ţalovaného správny záver správcu dane, ţe ţalobcovi na odpočet dane nárok nevznikol. II. Konanie na prvostupňovom súde Proti tomuto rozhodnutiu podal ţalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na Krajský súd v Košiciach ţalobu z 03. decembra 2007. Krajský súd ako súd prvého stupňa ţalobu zamietol
1 O.s.p. ako nedôvodnú s tým, ţe dospel k záveru o zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pričom prisvedčil argumentácii ţalovaného daňového orgánu. 3 5Sžf/61/2008 S odkazom na zásadu zákonnosti daňového konania a striktnú podmienku preukázať splnenie všetkých predpokladov potrebných na vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty v zmysle § 20a ods. 1 zák. č. 289/1995 Z.z. ţalobca
krajského súdu nepreukázal spôsobom vylučujúcom akékoľvek pochybnosti, ţe v konkrétnom prípade zdaniteľné plnenie uskutočnil platiteľ dane z pridanej hodnoty, lebo p. Nebehaj nebol po 30.06.1999 platiteľom dane z pridanej hodnoty a ani sa ním stať nemohol, hoci ţalobca poukazoval na tú skutočnosť, ţe vzhľadom na dosiahnutie zákonom poţadovaného obratu sa platiteľom mal stať.
krajského súdu ţalobca nepredloţil a ani nenavrhol ţiaden dôkaz, ktorým by preukázal, ţe jeho dodávateľ J. sa po 30.06.1999 zo zákona
ust. § 4 ods. l zák. č. 289/1995 Z.z. stal platiteľom dane a v čase vykonania sporného plnenia aj ním naďalej bol. Takýmto dôkazom nie je
krajského súdu fotokópia zmluvy č. 2003-04, ktorú mal J. uzavrieť ako objednávateľ z obchodnou spoločnosťou so sídlom v Andorre ako dodávateľom. Krajský súd sa naopak stotoţnil s právnym názorom ţalovaného, ţe osvedčenie o registrácii daňového subjektu za platiteľa dane z pridanej hodnoty nemalo iba deklaratórny ale naopak konštitutívny účinok. Preto osoba sa stáva platiteľom odo dňa registrácie. Záverom krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku ţalobcu,
ktorej správca dane nezabezpečil ním navrhnuté dôkazy, a to výsluch dodávateľa J., výsluch nekonkretizovaných osôb (spolupracovníkov, účtovných poradcov, obchodných poradcov s dodávateľom, ktoré boli v kontakte s daňovým subjektom) a vykonanie daňovej kontroly u J.. Uvedené dôkazy boli pre konanie
krajského súde irelevantné. III. Odvolanie žalobcu Vo včas podanom odvolaní zo dňa 09.06.2008 (faxové podanie z 09.06.2008) proti rozsudku prvostupňového súdu ţalobca najmä poukázal na 4 5Sžf/61/2008 - nesprávny právny názor krajského súdu vyjadrený v odôvodnení napadnutého rozsudku ako aj na - dôvody uvedené
2 písm. a), b), c),
ţalobcu nesprávna. Ďalej ţalobca argumentoval, ţe pre posúdenie otázky, či si ţalobca uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty od p. N., je nutné primárne prihliadnuť aj na všeobecne záväzné normy komunitárneho práva (najmä ţalobca odkazoval na text Šiestej smernice Rady zo 17.05.1977 publikovanou pod č. 77/388/EHS) ako aj konkrétne individuálne rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (tu ţalobca zdôraznil rozhodnutia ESD z 12.01.2006 vo veci Optigen a rozsudok ESD z 21.02.2006 vo veci Halifax). Preto navrhol krajskému súdu, aby postupom
ust. článku 234 Zmluvy o ES, aby poţiadal ESD na riešenie predbeţných otázok týkajúcich sa súladu konkrétnych ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty č. 289/1995 Z.z. so spomínanou Šiestou smernicou, s čím sa krajský súd
ţalobcu vôbec nevysporiadal. Rovnako námietky ţalobcu týkajúce sa nevykonania dôkazov správcom dane na ktoré konkrétne poukazoval a ktoré konkrétne ţalobca namietal uţ v procese daňového konania, krajský súd
