1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej republiky z dôvodu nesplnenia podmienok ustanovených v § 8 aţ § 10 zákona o azyle a neposkytol mu doplnkovú ochranu
1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle. O trovách rozhodol krajský súd tak, ţe účastníkom právo na ich náhradu nepriznal. Krajský súd dospel k záveru, ţe odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci a vyporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom počas azylového konania a za tejto situácie následne rozhodol správne a zákonne, keď navrhovateľovi neudelil azyl a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu.
krajského súdu odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa z hľadiska jeho odchodu z krajiny pôvodu. Samotná existencia navrhovateľových obáv z prenasledovania, bez objektivizácie opodstatnenosti týchto obáv, nezakladá v azylovom konaní relevantný dôvod pre udelenie azylu. V prípade navrhovateľa išlo
krajského súdu výlučne len o jeho vlastné, vnútorné a ničím nepodloţené obavy. Preukázanie opodstatnenej obavy z prenasledovania je pritom rozhodujúcou skutočnosťou a zákona vyţaduje, aby opodstatnená obava z prenasledovania bola vyvolaná konkrétnymi dôvodmi. Krajský súd uviedol, ţe obavy z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine, zastávania politických názorov, z dôvodov národnostných lebo náboţenských navrhovateľ počas celého konania pred správnym orgánom neuvádzal a ako jediný dôvod ţiadosti o azyl a doplnkovú ochranu označil problémy so skupinou kriminálnych ţivlov v krajine pôvodu. K obavám z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine poukázal krajský súd na definíciu pojmu „sociálna skupina“
4 zákona o azyle a konštatoval, ţe postavenie navrhovateľa ako svedka vraţdy nenapĺňa ţiadne zo znakov člena určitej sociálnej skupiny. 3 1Sža/83/2010 K tvrdeniu o obavách navrhovateľa z prenasledovania z dôvodu zastávania určitých politických názorov krajský súd uviedol, ţe len samotná existencia určitých politických názorov deklarovaných navrhovateľom iba jeho nespoluprácou s políciou nie je sama o sebe dostatočným dôvodom na udelenie azylu. Ţiadateľ musí preukázať, ţe má dôvod obávať sa prenasledovania pre svoje politické názory, ktoré vládny reţim netoleruje, no v prípade navrhovateľa tomu tak nebolo, šlo len o jeho vnútorné presvedčenie. Zdôraznil, ţe navrhovateľ v konaní pred odporcom jednak netvrdil a neskôr ani nijako nepreukázal, ţe v krajine pôvodu bol prenasledovaný pre zastávanie politických názorov. K odvolacej námietke navrhovateľa o neudelení azylu z humanitných dôvodov krajský súd poukázal na to, ţe ide o nenárokový právny inštitút a je teda v medziach správnej úvahy odporcu, aké konkrétne dôvody bude za ne povaţovať. Krajský súd sa stotoţnil aj s tou časťou napadnutého rozhodnutia, v ktorej bolo vyslovené, ţe navrhovateľovi sa neposkytne doplnková ochrana, pretoţe na jej poskytnutie neboli splnené zákonné predpoklady, nakoľko nič nenasvedčovalo tomu, ţe by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený mučeniu, neľudskému alebo poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a teda nebol daný dôvod domnievať sa, ţe by bol navrhovateľ v Arménsku vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, ţe krajský súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a skutkový stav bol nedostatočne zistený. Dôvodil, ţe v opravnom prostriedku neuviedol nič, čo by uţ predtým nebol uviedol vo vstupnom pohovore. Skutočnosti, ktoré sa mu stali v Arménsku len v podanom opravnom prostriedku zákonne pomenoval. Zdôraznil, ţe v konaní pred odporcom jasne uviedol svoje dôvody odchodu z krajiny pôvodu a odporcovi boli tieto dôvody známe, známe mu boli aj skutočnosti, ţe je príslušníkom národnostnej menšiny a aké je jeho vierovyznanie a
