Najvyšší súd 5 Cdo 168/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa K. P., IČO: X., proti odporcovi S. K., IČO: X., zastúpenému JUDr. J. L., o zaplatenie 7 220,54 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 14 C 96/2005, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z
- marca 2010, sp. zn. 14 Co 319/2009, takto r o z h o d o l : Dovolanie odporcu o d m i e t a . Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z
- októbra 2009, č.k. 14 C 96/2005-433 zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 3 182,14 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od
- júla 2004 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. Zároveň vyslovil, ţe účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania. Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 216 O.s.p., vysloveným v jeho predchádzajúcich zrušujúcich uzneseniach, v otázke osoby poisteného, ako aj v otázke zodpovednosti odporcu ako prenajímateľa za vzniknutú škodu, zisťoval v súlade s rozhodnutím odvolacieho súdu skutočnú výšku škody. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe výšku škody je potrebné určiť voľnou úvahou. Pri jej určení vychádzal z výpovede svedkyne Ing. M. K., ţe hodnota poisteného tovaru pred poškodením bola 214 830,--Sk, z toho hodnota pouţiteľných zvyškov po precenení 23 100,--Sk. Rozdiel týchto súm 191 730,--Sk by predstavoval poistné plnenie, súd však zohľadnil spoluzavinenie samotného poškodeného – poisteného na vzniku škody a voľnou 5 Cdo 168/2010 2 úvahou túto ustálil na ½-icu, čím určil výšku regresnej náhrady škody na sumu 95 865,--Sk, (3 182,14 €). Vo zvyšku uplatnenej pohľadávky návrh zamietol. Keďţe sa odporca s plnením peňaţného dlhu pre navrhovateľa dostal do omeškania, súd ho zaviazal zaplatiť navrhovateľovi z priznanej sumy aj úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a to odo dňa
- júla 2004, kedy sa dostal do omeškania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie odporcu rozsudkom z
- marca 2010, sp. zn. 14 Co 319/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, ţe súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danom prípade výšku škody určil podľa svojej úvahy v zmysle § 136 O.s.p. a pri svojej úvahe vychádzal zo zistených skutkových okolností, ktoré mu umoţnili posúdiť mieru spoluzavinenia samotného poškodeného a uplatnený regresný nárok navrhovateľa voči odporcovi zníţiť na polovicu tak, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu takto voľnou úvahou ustálený nárok navrhovateľa je správny a zohľadňuje celkový priebeh škodovej udalosti, odstraňovania jej následkov, overovania zo strany poisťovne aj dôvodnú obranu odporcu. Za správne povaţoval rozhodnutie prvostupňového súdu aj v časti úroku z omeškania a náhrady trov prvostupňového konania. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu podal dovolanie odporca, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ a § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe postupom súdov mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivé konanie. Mal za to, ţe prvostupňový a odvolací súd dostatočne neposúdili jeho tvrdenia, nezaujali ţiadne právne stanovisko k jeho novým tvrdeniam a preto rozhodnutia oboch súdov povaţoval za nepreskúmateľné. Namietal, ţe prvostupňový súd napriek ţiadosti jeho právneho zástupcu o odročenie pojednávania z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti toto pojednávanie neodročil a vo veci meritórne rozhodol. V dovolaní tieţ namietal nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi a nesprávnosť výroku odvolacieho súdu o trovách konania. Mal za to, ţe navrhovateľ nepreukázal prechod práv z poisteného subjektu na seba, keďţe z poistnej zmluvy nie je určiteľné, ktorý zo subjektov, ktorých identifikačné 5 Cdo 168/2010 3 údaje obsahuje, je skutočne poisteným subjektom. Podľa názoru dovolateľa navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani v otázke preukázania zavinenia odporcu a výšky svojho nároku. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci tak, ako ho uvádzal v konaní pred súdmi. Navrhovateľ sa k dovolaniu odporcu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, § 238 ods. 3 O.s.p. V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 5 Cdo 168/2010 4 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil. So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré 5 Cdo 168/2010 5 mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a odporcovi neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 5 Cdo 168/2010 6 Odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľ vyvodzuje z toho, ţe prvostupňový a odvolací súd dostatočne neposúdili jeho tvrdenia, nezaujali ţiadne právne stanovisko k jeho novým tvrdeniam a preto rozhodnutia oboch súdov povaţoval za nepreskúmateľné. Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, ţe táto námietka odporcu nie je dôvodná. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
- mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
- februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
- Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 3 182,14 € s 9 % úrokom 5 Cdo 168/2010 7 z omeškania ročne od
- júla 20024 do zaplatenia a pre ktoré návrh vo zvyšku zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľ vyvodzuje aj z toho, ţe prvostupňový súd napriek ţiadosti jeho právneho zástupcu o odročenie pojednávania z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti toto pojednávanie neodročil a vo veci meritórne rozhodol. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. V danej veci súd prvého stupňa vytýčil pojednávanie na deň
- októbra
- Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi odporcu ako aj navrhovateľovi doručené dňa
- septembra
- Právny zástupca odporcu písomným podaním z
- septembra 2009, osobne podaným na prvostupňovom súde dňa
- októbra 2009, poţiadal o odročenie pojednávania z dôvodu svojej pracovnej zaneprázdnenosti. Svoju ţiadosť o odročenie pojednávania však ničím nedoloţil a v nej uvádzaný dôvod nepreukázal. Preto ak za takejto skutkovej situácie prvostupňový súd vo veci s poukazom na ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. vec meritórne prejednal bez prítomnosti právneho zástupcu odporcu, neodňal odporcovi moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Súd môţe posudzovať ţiadosť účastníka o odročenie pojednávania len z hľadiska dôleţitých dôvodov, existenciu ktorých môţe preveriť zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase rozhodovania o tejto ţiadosti účastníka. Dôvodnosť ţiadosti o odročenie pojednávania posudzuje súd preto predovšetkým z hľadiska preukázania skutočností, z ktorej účastník vyvodzuje existenciu dôleţitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ uvedená 5 Cdo 168/2010 8 skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto ţiadosti účastníka hodnoverne preukázaná, zostáva jeho ţiadosť iba v rovine nepodloţených tvrdení. Ţiadosť o odročenie pojednávania je podloţená dôleţitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t.j. také, ktoré mu neumoţňujú sa na pojednávaní zúčastniť a súčasne sú váţne, dôleţité a ospravedlniteľné z hľadiska objektívneho, tak aj subjektívneho (či mohla byť prekáţka predvídaná, prípadne odvrátená). V prejednávanej veci právny zástupca odporcu síce poţiadal o odročenie pojednávania, avšak dôvod pre takýto postup nepreukázal. Nepredloţil súdu ţiadne dôkazy o svojej pracovnej zaneprázdnenosti a teda hodnoverným spôsobom neosvedčil skutočnosti tvrdené v ţiadosti o odročenie pojednávania. Pokiaľ teda súd v konaní pokračoval aj po obdrţaní ţiadosti právneho zástupcu odporcu o odročenie pojednávania a vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti, neporušil ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. a neodňal odporcovi moţnosť konať pred súdom. K námietke dovolateľa týkajúcej sa nesprávneho hodnotenia dôkazov dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym 5 Cdo 168/2010 9 právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z dovolania odporcu vyplýva, ţe napáda rozsudok odvolacieho súdu aj v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania. Pokiaľ ide o túto časť rozhodnutia odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania treba posudzovať podľa § 239 O.s.p., a nie podľa § 238 O.s.p. Ide totiţ o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 veta druhá O.s.p., a to aj v prípade, ţe je pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu, a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale výslovne ustanovuje, ţe predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania. Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238, § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 5 Cdo 168/2010 10 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- októbra 2010 JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová