Najvyšší súd 3 Cdo 138/2010 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. M. M., bývajúceho v Ţ., zastúpeného JUDr. J. Š., advokátkou so sídlom v Ţ., proti ţalovanej JUDr. Z. M., bývajúcej v B., zastúpenej Mgr. F. P., advokátom so sídlom v B., o zaplatenie 1 029,01 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 13 C 82/2009, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
- februára 2010 sp. zn. 14 Co 14/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcovi do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania 68,62 € do rúk JUDr. J. Š., advokátky so sídlom v Ţ.. O d ô v o d n e n i e Ţalobca sa v konaní domáhal, aby súd uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť mu do 15 dní 31 000 Sk s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania. Opodstatnenosť ţaloby vyvodzoval z toho, ţe uvedenú sumu na základe výzvy otca ţalovanej, o ktorom sa domnieval, ţe v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Ţiar nad Hronom pod sp. zn. Er 1311/1999 má procesné postavenie oprávneného, previedol
- decembra 2006 zo svojho bankového účtu na bankový účet ţalovanej. Neskôr však zistil, ţe otec ţalovanej v predmetnej exekučnej veci nie je oprávneným. Uvedená suma bola preto poskytnutá bez právneho dôvodu a predstavuje výšku bezdôvodného obohatenia ţalovanej, ktoré je mu povinná vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 3 Cdo 138/2010 2 Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z
- októbra 2009 č.k. 13 C 82/2009-62 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi do 15 dní sumu 1 029,01 € spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od
- júna 2008 aţ do zaplatenia a v rovnakej lehote mu nahradiť trovy konania 567,77 €. Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané skutkové tvrdenia ţalobcu a dospel k záveru, ţe medzi ţalobcom a ţalovanou nie je ani nebol ţiadny právny vzťah, v rámci ktorého by ţalobca bol povinný zaplatiť ţalovanej sumu uvedenú v ţalobe. Pokiaľ preto ním poskytnuté peňaţné plnenie prijala a dosiaľ nevrátila, došlo u nej k bezdôvodnému obohateniu. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo
- februára 2010 sp. zn. 14 Co 14/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a ţalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení konštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, s ktorými sa stotoţnil a na ktoré poukázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd povaţoval skutkový stav zistený súdom prvého stupňa za postačujúci pre rozhodnutie; vysvetlil, ţe týmto skutkovým stavom je v zmysle § 213 ods. l O.s.p. viazaný, lebo nezistil dôvod na pouţitie výnimiek ustanovených v § 213 ods. 2 aţ 7 O.s.p. Osobitne uviedol, ţe vo vyššie označenom exekučnom konaní nebolo preukázané, ţe by právo z exekučného titulu prešlo na niekoho iného (otca ţalovanej); napriek opakovaným výzvam exekútora a exekučného súdu nebol preukázaný relevantný úkon o postúpení pohľadávky. Písomné oznámenie pôvodného oprávneného o postúpení pohľadávky, ktoré bolo adresované súdnemu exekútorovi, nepreukazuje, ţe na otca ţalovanej prešlo právo z exekučného titulu v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. V danom prípade nebolo preukázané ani to, či postupca oznámil dlţníkovi postúpenie pohľadávky. Za takejto právnej situácie nebol dôvod vykonávať exekúciu v prospech iného subjektu, ako je označený v exekučnom titule. Zo strany ţalobcu išlo vo vzťahu k ţalovanej o plnenie bez právneho dôvodu. Tým, ţe ţalovaná ním poskytnutú sumu prijala pripísaním na jej účet, bezpochyby sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Jej obrana, ţe s týmto účtom mohol disponovať aj jej otec, ktorý túto sumu pouţil na vlastné potreby, je v tomto prípade právne bezvýznamná. Ţalovanou vznesenú námietku premlčania nepovaţoval odvolací súd za dôvodnú; stotoţnil sa pritom s dôvodmi súdu prvého stupňa, na ktoré v súvislosti s tým poukázal. So zreteľom na uvedené napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil tým, ţe v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. nedošlo 3 Cdo 138/2010 3 k vyčísleniu poţadovanej náhrady trov konania a z obsahu spisu súd ţiadne trovy účastníka nezistil (§ 151 ods. 2 O.s.p.). Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie, v ktorom uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu „trpí vadami, ktoré zákon predpokladá v § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.“. Podľa názoru dovolateľa je rozsudok odvolacieho súdu „zmätočný, nepresný, neurčitý, tzn. nepreskúmateľný“. Tieto nedostatky vyplývajú z toho, ţe súdy oboch niţších stupňov v konaní prehliadli „konkrétne fakty a skutočnosti, ktoré im vyplývajú priamo z hmotnoprávnych a procesnoprávnych ustanovení“. Opomenuli tieţ „ústavné limity, ktoré musí kaţdý súd dodrţiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí“. Súdy takto nezohľadnili celý rad skutočností (najmä to, ţe pôvodný veriteľ oznámil konajúcemu súdnemu exekútorovi postúpenie pohľadávky, ďalej ţe pôvodný veriteľ je v konkurze a ţe v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Ţiar nad Hronom pod sp. zn. Er 477/1999 bol ţalobcovi – povinnému zamietnutý návrh na zastavenie exekučného konania). Nesprávny je tieţ názor súdov, ţe peňaţné plnenie poskytnuté ţalobcom prijali tak ţalovaná, ako aj jej otec. Z dovolania vyplýva názor ţalovanej, ţe rozhodnutia súdov nie sú podloţené úplnými a správnymi skutkovými zisteniami a ţe nesprávne je aj právne posúdenie, ku ktorému dospeli súdy na základe týchto skutkových zistení. Vzhľadom na uvedené ţalovaná ţiadala, aby dovolací súd ich rozhodnutia zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu poprel dôvodnosť tohto opravného prostriedku. Ţiadal dovolanie odmietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania, ktoré vyčíslil sumou 137,24 €. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). 3 Cdo 138/2010 4 V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie tieţ prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Ţalovanou napadnutý rozsudok nevykazuje znaky ani z týchto rozsudkov. Prípustnosť podaného dovolania preto z ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nevyplýva. Dovolací súd vzhľadom na povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 O.s.p. ďalej skúmal, či procesná prípustnosť dovolania nevyplýva z § 237 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietala a existencia vád tejto povahy v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť jej dovolania preto nevyplýva ani z tohto ustanovenia. V podanom dovolaní, prípustnosť ktorého nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., ţalovaná uplatnila dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Dovolateľka ale prehliada, ţe oba tieto dovolacie dôvody je moţné úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní, lebo ani tzv. iná procesná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (prvý z ňou uplatnených dovolacích dôvodov), ani nesprávne právne posúdenie veci (druhý uplatnený dôvod dovolania) prípustnosť dovolania nezakladajú – viď § 238 O.s.p. a § 237 O.s.p. 3 Cdo 138/2010 5 Ţalovaná v dovolaní namietala, ţe napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a ţe postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý súdny proces. Sama túto vadu právne kvalifikovala ako tzv. inú vadu konania. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Na základe vyššie uvedeného moţno uzavrieť, ţe dovolateľkou vytýkaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu vykazuje znaky procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá, ako uţ bolo uvedené, sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania. Navyše (dovolací súd to uvádza len ako poznámku), zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z napadnutého rozsudku vyplýva, ţe dovolateľka bez toho, aby jej argumentácia mala podklad v spise, odvolaciemu súdu vytýka, ţe nezaujal právny záver k otázke, či doručenie písomného oznámenia pôvodného veriteľa adresovaného 3 Cdo 138/2010 6 súdnemu exekútorovi, ţe došlo k postúpeniu pohľadávky, moţno povaţovať za prechod práva z exekučného titulu. Neopodstatnenosť tohto tvrdenia dovolateľky je zrejmá zo
- strany posledného odseku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sú vysvetlené právne závery odvolacieho súdu v tejto otázke. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovanej. Obsah dovolania a v ňom zvolené formulácie nevylučujú, ţe ţalovaná namieta aj nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi niţších stupňov (napríklad pokiaľ ide priebeh a výsledku osobnej návštevy povinného u otca ţalovanej). Pre tento prípad dovolací súd uvádza, ţe ani nesprávnosť hodnotenia dôkazov nie je dôvodom, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Dovolateľka tieţ tvrdí, ţe súdy rozhodovali na základe neúplných skutkových zistení („opomenuli fakty a skutočnosti“). K tomu treba uviesť, ţe neúplnosť (alebo nesprávnosť) skutkových zistení súdu, na ktorých zaloţil rozhodnutie, môţe mať za následok nesprávnosť tohto rozhodnutia, nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. Ţalovaná v dovolaní napokon namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorý ale prípustnosť dovolania nezakladá (nie je uvedený v § 238 ani 3 Cdo 138/2010 7 v § 237 O.s.p. ako dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania). Keďţe dovolanie ţalovanej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe v prejednávanej veci je dovolanie ţalovanej podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne neprípustné. Dovolací súd preto jej dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. V dovolacom konaní vzniklo procesne úspešnému ţalobcovi právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu poţiadal o priznanie náhrady trov dovolacieho konania a poţadovanú náhradu vyčíslil. Najvyšší súd Slovenskej republiky mu v súlade so zauţívanou praxou dovolacieho súdu priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie k dovolaniu vypracované advokátkou, ktorá ho zastupovala uţ na súdoch niţších stupňov). Vychádzal z § 10 ods. 1 a 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení vyhlášky č. 577/2008 Z.z. Ţalovanej priznal náhradu trov dovolacieho konania v celkovej výške 68,62 € [61,41 € + 7,21 € (reţijný paušál)]. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júla 2010 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková