← Slovensko

o náhradu škody

Obsah (10)§ 420§ 241§ 237§ 132§ 1§ 10§ 13§ 43§ 41§ 151

3 Cdo 358/2015 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Emila Franciscyho a sudkýň JUDr. D. Sučanskej a JUDr. Eleny Siebe

§ 420Občianskeho zákonníka.

Na základe skutkových zistení, ku ktorým dospel v priebehu dokazovania, uzavrel, ţe ţalobca predloţenými dôkazmi preukázal príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním Rady (oznámením o zániku licencie, ktorá v skutočnosti nezanikla) a vzniknutou škodou 3 3 Cdo 358/2015 ţalobcu (jeho ušlým ziskom, o ktorý prišiel z dôvodu nevysielania v rozhodnom období rokov 1993 aţ 1995, teda počas platnosti jemu udelenej licencie). Súd prvého stupňa mal za to, ţe ţalobca dostatočne preukázal svoju technickú a personálnu pripravenosť na to, aby k stanovenému termínu začal vysielať. Podľa jeho právneho názoru bol v konaní (napríklad znaleckými posudkami súdnych znalcov JUDr. D. R. a prof. Ing. Š. M., ako aj expertíznym posúdením vypracovaným spoločnosťou F., a.s.) náleţite preukázaný aj vznik ţalobcovej škody. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania priznal ţalobcovi náhradu ušlého zisku (vo výške vychádzajúcej z údajov uvedených v znaleckom posudku prof. Ing. Š. M.), ktorý podľa názoru súdu prvého stupňa predstavuje ţalobcov predpokladaný hospodársky výsledok za obdobie rokov 1993 aţ 1995, o ktorý prišiel v dôsledku konania Rady. Na odvolanie Rady Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 17. decembra 2013 sp. zn. 8 Co 81/2011 napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. V odôvodnení uviedol, ţe bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, avšak zo zisteného skutkového stavu vyvodil nesprávny právny záver. V ďalšom, zopakujúc rozhodujúce skutkové okolnosti opísané uţ v prvostupňovom rozsudku, citoval § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podal výklad podmienok vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu

ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Vysvetlil, ţe jedným zo základných predpokladov tejto zodpovednosti je protiprávne konanie. Okrem porušenia konkrétnej povinnosti vyplývajúcej zo zákona alebo zmluvy zakladá túto zodpovednosť aj porušenie všeobecnej povinnosti kaţdého subjektu konať tak, aby nedochádzalo ku škode (§ 415 Občianskeho zákonníka). Z ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) vyplýva, ţe štátne orgány môţu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Rada v danom prípade takto nepostupovala – i keď jej to ţiadne ustanovenie zákona č. 468/1991 Zb., resp. zákona č. 294/1992 Zb. o Rade Slovenskej republiky pre rozhlasové a televízne vysielanie (ďalej len „zákon č. 294/1992 Zb.) ani iného všeobecne záväzného právneho predpisu neumoţňovalo, oznámila ţalobcovi a tieţ tretím osobám, ţe licencia zanikla zo zákona ešte pred dňom, v ktorom mal ţalobca začať vysielať. Toto jej konanie preto naplnilo znaky porušenia právnej povinnosti

§ 420ods.

1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd v ďalšom podal tieţ definíciu škody, pričom poukázal na to, ţe ušlý zisk (§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka) je ujma spočívajúca v tom, ţe poškodenému sa v dôsledku škodnej udalosti nerozmnoţia majetkové hodnoty, i keď to bolo moţné očakávať s ohľadom na pravidelný chod vecí. Ušlý 4 3 Cdo 358/2015 zisk sa teda prejavuje stratou očakávaného výnosu. Stanovenie výšky ušlého zisku nie je ľubovoľné a musí byť vykonané tak, aby bola zistená pravdepodobná výška blíţiaca sa, podľa beţného uvaţovania, istote. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je však zrejmé, ako súd vypočítal priznanú náhradu ušlého zisku. Pri úvahách o príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a škodou odvolací súd uviedol, ţe ich vzájomný vzťah je daný, ak škoda vznikla v dôsledku protiprávneho konania. Z hľadiska príčinnej súvislosti v danom prípade bolo preto významné, či protiprávne konanie Rady spočívajúce v oznámení zániku licencie bolo podstatnou a rozhodujúcou príčinou toho, ţe ţalobca nedosiahol očakávaný podnikateľský zisk. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţalobca dostatočne nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním Rady a ním tvrdenou škodou. Za rozhodujúce pre tento záver povaţoval to, ţe ţalobca náleţite nedoloţil svoju reálnu pripravenosť na vysielanie v dohodnutom termíne. Preto aj vyčíslenie výšky škody ţalobcu (jeho ušlého zisku) je druhoradé; z hľadiska rozhodnutia bolo totiţ prvoradé to, ţe nebol správne ustálený základ nároku ţalobcu a tým aj opodstatnenosť jeho ţaloby. Z pohľadu odvolacieho súdu ani doplnenie dokazovania súdom prvého stupňa, ktoré vykonal

zrušujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave z

  1. januára 2009 sp. zn. 8 Co 158/2005 (č.l. 650) jednoznačným spôsobom nepreukázalo, ţe ţalobca bol bez akýchkoľvek pochybností pripravený začať
  2. februára 1993 s rozhlasovým vysielaním, a to predovšetkým po technickej stránke (napríklad nedoloţil, ţe: a/ uzatvoril zmluvu týkajúcu sa zabezpečenia vysielania, b/ uzatvoril kúpne zmluvy na satelitný prijímač, parabolu a vnútorné technické vybavenie štúdia, c/ mal iným spôsobom obstarané vnútorné vybavenie vysielacieho štúdia pred predpokladaným začatím vysielania, d/ uzatvoril zmluvy s reklamnými partnermi). Na závere, ţe ţalobca, nepreukázal túto svoju pripravenosť, nemení nič skutočnosť, ţe s konateľom a programovou riaditeľkou uzatvoril pracovné zmluvy, ale ani to, ţe technické zabezpečenie vysielania konzultoval s príslušnými subjektmi. Na uvedenom závere napokon nič nemení ani skutočnosť, ţe Rada päť dní pred
  3. februárom 1993 v rozpore s platným právom oznámila ţalobcovi, ţe jeho licencia zanikla, a ţe o tom informovala aj tretie osoby. Odvolací súd v súvislosti so záverom o nepreukázanej pripravenosti ţalobcu začať s vysielaním pripomenul, ţe Slovenské telekomunikácie, š.p. oznámili ţalobcovi, ţe z technického hľadiska nemoţno v poţadovanom termíne (k
  4. februáru 1993) vyhovieť jeho ţiadosti o zabezpečenie vysielania na pridelenej frekvencii 104,8 MHz, lebo prebieha rozsiahla úprava anténneho systému na vysielači Kamzíka, a ţe najskorší reálny termín zahájenia vysielania je jún
  5. So zreteľom na to odvolací súd uzavrel, ţe príčinou vzniku škody ţalobcu nebolo uţ od počiatku rozhodného obdobia 5 3 Cdo 358/2015 protiprávne oznámenie Rady o zániku licencie, ale predovšetkým nezvládnutie všetkých potrebných krokov ţalobcu smerujúcich k zabezpečeniu vysielania po technickej a organizačnej stránke. Protiprávne konanie Rady (informovanie o zániku licencie) nemoţno v danom prípade povaţovať za jedinú, rozhodujúcu a bezprostrednú príčinu ušlého zisku ţalobcu. Výsledky vykonaného dokazovania preukázali, ţe ţalobca nevykonal také kroky, z ktorých by nespochybniteľným spôsobom vyplývala jeho pripravenosť na vysielanie k
  6. februáru 1993 (resp. k inému neskoršiemu dátumu). Neopodstatnená je preto argumentácia ţalobcu,

ktorej nemohol začať vysielať a ani nikdy nevysielal z dôvodu protiprávneho konania Rady. Vzhľadom na to, ţe súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, avšak vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 220 O.s.p.). V závere rozsudku konštatoval, ţe o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p. a § 151 ods. 3 O.s.p.). Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie, v ktorom uviedol, ţe v konaní došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ku ktorému došlo tým, ţe odvolací súd pri hodnotení dôkazov nepostupoval v súlade s pravidlami ich hodnotenia uvedenými v § 132 O.s.p. Ţalobca nesúhlasil s právnym záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého v danom prípade síce bolo preukázané protiprávne konanie Rady, nie však aj príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti Rady a ušlým ziskom ţalobcu. Skutkové zistenie odvolacieho súdu, ţe ţalobca nevykonal potrebné úkony na zabezpečenie vysielania a ţe jeho škoda nebola v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním Rady, nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd dospel k správnemu záveru, ţe príčinnú súvislosť treba posúdiť medzi konkrétnym porušením povinnosti Rady (neoprávneným informovaním o zániku licencie) a škodou ţalobcu (jeho ušlým ziskom za dobu, po ktorú napriek udelenej licencii nemohol vysielať), nesprávne však uzavrel, ţe majetková ujma ţalobcu bola spôsobená jeho nepripravenosťou na vysielanie. Pre takýto záver odvolacieho súdu nedávali výsledky dokazovania dostatočný podklad. Ako bolo totiţ v priebehu konania zistené, len čo mu bola licencia právoplatne pridelená, začal uskutočňovať všetky úkony potrebné na to, aby mohol

  1. februára 1993 podľa nej vysielať. Federálnym ministerstvom spojov mu bola
  2. júla 1992 pridelená frekvencia na vysielanie (104,8 MHz). Ešte pred jej pridelením ţalobca (prostredníctvom materskej spoločnosti K.K.) kontaktoval Správu rádiokomunikácií Bratislava, š.p. za účelom zabezpečenia prevádzky a údrţby vysielača na 6 3 Cdo 358/2015 rozhlasové vysielanie, ktorá mu listom z
  3. júla 1992 oznámila svoju ochotu uzatvoriť s ním zmluvu o prevádzke a údrţbe vysielača. Tento list zaloţila ţalobkyňa do spisu
  4. februára
  5. Ţalobca vypracoval „Podnikateľský zámer na vysielanie K.R.K.“, z ktorého vyplývalo zabezpečenie vysielania po technickej stránke, a to najmä na základe kooperačnej zmluvy s jeho materskou spoločnosťou z
  6. decembra 1992 (predloţenej na nahliadnutie súdu prvého stupňa
  7. januára 2003), ktorou sa mu zaviazala zabezpečiť medziiným príslušné know-how a aj technické vybavenie potrebné na vysielanie. Ţalobca
  8. januára 1993 poţiadal Slovenské telekomunikácie, š.p., o uzatvorenie zmluvy o nájme priestorov, v ktorých by mal umiestnené štúdio na vysielanie produkcie slovenských blokov (technické zariadenia mala zabezpečiť materská spoločnosť ţalobcu). Pokračujúc v týchto krokoch ţalobca listom
  9. januára 1993 objednal dodávku modulačného signálu príjmom zo satelitu Kopernikus a inštaláciu paraboly na príjem z tohto satelitu. Aktívny postup ţalobcu pri zabezpečení vysielania po technickej stránke je zrejmý aj z toho, ţe prevádzkovateľ rádia T. mu prisľúbil dočasne poskytovať technickú a inú pomoc potrebnú na vysielanie podľa udelenej licencie. Táto skutočnosť je zrejmá aj z výpovede Ing. I. C. na pojednávaní
  10. júna
  11. Skutočnosť, ţe po technickej stránke bolo vysielanie zabezpečené, vyplýva aj z odborného posudku spoločnosti M., a.s., ktorý bol zaloţený do spisu
  12. októbra
  13. Tieto skutočnosti potvrdili na pojednávaní
  14. apríla 2010 aj svedkovia Ing. J. M. a Ing. R. B.. Popri krokoch smerujúcich k zabezpečeniu vysielania po technickej stránke ţalobca pripravoval vysielanie tieţ z personálneho hľadiska (napríklad uzatvoril pracovné zmluvy s Mgr. Ľ. H. a Mgr. K. F.). Aj z výpovede svedka Ing. I. M. jednoznačne vyplýva, ţe ţalobca uskutočňoval všetky úkony potrebné na začatie vysielania a ţe vysielanie mal zabezpečené po kaţdej stránke. Ţalobca preto
  15. januára 1993 dôvodne oznámil Rade, ţe je podľa licencie pripravený vysielať od
  16. februára
  17. Pokiaľ ţalobca nepreukázal svoju pripravenosť na vysielanie spôsobom uvedeným odvolacím súdom (nepredloţil písomné zmluvy týkajúce sa zabezpečenia vysielania, medziiným kúpy satelitného prijímača a obstarania vnútorného vybavenia štúdia a pod.), neznamená to, ţe v skutočnosti nebol pripravený vysielať. Zostávalo uţ iba vykonať niektoré čiastkové kroky a po formálnej stránke prijať niekoľko opatrení; k nespusteniu rozhlasového vysielania v stanovenom termíne došlo nakoniec len v dôsledku protiprávneho konania Rady, ktorá nesprávnu a zavádzajúcu informáciu o zániku licencie ex lege poskytla nielen samotnému ţalobcovi, ale aj tretím osobám. Toto protiprávne konanie, ktoré bolo v inom spore konštatované právoplatným rozhodnutím súdu, preukazuje tieţ záznam z rokovania Ing. V. Z. (v tom čase riaditeľa sekcie spojov na Ministerstve dopravy, spojov a verejných prác Slovenskej republiky) s vtedajšou štatutárnou zástupkyňou a ďalšími 7 3 Cdo 358/2015 zástupcami Rady, ktoré sa uskutočnilo
  18. mája
  19. Z tohto záznamu, zaloţeného do spisu
  20. februára 2003, medziiným vyplýva, ţe bol daný pokyn, aby sa – aţ do celkového vyriešenia problémov stanice „K.“ – nerealizovala zmluva o šírení rozhlasového vysielania. To, ţe Rada v rozpore so skutočným právnym stavom oznámila Slovenským telekomunikáciám, š.p. údajný zánik licencie, potvrdzuje tieţ výpoveď svedka Ing. I. Č. (vtedajšieho zamestnanca tohto štátneho podniku) na pojednávaní
  21. júna 2004, na ktorom sa vyjadril, ţe udelenie licencie je jeden z predpokladov začatie vysielania a bez nej ţalobca nemohol začať vysielať. Skutočným dôvodom neuzatvorenia zmluvy medzi ţalobcom a Slovenskými telekomunikáciami, š.p. o zabezpečení vysielania na jemu pridelenej frekvencii 104,8 MHz bolo protiprávne konanie Rady, teda nie prebiehajúca úprava anténneho systému, ako nesprávne uvádza odvolací súd v napadnutom rozsudku. Ţalobca sa aj po
  22. februári 1993 usiloval začať vysielať podľa pridelenej licencie, naďalej rokoval so Slovenskými telekomunikáciami, š.p., avšak bezúspešne. V záujme toho, aby sa jeho škoda nezvyšovala, upustil neskôr od ďalších úkonov smerujúcich k zahájeniu vysielania. Navyše, na jemu pridelenej frekvencii začali medzičasom vysielať iné rádiá. Pôvodne jemu pridelenú frekvenciu (104,8 MHz) pridelili
  23. marca 1994 spoločnosti R., s.r.o. Medzi protiprávnym konaním Rady a škodou ţalobcu je vzhľadom na to nespochybniteľná príčinná súvislosť. V ďalšom dovolateľ podal svoj výklad ustanovení § 13 a § 15 ods. 2 zákona č. 468/1991 Zb., v nadväznosti na ktorý vyslovil názor, ţe i keby nebol k
  24. februáru 1993 pripravený zahájiť vysielanie, nemusel prísť o licenciu (ktorá mu zákonným spôsobom nebola odňatá) a nič mu nebránilo začať vysielať aj po tomto dni, počas celej doby, na ktorú mu bola licencia pridelená. I keby ţalobca nezačal vysielať
  25. februára 1993 z iných príčin, ako pre protiprávne oznámenie Rady o zániku licencie ex lege (čo však ţalobca aj v dovolaní poprel), táto skutočnosť by nemala vplyv na vznik zodpovednosti Rady za škodu, ktorú mu spôsobila, ale iba na jej výšku. V takom prípade by Rada porušením právnej povinnosti rovnako spôsobila, ţe ţalobca nemohol vysielať podľa udelenej licencie (aj keď neskôr), nakoľko by v dôsledku tohto porušenia povinnosti Rady nemohol účinne urobiť všetky zostávajúce úkony smerujúce k zahájeniu vysielania. Teda aj v takom prípade by bola daná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním Rady a ušlým ziskom ţalobcu. Z týchto dôvodov ţalobca uzavrel, ţe v prejednávanej veci boli súčasne dané všetky zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti Rady podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka za jemu spôsobenú škodu. Ţiadal preto, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 8 3 Cdo 358/2015 Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu citovala podstatné časti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu a následne konštatovala, ţe sa s napadnutým rozhodnutím plne stotoţňuje. Dovolanie je neopodstatnené, lebo v prvostupňovom aj odvolacom konaní boli riadne preskúmané všetky námietky a tvrdenia ţalobcu. Odvolací súd sa nedopustil ţiadneho procesného pochybenia namietaného ţalobcom. Skutočnosť, ţe s úvahou súdu pri hodnotení dôkazov nesúhlasí ten účastník konania, ktorého návrhu súd nevyhovel, neznamená porušenie § 132 O.s.p. a nemôţe zakladať procesnú vadu konania

§ 241ods.

2 písm. b/ O.s.p. Z týchto dôvodov ţiadala dovolanie zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred

  1. januárom 2015, lebo dovolanie bolo podané pred týmto dňom)] po zistení, ţe dovolanie podal včas ţalobca (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či je tento opravný prostriedok ţalobcu opodstatnený. Dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 O.s.p.). Dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý. Ak nejde o vady uvedené v § 237, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.).
  2. So zreteľom na § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktorý ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., sa dovolací súd bez ohľadu na obsah dovolania a dovolaciu argumentáciu ţalobcu zaoberal otázkou, či v konaní nedošlo k procesným vadám tejto povahy. O vadu konania

§ 237O.s.p.

ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo 9 3 Cdo 358/2015 v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania

§ 237O.s.p.

neboli v dovolaní namietané a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. 2. Podľa názoru ţalobcu došlo v predmetnom konaní k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu tejto povahy vidí v údajných procesných nesprávnostiach v priebehu vykonávania dokazovania a vyhodnocovania jeho výsledkov. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania.

§ 132O.s.p.

dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je judikatúrou najvyššieho súdu povaţované za samostatný dovolací dôvod (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 172/2011, 5 Cdo 251/2012 a 7 Cdo 117/2014). Subjektívny nesúhlas účastníka s rozhodnutím súdu v tom zmysle, ţe práve ním tvrdené a preukazované skutočnosti, boli tie, ktoré mal súd vziať do úvahy pri svojom rozhodnutí, a ktoré by sa prejavili v (pre neho) priaznivejšom rozhodnutí, nemôţe byť objektívne spôsobilým dovolacím dôvodom a nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Právo na spravodlivý súdny proces nie je totoţné s právom účastníka konania, aby bol v konaní úspešný a aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). 10 3 Cdo 358/2015 Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08), a jeho súčasťou nie je ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Ţalobca si dostatočne neuvedomuje, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok určený na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nesprávností. Dovolanie nemoţno chápať ako „ďalšie odvolanie“. Preto sa ním ani nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených prvostupňovým a odvolacím súdom, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe v medziach zákona vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nemôţe preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a v nadväznosti na to posudzovať, či súdy správne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť vykonávať dokazovanie, ako je to, napokon, zrejmé z § 243a ods. 2 in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Najvyšší súd poznamenáva, ţe ţalobcom v dovolaní uplatnený „dovolací dôvod“ spočívajúci v tom, ţe rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, upravoval Občiansky súdny poriadok (len) v znení účinnom do 31. augusta 2003; v súčasnosti Občiansky súdny poriadok tento „dovolací dôvod“ neupravuje. 3. Ţalobca v dovolaní tvrdí, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Namieta teda, ţe je daný dovolací dôvod

§ 241ods.

