iba preto, ţe je zbehom. Osoba môţe byt' okrem toho, ţe je zbeh, alebo sa vyhýba nastúpeniu vojenskej sluţby, aj utečencom. Odporca ďalej uviedol aj to, ţe v bode 168 je uvedené, ţe osoba nie je utečencom, ak jediným dôvodom pre zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej sluţbe bola nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja. Môţe sa však stať utečencom, ak zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej sluţbe je sprievodným javom iných závaţných motívov pre odchod z krajiny, alebo ak má aj iné dôvody v zmysle definície pre opodstatnené obavy z perzekúcie. Menovaný však zbehnutie a následné obavy z trestu udáva ako jediný dôvod svojej ţiadosti, teda
Ţenevskej konvencie nemá nárok na ţiadnu formu ochrany. Uvádza síce, ţe ho mal generál obviniť zo zabitia jeho príbuzného. Toto obvinenie však nebolo oficiálne a nebolo ani predmetom ţiadneho vyšetrovania a potrestania. Nejde teda o fakt, ţe by od neho bola poţadovaná účasť vo vojenských akciách, ktoré sú v rozpore s jeho ozajstným politickým, náboţenským alebo 1Sža/86/2010 11 morálnym presvedčením, alebo s jeho svedomím, čo je v prípade dezercie dôvodom na udelenie ochrany. Z článku 33 Konvencie 1951 je moţné odvodiť, ţe perzekúcia je ohrozenie ţivota a slobody z dôvodu rasy, náboţenstva či príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Menovaný nečelil v krajine pôvodu problémom z vyššie uvedených dôvodov, a taktieţ nebol zo strany štátnych orgánov v Arménsku nikdy trestne stíhaný ani obvinený z nejakého trestného činu. Menovaný v krajine pôvodu nebol nikdy väznený, mučený ani vystavený krutému, neľudskému zaobchádzaniu. Súd uznal vo svojom rozsudku za potrebné v prípade menovaného zohľadniť jeho zlý zdravotný stav z hľadiska neurologického, nakoľko menovaný podstúpil závaţnú operáciu. V tejto súvislosti povaţoval odporca za potrebné uviesť, ţe zdravotný stav nie je predmetom ustanovenia § 13 a) zákona o azyle, ktorý pojednáva o poskytnutí doplnkovej ochrany z dôvodu zlého zdravotného stavu. Migračný úrad by porušil zákon o azyle, ktorý takúto moţnosť vôbec nepripúšťa. Zákonom je striktne dané za akých okolností ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ktorému neudelilo azyl. Napriek tomu bol zdravotný stav menovaného skúmaný. Jeho ošetrujúci lekár skutočne potvrdil absolvovanie operácie tumoru mozgu dňa 10.6.2008. V jeho prípade je nutný neurologický dohľad 5 rokov od operácie, a to jedenkrát ročne kontrola MRI, potom pri stacionárnom náleze je moţné interval MRI predlţiť na jedenkrát za 2-3 roky. Lekár vo svojej správe konštatoval, ţe pacient je klinicky stabilizovaný a schopný samostatnej existencie. V súvislosti so zdravotnou starostlivosťou v Arménsku je dôleţité uviesť, ţe zvláštnosťou súčasného Arménska je, ţe počet lekárov na 1000 obyvateľov je jeden z najvyšších na svete (traja lekári na 1000 obyvateľov) a tento pomer je vyšší, neţ v iných rozvojových krajinách a dokonca v niektorých rozvinutých krajinách (napr. v Dánsku je
WHO tento pomer 2,93 na 1000 obyvateľov). Taktieţ počet lekárov - onkológov s titulom PhD. a dokonca doktor vied (najvyšší vedecký titul v Arménsku) je tu jeden z najvyšších na svete. Odporca uviedol, ţe lekárska starostlivosť je v Jerevane dostupná takmer v takom rozsahu ako aj v Európe. Rozdiel je však medzi Jerevanom a vidieckymi oblasťami, aj čo sa týka úrovne hygieny. Zo zdrojov informácií zaslaných odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce je zrejmé, ţe monitorovanie zdravotného stavu menovaného je moţné aj v krajine pôvodu.
princípu legitímnosti (Trestný zákon Arménskej republiky /ďalej len "RA"/, paragraf 5), len trestné právo rozhoduje či je čin kriminálny a trestuhodný. A keďţe "ţiadosť občana RA o udelenie štatútu utečenca" alebo "získanie štatútu utečenca v inej krajine" nie sú uvedené v ţiadnom normatívnom akte ako kriminálne alebo trestuhodné činy, osoba za takéto činy nemôţe byt' v RA potrestaná. Paragraf 25 Ústavy RA zdôrazňuje právo občana RA na vycestovanie z krajiny a návrat do Arménskej republiky. Navyše počas pohovoru 19.12.2007 menovaný uviedol, ţe nevie kde sa nachádza jeho cestovný doklad, pretoţe ho stratil počas cesty na Slovensko. Vo svojej výpovedi uvádzal, ţe si ešte doma urobil z neho fotokópiu. Avšak počas doplňujúceho pohovoru 11.6.2009 uviedol, ţe vlastní cestovný doklad, ale originál dokladu nepredloţí, 1Sža/86/2010 12 nakoľko ho bude potrebovať aţ sa rozhodne oţeniť. Tieto skutočnosti údajne neuviedol z dôvodu obáv, ţe by mu mohol byť cestovný doklad odobratý a mohol by byt' vrátený do Arménska, čo ako uvádza nechcel. Z uvedeného je teda zrejmé, ţe menovaný nespĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, keďţe
Ţenevskej konvencie ako zbeh nemá nárok na ţiadnu formu ochrany, lebo jeho zbehnutie nebolo z dôvodu obavy účasti vo vojenských akciách, ktoré sú v rozpore s jeho ozajstným politickým, náboţenským alebo morálnym presvedčením, alebo s jeho svedomím. Z dôvodu jeho zlého zdravotného stavu mu doplnková ochrana rovnako nemôţe byť poskytnutá, lebo právny poriadok SR takúto moţnosť nepripúšťa. Po vyhodnotení a detailnom preskúmaní súdom nariadených úloh správny orgán opakovane skonštatoval, ţe u menovaného neboli zistené dôvody domnievať sa, ţe v prípade návratu do krajiny pôvodu by bol vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle. Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe odporca riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci
71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť, ţe by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu ţiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Odvolací súd dospel k záveru, ţe je potrebné povaţovať za správny záver správneho orgánu i krajského súdu, ţe neboli dané predpoklady pre udelenie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, lebo jeho dôvody odporca nepovaţoval za také, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle. Námietku, ţe navrhovateľovi bola upretá moţnosť zúčastniť sa na pojednávaní, povaţuje odvolací súd za účelovú. 1Sža/86/2010 13 Z obsahu spisu krajského súdu vyplynulo, ţe navrhovateľovi predvolanie na pojednávanie bolo doručené dňa 2.3.2010 a súčasne súd poţiadal o eskortu navrhovateľa, ktorý sa v čase určenia termínu pojednávania nachádzal v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou. Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, ţe dňa 25.3.2010 bolo krajskému súdu doručené oznámenie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou, o tom, ţe navrhovateľ nebude ústavom eskortovaný nakoľko, predpokladaný koniec trestu navrhovateľa je dňa 11.4.
názoru odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, ţe navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 1Sža/86/2010 14 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 26. októbra 2010 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.