ţalobcu vyhodnotil ako nedôvodné s tým, ţe navrhované dôkazy nebolo moţné vykonať. Naopak,
ţalobcu, správca dane má povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie za pouţitia prostriedkov exemplifikatívne uvedených v ust. § 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. Ţalobca tieţ v odvolaní uviedol, ţe namietal odopretie práv účastníka konania vyjadriť sa a navrhovať dôkazy vo svoj prospech a právo na to, aby sa jeho argumenty a návrhy zobrali do úvahy, ktoré právo je jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Potom právny názor krajského súdu, ktorým krajský súd v podstate prevzal názor ţalovaného vo väzbe k potrebe zistenia konkrétnych skutočností a vyhodnotil námietky 5 5Sžf/61/2008 ţalovaného ako právne irelevantné s odôvodnením, ţe pre posúdenie oprávnenosti nároku ţalobcu stačilo zistenie o tom, ţe dodávateľ ţalobcu nebol registrovaný ako platiteľ dane, bez potreby vykonania ďalších navrhovaných dôkazov, nie je
ţalobcu správny. Ţalobca ďalej v odvolaní poukazoval na svoju argumentáciu o rozpore postupu správcu dane a ţalovaného s princípom právnej istoty a legality zdanenia. V dôsledku tohto postupu správcu dane, je daňový subjekt sankcionovaný povinnosťou uhradiť daň z pridanej hodnoty druhýkrát (na výstupe), čo je priamou škodou na majetku (ochranu majetku zaručuje čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky) ţalobcu ako daňového subjektu. Na základe uvedeného ţalobca poukázal na svoju predchádzajúcu argumentáciu majúcu právny základ v § 15 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb., ţe z citovaného ustanovenia vo vzťahu k základným zásadám daňového konania je moţné vyvodiť povinnosť správcu dane postihovať porušiteľa zákona, ktorému zákon priamo ukladá oznamovaciu a daňovú odvodovú povinnosť. Potom v tejto časti nie je rozsudok krajského súdu
názoru ţalobcu riadne odôvodnený. Ţalobca prostredníctvom svojho odvolania rovnako namietal aj nesprávnosť poučenia o moţnosti dôvodoch odvolania, keď v poučení týmto odvolaním napadnutého rozsudku krajský súd vyslovil, ţe odvolanie moţno odôvodniť len tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. Záverom ţalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu z dôvodov
2 písm. a), b), c),
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (§ 250ja ods. 3 O.s.p.) a po neverejnej porade dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné, pretoţe napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto 7 5Sžf/61/2008 ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. K povinnosti predloţiť prejudiciálne otázky: Predovšetkým sa Najvyšší súd zaoberal svojou povinnosťou mu vyplývajúcou z čl. 234 Zmluvy o Európskom spoločenstve,
ktorého, ak vznikne prejudiciálna otázka počas konania pred súdom členského štátu, ktorého rozhodnutie nie je moţné napadnúť opravnými prostriedkami
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Európsky súdny dvor. Na vznik tejto povinnosti sa nemôţe vzťahovať koncentračná zásada zakotvená v § 250h ods. 1 v spojení s § 250b O.s.p. a spomenutá ţalovaným v jeho vyjadrení. Ţalobca skutočne inicioval sformulovaním otázok v odvolacom súdnom konaní vznik pochybností o súlade komunitárneho daňového práva so slovenským právnym poriadkom v oblasti úpravy dane z pridanej hodnoty. Pri riešení svojej povinnosti Najvyšší súd vychádzal z tvrdeného dátumu uskutočnenia zdaniteľného plnenia, tzn.
ktorého sú členské štáty povinné zabezpečiť dodrţiavanie povinností, ktoré sa vzťahujú na zdaniteľné osoby a v tejto súvislosti majú určitú voľnosť, najmä pokiaľ ide o spôsob pouţitia prostriedkov, ktoré majú k dispozícii. K druhej otázke Ani pri druhej otázke nie je z návrhu ţalobcu zrejmé, v čom vidí nesúlad ustanovení § 20a v spojení s § 20 zák. č. 289/1995 Z.z. týkajúcich sa odpočtu dane s článkami 17 a 18 Šiestej smernice. Opätovne tu musí Najvyšší súd uviesť, ţe Šiesta smernica iba rámcovo upravuje právo na odpočítanie dane, opatrenia zamerané na úpravu tohto práva sú ponechané na samotné členské štáty. Je potrebné konštatovať, ţe ustanovenia zák. č. 289/1995 Z.z. nespochybňujú samotnú zásadu práva na odpočet. Rovnako stanovenie dodatočnej daňovej povinnosti nepredstavuje porušenie ustanovení šiestej smernice, pretoţe predstavuje opatrenie na základe článku 22 ods. 8 Šiestej smernice,
ktorého môţu členské štáty uloţiť povinnosti, ktoré povaţujú za nevyhnutné pre správne vyrubenie a výber dane a predchádzanie daňovým podvodom. 9 5Sžf/61/2008 V tomto zmysle je relevantný rozsudok Súdneho dvora z
Najvyššieho súdu týkajú práva na odpočet dane z pridanej hodnoty v prípade, ţe toto právo bolo zo strany niektorého z daňových subjektov nachádzajúcich sa v dodávateľskom reťazci vykonané podvodným spôsobom alebo bolo zneuţité. Ţalobca uvádza, ţe Súdny dvor v rozsudku Optigen rozhodol, ţe právo zdaniteľnej osoby na odpočet dane z pridanej hodnoty nemôţe byť ovplyvnené tým, ţe v dodávateľskom reťazci sa nachádza iné plnenie poznačené podvodom vo vzťahu k dane z pridanej hodnoty. Tu však ţalobca citáciu končí (nevedno z akých dôvodov), pričom citovaný výrok pokračuje 10 5Sžf/61/2008 v tom zmysle, ţe právo na odpočet mu patrí len pod podmienkou, ţe o tomto podvode zdaniteľná osoba nevedela alebo nemohla vedieť (najmä bod 55 rozsudku Optigen). Rovnako ţalobca neuviedol, ţe
rozsudku Súdneho dvora vo veci Halifax je potrebné Šiestu smernicu vykladať v tom zmysle, ţe bráni právu platiteľa dane na odpočet dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie (najmä bod 85 rozsudku Halifax). Následne Súdny dvor v rozsudku zo
bodu 27 uvedeného rozsudku: „z toho vyplýva, ţe dodávateľ musí mať moţnosť spoliehať sa na zákonnosť činnosti, ktorú uskutočňuje, bez toho, aby hrozilo, ţe stratí svoje právo na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty, pokiaľ, ako je to v prejednávanom prípade, nemôže ani so starostlivosťou riadneho obchodníka zistiť, ţe podmienky oslobodenia v skutočnosti neboli splnené z dôvodu sfalšovania vývozného dokladu, ktorý predloţil kupujúci.“ 11 5Sžf/61/2008 Na základe hore uvedených právnych názorov dospel Najvyšší súd k záveru, ţe v prejednávanej veci nie je nutné predloţiť obidve otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskej únie, lebo skutočnosťou, ktorá sa pri posudzovaní práva na odpočet dane z pridanej hodnoty musí vziať do úvahy, je vedomosť zdaniteľnej osoby resp. moţnosť zdaniteľnej osoby vedieť o tom, či sú podmienky na odpočet dane z pridanej hodnoty z jej strany splnené. Na tento účel musí daňový subjekt prijať všetky opatrenia, ktoré sú v jeho moci a konať so starostlivosťou riadneho obchodníka. K meritórnemu prieskumu veci: Po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 372p ods. 1 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu. Preto sa s ním stotoţňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení iba obmedzil na právne vyhodnotenie námietky ţalobcu, ţe mu nebolo predloţené rozhodnutie správcu dane o zrušení registrácie platiteľa J. a na moţné dôsledky z toho vyplývajúce.