jeho názoru bolo vecou odporcu skúmať, či tieto dôvody moţno subsumovať pod niektorý zo zákonných dôvodov pre udelenie azylu. Ďalej argumentoval, ţe nespolupráca s políciou v danej veci môţe byť povaţovaná za prejav politického názoru, ktorý nerešpektuje vládu Arménska a teda mohol byť spájaný s opozičnými politickými názormi, pre ktoré mohol byť prenasledovaný zo strany polície. Preto
navrhovateľa hoci neuviedol výslovne, ţe sa cítil byť prenasledovaný z politických dôvodov, jasne uviedol, 4 1Sža/83/2010 ţe odmietol s políciou spolupracovať, čo môţe byť povaţované za prejav opozičného politického názoru. Odporcovi vytkol, ţe v svojom rozhodnutí nelogicky uviedol, ţe mohol vyuţiť sluţby právneho zástupcu či mimovládnej organizácie, čím sa mohol vyhnúť problémom s políciou a následne uviedol, ţe problémy s políciou majú stovky občanov a teda toto nevylučuje moţnosť, ţe polícia by bola pôvodcom prenasledovania z politických dôvodov. Ďalej uviedol, ţe odporcovi bolo známe, ţe je príslušníkom kurdskej národnostnej menšiny a vierovyznania jezidy a ţe nebolo jeho povinnosťou presne uviesť, ţe sa z týchto dôvodov cíti byť prenasledovaný, pretoţe je vecou odporcu, aby sám v vlastnej iniciatívy preskúmal aj tieto aspekty jeho prípadu. Vyjadril názor, ţe pokiaľ je známe, ţe ţiadateľ o azyl je príslušníkom národnostnej menšiny, o ktorej je všeobecne známe, ţe je prenasledovaná zo strany štátu, má správny orgán povinnosť skúmať, či sa v danom prípade o takýto druh prenasledovania nejedná a to aj vtedy, ak by ţiadateľ toto prenasledovanie priamo neidentifikoval. Odporcovi aj krajskému súdu vytýkal, ţe sa nezaoberali tým, ţe osoby, ktoré ho nútili k stiahnutiu výpovede z polície, mu hrozili ublíţením jeho rodine a preto bolo pochopiteľné, ţe sa začal obávať o ţivot svoj aj svojej rodiny. Dodal, ţe na území Slovenskej republiky sa ocitol s celou rodinou a v prípade návratu do krajiny by sa museli skrývať, boli by rozdelení, nemajú sa ani kam vrátiť, lebo ich domov aj obchod vypálili a hrozí im tam nebezpečenstvo zo strany polície aj zo strany osôb, proti ktorým mal pred políciou svedčiť a preto by mal odporca zváţiť udelenie azylu z humanitárnych dôvodov. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany navrhovateľ uviedol, ţe v prípade návratu do Arménska mu hrozí mučenie alebo iné neľudské zaobchádzanie. Arménsko nie je bezpečnou krajinou, dodrţiavanie ľudských práv nie je postačujúce, polícia je skorumpovaná a často koná protiprávne a beztrestne. V roku 2007 sa objavili správy o zlom zaobchádzaní s náhodnými svedkami trestnej činnosti a dochádzalo aj k náhodným úmrtiam týchto osôb. Preto
jeho názoru boli splnené podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Odporcovi vytýkal, ţe neprihliadol na ţiadne aktuálne správy UNHCR, či správny vydávané mimovládnymi organizáciami, ale vychádzal len z informácií zo zdrojov na Slovensku a v ČR a tieto nemoţno povaţovať za postačujúce. 5 1Sža/83/2010 Na základe uvedeného navrhovateľ navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, ţe odvolací súd rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, ţe napadnutý rozsudok ako vecne správny navrhol potvrdiť.
odporcu navrhovateľ neuviedol ţiadne dôvody, ktoré by odporcu oprávňovali udeliť mu azyl, resp. poskytnúť mu doplnkovú ochranu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12.10.2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
zákona o azyle sa na účely tohto zákona rozumie:
zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, ţiadateľovi, ktorý
zákona o azyle ministerstvo môţe udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody
.
zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
písmena
3). Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená povinnosť
5 (ods. 4).
