Najvyšší súd 3 Cdo 316/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa D. P., bývajúceho v R., zastúpeného JUDr. M. B., advokátkou so sídlom v

§ 242ods.

1 O.s.p.). Dovolacie konanie má prieskumnú povahu; dovolací súd v ňom dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). 3 Cdo 316/2009 4 Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd najskôr skúmal, či v konaní nedošlo k procesným nesprávnostiam vykazujúcim znaky procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. Procesné vady tejto povahy a intenzity neboli v dovolaní namietané a ani v dovolacom konaní nevyšli najavo. Rovnako so zreteľom na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. dovolací súd – i keď to dovolateľka výslovne nenamietala – skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 1. Znaky tzv. inej vady konania má tiež procesný postup odvolacieho súdu, ktorý sa prieči ustanoveniu § 213 O.s.p. Zo spisu vyplýva, že v konaní došlo k tejto vade. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 (

§ 213ods.

1 O.s.p.). Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (

§ 213ods.

3 O.s.p.). I keď odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne uviedol, že súd prvého stupňa v danom prípade dostatočne zistil skutkový stav (ale ho nesprávne právne posúdil), z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa (zistenia o niektorých stránkach a vonkajších znakoch určitého konania zamestnanca sú bezpochyby zistenia skutkovej povahy). Súd prvého stupňa totiž dokazovaním, ktoré bolo vykonané aj výpoveďami svedkov O. F. a G. S., dospel k záveru, že navrhovateľ absenciu v práci neospravedlnil, jeho konanie nebolo zamestnávateľkou akceptované, lebo sa priečilo zvyčajným postupom na pracovisku. Odvolací súd ale v porovnaní s ním vychádzal z odlišných skutkových zistení – konštatoval, že konanie navrhovateľa nevybočovalo z rámca bežného konania zamestnancov a nenieslo znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny, lebo takéto konanie bolo u zamestnávateľky zaužívané a tolerované. Obsah spisu svedčí o tom, že odvolací súd si dostatočne neuvedomil, že ak nie sú skutkové zistenia súdu prvého stupňa správne, treba dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakovať (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Zo zápisníc z pojednávaní pred odvolacím súdom (

č.l. 86 až 88 spisu a č.l. 96 až 97 spisu) vyplýva, že odvolací súd dokazovanie nezopakoval tak, ako 3 Cdo 316/2009 5 to má na mysli § 213 ods. 3 O.s.p. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd vzal na zreteľ aj (pre posúdenie danej veci osobitne významné) výpovede svedkov O. F. a G. S., z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa. Dokazovanie výsluchom týchto svedkov ale odvolací súd nevykonal (nezopakoval). To znamená, že odvolací súd si v prejednávanej veci nezadovážil rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. 2. O tzv. inú vadu konania ide tiež v prípade nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu (

R 111/1998). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu došlo v danom konaní k procesnej nesprávnosti vykazujúcej znaky tejto vady. Aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. V zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa tohto ustanovenia je výnimočným opatrením; zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite len vtedy, ak konanie zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo všeobecnosti musí prihliadnuť na osobu zamestnanca, ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca, spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, to, či svojím konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod. 3 Cdo 316/2009 6 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z toho, že konanie navrhovateľa nevykazuje znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Navrhovateľ totiž nemohol 30. júla 2008 ospravedlniť svoju neprítomnosť v zamestnaní preto, lebo bol sám v byte bez telefonickej prípojky a inú možnosť oznámenia svojich zdravotných ťažkostí nemal. Nasledujúci deň ale telefonicky oznámil, že si na dni 30. a 31. júla 2008 berie dovolenku. 2.1. Navrhovateľ už v bode III. návrhu na začatie konania potvrdil, že sa zo závažných zdravotných dôvodov nedostavil 30. a 31. júla 2008 do zamestnania; pri tom poznamenal, že absencia 31. júla 2008 sa nemôže považovať za neospravedlnenú, nakoľko zamestnávateľke v ten deň oznámil zdravotné dôvody svojej neprítomnosti v zamestnaní. O tom, či za ospravedlnenú treba považovať aj jeho neprítomnosť v práci 30. júla 2008, sa navrhovateľ v návrhu na začatie konania výslovne nezmienil. Zo spisu (

