p. potvrdil. Stotoţnil sa s odôvodnením súdu prvého stupňa a poukázal na to, ţe navrhovateľ bol odsúdený na trest odňatia slobody nepodmienečne na doţivotie a ţalobný návrh smeruje voči spoluväzňovi a spolupáchateľovi. V čase rozhodovania navrhovateľ pracoval a na konte mal sumu 226,91 Eur. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Prípustnosť dovolania odôvodnil tým, ţe rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a tým bola navrhovateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom treba povaţovať aj vydanie uznesenia, ktorým nebolo vyhovené návrhu účastníka na oslobodenie od súdnych poplatkov, ak záver súdov a tejto otázke nie je správny ako v posudzovanom prípade, kedy súdy najprv priznali oslobodenie od súdnych poplatkov a neskôr bez relevantného dôvodu odňali. Nesprávnym posúdením podmienok pre odpustenie poplatkovej povinnosti môţe byť účastníkovi znemoţnené právo na súdnu ochranu. Pri aplikácii nie je významné, za akých okolností došlo k vzniku sporu, či predmet sporu súvisí s udalosťami spojenými s osobou navrhovateľa (jeho odsúdením na trest odňatia slobody na doţivotie) resp. voči komu návrh smeruje.
1 O. s. p. pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov je potrebné splnenie dvoch podmienok, a to nepriaznivá finančná situácia a pravdepodobnosť úspechu v ďalšom konaní na strane ţiadateľa. Nesprávne rozhodol odvolací súd ak potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v ţiadosti navrhovateľa o ustanovenie zástupcu v zmysle § 30 O. s. p. Ďalej namietal nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť rozhodnutí oboch súdov. Ţiadal dovolací súd, aby rozhodnutia oboch súdov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), proti rozsudku, ktorý moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, ţe napadnuté uznesenie je potrebné zrušiť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti 3 7 Cdo 271/2015 7 Cdo 272/2015 uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolateľom napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jeho dovolanie
1 a 2 O. s. p. prípustné nie je. Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady uvedené pod § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. nenamietal a ich existencia v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom niţších súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť pred nimi konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Navrhovateľ videl vadu tejto povahy v nepreskúmateľnosti rozhodnutí oboch niţších súdov. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. 4 7 Cdo 271/2015 7 Cdo 272/2015 Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces
cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých 5 7 Cdo 271/2015 7 Cdo 272/2015 je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým nadviazal na rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré ako vecne správne potvrdil.
dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutie (§ 157 ods. 2 O. s. p., § 167 ods. O. s. p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých skutočností pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť 6 7 Cdo 271/2015 7 Cdo 272/2015 rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP. Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia uzavrel, ţe z dôvodmi napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a jeho právnym posúdením sa stotoţnil, preto v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. ho potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, keďţe je zaloţené na rovnakých dôvodoch, aké uviedol vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa, ktorý sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení a nepoprel ich účel a význam, podajúc postačujúcu odpoveď na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany v tejto právnej veci. Na tomto závere nič nemení to, ţe navrhovateľ s takouto odpoveďou je nespokojný, snaţí sa ju relativizovať a spochybniť. Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe niţšie súdy neodôvodnili svoje rozhodnutie
predstáv či poţiadaviek navrhovateľa. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva navrhovateľa na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04).
1 O. s. p. na návrh môţe súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
2 O. s. p. priznané oslobodenie súd kedykoľvek za konania odníme, prípadne i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia konania ukáţe, ţe pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali. Z citovaného ustanovenia vyplýva, ţe súd môţe priznané oslobodenie od súdnych poplatkov odňať iba v dvoch prípadoch: jednak vtedy, keď došlo k zmene pomerov u oslobodeného a následkom tejto zmeny prestáva byť oslobodenie odôvodnené, a jednak 7 7 Cdo 271/2015 7 Cdo 272/2015 vtedy, keď súd dodatočne zistí, ţe pomery účastníka boli uţ v čase priznania oslobodenia iné, neţ z akých vychádzal súd pri priznaní oslobodenia. Toto ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku slúţi na to, ţe ak sa zmenia okolnosti, z ktorých súd pri rozhodnutí o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzal, môţe oslobodenie rozhodnutím odňať, a to i spätne, pričom dôvodom na odňatie oslobodenia nie je len zmena v hodnotení pomerov účastníka konania alebo zmena názoru súdu na to, či ide o svojvoľné alebo zrejme neúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pokiaľ je teda plne v kompetencii všeobecných súdov zhodnotiť zákonom ustanovené predpoklady na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, je z rovnakého hľadiska nutné, aby všeobecné súdy mohli aţ do právoplatného skončenia konania pri zistení nových okolností, resp. ich zmeny, rozhodnúť o odňatí takéhoto oslobodenia aj so spätnou účinnosťou. Je teda zrejmé, ţe zákonodarcom zvolené riešenie moţno posúdiť ako proporcionálne a vyváţené. Navrhovateľ sa ţalobným návrhom doručeným súdu prvého stupňa
1, 2 písm. a/, b/ Trestného zákona a trestného činu nedovoleného ozbrojovania
2 písm. b/ Trestného zákona, za ktoré trestné činy mu bol uloţený súhrnný trest odňatia slobody na doţivotie. Navrhovateľ je od
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Toto právo má kaţdý, teda i ten, kto nemá finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku. Preto aj keď zákon stanovuje povinnosť uhradiť súdny poplatok ako podmienku pri uplatňovaní práva v občianskom súdnom konaní, súčasne upravuje aj lehotu na jeho uhradenie. V danom prípade okresný súd vyzval navrhovateľa výzvou doručenou
1 a 2 O. s. p. prípustné nie je. Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady uvedené pod § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. nenamietal a ich existencia v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom niţších súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť pred nimi konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Navrhovateľ videl vadu tejto povahy v tom, ţe súd prvého stupňa zastavil konanie pre nezapletenie súdneho poplatku za návrh , napriek tomu, ţe v zmysle § 13 ods. 1 zákona 11 7 Cdo 271/2015 7 Cdo 272/2015 č. 71/1992 Zb. súd uţ súdny poplatok za návrh nemohol vyrubiť a odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. je aj taký vadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo ţiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo ţiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní
osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.
1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok alebo doplatok poplatku nemoţno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným. Navrhovateľ podal ţalobný návrh na súd
1 veta prvá zákona 12 7 Cdo 271/2015 7 Cdo 272/2015 č. 71/1992 Zb. zastavil a odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil išlo o vadný procesný postup oboch súdov. Vzhľadom na to, ţe v konaní na odvolacom súde došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. b/ O. s. p., zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa (§ 243b ods. 1 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislava 27. januára 2016 JUDr. Mária Š r a m k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.