← Slovensko

o zaplatenie 1 646 240,21 € s príslušenstvom

Najvyšší súd 2 Cdo 735/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne B., so sídlom v B., zastúpenej spoločnosťou H., so sídlom v B., proti ţalovanému M., so sídlom v T.T., zastúpenému Prof. JUDr. P., CSc., advokátom v K., o zaplatenie 1 646 240,21 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde T.pod sp. zn. 2 C 22/2012, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z

  1. februára 2015 sp. zn. 5 Co 231/2014, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
  2. februára 2015 sp. zn. 5 Co 231/2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobou doručenou Okresnému súdu T.
  3. septembra 2010 sa ţalobkyňa proti ţalovanému domáhala zaplatenia 1 614 621,29 € s príslušenstvom. Ţalobu odôvodnila tým, ţe ţalobkyňa ako podnájomník a ţalovaný ako nájomca uzavreli
  4. novembra 2006 podnájomnú zmluvu (ďalej aj ako „Zmluva“), predmetom ktorej bol podnájom nehnuteľností nachádzajúcich sa v P. k. ú. M., C.. Keďţe ţalovaný nesplnil svoju povinnosť odovzdať predmet nájmu ţalobkyni v spôsobilom stave a v termíne stanoveným časovým harmonogramom staveným v čl. 5 ods. 5.
  5. Zmluvy, ţalobkyňa má za to, ţe bola splnená podmienka na uplatnenie nároku na zmluvnú pokutu v zmysle čl. 5 ods. 5.
  6. zo strany ţalobkyne voči ţalovanému, a to vo výške dvojnásobku dennej sadzby dohodnutého nájomného v zmysle čl. 4 ods. 4.
  7. Zmluvy. Zmluvné strany uzavreli
  8. júna 2009 k Zmluve dodatok (ďalej aj ako „Dodatok“), na základe ktorého od
  9. júna 2009 došlo k zmene čl. 4 ods. 4.
  10. Zmluvy, a to tak, ţe nájomné za uţívanie výrobných priestorov sa mení na 24,46 €/m2/rok a za uţívanie ostatných priestorov sa mení na 6,67 €/m2/rok. Ţalobkyňa má za to, ţe v zmysle čl. 5 ods. 5.4 v spojení s čl. 4 ods. 4.
  11. Zmluvy jej vznikol nárok na zmluvnú pokutu, a to vo výške 0,20 € denne za jeden m2 výrobných priestorov a 0,05 € denne za m2 2 2 Cdo 735/2015 ostatných priestorov, a to od
  12. apríla 2007 do
  13. mája 2009, a vo výške 0,13 € denne za jeden m 2 výrobných priestorov a 0,04 € denne za m2 ostatných priestorov (v zmysle čl. 2 ods. 2.2 Dodatku k Zmluve z
  14. júna 2009) od
  15. júna 2009 do odstránenia vád na predmete nájmu. Ţalobkyňa písomne vyzvala ţalovaného na zaplatenie výzvou zo
  16. júna 2010, do dnešného dňa nebol uplatnený nárok ţalobkyne uspokojený. Na základe vyššie uvedených skutočností si ţalobkyňa týmto uplatňuje nárok voči ţalovanému na zmluvnú pokutu od
  17. septembra 2007 do
  18. septembra
  19. Okresný súd T. uznesením z
  20. decembra 2011 č.k. 2 C 76/2011-248 konanie v časti o zaplatenie 5 285,30 € zastavil. Pripustil rozšírenie ţaloby ţalobkyne o zaplatenie 36 904,22 € ako aj rozšírenie ţaloby ţalobkyne o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1 646 240,21 € od
  21. septembra 2010 do zaplatenia tejto sumy. Nárok ţalobkyne na zaplatenie 1 609 335,99 €, a nárok ţalobkyne v rozsahu, v akom súd pripustil rozšírenie nároku ţalobkyne vylúčil na samostatné konanie. Napokon vyslovil, ţe o povinnosti nahradiť trovy konania rozhodne súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Okresný súd T. rozsudkom zo
  22. decembra 2013 č.k. 2 C 22/2012-308 ţalobu ţalobkyne zamietol. Ţalobkyňu zaviazal zaplatiť ţalovanému trovy konania vo výške 61 679,74 €, z toho tvorí za súdny poplatok z odporu sumu 16 596,50 € a ako trovy právneho zastúpenia ţalovaného sumu 45 082,74 €, to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalobkyňu ďalej zaviazal zaplatiť Slovenskej republike trovy konania vo výške 65,24 € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a uloţil jej, aby v lehote do 60 dní od doručenia tohto rozhodnutia zloţila na účet Okresného súdu T. preddavok na trovy konania vo výške 54 500,- €. V odôvodnení uviedol, ţe ţalobkyňa svoj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty opiera o obsah Zmluvy o podnájme uzavretej medzi ţalobkyňou ako podnájomníkom a ţalovaným ako nájomcom z
  23. novembra
  24. Týmto nájomcom je obec (M.). V čase uzavretia tejto Zmluvy boli zásady hospodárenia s majetkom obce (t.j. M.) upravené Zásadami hospodárenia a nakladania s majetkom M. schválenými
  25. augusta 2005 uznesením Mestského zastupiteľstva v T. č. 79/2005 s tým, ţe nadobúdajú účinnosť dňom ich schválenia (ďalej len ako „Zásady“). Súd prvého stupňa poukázal na obsah Zásad, podľa ktorých majetkom M. sú aj majetkové práv M. (Čl. 2, bod 1.) a majetok mesta tvoria aj pohľadávky a iné majetkové práva (čl. 2 bod.
  26. písm. c/). Podľa čl. 4, bod 6, trinásta odráţka, mestské zastupiteľstvo schvaľuje ostatné úkony nakladania s majetkom mesta. Z obsahu týchto Zásad je zrejmé, ţe nárok ţalovaného ako nájomcu voči ţalobkyni ako podnájomníkovi je pohľadávkou - majetkovým právom ţalovaného (obce) voči ţalobkyni, a 3 2 Cdo 735/2015 tým je toto majetkové právo ţalovaného (obce) majetkom ţalovaného (obce - M.). Podľa čl. 4, bod 6., trinásta odráţka Zásad, pri ostatných úkonoch mesta, ktoré schvaľuje mestské zastupiteľstvo, nebola určená hodnota majetkových práv, ktoré podľa § 9 ods. 2 písm. c/ zák. č. 138/1991Zb. v znení účinnom do
  27. decembra 2008, podliehajú schváleniu obecným zastupiteľstvom. To znamená, ţe kaţdý úkon obce (M.), predmetom ktorého je jeho majetkové právo, podlieha schváleniu zastupiteľstvom. V konaní bolo preukázané, ţe Zmluva o podnájme uzavretá medzi účastníkmi konania
  28. novembra 2006 nebola schválená Mestským zastupiteľstvom M.. Pokiaľ uznesením Mestského zastupiteľstva v T. č. 91/2004 z
  29. septembra 2004 bol schválený pod bodom
  30. návrh podnájomnej zmluvy na prenajaté nehnuteľnosti uzavretú s investorom, tak týmto uznesením nebola schválená mestským zastupiteľstvom tá Zmluva o podnájme, na základe ktorej si ţalobkyňa v tomto konaní uplatňuje nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty voči ţalovanému. Pokiaľ ţalobkyňa poukazuje na ďalšie uznesenie Mestského zastupiteľstva v T., a to na uznesenie č. 95/2004 z
  31. septembra 2004, ktorým bolo schválené pod písmenom b/ splnomocnenie primátorovi na podpisovanie zmlúv týkajúcich sa realizácie projektu P.T., súd prvého stupňa bol toho názoru, ţe takýmto uznesením mestského zastupiteľstva nemoţno vylúčiť ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c/ zák. č. 138/1991 Zb. v znení účinnom k
  32. decembru
  33. Zo ţiadnych ustanovení tohto zákona nemoţno vyvodiť, ţe obecné zastupiteľstvo v prípadoch, keď je ustanovené, ţe nakladanie s majetkovými právami v určenej hodnote podlieha vţdy schváleniu obecným zastupiteľstvom, moţno nahradiť takým rozhodnutím obecného zastupiteľstva, ktoré do budúcna splnomocní starostu obce (primátora mesta) na také právne úkony, predmetom ktorých je nakladanie s majetkovými právami obce, ktoré podliehajú schváleniu obecným zastupiteľstvom. Pokiaľ teda Mestské zastupiteľstvo T. nerozhodlo o schválení Zmluvy, nevznikol prejav vôle spôsobilý zaloţiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Takéto schválenie mestského zastupiteľstva predstavuje podmienku platnosti právneho úkonu Zmluvy. Pokiaľ teda bývalý primátor M. uzavrel so ţalobkyňou Zmluvu o podnájme, toto uzavretie Zmluvy bez schválenia mestským zastupiteľstvom je neplatným právnym úkonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), lebo obchádza ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c/ je v rozpore so zák. č. 138/1991 Zb. v znení účinnom k