1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pre uvedený prieskum je rozhodujúci skutkový stav (§ 250i ods. 1 O.s.p.), ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, ktorý je väčšinou nemenný (výnimky sú obsiahnuté v § 250i ods.2) a mal by byť zachytený v správnom spise. Z uvedeného vyplýva, ţe hranice zisťovaného skutkového stavu vymedzuje správny orgán na základe zákonnej poţiadavky riadne zisteného skutkového stavu (a contrario § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p.). Účastník môţe vysloviť nespokojnosť s vymedzením hraníc skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c/ aţ e) O.s.p.), čo sa aj v prejednávanej veci skutočne stalo. Najvyšší súd sa v svojej ustálenej judikatúre vyslovil (najmä sp. zn. 5Sţf 10/2007). K hore naznačenej argumentácii ţalobcom Najvyšší súd poukazuje postupom
7 O.s.p. na to, ţe uţ v svojom rozsudku sp. zn. 5Sţf 45/2008 uviedol nasledujúce právne závery: „Základom odvolania je
Najvyššieho súdu právny názor ţalobcu, ţe na rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 645/240/906/99/Chu z 8. januára 1999 je nutné nazerať ako na právny úkon so záverom, ţe s prihliadnutím na všetky jeho vytýkané nedostatky (najmä v jeho doručovaní) ide o absolútne neplatný právny úkon. Potom z takéhoto právneho úkonu nie je moţné vyvodiť následky ani voči akejkoľvek inej osobe a neplatnosť takého úkonu môţe namietať ktokoľvek. Najvyšší súd s týmto právnym záverom ţalobcu vyslovuje zásadný nesúhlas. Predovšetkým je nutné zdôrazniť, ţe ţalobca mylne označil rozhodnutia správnych orgánov za právne úkony. Právna teória, najmä v oblasti správneho práva, označuje právne rozhodnutia vykonávateľov verejnej správy, ktorými sa autoritatívne regulujú právne vzťahy konkrétnych subjektov, za individuálne správne akty (tzn. rozhodnutia správnych orgánov) s jednoznačnými vrchnostenskými účinkami nezávislými na vôli ich adresátov, čo ich zásadne odlišuje od právnych úkonov, kde naopak prevláda rovnosť účastníkov. Ďalšou osobitosťou, ktorou sa rozhodnutia správnych orgánov odlišujú od právnych úkonov, je prezumpcia ich správnosti. Preto nie je moţné o rozhodnutiach správnych orgánov hovoriť ako o platných alebo neplatných právnych úkonoch. Ďalej riadnemu uplatneniu zásady právneho štátu nie je na prekáţku, ak orgán verejnej správy rozhodne alebo jeho rozhodnutie nadobudne právne účinky spôsobom, ktorý u nezúčastnených osôb môţe vzbudiť pochybnosti. Takýto záver je moţný, lebo skupine zúčastnených osôb (tzn. existujúcim ako aj budúcim účastníkom konania) je vţdy zaručené právo na nápravu alebo odstránenie týchto pochybností (napríklad uplatnením riadnych opravných prostriedkov na súdnych alebo iných orgánoch). Nevyuţitie práva na nápravu zúčastnenou osobou má za následok, ţe platí uţ hore uvedená zásada prezumpcie správnosti rozhodnutí správny orgánov, tzn. ţe s poţiadavkou právnej istoty sa na kaţdé vydané rozhodnutie orgánom štátnej moci nazerá ako na zákonné a záväzné, a ako také nadobúda svoje miesto v právnom systéme, aţ kým sa zákonnými prostriedkami nepreukáţe opak. Hore citovanú zásadu prezumpcie správnosti rozhodnutí podporujú aj ust. § 135 ods. 2 záver vety v spoj. s § 244 O.s.p., z ktorých vyplýva poţiadavka, ţe nezúčastnené osoby nesmú 13 5Sžf/61/2008 v ţiadnom prípade súdny prieskum vyuţiť na spochybňovanie právoplatných rozhodnutí správnych orgánov. Celkom opačná situácia by nastala, ak by obchodný partner ţalobcu, ako osoba dotknutá uvedeným daňovým rozhodnutím, relevantným spôsobom s týmto rozhodnutím vyjadril nespokojnosť. Toto však nenastalo, menovaný sa naopak v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 29.03.2005 jednoznačne vyjadril, ţe od roku 1999 nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Z uvedeného dôvodu vyhodnotil Najvyšší súd ţalobcov odvolací dôvod ako irelevantný.“ Následne Najvyšší súd povaţuje za nutné doplniť hore uvedenú citáciu postupom
7 O.s.p. o nasledujúce právne závery vyslovené v jeho rozsudku sp. zn. 5Sţf 113/2009: „ Ďalej k vzneseným pochybnostiam o vierohodnosti potvrdenia správcu dane formou listiny (ide o Oznámenie Daňového úradu Nitra I. z 12.07.2006) bez prihliadnutie ku skutočnosti, ţe v administratívnom spise je priloţené rozhodnutie vo fotokópii menovaného správcu dane z 31.10.2003 o určení posledného daňového obdobia na október 2003, Najvyšší súd uvádza, ţe kaţdá listina vyhotovená doţiadaným orgánom (§ 16) a obsahujúca relevantné skutkové zistenia, tzn. aj vo forme hore uvedeného oznámenia, má v zmysle § 29 ods. 4 úvod prvej vety zák. č. 511/1992 Zb. charakter vierohodného záznamu o skutočnostiach zistených doţiadaným správcom dane a je nutné k nej v daňovom konaní v zmysle zásady voľného hodnotenie dôkazov pristupovať ako k dôkazným prostriedkom, formy ktorých sú demonštratívnym spôsobom vymenované v druhej vete citovaného odseku 4. Pritom tento dôkazný prostriedok má zvýšenú výpovednú hodnotu, lebo ide o skutočnosti zistené správcom dane v úradnej činnosti.
4 zák. č. 511/1992 Zb. platí, ţe ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 14 5Sžf/61/2008 Na základe vyslovených právnych názorov si Najvyšší súd nemôţe osvojiť spochybňujúcu argumentáciu ţalobcu vo vzťahu k potvrdeniu Daňového úradu Nitra I. o tom, ţe spoločnosť V. T., s.r.o. v rozhodnom období nebola platiteľom DPH, a súčasne musí označiť poţiadavku ţalobcu smerujúcu ku krajskému súdu na vykonanie dôkazu pripojením príslušného spisu Daňového úradu Nitra, ktorým by sa potvrdilo alebo vyvrátilo, či rozhodnutie o zrušení registrácie platiteľa DPH pre spoločnosť V. T., s.r.o. je právoplatné, za nadbytočnú. Opačná dôkazná situácia by nastala, ak by ţalobca prostredníctvom dôkazom opaku hodnoverným spôsobom preukázal, ţe hore uvedené Oznámenie Daňového úradu Nitra I. z 12.07.2006 obsahuje mylné alebo nepravdivé informácie. Ţalobca však takéto dôkazy nepredloţil. Preto Najvyšší súd nemá ţiadne pochybnosti o tom, ţe spoločnosť V. T., s.r.o. pri vystavovaní faktúr v zdaňovacom období apríl 2006 tým, ţe vyčíslila daň z pridanej hodnoty (a to po uplynutí posledného zdaňovacieho obdobia určeného správcom dane na október 2003) porušila zák. č. 222/2004 Z.z.“ Najvyšší súd konštatuje, ţe aj v tomto prípade sa v daňovom spise nachádza listina Daňového úradu Košice II. označená ako „Odpoveď na doţiadanie“, ktorá obsahuje potvrdenie, ţe „J. mal rozhodnutím DÚ Košice II určené posledné zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 1999 a skončením určeného posledného zdaňovacieho obdobia daňový subjekt prestal byť platiteľom DPH. Platiteľom DPH bol od 04.12.1995 do 30.06.1999. “ Preto v súlade s citovanou judikatúrou námietku o nutnosti predloţenia rozhodnutia správcu dane o zrušení registrácie platiteľa J. a na moţné dôsledky z toho vyplývajúce na nedostatočné zistenie skutkového stavu musel Najvyšší súd ako irelevantnú odmietnuť. Na tomto mieste musí Najvyšší súd zdôrazniť nepriamy charakter dane z pridanej hodnoty. Uvedený charakter je zabezpečený tým, ţe kaţdý platiteľ dane je povinný vyčísliť svoju pridanú hodnotu na tovare alebo poskytnutej sluţba a súčasne mu vzniká právo na navrátenie dane z pridanej hodnoty zaplatenej predchádzajúcemu platiteľovi dane. Preto je pre kaţdého platiteľa dane z pridanej hodnoty výnimočne dôleţité, aby si overoval, či jeho partner je oficiálne uznaným platiteľom dane. 15 5Sžf/61/2008 Najvyšší súd v časti venovanej riešeniu nutnosti predloţiť predbeţné otázky na Súdny dvor Európskej únie vyslovil niektoré meritórne závery, prečo sa nerozhodol tak konať. Na tomto mieste musí preto iba zopakovať, ţe ak si ţalobca neoveril skutočnosť, či obchoduje s platiteľom dane z pridanej hodnoty a následne uhradil daň z pridanej hodnoty osobe, ktorá nie je jej platiteľom, nekonal so starostlivosťou riadneho obchodníka a nemôţe sa domáhať práva na odpočet dane z pridanej hodnoty tak na komunitárnej ani na vnútroštátnej úrovni. Vnútroštátne právo ponúka rôzne registre a iné informačné zdroje (najmä pre účely konkurzného alebo reštrukturalizačného konania), kde si môţu účastníci právnych vzťahov preverovať hodnovernosť svojich údajov a informácií o zmluvnej protistrane, ak táto niečo opomenie uviesť alebo zatají. Jedným z týchto registrov je aj registračná daňová databáza, z ktorej je moţno postupom