2 písm. c/ O.s.p. 11 3 Cdo 358/2015 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 3.

  1. Občianske súdne konanie začalo v danom prípade podaním ţaloby
  2. marca
  3. Ţalobca v podanej ţalobe označil za ţalovanú Radu, ktorej pôsobnosť v súčasnosti vykonáva ţalovaná. Rada v priebehu konania opakovane namietala, ţe v tomto spore nie je pasívne legitimovaná. Prvá námietka nedostatku jej pasívnej legitimácie je obsiahnutá v podaní z
  4. januára 2000 na č.l. 99 spisu. V ďalšom podaní (z
  5. septembra 2002 zaloţenom v spise na č.l. 204 aţ 207) konkretizovala svoju námietku poukázaním na to, ţe je štátny orgán. Toto svoje postavenie pripomenula v mnohých ďalších podaniach (viď napríklad č.l. 216 aţ 219, 501, 519, 549, 829). Svoje úvahy o tom, ţe v danom prípade nemôţe ísť o jej zodpovednosť podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody, ale ţe má ísť o zodpovednosť podľa osobitného zákona (t.j. zákona č. 58/1969 Zb.) naplno rozvinula v podaní zo
  6. februára 2004 (č.l. 458 aţ 469 spisu). Právny názor ţalovanej, ţe prejednávanú vec treba posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb., zopakoval právny zástupca ţalovanej aj na pojednávaní pred súdom prvého stupňa, ktoré sa uskutočnilo
  7. júna 2004 (viď č.l. 519 spisu). Ţalobca vo vyjadrení z
  8. septembra 2004 (č.l. 532 aţ 536 spisu) zotrval na tom, ţe ţalobou uplatnený nárok vyplýva z právneho vzťahu zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka), ţalovaná však aj naďalej poukazovala na potrebu aplikácie zákona č. 58/1969 Zb. (viď vyjadrenie jej právneho zástupcu na pojednávaní
  9. septembra 2004 – č.l. 542 spisu). Okresný súd Bratislava I v rozsudku z
  10. septembra 2004 č.k. 8 C 60/1997-546, ktorým ţalobu v celom rozsahu zamietol, pri vysvetľovaní dôvodnosti aplikácie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody uviedol, ţe „ţalovaná v správnom konaní nevydala ţiadne rozhodnutie, na ktoré by sa vzťahoval pri uplatnení náhrady škody zákon č. 58/1969 Zb. a konanie, akým ţalovaná postupovala v rámci svojej pôsobnosti, súd nepovaţoval za nesprávny úradný postup, preto nárok 'odporcu' (správne však zrejme ţalobcu) na náhradu škody posúdil podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka“. Krajský súd v Bratislave v uznesení z
  11. januára 2009 sp. zn. 8 Co 158/2005, ktorým tento 12 3 Cdo 358/2015 prvostupňový rozsudok zrušil, otázku aplikácie zákona č. 58/1969 Zb. spomenul len pri opísaní priebehu konania na súde prvého stupňa (č.l. 650 spisu). Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo
  12. decembra 2010 č.k. 8 C 60/1997-940 spočíva na právnom posúdení, podľa ktorého ţalovaná zodpovedá ţalobcovi za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Krajský súd v Bratislave v dovolaním napadnutom rozsudku poukázal na závery prvostupňového rozsudku, so zreteľom na ktoré „vylúčil zodpovednostný reţim podľa zákona č. 58/1969 Zb.“ (viď č.l. 650 spisu); vlastné právne závery k moţnosti aplikácie tohto zákona ale neuviedol. 3.
  13. Kaţdý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti (§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť pouţili (§ 420 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka). 3.
  14. Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (§ 1 ods. 1 veta prvá zákona č. 58/1969 Zb.). Štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia (§ 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.). Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi (§ 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov). 3.4.

§ 1ods.