  34. decembra
  35. Z neplatnej zmluvy sa nemoţno domáhať nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty v nej dohodnutej, lebo takýto nárok nevznikol. Na základe uvedeného súd prvého stupňa nevyhodnotil ďalšie dôkazy vykonané v tomto konaní a nevykonal ďalšie dôkazy, keďţe vykonané dokazovanie súd posúdil ako dostatočné pre záver, na základe ktorého ţalobu ţalobkyne ako nedôvodnú zamietol. V tomto konaní súd rozhodoval aj o trovách konania vedeného pod sp. zn. 2 C 4 2 Cdo 735/2015 76/
  36. Súd neúspešnú ţalobkyňu podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zaviazal na náhradu trov konania úspešnému ţalovanému. V konaní vznikli trovy štátu, a to náhrada svedočného vo výške 65,24 € (výsluch svedka JUDr. V., uznesenie zo dňa
  37. decembra 2013, č.k. 2C 22/2012-274). Podľa § 151 ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku súd ţalovaného (správne ţalobkyňu pozn. dovolacieho súdu), ktorý nebol v konaní úspešný, zaviazal na náhradu týchto trov platených z finančných prostriedkov štátu tak, ţe ho zaviazal na povinnosť zaplatiť ich Slovenskej republike. Podľa § 141a ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku s poukazom na nález Ústavného súdu SR zo dňa
  38. júna 2012, I. ÚS 112/2012-30, zaviazal (s poukazom na § 2 písm. a/ zák. č. 601/2003 Z. z. a § 1 písm. a/ opatrenia MPSVaR SR č. 300/2010 Z. z.) ţalobkyňu v lehote do 60 dní od doručenia rozhodnutia zloţiť na účet Okresného súdu T. na preddavok na trovy konania vo výške 54 500,- €. Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z
  39. februára 2015 sp. zn. 5 Co 231/2014 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. V odôvodnení uviedol, ţe bez nariadenia pojednávania, prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotoţnil, lebo dôvody napadnutého rozsudku sú správne, výstiţné a presvedčivé, na čom nič nemení ani odvolanie. Súd pouţil správny právny predpis na daný skutkový stav, správne ho aplikoval a jeho právne posúdenie je zákonné. Ďalej odvolací súd uviedol, ţe s poukazom na § 212 ods. 1, 3 O.s.p. rozsudok je vecne správny a na jeho vecnej správnosti a zákonnosti nič nemení ani omyl v odôvodnení rozsudku, ak súd uviedol, ţe mestské zastupiteľstvo, ak podnájomnú zmluvu neschválilo, táto zmluva je neplatná. Odvolací súd tvrdil, ţe súd prvého stupňa sa so Zmluvou vysporiadal sčasti tak, ţe ţalobkyňa sa snaţila navodiť skutočnosť, ţe v čase odovzdania predmetu podnájmu tento nemal vady, lebo v čase odovzdania predmetu podnájmu došlo k jeho odovzdaniu, ako aj hovorí Preberací protokol, priestory neboli vyhotovené bezchybne, a preto sa v Preberacom protokole sporové strany dohodli na ich odstránení pod nejakou sankciou, t.j. zadrţaním nájomného. Ţalobkyňa síce stihla lehotu na poslednú chvíľu, avšak tento stav nemoţno napriek tomu spájať s aplikáciou ustanovenia o zmluvnej pokute, lebo je absurdné, aby sa priznalo nájomníkovi, ktorý uţíva roky priestor, za ktorý zadrţiava nájomné a ţalovaný ţalobkyni zníţil nájomné na polovicu, resp. o tretinu, aby dostala ţalobkyňa ako podnájomca spätne satisfakciu za zníţenú kvalitu uţívania predmetu podnájmu 5 2 Cdo 735/2015 vo výške dvojnásobku nájomného. Logickým výkladom súd prvého stupňa (podľa názoru odvolacieho súdu - pozn. dovolacieho súdu) dospel k názoru, ţe inštitút zmluvnej pokuty sa vzťahuje na moment, kedy neboli priestory schopné uţívania, tzn. vôbec neboli pripravené alebo by boli pripravené tak, ţe v nich ţalobkyňa nemohla začať výrobu, potom vtedy je pochopiteľná výška sankcie vo výške dvojnásobku nájomného a takto bolo myslené