č.l. 7 a 51) vyplýva, že zamestnávateľka s navrhovateľom prerokovala

1. augusta 2008 okolnosti, za ktorých v uvedených dňoch nenastúpil do práce. Navrhovateľ pri tomto prerokovaní „neuviedol žiadny dôvod svojho konania“. Pokiaľ odvolací súd vychádzal z pravdivosti tvrdenia navrhovateľa o dôvode, ktorý mu bránil
2. júla 2008 oznámiť zamestnávateľke svoju neprítomnosť v zamestnaní [navrhovateľ aj na pojednávaní
3. januára 2009 (č.l. 46 spisu) uviedol, že „nemal ako zavolať“], mal v súlade s požiadavkou presvedčivosti a preskúmateľnosti súdnych rozhodnutí v odôvodnení svojho rozsudku konkretizovať, na základe čoho dospel k záveru, že nejde len o ničím nedoložené tvrdenie navrhovateľa a že ním tvrdené skutkové okolnosti boli preukázané. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku ale také vysvetlenie neobsahuje. 2.
4. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že
5. júla 2008 telefonicky oznámil, že na dni
6. a
7. júla 2008 si berie dovolenku. Zo spisu vyplýva, že na danom pracovisku zamestnávateľky bolo zaužívané, že telefonické rozhovory týkajúce sa dovolenky bola oprávnená prijať vedúca zmeny, majster alebo skladník. Skladník bol prijatie takéhoto telefonického rozhovoru vždy povinný oznámiť vedúcej zmeny alebo majstrovi (

č.l. 54 spisu), sám ale nebol oprávnený odsúhlasovať dovolenku – toto právo mala vedúca zmeny a majster (

č.l. 55 spisu). Vyjadrenia navrhovateľa v konaní svedčia o tom, že si bol vedomý toho, že vo veci čerpania dovolenky 3 Cdo 316/2009 7 sa mal obrátiť na vedúcu zmeny. Tá však nebola prítomná, preto chcel hovoriť s majstrom, ktorý tiež nebol prítomný; z týchto dôvodov preto telefonoval so skladníkom (

č.l. 46 spisu). Skladník, s ktorým navrhovateľ 31. júla 2008 telefonoval, tlmočil majstrovi obsah telefonického rozhovoru. Tento skladník ako svedok na pojednávaní pred súdom prvého stupňa uviedol, že „prípad riešil tak, že zaznamenal absenciu navrhovateľa“ a túto skutočnosť oznámil aj vedúcej zmeny (

č.l. 57 spisu). Pokiaľ odvolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že navrhovateľ v dňoch

1. a
2. júla 2008 riadne čerpal dovolenku, mal v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetliť, z vykonania ktorého dôkazu vyplynulo, že zamestnávateľka súhlasila s čerpaním dovolenky navrhovateľa v uvedených dňoch. O tom, či zamestnanec bude čerpať dovolenku v ním označených dňoch, nerozhoduje totiž sám (

§ 111ods.

1 Zákonníka práce). Pokiaľ v preskúmavanej veci navrhovateľ telefonicky oznámil

1. júla 2008, že v dňoch
2. a
3. júla 2008 čerpá dovolenku, bolo pre záver súdu o tom, že v uvedených dňoch skutočne čerpal dovolenku, potrebné zistiť, či zamestnávateľka (ten, kto bol v rámci jej vnútornej organizačnej štruktúry oprávnený rozhodovať o dovolenke v zmysle § 111 ods. 1 Zákonníka práce) navrhovateľovi „určila čerpanie dovolenky“. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu pritom, na úkor požiadavky presvedčivosti a zrozumiteľnosti rozsudkov súdov, nevyplýva, na základe čoho dospel odvolací súd k záveru, že takéto „dodatočné nahlasovanie dovolenky“ bolo na pracovisku zamestnávateľky „zaužívané alebo tolerované“, keď napríklad svedok G. S. uviedol, že za 11 rokov jeho pôsobenia u odporkyne si pamätá len jeden jediný prípad, „priznania dovolenky pracovníkovi dodatočne – išlo o prípad, kedy pracovník utrpel úraz mimo bydliska“ (

č.l. 56 spisu), resp. keď sa výpoveď svedka O. F. (č.l. 54 spisu) týkala len zaužívaného spôsobu (telefonického) oznámenia skutočností, so zreteľom na ktoré je určitý zamestnanec práceneschopný alebo chce čerpať dovolenku, nie však „dodatočného nahlasovania čerpania dovolenky“. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že v konaní pred odvolacím súdom došlo k tzv. iným procesným vadám konania majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Vzhľadom na tieto vady 3 Cdo 316/2009 8 dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 5. augusta 2010 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková