← Slovensko

o určenie času splatnosti dlhu

Najvyšší súd 5 Cdo 254/2009 Slovenskej republiky R o z s u d o k V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ivana Machyniaka v právnej veci ţalobcu T. F., bývajúceho v B., proti ţalovaným 1/ R. S., bývajúcemu v B. a 2/ M. M., bývajúcemu v B., v dovolacom konaní zastúpeným JUDr. M. P., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v B., o určenie času splatnosti dlhu, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 14 C 267/2001, o dovolaní ţalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. apríla 2009 sp.zn. 6 Co 359/06, takto r o z h o d o l : Dovolanie z a m i e t a. Ţalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava V (súd prvého stupňa) rozsudkom z
  2. júna 2006 č.k. 14 C 267/2001-174 určil, ţe „dlh z titulu pôţičky poskytnutej v roku 1994 a 1995 v úhrnnej výške 1 105 000,-- Sk navrhovateľom nebohej E. M., nar. X., naposledy bytom B., ktorý smrťou nebohej dňa X. prešiel na jej zákonných dedičov, odporcov I a II, sa stáva dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia splatným.“ Konanie „v časti istiny 130 000,-- Sk“ zastavil a ţalovaným 1/ a 2/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi, jeho zástupcovi, spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 11 202,95 Sk do troch dní. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, ţe ţalobca v rokoch 1994 a 1995 uzavrel s matkou ţalovaných 1/ a 2/ zmluvy o pôţičkách, pričom čas vrátenia pôţičiek bol ponechaný na vôli dlţníčky. Dlh z týchto pôţičiek prešiel smrťou dlţníčky na jej právnych nástupcov, 2 5 Cdo 254/2009 ţalovaných 1/ a 2/, ktorí sa tak stali nositeľmi pasívnej vecnej legitimácie v spore. Uviedol, ţe čas splatnosti dlhu určil podľa ustanovenia § 564 Občianskeho zákonníka, zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (OZ) dňom právoplatnosti rozsudku v prejednávanej veci. Dodal, ţe ţalobca preukázal naliehavý právny záujem na určení splatnosti dlhu; bez tohto určenia by sa nemohol domáhať svojho práva voči ţalovaným 1/ a 2/, ktorí odmietajú splniť dlh. Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z
  3. apríla 2009 sp.zn. 6 Co 359/06 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe „pôţičky, ktoré poskytol ţalobca právnej predchodkyni ţalovaných E. M. v rokoch 1994 a 1995 vo výške 1 105 000,-- Sk, sa stanú splatnými dňom 31.12.2009.“ O trovách konania rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Ţalobcovi i ţalovaným 1/ a 2/ uloţil povinnosť zaplatiť na účet odvolacieho súdu po 41,49 eur. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe pôţičky boli poskytnuté, ako aj to, ţe čas ich splnenia bol ponechaný na vôli právnej predchodkyne ţalovaných 1/ a 2/. Ţalobca sa preto ţalobou dôvodne domáhal, aby čas splnenia pôţičiek určil súd. Uviedol, ţe rozhodnutie súdu o čase splnenia pôţičky v zmysle ustanovenia § 564 OZ je rozhodnutie konštitutívne v tom zmysle, ţe dlţník nie je do určenia času splnenia súdom povinný veriteľovi plniť. Nie je preto moţné určiť splatnosť dlhu tak, aby sa dlţník dostal do omeškania s plnením dlhu uţ v okamihu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu, ako to nesprávne urobil súd prvého stupňa. Splatnosť pôţičiek určil dňom