1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manţelovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, alebo osoby
písmena
Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať na území Slovenskej republiky (ods. 2). Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť
5 (ods. 3). 8 1Sža/83/2010
ods.1 zákona o azyle § 13c ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade ţiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti jeho ţiadosti o udelenie azylu. Odporca v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, ţe navrhovateľ poţiadal po prvýkrát na území Slovenskej republiky o azyl dňa 3.11.2009 pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Gbely Adamov pod menom T., spoločne so svojou manţelkou a tromi maloletými deťmi a uviedol, ţe je štátnej príslušnosti Sýrie, kurdskej národnosti a v Sýrii je táto menšina utláčaná a politicky prenasledovaná. Navrhovateľ však počas konania dobrovoľne opustil územie SR, odišiel do Maďarska a jeho prvé konanie pod číslom MU-714/PO-Ţ-2009 bolo
1 písm. a/ zákona o azyle zastavené. 9 1Sža/83/2010 Z Maďarska bol na Slovensko vrátený a bol s ním následne vykonaný pohovor, z ktorého vyplynulo, ţe nie je občanom Sýrie ale Arménska a nepravdivé údaje uviedol z dôvodu obáv, ţe by bol vrátený na Ukrajinu. Ako dôvod svojej ţiadosti uviedol, ţe v krajine pôvodu v mieste svojho bydliska v Arménsku bol svedkom vraţdy, čo oznámil na polícii, no následne bol údajne skupinou kriminálnikov, ktorí mal byť účastníkmi vraţdy, násilne odvlečený na neznáme miesto a presviedčaný, aby stiahol svoju výpoveď na polícii, čo aj urobil. Polícia ho preto obviňovala z krivej výpovede, nespolupráce a tieţ moţnej spoluúčasti na vraţde s tým, ţe môţe skončiť vo väzení. Z obavy pred moţnými následkami opustil miesto bydliska, presťahoval sa a tam sa mal dozvedieť, ţe jeho dom podpálili (údajne kriminálne ţivly za jeho svedectvo na polícii) a preto sa pre obavy z moţných problémov s nimi ako aj s políciou rozhodol opustiť krajinu pôvodu. Odporca po objektívnom a komplexnom vyhodnotení všetkých skutočností tvrdených navrhovateľom dospel k záveru, ţe nebolo preukázané, ţe by bol navrhovateľ prenasledovaný prostredníctvom štátnych orgánov alebo skupinou obyvateľstva, prípadne ţe by takéto prenasledovanie bolo tolerované úradmi a úrady by neboli schopné zariadiť ochranu perzekvovaným. Odporca uviedol, ţe napriek tomu, ţe navrhovateľ svoje tvrdenia ničím nepodloţil, pristúpil ku skúmaniu, či v jeho prípade išlo o prenasledovanie v zmysle zákona o azyle a dospel k záveru, ţe navrhovateľ svojim svedectvom zákon ničím neporušil a v konečnom dôsledku týmto mohol prispieť k objasneniu závaţnej trestnej činnosti a keď sa z bezpečnostných dôvodov rozhodol výpoveď stiahnuť, musel si byť vedomý následkov svojho konania. Odporca poukázal na to, ţe navrhovateľ mohol vyuţiť sluţby právneho zástupcu alebo nevládnej organizácie Project Harmony, či obrátiť sa na ombudsmana a teda v krajine pôvodu mal dostatočný priestor na to, aby svoje konanie voči polícii vyriešil právnou cestou a nebol to dôvod na jeho odchod z tejto krajiny. Odporca ďalej argumentoval, ţe pokiaľ by navrhovateľ chcel svoju ţiadosť o azyl zaloţiť na prenasledovaní kriminálnymi ţivlami, musel by preukázať neprimerané konanie voči svojej osobe v súvislosti s politickým presvedčením, rasou, národnosťou, náboţenstvom či príslušnosťou k sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ţenevskej konvencie z roku 1951, no vzhľadom k tomu, ţe v priebehu konania toto preukázané nebolo, nemoţno hovoriť v prípade navrhovateľa o prenasledovaní. Odporca nezistil ani ţiadny dôvod pre udelenie azylu z humanitných dôvodov. Z administratívneho spisu je zjavné, ţe odporca vykonal v konaní náleţité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu (odporca vychádzal z informácií o krajine pôvodu, ktoré získal z informácií na stránke MZV SR – 10 1Sža/83/2010 Arménsko, základné informácie z 8.2.2010, z informácií na internetovej stránke www.businessinfo.cz – Súhrnná teritoriálna informácia Arménska z 22.10.2009, z informácií MÚ MV SR Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce ku krajine pôvodu Arménsko z 10.9.2009 a 17.3.2008), z ktorých stručne popísal spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ ţiadal o udelenie azylu. Ako vyplynulo z dotazníka ţiadateľa o azyl zo dňa 29.12.2009 navrhovateľ pouţíval v prvom konaní o azyle iné meno a tvrdil, že je sýrskej národnosti len preto, že sa bál vrátenia na Ukrajinu. Na otázku, aká je cieľová krajina jeho cesty uviedol, ţe z Arménska odišiel na Ukrajinu a nemal v pláne odtiaľ odísť, no po príchode k príbuzným mu poradili, aby šli ďalej do Európy a neskôr sa s prevádzačmi dohodol, ţe pôjdu do Poľska, kde aj poţiadal o azyl, no bol vrátený späť na Ukrajinu. Zo zápisnice vyplýva, ţe voči nemu nikdy nebolo vedené trestné konania, nebol väznený, nemal problémy s políciou a nebol ani členom ţiadnej politickej strany alebo hnutia. Na výzvu, aby uviedol dôvody svojej ţiadosti o azyl uviedol, ţe v septembri 2009 bol svedkom vraţdy, čo nahlásil na polícii a podal tam výpoveď a identifikoval vraha, o ktorom sa neskôr dozvedel, ţe ide o istého kriminálnika a výpalníka menom A.. Následne poňho prišli istí ľudia domov a vyzývali ho, aby stiahol výpoveď na polícii, aby nemal zbytočné problémy a preto sa rozhodol ísť na políciu a výpoveď stiahnuť. Polícia ho po tomto začala obviňovať zo spoluúčasti na vraţde a z krivej výpovede s tým, ţe skončí vo väzení a oznámili mu, ţe výpoveď sa stiahnuť nedá. Potom sa zo svojho bydliska aj s rodinou odsťahoval do dediny Surinovan, kde pobudli asi 3 – 4 dni a kde sa aj dozvedeli, ţe im zapálili ich obchod, Tieţ uviedol, ţe nevie a ani nezisťoval, kto to urobil a či to vyšetrovala polícia. Následne na radu príbuzných sa rozhodol opustiť Arménsko. Na otázku, či sa so ţiadosťou o pomoc obrátil na oficiálne orgány svojej krajiny uviedol, ţe polícia mu ţiadnu ochranu poskytnúť nemohla. 11 1Sža/83/2010 Do dotazníka ţiadateľa o azyl zo dňa 3.11.2009 navrhovateľ uviedol iné meno a to, ţe je sýrskej štátnej príslušnosti. Uviedol, ţe v krajine pôvodu nemal problémy s políciou, nebol odsúdený ani stíhaný, nebol členom politickej strany a o azyl poţiadal len z dôvodu, ţe je kurdskej národnosti a v Sýrii patrí k národnostnej menšie, ktorá je tam utláčaná a politicky prenasledovaná.
odporcu problémy navrhovateľa s políciou mohol navrhovateľ v krajine pôvodu vyriešiť a nešlo o také dôvody, pre ktoré by nemohol, v krajine pôvodu zotrvať. K problémom s kriminálnymi ţivlami odporca vyslovil názor, ţe bezpečnosť navrhovateľa mohla byť ohrozená, no ak by mala byť jeho ţiadosť o azyl zaloţená len na prenasledovaní kriminálnymi ţivlami, musel by navrhovateľ preukázať neprimerané konanie voči svojej osobe v súvislosti s politickým presvedčením, rasou, národnosťou, náboţenstvom či sociálnou skupinou tak, ako to vyplýva zo Ţenevskej konvencie z roku 1951, čo však v konaní preukázané nebolo. Je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní odporca vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe odporca riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu
K odvolacím námietkam navrhovateľa, ţe je príslušníkom kurdskej národnostnej menšiny, vyznaním jezida, ţe jeho problémy s políciou v súvislosti s odmietnutím spolupracovať s ňou pri vyšetrovaní trestného činu moţno povaţovať za prenasledovanie z politických dôvodov, ţe je prenasledovaný ako člen sociálnej skupiny, ktorú definuje tým, ţe bol svedkom údajnej vraţdy a ţe odporcovi boli tieto skutočnosti známe, hoci neboli výslovne v ţiadosti pomenované ako dôvody jeho odchodu z krajiny a preto sa mal odporca nimi sám zaoberať a skúmať, či nezakladajú dôvod pre priznanie azylu, odvolací súd uvádza, ţe tieto tvrdenia navrhovateľa nemajú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a takéto právne závery nenachádzajú ani oporu v citovaných ustanoveniach zákona o azyle. Navrhovateľ ako dôvody svojej ţiadosti uviedol problémy s kriminálnymi ţivlami v krajine pôvodu a moţné problémy s políciou z dôvodu, ţe stiahol svoju svedeckú výpoveď o vraţde. Odvolací súd poukazuje na to, ţe azyl moţno udeliť z dôvodov vymedzených v zákona o azyle 12 1Sža/83/2010 a to ak má ţiadateľ v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. Predpokladom pre udelenie azylu je teda existencia obáv z prenasledovania z týchto dôvodov, čo však v správnom konaní nebolo preukázané a treba dodať, ţe navrhovateľ hrozbu takéhoto prenasledovania ani neuvádzal. Skutočnosť, ţe je navrhovateľ príslušníkom kurdskej menšiny a vierovyznania jezida, v ţiadnom prípade nebola dôvodom ním tvrdených problémov v krajine pôvodu. Ak by aj skutočnosti a udalosti, ktoré v správnom konaní popísal, boli pravdivé, nemoţno konštatovať, ţe k problémom s kriminálnikmi, či s políciou, došlo preto, ţe by bol Kurdom alebo pre jeho vierovyznanie. Navrhovateľ svoje problémy s kriminálnikmi neriešil v krajine pôvodu, neobrátil sa na štátne orgány so ţiadosťou o ochranu a pomoc pred vydieraním, či moţným násilím a navyše to, ţe mu podpálili dom, sám nedával vyslovene do súvisu s jeho svedeckou výpoveďou a ani nevie, či tento skutok bol vyšetrovaný. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu ţiadal aj udelenie azylu tvrdiac, ţe má obavy z prenasledovanie pre svoju príslušnosť k sociálnej skupine, s tým, ţe ide o skupinu svedkov trestných činu, v tomto prípade údajnej vraţdy, ktorí môţu byť perzekvovaní zo strany kriminálnikov. Zákon upravuje pojem „sociálna skupina“ v § 109a ods. 4 písm. e/ zákona o azyle tak, ţe skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemoţno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závaţné pre ich identitu alebo svedomie, ţe daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môţe predstavovať skupinu zaloţenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemoţno chápať tak, ţe zahŕňa činy povaţované za trestné
osobitného predpisu. 13 1Sža/83/2010 Aj
názoru odvolacieho súdu nemoţno povaţovať obavy navrhovateľa z prenasledovania či váţneho bezprávia zo strany kriminálnikov ako neštátnych pôvodcov prenasledovania a váţneho bezprávia z dôvodu, ţe podal svedeckú výpoveď vo veci vraţdy, za také, ktoré by bolo moţné podradiť pod obavy z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine, ani zo ţiadneho iného dôvodu, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 8 zákona o azyle. Skutočnosti tvrdené navrhovateľom jednoznačne nezakladajú jeho príslušnosť k určitej sociálnej skupine, pretoţe v tomto prípade ani nejde o sociálnu skupinu tak, ako je vymedzená v zákone. Treba tieţ dodať, ţe v prípade ak sú pôvodcami prenasledovania alebo váţneho bezprávia neštátni pôvodcovia, je ďalším zákonným znakom to, ţe moţno preukázať, ţe štát, prípadne politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo váţnym bezprávím. Z vykonaných dôkazov bolo preukázané, ţe navrhovateľ sa vôbec neobrátil na príslušné orgány, či iné inštitúcie, ktoré by mu mohli ochranu pred kriminálnymi ţivlami poskytnúť. Tvrdenie, ţe má obavy z prenasledovania zo strany štátu pre politické názory, keď odmietol spolupracovať s políciou na vyšetrovaní vraţdy, povaţuje odvolací súd za účelové. Navrhovateľ sám tvrdil, ţe išiel na políciu podať výpoveď o vraţde, ktorej bol náhodným svedkom. Keď následne chcel výpoveď odvolať, či stiahnuť, polícia mu oznámila, ţe to
predpisov nie je moţné, ţe môţe byť stíhaný pre krivú výpoveď a údajne ho obviňovala zo spoluúčasti na vraţde. Podanie svedeckej výpovede a následné odmietnutie spolupracovať s políciou nemoţno v ţiadnom prípade povaţovať za „zastávanie určitých politických názorov“. Navrhovateľ,
vlastných slov, chcel odvolať svoju svedeckú výpoveď po výzvach kriminálnikov, aby tak urobil a nie preto, ţe by zastával a verejne prezentoval svoje politické názory či presvedčenie a odmietal preto spolupracovať s orgánmi reprezentujúcimi štátnu moc. Sám tvrdil, ţe nikdy nebol členom politickej strany, či hnutia a preto ani nemohol byť z uvedeného dôvodu perzekvovaný, čomu svedčí aj vyjadrenie samotného navrhovateľa, ţe štátnymi orgánmi nebol nikdy zadrţaný alebo väznený a nemal s nimi ţiadne problémy. 14 1Sža/83/2010 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci
71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť, ţe by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu ţiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Preto ani námietka navrhovateľa, ţe odporcovi boli vyššie uvedené skutočnosti známe a sám mal posúdiť, či nezakladajú dôvod pre udelenie azylu, nie je relevantná. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu
zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania ţiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. U navrhovateľa absentoval práve dôvod obáv z prenasledovania alebo váţneho bezprávia tak, ako je vymedzený zákonom – teda z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Odvolací súd dospel tieţ k záveru, ţe je potrebné povaţovať za správny záver správneho orgánu i krajského súdu, ţe u navrhovateľa neboli zistené dôvody pre udelenie azylu ani z ďalších relevantných dôvodov v zmysle zákona o azyle, pričom treba zdôrazniť, ţe poskytnutie azylu z humanitných dôvodov
zákona o azyle je vecou správneho uváţenia príslušného správneho orgánu.
odporcu navrhovateľ nesplnil ani zákonom stanovené podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe ţiadateľ o azyl by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, pričom váţnym bezprávím sa
f/ zákona o azyle rozumie uloţenie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie alebo trest, váţne a individuálne 15 1Sža/83/2010 ohrozenie ţivota alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, pričom pôvodcom prenasledovania alebo váţneho bezprávia je štát, politické strany, hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia alebo neštátni pôvodcovia, ak je moţné preukázať, ţe vyššie uvedené subjekty nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo váţnym bezprávím. Odporca konštatoval, ţe ani jedna z uvedených moţností váţneho bezprávia sa u navrhovateľa nepreukázala ani nepotvrdila. Tieţ ustálil, ţe nebola u navrhovateľa potvrdená ţiadna z moţností pre udelenie doplnkovej ochrany
Odvolací súd povaţoval za správny i tento záver odporcu, ţe neboli dané predpoklady pre udelenie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, lebo dôvody navrhovateľa odporca nepovaţoval za také, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Treba uviesť, ţe len konštatovanie, ţe navrhovateľovi v prípade návratu do Arménska hrozí mučenie alebo neľudské zaobchádzanie, bez bliţšieho zdôvodnenia, nemoţno povaţovať za relevantný odvolací dôvod spôsobilý spochybniť tento záver správneho orgánu a to najmä ak pravdivosti tohto tvrdenia nič nenasvedčuje. Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil.
názoru odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, keď navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 12. októbra 2010 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu 16 1Sža/83/2010 Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.