Obsah (6)

§ 109§ 239§ 44§ 37§ 41§ 38

Najvyšší súd 6 Cdo 213/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S. a.s., so sídlom v B., proti povinnému R. K., bývajúcemu v M., o vymo

exekučného titulu prináleţí inej osobe, pretoţe oprávnená uloţila na súde len jednu notársky overenú fotokópiu zmluvy o postúpení pohľadávok, a druhá zmluva nebola totoţná s predloţenou a to bez akejkoľvek prílohy, pričom práve súčasťou prílohy mala byť bliţšia špecifikácia postupovanej pohľadávky predstavujúca jej identifikovateľnosť. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Prípustnosť dovolania odôvodňovala ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. t.j. tým, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Postupom súdov jej bolo odopreté právo na súdnu ochranu. 3 6 Cdo 213/2010 Súdy v konaní spochybnili jej procesné postavenie ako oprávnenej z takých dôvodov, ktoré nemajú zákonný podklad. Zákon číslo 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení (ďalej len Exekučný poriadok), ani ţiadny iný zákon neukladajú v exekučnom konaní povinnosť preukázať prevod (prechod) práva originálom alebo overenou kópiou listiny. Takýto prevod (prechod) môţe byť preukázaný aj inak, neţ len originálom listiny alebo jej úradne overenou kópiou. Z uvedených dôvodov ţiadala, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas osoba oprávnená na tento procesný úkon, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p. a nasledujúcich).

ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. platí, ţe dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak : a/ je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu a b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (ak odvolací súd odmietol odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

§ 109ods.

1 písm. c/, dovolanie prípustné nie je).

§ 239ods.

2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide 4 6 Cdo 213/2010 o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd svojim uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie preto

§ 239ods.

1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Vzhľadom k tomu by prípustnosť dovolania oprávnenej prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľka namieta, ţe konanie je v danom prípade postihnuté závaţnou procesnou vadou, lebo v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania

tohto ustanovenia, je taký nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať) procesné práva 5 6 Cdo 213/2010 priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade došlo v konaní súdov niţších stupňov k odňatiu moţnosti oprávnenej konať, vzal dovolací súd zreteľ na to, ţe vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR číslo 209/1992 Zb.). Právo na súdnu ochranu, ako súčasť práva na spravodlivý proces, zahŕňa aj právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, teda aj moţnosť núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 5/2000 z 13. júla 2000). Za porušenie tohto práva treba povaţovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Zo spisu v danej veci vyplýva, ţe v predmetnom konaní došlo k dovolateľkou namietanej procesnej vade. Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloţí tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a poţiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

§ 44ods.

2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti 6 6 Cdo 213/2010 tomuto uzneseniu je odvolanie prípustné.

§ 37ods.

3 prvá aţ tretia veta Exekučného poriadku proti inému, neţ tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného, neţ toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, moţno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, ţe naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu

§ 41

. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. Oznámenie musí byť doloţené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností.

§ 38ods.

1 Exekučného poriadku exekúciu moţno vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto preukáţe, ţe naňho prešlo právo z rozhodnutia (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku). V zmysle citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náleţitosti (§ 39 ods. 1 Exekučného poriadku), či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou) o vykonateľnosti (§ 42 Exekučného poriadku), či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule, či oprávnený v prípade, ak nie je totoţný s osobou, ktorej bolo priznané právo exekučným titulom, alebo ak označil za povinného inú osobu, neţ ktorej bola uloţená povinnosť v exekučnom titule, tvrdí v návrhu na vykonanie exekúcie prechod (prevod) práva alebo povinnosti a či na preukázanie svojho tvrdenia predkladá alebo navrhuje dôkaz, či oprávnený pripojil k exekučnému titulu listinu vydanú alebo overenú oprávneným orgánom, z ktorej je zjavné, ţe sa splnila podmienka alebo ţe oprávnený splnil, prípadne zabezpečil splnenie vzájomnej povinnosti, a ďalej, či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. Exekučný poriadok v znení do účinnosti novely vykonanej zákonom číslo 341/2005 Z.z., t.j. do

1. augusta 2005, v § 37 ods. 4 výslovne stanovil, ţe prechod povinnosti alebo práva moţno preukázať len listinou vydanou alebo overenou oprávneným orgánom, ak nevyplýva 7 6 Cdo 213/2010 priamo z právneho predpisu. Za daného právneho stavu bolo pripojenie takejto listiny procesným predpokladom riadneho návrhu na vykonanie exekúcie. Od účinnosti tejto novely Exekučný poriadok od tejto poţiadavky upustil. Len v prípadoch, ak nastali skutočnosti, na základe ktorých dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu po začatí exekučného konania, stanovil poţiadavku doloţiť prevod alebo prechod práv a povinností originálom alebo osvedčenou fotokópiou listiny (§ 37 ods. 3 tretia veta v spojení s § 37 ods. 4 Exekučného poriadku v znení do
2. novembra 2006); od účinnosti novely vykonanej zákonom číslo 585/2006 Z.z., t.j. od
3. decembra 2006 uţ nevyţaduje predloţenie takejto listiny v origináli alebo osvedčenej fotokópie. To znamená, ţe od
4. septembra 2005 oprávnený nie je povinný preukazovať prechod alebo prevod práva alebo povinnosti, ku ktorému malo dôjsť pred začatím exekučného konania, predloţením listiny vydanej alebo overenej oprávneným orgánom, ani predloţením jej originálu alebo osvedčenej fotokópie. Zo systematiky a jednotlivých ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, ţe tento zákon rozlišuje viaceré štádiá exekučného konania. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pokiaľ účastník exekučného konania tvrdí, ţe došlo k prechodu práv alebo povinností z exekučného titulu, súd neskúma, či prechod skutočne nastal; v tomto štádiu je postačujúce, ak je prechod dostatočne osvedčený okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených (aj len neoverených) fotokópií listín a časti ich príloh. Tým prirodzene nie je dotknutá otázka prípadnej neskôr nastolenej potreby dôsledného skúmania (verifikácie pravosti tvrdeného) prechodu práva alebo povinnosti v neskorších štádiách exekučného konania (napr. pri posudzovaní opodstatnenosti prípadných námietok povinného proti exekúcii alebo pri posudzovaní dôvodov pre zastavenie exekúcie). V prejednávanej veci oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie tvrdila prechod práva z exekučného titulu právnym úkonom a to postúpením pohľadávky zo S. na V., a.s., a napokon na ňu samotnú. Oprávnená na preukázanie svojho tvrdenia označila dôkazy - predloţila kópie zmlúv 8 6 Cdo 213/2010 o postúpení pohľadávok (vrátane časti prílohy). Pokiaľ sa súdy v danej procesnej situácii, napriek vyššie uvedenému, pri postupe

§ 44ods.

2 Exekučného poriadku neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať ale sa (uţ) v ňom neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (aţ) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae) oprávnenej a viedol k odňatiu jej moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedená procesná vada zakladá vţdy prípustnosť dovolania a zároveň je dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, lebo rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uznesenie odvolacieho súdu, ako aj rovnakou vadou postihnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 13. októbra 2010 JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová