← Slovensko

sťažnosť odsúdeného

N a j v y š š í s ú d 4 Tost 32/2015 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Pavla Farkaša a sudcov JUDr. Martina Piovartsyho a JUDr. Štefana Harabina na neverejnom zasadnutí konanom dňa

  1. apríla 2016 v Bratislave v trestnej veci proti odsúdenému F. M. pre trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do
  2. augusta 2003, o sťaţnosti odsúdeného proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z
  3. septembra 2015, sp. zn. 3 Ntok 1/2015 takto r o z h o d o l : Podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. napadnuté uznesenie s a z r u š u j e a Krajskému súdu v Ţiline s a u k l a d á , aby vo veci znovu konal a rozhodol. O d ô v o d n e n i e Rozsudkom Krajského súdu v Ţiline z
  4. januára 2007, sp. zn. 7T 9/2003 bol obţalovaný F. M. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného do
  5. augusta 2003 ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe ako je to uvedené v jeho výrokovej časti. 2 4 Tost 32/2015 Za to mu bol podľa § 171a ods. 2 Tr. zák. s pouţitím § 42 ods. 1 Tr. zák. uloţený trest odňatia slobody na 10 rokov, na výkon ktorého bol podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
  6. apríla
  7. V nadväznosti na to dňa
  8. júla 2015 odsúdený podal návrh na povolenie obnovy konania v podstate s odôvodnením, ţe s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
  9. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 vo vzťahu k ustanoveniu § 41 ods. 2 Tr. zák. a zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Tpj 36/2014 uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 10/2015 vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného od
  10. septembra 2003 do
  11. decembra 2005 malo byť v zmysle uvedeného nálezu Ústavného súdu a stanoviska kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obdobne posúdené aj ustanovenie § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného do
  12. augusta 2003, s pouţitím ktorého mu bol uloţený trest v hornej polovici o jednu tretinu zvýšenej hornej hranice trestnej sadzby. Uznesením Krajského súdu v Ţiline z
  13. septembra 2015, sp. zn. 3 Ntok 1/2015 bol návrh na povolenie obnovy konania odsúdeného podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietnutý. Toto uznesenie krajský súd odôvodnil v podstate tým, ţe odsúdený F. M. bol posudzovaný ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. účinného do
  14. januára 2006, pričom krajský súd mu ukladal trest podľa trestnej sadzby podľa § 171a ods. 2 Tr. zák. účinného do
  15. januára 2006 s pouţitím § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania trestného činu. Zároveň v súlade s ustanovením § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného do
  16. januára 2006 súd upravil hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej v Trestnom zákone u obzvlášť nebezpečného recidivistu o jednu tretinu a uloţil mu trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Krajský súd dôvodil, ţe „ustanovenie § 41 ods. 1 Tr. zák. účinného do
  17. januára 2006 nie je a ani nebolo obdobou ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. účinného od
  18. januára 2006“. Je zrejmé, ţe asperačná zásada v Trestnom zákone účinnom do
  19. januára 2006 bola upravená v § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do
  20. januára
  21. Aplikáciou ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného do
  22. januára 2006 sa pri ukladaní trestu zohľadňuje skutočnosť, ţe prichádza k recidíve, teda k opakovanému spáchaniu trestnej činnosti po tom, čo bol páchateľ za predchádzajúcu trestnú činnosť uţ 3 4 Tost 32/2015 právoplatne odsúdený. Aj Trestný zákon účinný od
  23. januára 2006 zohľadňuje pri ukladaní trestu recidívu a to zvyšovaním dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby podľa ustanovenia § 38 ods. 5, ods. 6 Tr. zák., pričom tieto ustanovenia neboli dotknuté nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky. Podľa názoru súdu je teda zrejmé, ţe nález Ústavného súdu SR z
  24. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 sa nedotkol ústavnosti ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zák. účinného do
  25. decembra 2005, aj keď spôsob výpočtu výmery trestu pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi v zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 účinného do
  26. januára 2006 a podľa ustanovenia § 21 ods. 2 Tr. zák. účinného od
  27. januára 2006, teda podľa asperačnej zásady je obdobný, avšak existujú rozdielne východiská pre ukladanie trestov páchateľom ako obzvlášť nebezpečným recidivistom podľa Trestného zákona účinného do
  28. januára 2006 a pri ukladaní trestov v zmysle asperačnej zásady. Pri ukladaní trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi ide o opakovanie trestnej činnosti a teda recidívu a pri aplikácii asperačnej zásady ide o postih páchateľov, ktorí spáchali viac trestných činov, z ktorých aspoň jeden z nich bol zločinom. Podľa názoru krajského súdu nie je moţné medzi týmito inštitútmi vytvárať paralelu, pretoţe ustanovenie § 41 ods. 1 Tr. zák. účinného do
  29. januára 2006, či § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného do
  30. januára 2006 nebolo „obdobou“ ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. účinného od
  31. januára
  32. Proti tomuto uzneseniu podal odsúdený F. M. sťaţnosť, a to jednak prostredníctvom obhajcu, ako aj vlastnoručne napísanú. V odôvodnení sťaţnosti podanej prostredníctvom obhajcu primárne poukázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Tpj 36/2014, podľa ktorého rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z
  33. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 vo vzťahu k § 41 ods. 2 Tr. zák. Pri pouţití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia je potrebné vyvodiť takýto záver aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2, časť vety za bodkočiarkou Tr. zák. v znení účinnom od
  34. septembra 2003 do
  35. decembra
  36. Následne prezentoval názor, ţe pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil záver, ţe nález ústavného súdu sa má vzťahovať aj na § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., keďţe aj v tomto ustanovení je riešené ukladanie trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi a sú tu uvedené slová „súd uloţí páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“, takúto extenzívnu 4 4 Tost 32/2015 interpretáciu je potrebné vyvodiť aj v prípade ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného do
  37. augusta 2003, pretoţe v predmetnom ustanovení je rovnako riešené ukladanie trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi a sú tu pouţité identické slová, ktoré sú podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Keďţe bol odsúdený za pouţitia § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného do
  38. augusta 2003, je to dôvodom na povolenie obnovy konania. V ďalšej časti dôvodov sťaţnosti odsúdený poukázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Tpj 44/2013 zo dňa
  39. novembra 2013 na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. o obnove konania v súvislosti s vyššie citovaným nálezom ústavného súdu. V danej súvislosti odsúdený dôvodil, ţe pokiaľ by sa nemal záver uvedený v stanovisku trestnoprávneho kolégia sp. zn. Tpj 36/2014 vzťahovať aj na ustanovenie § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného do
  40. januára 2006, mohla by vzniknúť paradoxná situácia, kedy by obzvlášť nebezpečný recidivista, ktorý by sa dopustil viacčinného súbehu bol v priaznivejšej trestnej sadzbe (§ 35 ods. 2) ako obzvlášť nebezpečný recidivista, ktorý by sa dopustil jednočinného súbehu, ktorému by bol ukladaný trest za pouţitia § 42 ods. 1 Tr. zák. V závere odôvodnenia sťaţnosti odsúdený poukázal na rozsudok Krajského súdu v Ţiline z
  41. januára 2007, sp. zn. 7 T 9/2003 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  42. mája 2009, sp. zn. 3 To 15/2007, ktorými boli v tej istej trestnej veci M. M. a M. P. odsúdení k miernejším trestom odňatia slobody. Z uvedených dôvodov odsúdený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Ţiline a rozhodol o povolení obnovy konania. Vo vlastnoručne napísanej sťaţnosti odsúdený stručne zopakoval vecne totoţnú argumentáciu akú uviedol v sťaţnosti podanej prostredníctvom obhajcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťaţovateľ podal sťaţnosť a konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a zistil, ţe sťaţnosť odsúdeného je dôvodná. 5 4 Tost 32/2015 Treba prisvedčiť sťaţnostnej argumentácii odsúdeného, ţe ustanovenie § 42 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení platnom do
  43. augusta 2003, podľa ktorého bol odsúdenému F. M. uloţený trest odňatia slobody sa vzťahuje nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa
  44. novembra 2012, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, ţe ustanovenie § 41 ods. 2 prvá veta, časť za bodkočiarkou Tr. zák., nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do
  45. augusta 2003 horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody ustanovená v tomto zákone sa u obzvlášť nebezpečného recidivistu zvyšuje o jednu tretinu. Obzvlášť nebezpečnému recidivistovi súd uloţí trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Podľa stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  46. novembra 2013 Tpj 44/2013 na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. o obnove konania v súvislosti s hore uvedeným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011, týkajúcim sa ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák., časti za bodkočiarkou ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo aţ po právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t. j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ţe právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto nemôţe byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a tým len jednou z podmienok obnovy konania, ale ak bol z toho dôvodu podaný návrh na obnovu konania „ex lege“, t. j. na základe § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok obnovy konania konštatované uţ v tomto ustanovení. Preto súd uţ nemôţe skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por., ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov. 6 4 Tost 32/2015 Podľa stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  47. decembra 2014, sp. zn. Tpj 36/2014 na zjednotenie výkladu aplikácie ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. o obnove konania v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011, pokiaľ sa týka § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2 vety prvej za bodkočiarkou Tr. zák. v znení zákona č. 171/2003 Z. z. účinnom od
  48. septembra 2003 do
  49. decembra 2005, rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z
  50. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 vo vzťahu k § 41 ods. 2 Tr. zák., je potrebné pri pouţití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2, časť vety za bodkočiarkou Tr. zák. v znení účinnom od
  51. septembra 2003 do
  52. decembra
  53. Porovnaním zákona č. 140/1961 Zb. a zákona č. 300/2005 Z. z. moţno zistiť, ţe ustanovenia § 35 ods. 2, § 41 ods. 2, ako aj § 42 ods. 1 v znení účinnom do
  54. augusta 2003 sú systematicky zaradené do časti zákonov, ktorými sa upravujú zásady pre ukladanie trestov. Sporný text ustanovenia § 42 ods. 1 veta druhá v zákone č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.augusta 2003 je obsahovo úplne totoţný s textom ustanovenia § 41 ods. 2, veta prvá za bodkočiarkou zákona č. 300/2005 Z. z., ktoré zákonné ustanovenie Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa
  55. novembra 2012 označil za nesúladné s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ide teda o ustanovenie rovnorodé a v tejto situácii je potrebné pouţiť rozširujúcu formu interpretácie ustanovenia § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov aj vo vzťahu k § 42 ods. 1 veta druhá Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do
  56. augusta
  57. V danom prípade celkom neobstojí právna argumentácia uvedená v odôvodnení napadnutého uznesenia Krajského súdu v Ţiline zaloţená na tvrdení, ţe sa jedná o rozdielne východiská pre ukladanie trestov páchateľom ako obzvlášť nebezpečným recidivistom podľa Trestného zákona účinného do
  58. januára 2006 a pri ukladaní trestov v zmysle tzv. asperačnej zásady, teda za postih za viac trestných činov. Na jednej strane treba prisvedčiť, ţe medzi trestaním viacčinného súbehu a trestaním recidívy je nutné uznať určitú disproporciu, pretoţe v prípade recidívy páchateľ spáchal ďalší trestný čin aţ potom, ako bol súdom právoplatne odsúdený za predchádzajúci trestný čin, 7 4 Tost 32/2015 pričom trestné právo vychádzajúc z uznávaných kriminologických a penologických poznatkov, pristupuje k trestaniu recidívy prísnejšie. Na druhej strane aj tu platí, ţe je v rozpore s poţiadavkou primeranosti trestu, aby recidíva (rovnako ako viacčinný súbeh) automaticky viedla k uloţeniu trestu v hornej polovici sprísnenej trestnej sadzby. Právny názor vyjadrený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z
  59. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, ţe „viacčinný súbeh nemôţe byť dôvodom pre obmedzenie, resp. odňatie práva páchateľa na primeraný, individualizovaný trest“ a ţe „poţiadavka primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu nepozná ţiadne výnimky, preto v kaţdom jednotlivom prípade bez rozdielu musí mať súd pri rozhodovaní o treste moţnosť prihliadať na jednotlivé okolnosti prípadu, ako i na pomery páchateľa a len trest vymeraný s maximálnym ohľadom na charakter jednotlivého prípadu môţe byť trestom primeraným“, predstavuje zhodné ústavne konformné východisko pre jeho interpretáciu aj vo vzťahu k ustanoveniu § 42 ods. 1 veta druhá Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do
  60. augusta
  61. Platí to tým skôr, ţe aj ustanovenie § 35 ods. 2 veta za bodkočiarkou Tr. zák. v znení účinnom od
  62. septembra 2003 do
  63. decembra 2005 upravoval ukladanie trestu za viac trestných činov aj pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi (v hornej polovici sprísnenej trestnej sadzby). Napokon aj v prípade obzvlášť nebezpečnej recidívy je potrebná úprava poskytujúca dostatočný priestor na diferenciáciu jednotlivých prípadov, aby nedochádzalo pri rozhodovaní súdu o treste iba k mechanickému hodnoteniu jej významu. V danej vyššie popísanej situácii bude potrebné, aby súd prvého stupňa sa opätovne zaoberal návrhom odsúdeného F. M. na obnovu konania v zmysle uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a následne v obnovenom konaní, aby pouţil na uloţenie trestu ustanovenie § 42 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do
  64. augusta 2003, prispôsobenom obsahu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z
  65. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, teda v znení bez druhej vety (v rámci zvýšenej hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody o jednu tretinu). 8 4 Tost 32/2015 Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky, akceptujúc právny názor odsúdeného F. M., jeho sťaţnosti vyhovel a podľa § 149 ods. 1 písm. b/ Tr. por. napadnuté uznesenie zrušil a Krajskému súdu v Ţiline uloţil, aby o veci znovu konal a rozhodol. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná. V Bratislave dňa
  66. apríla 2016 JUDr. Pavol F a r k a š , v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Sylvia Machalová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.