logicky podľa odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa aj voči tomu stojí povinnosť ţalobkyne priestory prebrať, ktorá je tieţ sankcionovaná zmluvnou pokutou v rovnakej výške. Ďalej odvolací súd uviedol ,,ţe potom správne podľa súdu prvého stupňa ustanovenie o zmluvnej pokuty je vloţené v tejto časti Zmluvy, kde je upravená doba zmluvy, resp. jej trvania, pretoţe upravuje začiatok plynutia nájomného vzťahu“. Ďalej konštatoval, ţe súd prvého stupňa potom rozhodoval rozsudkom o zníţenej kvalite uţívania predmetu podnájmu. Ţalobkyňa sa snaţila prepasírovať do konania, ţe ide o predmet nespôsobilý na dohodnuté uţívanie, avšak kvôli aplikácii inštitútu zmluvnej pokuty, ide o nepravdivú konštrukciu (§ 544 O.z.). Ţalobkyňa vyrába a akurát má pritom vyrábaní zníţený komfort, čiţe prebrala priestory, za tento zníţený komfort má poskytnuté satisfakcie rôznym spôsobom a veľmi dôleţité, ţe dostatočným spôsobom aj ţalovaný je motivovaný tieto opravy vykonávať a aj ich čiastočne vykonáva. Odvolací súd následne konštatoval, ţe keďţe sa neodchýlil od zisteného skutkového stavu súdu podľa § 213 ods. 1, 3 O.s.p., neopakoval dokazovanie, treba prisvedčiť ţalovanému, ţe súd prvého stupňa správne vec posúdil, ţe počas troch rokov trvania podnájomného vzťahu medzi účastníkmi konania neexistovala ţiadna zmienka o tom, ţe predmet podnájmu bol ţalobkyni odovzdaný v rozpore s čl. 5 ods. 5.4 Podnájomnej zmluvy. Nebolo teda vôľou účastníkov konania zabezpečiť splnenie povinnosti odporcu vykonať podstatné opravy týkajúce sa vodotesnosti strechy zmluvnou pokutou, k čomu je moţné dospieť i systematickým výkladom ustanovení Zmluvy, ktorá v čl. 7 ustanovuje povinnosti ţalovaného (medzi tie patrí povinnosť vykonávať podstatné opravy), avšak ich splnenie nie je zabezpečené zmluvnou pokutou. Naproti tomu však odvolací súd poukázal aj na vyjadrenie ţalovaného, ktoré je výstiţné v tom, ţe podnájomná zmluva zakotvuje inštitút zmluvnej pokuty v čl. 5 Zmluvy (označené ako doba podnájmu), z ktorého je moţné tak z gramatického ako aj logického výkladu dospieť k záveru, ţe úmyslom a vôľou zmluvných strán bolo zabezpečiť splnenie povinnosti ţalovaného odovzdať ţalobkyni predmet podnájmu v dobe, keď predmet podnájmu ešte v komplexnej podobe neexistoval, v termíne dohodnutom v Zmluve. O tejto skutočnosti svedčí i výška dohodnutej zmluvnej pokuty, ktorá má vysoko sankčný charakter práve pre prípad neodovzdania priestoru ţalobkyni v spôsobilom stave, podporne treba poukázať na recipročne dohodnutý inštitút zmluvnej pokuty pre prípad 6 2 Cdo 735/2015 neprevzatia, resp. bezdôvodného odmietnutia prevziať priestory, ktoré sú v spôsobilom stave ţalobkyňou. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa aj napriek čiastočne nesprávnemu názoru o neplatnosti zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania z hľadiska chýbajúceho súhlasu mestského zastupiteľstva k tejto zmluve, potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Odvolací súd nepriznal trovy odvolacieho konania úspešnému ţalovanému, lebo je samozrejmé, ţe síce bol úspešný v odvolacom konaní, ale aj bez jeho vyjadrenia by musel odvolací súd rozhodnúť, preto nejde o účelne vynaloţené trovy s poukazom na § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. a ţalobkyňa bola neúspešná. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 O.s.p., dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. V dovolaní uviedla, ţe napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, keďţe jednotlivé časti odôvodnenia sú vnútorne rozporné. Poukázala na skutočnosť, ţe na jednej strane sa odvolací súd stotoţnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, pričom súčasne uviedol, ţe toto posúdenie súdom prvého stupňa je mylné. Odvolací súd teda povaţoval jediné a základné právne posúdenie veci súdom prvého stupňa za mylné, pritom však súčasne uviedol, odkazujúc na § 219 ods. 2 O.s.p., ţe sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu stotoţňuje. Uvedené povaţuje dovolateľka za neodstrániteľný vnútorný rozpor rozsudku, ktorý má priamy vplyv na prvý výrok rozsudku a spôsobuje nepreskúmateľnosť celého rozsudku. Dovolateľka má za to, ţe odvolací súd porušil § 213 ods. 2 O.s.p., keď nevyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k moţnému pouţitiu iného právneho predpisu, čo predstavuje dovolací dôvod, keďţe dovolateľke tým bola odňatá moţnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, ţe odvolací súd napriek tomu, ţe pri vydaní potvrdzujúceho výroku musel vychádzať z aplikácie iného hmotnoprávneho predpisu, tento predpis v odôvodnení rozsudku ţiadnym spôsobom neoznačil. Nie je preto moţné preskúmať myšlienkový postup odvolacieho súdu, ktorým sa spravoval pri vydaní rozsudku. Ďalej namietala, ţe odvolací súd sa ţiadnym spôsobom nevyjadril k námietke ţalobkyne uvedenej v odvolaní týkajúcej sa nezákonnosti výroku č. 4 rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd uloţil ţalobkyni dvojité plnenie z jedného právneho dôvodu (v spojení s výroku č. 2 súdu prvého stupňa). Ţalobkyňa by tak bola povinná uhradiť ţalovanému priznanú náhradu trov konania v plnej výške a súčasne aj preddavok na trovy konania na účet súdu. Z vyššie uvedených dôvodov dovolateľka namietala vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Ďalej dovolateľka namieta, ţe z rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, ţe tento súd vyhodnotil dokazovanie iba v miere potrebnej na rozhodnutie 7 2 Cdo 735/2015 o neplatnosti Zmluvy a súčasne uviedol, ţe ďalšie dôkazy nevyhodnocoval a navrhnuté dôkazy nevykonal. Keďţe sa odvolací súd nestotoţnil s právnym názorom súdu prvého stupňa o neplatnosti Zmluvy, nevyhnutne teda pri potvrdzujúcom rozsudku musel vychádzať zo záveru, ţe Zmluva je platná. Prvostupňový súd pritom vyhodnotil dôkazy a zistil skutkový stav iba v rozsahu nevyhnutnom pre právne posúdenie o neplatnosti Zmluvy. Potvrdzujúci výrok teda odvolací súd musel zaloţiť na inom skutkovom stave, k akému dospel súd prvého stupňa, bez toho aby dokazovanie v potrebnom rozsahu opakoval alebo doplnil, čím konanie zaťaţil tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Napokon dovolateľka namietala, ţe odvolací súd subsumoval skutkový stav, ku ktorému nedospel súd prvého stupňa a ani odvolací súd na základe vykonania dôkazov pod právne predpisy, ktoré odvolací súd ani neoznačil, čím nemohol odvolací súd vec správne právne posúdiť, čím bol splnený dôvod dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne navrhol, aby dovolací súd predmetné dovolanie odmietol ako neprípustné a ţalobkyňu zaviazal na náhradu trov dovolacieho konania. Ţalovaný má za to, ţe výrok súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu je správny, avšak nie je správne odôvodnený súdom prvého stupňa, keďţe medzi účastníkmi konania nie je sporná platnosť Zmluvy. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu treba zrušiť. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, 8 2 Cdo 735/2015 pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte právny názor nevyslovil. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  40. Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv. Ţalobkyňa namieta, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je vnútorné rozporuplné, prekvapivé, nedostatočne odôvodnené a z toho dôvodu aj nepreskúmateľné. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. 9 2 Cdo 735/2015 Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994). Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v VII. oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy), normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m.m I. ÚS 22/2003). Obsah práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/1994). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (kaţdý) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktorý je v rozpore so zákonom (III. ÚS 72008). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
  41. decembra 1994, séria A, č. 303-A, str. 12, § 29; Hiro Balani c/a Španielsko z
  42. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z
  43. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z
  44. februára 1998). Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004) tieţ vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky 10 2 Cdo 735/2015 nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (Krasko c/a Švajčiarsko z
  45. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Je potrebné prisvedčiť ţalobkyni, ţe rozsudok odvolacieho súdu je plný vnútorných rozporov. Za najzávaţnejší rozpor odôvodnenia dovolací súd povaţuje skutočnosť, ţe odvolací súd sa na jednej strane stotoţnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, pričom poukázal na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p., na druhej strane súdu prvého stupňa vyčítal nesprávne právne posúdenie otázky neplatnosti Zmluvy. Uvedený rozpor je o to závaţnejší, ţe súd prvého stupňa vec právne posudzoval iba vo vzťahu k neplatnosti Zmluvy. Odvolací súd sa teda súčasne stotoţnil, ale aj odmietol jediný právny záver súdu prvého stupňa, a to záver o neplatnosti predmetnej Zmluvy. V tejto súvislosti odvolací súd taktieţ uviedol, ţe súd prvého stupňa vec správne právne posúdil ohľadom trvania podnájomného vzťahu medzi účastníkmi konania, pričom (tak ako vyplýva z uvedeného vyššie) súd prvého stupňa Zmluvu medzi účastníkmi konania vyhodnotil ako neplatnú a právne vzťahy z nej vyplývajúcej uţ neposudzoval. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí ani ţiadnym spôsobom nevysvetlil, na základe akých úvah dospel k právnemu záveru o nesprávnosti právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa vo vzťahu k neplatnosti Zmluvy, resp. ani doslovne neuviedol, či Zmluvu povaţuje za platnú a uţ vôbec nie, na základe akých ustanovení zákona. Odvolací súd sa na strane 10 svojho rozhodnutia odvoláva na skutkové zistenia a právne závery súdu prvého stupňa, pričom ale cituje vyjadrenie právneho zástupcu ţalovaného z pojednávania konaného pred súdom prvého stupňa
  46. decembra
  47. Odvolací súd navyše vo svojom odôvodnení poukazuje na ustanovenie zákona (§ 180 O.s.p.), ktoré s predmetnou vecou nesúvisí. Odvolací súd sa ani vôbec nevenoval odvolacej námietke ţalobkyne týkajúcej sa nezákonnosti výroku č. 4 rozsudku súdu prvého stupňa, pričom rozhodnutie o trovách konania osobitne napadla. Vyššie uvedenými procesnými pochybeniami odvolací súd konanie zaťaţil vadou v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., čím dovolateľke odňal moţnosť konať pred súdom. 11 2 Cdo 735/2015 Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, majúca za následok jeho nepresvedčivosť je vadou konania, ktorou sa, ako uţ bolo uvedené, účastníkovi odníma moţnosť riadne konať pred súdom. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  48. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  49. marca 2016 JUDr. Viera P e t r í k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.