  4. december 2009 majúc za to, ţe takto určený čas splnenia dlhu nie je v rozpor s dobrými mravmi a zabezpečí ţalovaným 1/ a 2/ dostatok času na získanie finančných prostriedkov potrebných na splnenie dlhu. Na rozdiel od súdu prvého stupňa napokon ustálil, ţe ţalobca nebol povinný preukázať naliehavosť právneho záujmu na ním ţiadanom určení. Proti rozsudku odvolacieho súdu ţalovaní 1/ a 2/ podali dovolanie. Navrhli napadnutý rozsudok ale i rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedli, ţe dovolanie odôvodňujú tým, ţe konanie súdov je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tým, ţe napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci [dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (OSP)]. Uviedli, ţe napadnuté rozhodnutie nepovaţujúc za správne najmä z dôvodu, ţe odvolací súd nedostatočne vyhodnotil ich odvolacie dôvody a následne, 3 5 Cdo 254/2009 z dôvodu nesprávneho zistenia skutkového stavu najmä v časti existencie pôţičky a dohody o spôsobe určenia splatnosti, dospel k neprávnym právnym záverom. Uviedli, ţe ţalobca v konaní nepreukázal, ţe pôţičky reálne poskytol. Vytýkali súdom spôsob, akým hodnotili listinné dôkazy a výpovede svedkov, ktoré podľa ich názoru boli protirečivé. Ţalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretoţe neprodukoval ţiaden priamy dôkaz o tom, ţe pôţičky skutočne poskytol. Podľa ţalovaných 1/ a 2/ výrok rozhodnutia súdu, rovnako ako ţaloba o určenie času splnenia dlhu sú neurčité a v rozpore so ţalobcom uvádzaným skutkovým stavom; hoci podľa ţalobcu išlo o dve pôţičky, súdy neskúmali okolnosti poskytnutia pôţičiek jednotlivo a vo výrokoch svojich rozhodnutí túto okolnosť nevyjadrili, resp. súc viazaný ţalobou, vyjadriť ani nemohli. Odvolací súd naostatok rozhodol „ultra petitum“ keď rozhodol o inom čase splatnosti dlhu neţ ţiadal ţalobca a „vo veci samej úplne pozmenil pôvodne ţalovaný petit“ keď zo svojho rozhodnutia vypustil časť návrhu na rozhodnutie bez príslušného procesného rozhodnutia. Ţalovaní 1/ a 2/ záverom vytýkali odvolaciemu súdu, ţe sa nevysporiadal s nimi vznesenou námietkou premlčania práva ţalobcu na určenie času splatnosti dlhu. Uviedli, ţe podľa právnej teórie a súvisiacej judikatúry „právo na podanie ţaloby o určenie splatnosti dlhu v zmysle § 564 OZ je rovnako právom, o ktoré sa má kaţdý náleţite starať, pričom v prípade jeho neuplatnenia v premlčacej lehote vzniká prípadnému dlţníkovi právo dovolať sa premlčania, na základe čoho súd premlčané právo veriteľovi nemôţe priznať.“ Ţalobca sa k dovolaniu ţalovaných 1/ a 2/ nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 OSP), po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania, proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 OSP bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP) a dospel k záveru, ţe ich dovolanie nie je opodstatnené. V zmysle § 241 ods. 2 OSP môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 OSP) viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 OSP a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne 4 5 Cdo 254/2009 rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, a to i vtedy, ak to dovolateľ výslovne namieta, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 OSP (§ 242 ods. 1 druhá veta OSP), dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ OSP (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolací súd nezistil, ţe by konanie odvolacieho súdu malo niektorú z týchto vád. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 OSP, nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ţalovaní 1/ a 2/ v dovolaní takéto vady síce namietajú, podľa dovolacieho súdu ale tak robia neodôvodnene. Vzhľadom na dovolacie námietky ţalovaných 1/ a 2/ týkajúcich sa súdmi niţších stupňov zisteného skutkového stavu a ich spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov povaţuje dovolací súd za potrebné na úvod stručne pripomenúť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ OSP) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3, 4, 5 OSP). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať 5 5 Cdo 254/2009 správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní (§ 243a ods. 2, druhá veta OSP). Spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 OSP preto nie je nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov odvolacím súdom (porovnaj R 42/1993). Legislatívna úprava dovolania plne rešpektuje to, ţe tento mimoriadny opravný prostriedok bol ustanovený ako výnimka z pravidla stability súdneho rozhodnutia, vyjadreného jeho právoplatnosťou. Tomuto účelu slúţia aj zákonom ustanovené dovolacie dôvody, ktorými iba moţno dovolanie odôvodniť. K tomu dovolací súd ešte poznamenáva, ţe koncentrácia dokazovania a prísne obmedzenie uvádzať nové skutočnosti v dovolacom konaní, zavedené do občianskeho súdneho konania novelou vykonanou zákonom č. 353/2003 Z.z., ktorý s účinnosťou od
  5. septembra 2003, okrem iného, vypustil v § 241 ods. 2 OSP písmeno c/ („rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní“) a doterajšie písmeno d/ („rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“) označil ako písmeno c/, vedie k tomu, aby dovolanie účastníka bolo vyuţívané ako výnimočný mimoriadny opravný prostriedok predovšetkým na účely vyslovenia právneho názoru (porovnaj dôvodovú správu k zákonu č. 353/2003 Z.z.). Vzhľadom na uvedené, keďţe pri zisťovaní skutkového stavu nebolo zistené porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní pri vykonávaní dôkazov, dovolací súd sa nezaoberal ţalovanými 1/ a 2/ namietaným skutkovým stavom veci. K ţalovaným 1/ a 2/ tvrdeným vadám pri zisťovaní skutkového stavu týkajúceho sa existencie pôţičiek dovolací súd povaţuje za potrebné ešte uviesť, ţe v rozhodnutí o ţalobe podľa § 564 OZ súd sa obmedzí na určenie splatnosti dlhu, bez toho aby dlţníkovi ukladal povinnosť dlh splniť. Predpokladom takéhoto rozhodnutia je zistenie, ţe záväzok bol dohodnutý a ţe čas plnenia bol ponechaný na vôli dlţníka. Toto zistenie je predpokladom úspešnosti ţaloby podľa § 564 OZ. Pretoţe ide len o nahradenie prejavu vôle dlţníka ohľadne doby splatnosti, nemusí súd v tomto konaní zisťovať, či dlh platne vznikol a či a v akom rozsahu existuje. To musí byť preukázané aţ v konaní o splnenie takéhoto záväzku. 6 5 Cdo 254/2009 Podľa dovolacieho súdu nie je opodstatnená ani dovolacia námietka ţalovaných 1/ a 2/, ţe výroky rozhodnutí súdov sú neurčité a v rozpore so ţalobcom uvádzaným skutkovým stavom a ţe odvolací súd rozhodol aj ultra petitum keď rozhodol i inom čase splatnosti. Poţiadavka ustanovenia § 79 ods. 1 vety druhej OSP, aby zo ţaloby vyplývalo, čoho sa ţalobca domáha, neznamená, ţe by ţalobca bol povinný urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku. Ak ţalobca označil v ţalobe presne, určite a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má byť ţalovanému uloţená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak pouţitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa ţalobca domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom ţalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sa ţalobca ţalobou skutočne domáhal. Z výroku rozsudku odvolacieho súdu („pôţičky, ktoré poskytol ţalobca právnej predchodkyni ţalovaných E. M. v rokoch 1994 a 1995 vo výške 1 105 000,-- Sk, sa stanú splatnými dňom 31.12.2009“) je zrejmé splatnosť akých pôţičiek sa určuje a v akom čase. Rozhodnutie súdu podľa ustanovenia § 564 OZ je konštitutívne v tom zmysle, ţe dlţník nie je do určenia času splnenia súdom povinný veriteľovi plniť. Súd preto nemôţe určiť čas splnenia dlhu tak, aby sa dlţník v okamţiku právoplatnosti výroku rozsudku ocitol v omeškaní. Odvolací súd svojím rozhodnutím, ktorým určil splatnosť pôţičiek dňom
  6. december 2009, napravil nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré určil čas splnenia dlhu spôsobom, ţe by ţalovaní 1/ a 2/ sa dostali do omeškania s plnením dlhu uţ v deň nasledujúci po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu. Spôsob rozhodnutia o ţalobe na určenie splatnosti dlhu prijatý odvolacím súdom, rešpektujúci dispozíciu právnej normy ustanovenia § 564 OZ („ ... určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi.“), je preto správny. Z povahy predmetného ustanovenia vyplýva, ţe súd konajúci o ţalobe o určenie času splatnosti dlhu nie je viazaný časom splatnosti, ktorý navrhuje ţalobca. Nie je preto opodstatnená námietka ţalovaných 1/ a 2/, ţe odvolací súd rozhodol ultra petitum. Nie je náleţitá naostatok ani námietka ţalovaných 1/ a 2/, ţe „právo na podanie ţaloby o určenie splatnosti dlhu v zmysle § 564 OZ je rovnako právom, o ktoré sa má kaţdý náleţite 7 5 Cdo 254/2009 starať, pričom v prípade jeho neuplatnenia v premlčacej lehote vzniká prípadnému dlţníkovi právo dovolať sa premlčania, na základe čoho súd premlčané právo veriteľovi nemôţe priznať.“ Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlţníka, je veriteľ povinný prijať plnenie, len čo mu bude dlţníkom ponúknuté; nemôţe však sám čas splnenia určiť, a to ani tým, ţe by dlţníka poţiadal o splnenie dlhu (ako je tomu v prípadoch uvedených v ustanovení § 563 OZ); môţe iba navrhnúť, aby splatnosť dlhu určil súd. Ak sa tak nestane, nie je dlţník povinný plniť a ţalobný návrh poţadujúci uloţenie povinnosti plniť, bez toho, aby mu prechádzalo právoplatné rozhodnutie určujúci čas, kedy má dlţník splniť, nemôţe byť pre predčasnosť úspešný. Z toho vyplýva, ţe v týchto prípadoch nemôţe začať beţať ani premlčacia doba na vymáhanie dlhu, pretoţe veriteľ môţe svoje právo vykonať v zmysle ustanovenia § 101 OZ (a teda pohľadávku vymáhať) aţ po uplynutí lehoty splatnosti určenej rozhodnutím súdu. Oprávnenie veriteľa poţiadať súd o určenie splatnosti dlhu ustanovené v § 564 OZ prestavuje právny prostriedok, ktorým sa veriteľ môţe (ak uţ nechce ďalej čakať aţ čas splatnosti určí sám dlţník) dosiahnuť, aby sa jeho pohľadávka stala v súdom určenom čase splatnou a aby ju potom mohol prípadne i nútene v občianskom súdnom konaní vymáhať. Uvedené právo veriteľa nemoţno povaţovať za samostatné majetkové právo podliehajúce premlčaniu v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 OZ. Prijatie názoru o premlčateľnosti tohto práva veriteľa by totiţ znamenalo, ţe veriteľ by bol nútený v kaţdom prípade podať na súde ţalobu v trojročnej premlčacej dobe začínajúcej uţ dňom nasledujúcim po poskytnutí pôţičky, aby zabránil nepriaznivému dôsledku spočívajúcemu v tom, ţe dlh nebude môcť vymáhať, pretoţe sa mu premlčalo právo na určenie jeho splatnosti súdom. Taký záver by ale bol v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 564 OZ umoţňujúceho, aby dohodou účastníkov zmluvy bolo určenie splatnosti dlhu ponechané jednoznačne na vôli dlţníka; viedol by k nedôslednej ochrane veriteľa a moţnosti obohatenia sa dlţníka na jeho úkor (k tomu podrobnejšie R 11/1988). Keďţe rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) správny a pretoţe nebolo zistené, ţe by jeho konanie bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaných 1/ a 2/ podľa § 243b ods. 1 O.s.p. rozsudkom zamietol. 8 5 Cdo 254/2009 V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovaným 1/ a 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd ale ţalobcovi nepriznal náhradu trov, pretoţe nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  7. septembra 2010 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.