17 zák. č. 511/1992 Zb. od správcu dane poţadovať oznámenie, či iný daňový subjekt je registrovaný, napríklad na účely dane z pridanej hodnoty. Obdobné informácie je moţné získať vo vzťahu k daňovým dlţobám svojich obchodných partnerov. Na základe uvedených právnych názorov musel Najvyšší súd odmietnuť argumentáciu ţalobcu, ţe namieta odopretie práv účastníka konania vyjadriť sa a navrhovať dôkazy vo svoj prospech a právo na to, aby sa jeho argumenty a návrhy zobrali do úvahy, ktoré právo je jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle či. 6 ods. 1 Dohovoru. Naopak, krajský súd konal správne, ak prevzal názor ţalovaného vo väzbe k potrebe zistenia konkrétnych skutočností a vyhodnotil námietky ţalovaného ako právne irelevantné s odôvodnením, ţe pre posúdenie oprávnenosti nároku ţalobcu bolo zistenie o tom, ţe dodávateľ ţalobcu nebol registrovaný ako platiteľ dane, zásadným zistením. Takisto argumentácia ţalobcu o zdvojení povinnosti daňového subjektu uhradiť daň z pridanej hodnoty (na výstupe), čo má byť spojené so škodou na majetku (ţalobcom deklarovaná ochranu majetku s ústavnou garanciou prostredníctvom zaručuje čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky) nesúvisí s prejednávanou vecou. Ak sa ţalobca domnieva, ţe mu konaním jeho obchodného partnera J. mohla vzniknúť škoda, potom argumentovať jej vznikom, resp. jej moţnosťou vzniku a domáhať sa z toho stavu vyplývajúcich následkov môţe ţalobca v inom konaní a s vyuţitím iných právnych prostriedkov nápravy; nie však prostredníctvom ustanovenia § 15 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. 16 5Sžf/61/2008 Takisto Najvyšší súd musí na argumentáciu ţalobcu, ţe rozsudok krajského súdu nie je dostatočne odôvodnený, naopak konštatovať, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je dostatočným spôsobom odôvodnený, obsahuje relevantné zistenia a na ne logicky nadväzujúce právne hodnotenia skutkových a iných zistení so zovšeobecnením v právne názory. K námietke ţalobcu týkajúcej sa nesprávnosti poučenia o moţnosti dôvodov odvolania Najvyšší súd odkazuje na ustanovenie § 5 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p., kedy povinnosť podrobného poučenia o vykonaní práva na podanie riadneho opravného prostriedku súdy nemajú v prípade účastníkov zastúpených advokátom, čo je základnou podmienkou v konaní
2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Najvyšší súd mal z listu ţalovaného č. I/223/2037-72823/2010 z 18.06.2010 získanú vedomosť o tom, ţe na majetok ţalobcu bol uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.: 31K/52/2009 vyhlásený dňa 12.02.2010 konkurz (publikované v Obchodnom vestníku č. OV 33B/2010 dňa 18.02.2010) a za správkyňu konkurznej podstaty bola ustanovená JUDr. I., so sídlom v K.. Ţalovaný ako konkurzný veriteľ prihlásil do konkurzného konania aj pohľadávku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 02/2003, ktorá je predmetom tohto súdneho prieskumu. 17 5Sžf/61/2008
1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu, správca pritom konaná v mene a na účet úpadcu.
1 veta prvá zák. č. 7/2005 Z.z. platí, ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi.
2 zák. č. 7/2005 Z.z. vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové konanie, colné konanie, konanie o výţivnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom v trestnom konaní nemoţno rozhodnúť o náhrade škody, tým nie sú dotknuté ustanovenia §
1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p.,
ktorého neúspešnému ţalobcovi právo na úplnú náhradu trov tohto konania nevzniklo. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (povinnosť zaplatiť daň z pridanej hodnoty vyplýva z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.). V Bratislave 28. septembra 2010 Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.