o určenie vlastníckeho práva

Najvyšší súd 4 Cdo 136/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ V. K., bývajúcej v B., 2/ P. L., bývajúceho v B., 3/ T. L., bývajúcej v B., 4/ Š. L., bývajúceho v S., 5/ R. L., bývajúceho v S., proti ţalovaným 1/ B. a W., a.s. (predtým G., a.s.), so sídlom v B., v dovolacom konaní zastúpený JUDr. M. Š., advokátom so sídlom v B., 2/ Slovenskej republike – Slovenskému pozemkovému fondu, so sídlom v Bratislave, Búdková č. 36, o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 5 C 779/2008, o dovolaní ţalovaného 1/ proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z

1. februára 2010, sp. zn. 8 Co 347/2009, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Ţalobcovia sa po zmene petitu ţaloby pripustenej súdom prvého stupňa domáhali určenia, ţe právne úkony – vydrţanie uskutočnené formou Notárskej zápisnice z X., zmluva o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom uzavretá medzi ţalovaným 2/ a spoločnosťou H. spol. s r.o. z X. a právny úkon obchodnej spoločnosti H. spol. s r.o., ktorým táto spoločnosť vloţila zo svojho majetku do majetku obchodnej spoločnosti G., a.s. ako nepeňaţný vklad sporné nehnuteľnosti – sú neplatné, a tieţ určenia, ţe podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti – pozemku vytvoreného geometrickým plánom v konaní pribratým znalcom – vo výške spoluvlastníckeho podielu X. je ţalobkyňa 1/, alternatívne určenia, ţe tieto nehnuteľnosti patria vo výške podielu X. do dedičstva po poručiteľovi M. L. a vo výške podielu X. do dedičstva po poručiteľke H. L., rod. H. 2 4 Cdo 136/2010 Okresný súd Pezinok uznesením z
2. augusta 2009, č.k. 5 C 779/2008-546, podľa § 96 ods. 1 O.s.p. konanie v tejto veci z dôvodu späťvzatia ţaloby ţalobcami v plnom rozsahu zastavil, keď dospel k záveru, ţe ţalovaný 1/ vo svojom nesúhlase so späťvzatím neuviedol také váţne dôvody, pre ktoré by súd nemal konanie zastaviť. Súd za váţne dôvody pre zastavenie konania nepovaţoval skutočnosť uvádzanú ţalovaným 1/, ţe je proti nemu na súde vedených viacero ţalôb podaných samostatnými subjektami, nakoľko ţalovaný 1/ je ako vlastník sporných nehnuteľností zapísaný v katastri nehnuteľností a jeho hmotnoprávne postavenie sa zastavením konania pre späťvzatie ţaloby ţiadnym spôsobom nezmení. Na odvolanie ţalovaného 1/ Krajský súd v Bratislave uznesením z
3. februára 2010, sp. zn. 8 Co 347/2009, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení sa stotoţnil s dôvodmi súdu prvého stupňa a dodal, ţe za váţny dôvod, pre ktorý súd konanie v zmysle § 96 ods. 2 O.s.p. nezastaví, treba povaţovať len skutočnosti, ktoré váţnym spôsobom ovplyvnia právne postavenie alebo záujmy ţalovaného, čo sa v tomto prípade nepreukázalo. Toto rozhodnutie napadol včas podaným dovolaním ţalovaný 1/, ktorý ţiadal rozhodnutie odvolacieho súdu a tieţ súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, prípadne konanie vo veci samej zastaviť (?). Dovolanie odôvodnil tým, ţe mu ako účastníkovi konania bola takýmto postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Ţalobcovia sa k podanému dovolaniu nevyjadrili a ţalovaný 2/ súdu oznámil, ţe vzhľadom na skutočnosť, ţe so späťvzatím návrhu súhlasil, nepovaţuje za potrebné sa k dovolaniu vyjadrovať. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal predovšetkým jeho prípustnosť a dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania sú podrobne upravené 3 4 Cdo 136/2010 v § 237, § 238 a § 239 O.s.p., pričom v § 237 sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu, v § 238 sú podmienky prípustnosti stanovené pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo forme rozsudku a v § 239 pre rozhodnutie vo forme uznesenia. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, preto bolo potrebné podmienky prípustnosti v tomto prípade skúmať podľa § 237 a §
4. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p., dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/. Podľa ods. 2 cit. ust., dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa ods. 3 cit. ust., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Vzhľadom k tomu, ţe v prejednávanej veci sa nejedná o ţiaden z uvedených prípadov, dovolanie ţalovaného 1/ nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné. So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) dovolacieho súdu skúmať vţdy, či v konaní nedošlo k procesným vadám podľa § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie splnenia podmienok prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či v konaní na súdoch niţších 4 4 Cdo 136/2010 stupňov nedošlo k procesným vadám podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Treba ale uviesť, ţe z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, ţe v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. So zreteľom na ţalovaným 1/ tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký neţiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní 5 4 Cdo 136/2010 realizácia tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva, a ktoré by inak mohol realizovať v priebehu konania. V prejednávanej veci dovolateľ tvrdí, ţe súd mu odňal moţnosť konať pred súdom tým, ţe pri posudzovaní dôvodov jeho nesúhlasu so späťvzatím ţaloby nezváţil všetky ním namietané okolnosti prípadu, ktoré podľa jeho názoru dosahovali takú intenzitu váţnosti, pre ktorú mali byť dôvodom pre pokračovanie v konaní podľa ustanovenia § 96 ods. 2 O.s.p. Dovolateľ odvolaciemu súdu vytýka, ţe vo svojom rozhodnutí sa nevyporiadal so všetkými odvolacími argumentmi, preto rozhodnutie trpí absolútnym nedostatkom riadneho odôvodnenia a úplnou absenciou právnej argumentácie, čo je v rozpore nielen s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, ale i v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého odôvodnenie rozhodnutia súdu by malo byť predovšetkým presvedčivé. Za váţne argumenty pre rozhodnutie súdu o pokračovaní v konaní podľa § 96 ods. 2 O.s.p. pritom dovolateľ povaţuje skutočnosť, ţe na Okresnom súde Pezinok prebieha súdne konanie pod sp. zn. 5 C 924/2008 s rovnakými účastníkmi a predmetom konania, ako i skutočnosť, ţe na liste vlastníctva č. X. je zapísaná informatívna poznámka o začatí súdnych konaní, ktorá vyvoláva pochybnosti o existencii vlastníckeho práva dovolateľa vo vzťahu k tretím osobám, a tým dochádza k poškodzovaniu a zhoršovaniu jeho postavenia v obchodných kruhoch. Na dôvaţok dovolateľ za váţny dôvod povaţuje i správanie ţalobcov spočívajúce v iniciovaní opakovaných súdnych sporov a odďaľovaní meritórneho rozhodnutia vo veci, ktoré vedie k nedôvodnému zasahovaniu do vlastníckeho práva ţalovaného 1/ a dá sa povaţovať za šikanózny výkon práva. Dovolateľ vyjadruje nespokojnosť s tým, ţe prvostupňový ani odvolací súd vo svojich rozhodnutiach neuviedli, či uvedené závaţné skutočnosti povaţujú za preukázané alebo nie, a má za to, ţe takéto rozhodnutia sú nepreskúmateľné a porušujú jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedených dôvodov by zastavenie konania pre dovolateľa znamenalo neprimeranú ujmu a v konečnom dôsledku i porušenie zásady rovnosti účastníkov konania vo vzťahu k nemu, čo je podľa neho neprípustné. 6 4 Cdo 136/2010 Po preskúmaní dovolacích námietok dospel dovolací súd k záveru, ţe sú neopodstatnené. Ţalobca môţe vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví (§ 96 ods. 1 O.s.p.). Súd konanie nezastaví, ak ţalovaný so späťvzatím návrhu z váţnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní (§ 96 ods. 2 O.s.p.). Nesúhlas ţalovaného so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, neţ sa začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manţelstva alebo určenie, či tu manţelstvo je alebo nie je (§ 96 ods. 3 O.s.p.). Späťvzatie ţaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály dispozičných oprávnení ţalobcu ako účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Vôľa ţalobcu dosiahnuť zastavenie konania prostredníctvom inštitútu späťvzatia ţaloby je však limitovaná dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením konania a existenciou váţnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť nemoţno. Dôkazné bremeno existencie takýchto váţnych dôvodov potom v konaní nesie ţalovaný. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu váţne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba vychádzať z toho, ţe posudzovanie váţnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretoţe súd pri posudzovaní závaţnosti dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku, a hodnotí predovšetkým moţné dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi účastníkmi a dopad na postavenie účastníkov, najmä ţalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených záujmov. Ak súd dospeje k záveru o dôvodnosti poţiadavky na prejednanie a rozhodnutie veci, môţe v konaní pokračovať podľa § 96 ods. 2 O.s.p., v opačnom prípade konanie zastaví. 7 4 Cdo 136/2010 V prejednávanej veci súd prvého stupňa po preskúmaní dôvodov nesúhlasu ţalovaného 1/ so späťvzatím ţaloby dospel k záveru, ţe tieto nespĺňajú poţiadavku príslušnej závaţnosti, nakoľko nemajú vplyv na hmotnoprávne postavenie ţalovaného 1/. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd po vyhodnotení skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania a po preskúmaní právnych záverov súdu prvého stupňa. Rozhodnutia oboch súdov sú teda výsledkom ich hodnotiacich úsudkov a právnej úvahy zaloţenej na dôkladnom preskúmaní veci, sú vyjadrením ich právneho názoru, preto môţu byť predmetom skúmania v dovolacom konaní len za predpokladu, ţe dovolanie je prípustné. Samotná nespokojnosť účastníka so závermi súdu vychádzajúcimi z jeho voľnej úvahy a dokonca ani prípadná nesprávnosť takejto úvahy však prípustnosť dovolania pre procesnú vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá. Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, ţe odvolací súd sa nevyporiadal so všetkými odvolacími argumentmi, preto rozhodnutie trpí absolútnym nedostatkom riadneho odôvodnenia a úplnou absenciou právnej argumentácie, čím došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania, dovolací súd uvádza, ţe po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe ani táto námietka nie je opodstatnená. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v tomto prípade postupoval v súlade s týmto ustanovením a keďţe rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţoval za vecne správne a stotoţnil sa aj s jeho odôvodnením, obmedzil sa vo svojom rozhodnutí len na konštatovanie správnosti výroku a dôvodov rozhodnutia, pričom sa navyše vyjadril k niektorým argumentom odvolateľa (existencia viacerých súdnych konaní vo veci, poznámka o začatí súdnych konaní zapísaná na LV č. X.), čím komplexne vyčerpal svoju odôvodňovaciu povinnosť. Takýto postup súdu je i v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, síce zaväzuje súdy na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí, nemôţe sa to však chápať tak, ţe sa vyţaduje podrobná odpoveď na kaţdý argument. Rozsah tejto povinnosti sa preto môţe merať podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný vo svetle okolností kaţdého prípadu. Napríklad v odvolacom konaní sa tak súd pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa v zásade môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia niţšieho súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
5. septembra 2007, sp. zn. 8 4 Cdo 136/2010 2 Cdo 170/2005). Rovnaké stanovisko zastáva i Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vyslovil, ţe Článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru nemoţno chápať tak, ţe vyţaduje podrobnú odpoveď na kaţdý argument; odvolací súd sa preto pri zamietnutí odvolania v zásade môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia niţšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z
6. januára 1999). Právo účastníka na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd preto neboli porušené, rovnako ako ani zásada rovnosti účastníkov konania, ktorej porušenie nemoţno vidieť ani v tom, ţe súd rešpektuje dispozičnú zásadu civilného súdneho konania, ako to vyplýva z úvah dovolateľa. Na základe uvedených skutočností dovolací súd uzatvára, ţe odvolací súd postupoval v zmysle príslušných zákonných ustanovení, pri prejednávaní veci procesne nepochybil a svojím postupom nezaloţil vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., teda neodňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania nie je daná ani podľa § 237 O.s.p., ani podľa § 239 O.s.p., dovolanie teda smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol bez toho, aby bola preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. O náhrade trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224 ods. 1 O.s.p. s ohľadom na to, ţe účastníci si náhradu trov konania ani neuplatňovali. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
7. septembra 2010 JUDr. Eva Sakálová, v.r. Za správnosť vyhotovenia : predsedníčka senátu Jarmila Uhlířová