1 zákona č. 294/1992 Zb. na podporu záujmov verejnosti na uskutočňovanie slobody prejavu a práva na informácie sa zriaďuje Rada. Rada vykonáva 13 3 Cdo 358/2015 v ustanovenom rozsahu (pozn. dovolacieho súdu: v odkaze pod čiarou je tu uvedený § 10 ods. 3 a § 20 ods. 1 zákona č. 468/1991 Zb.) štátnu správu v oblasti vysielania. Podľa § 2 písm. e/ a f/ zákona č. 294/1992 Zb. do pôsobnosti Rady patrí udeľovať a odnímať licencie na vysielanie subjektom pôsobiacim na území Slovenskej republiky, alebo ak ich činnosť podstatne neprekračuje územie Slovenskej republiky, ako aj určovať lehoty na nápravu porušení podmienok určených v licencii a ukladať pokuty drţiteľom licencií, ktoré udelila, prevádzkovateľom, ktorí získali oprávnenie na vysielanie na základe zákona Slovenskej národnej rady, a subjektom vysielajúcim bez licencie, na ktorej udelenie je príslušná. Podľa § 7 ods. 3 zákona č. 468/1991 Zb. činnosť Rady a jej sekretariátu sa uhrádza zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.

§ 10ods.

3 zákona č. 468/1991 Zb. licenciu udeľuje ţiadateľom uvedeným v § 17 ods. 1 písm. c/ Federálna rada pre rozhlasové a televízne vysielanie, ostatným ţiadateľom orgány republík (ďalej len „orgány udeľujúce licencie“); na udelenie licencie nie je právny nárok.

§ 13zákona č.

468/1991 Zb. licencia stráca platnosť: a/ uplynutím doby, na ktorú bola vydaná, b/ dňom zániku právnickej osoby, ktorá je drţiteľom licencie, c/ uplynutím 30 dní od smrti fyzickej osoby, ktorá je drţiteľom licencie, d/ uplynutím 60 dní, ak sa drţiteľ licencie nezapísal do obchodného registra (§ 3 ods. 3), e/ rozhodnutím orgánu udeľujúceho licenciu o jej odňatí (§ 15).

  1. Občiansky súdny poriadok (§ 243b ods. 2 veta druhá) po zachovaní postupu podľa § 241 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 213 ods. 2 O.s.p. dovolaciemu súdu umoţňuje, aby vtedy, keď súdy správne zistili skutkový stav, zmenil rozsudok odvolacieho súdu spočívajúci na nesprávnom právnom posúdení veci; dovolaciemu súdu teda umoţňuje, aby svojím zmeňujúcim rozsudkom zasiahol do právneho stavu uţ nastoleného (deklarovaného) právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu. O to viac môţe dovolací súd v prípade riadne zisteného skutkového stavu a po zachovaní postupu podľa § 241 ods. 3 O.s.p. a § 213 ods. 2 O.s.p. „potvrdiť“ odvolacím súdom uţ právoplatne nastolený (deklarovaný) stav tým, ţe zamietne dovolanie smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý je vo výroku správny, spočíva však na nesprávnej aplikácii takého ustanovenia, ktoré odvolací súd pri rozhodovaní veci nepouţil, i keď bolo pre správne právne posúdenie veci rozhodujúce. Najvyšší súd konštatuje, ţe pre to, čo povaţuje v danom prípade za základ pre svoje rozhodnutie, bol dokazovaním súdu prvého stupňa v potrebnom rozsahu a správne zistený skutkový stav. Aby dovolací súd predišiel moţnosti, ţe jeho rozhodnutie bude prekvapivo (nečakane) v dovolacom konaní zaloţené na aplikácii takého ustanovenia zákona, ktoré dosiaľ 14 3 Cdo 358/2015 nebolo prvostupňovým a odvolacím súdom aplikované („reţim podľa ktorého bol vylúčený“), postupoval podľa § 241 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 213 ods. 2 O.s.p. a účastníkov na oboch procesných stranách oboznámil s moţnosťou, ţe vec môţe byť v dovolacom konaní posudzovaná podľa zákona č. 58/1969 Zb.; zároveň ţalobcu a ţalovanú vyzval, aby sa k moţnému pouţitiu tohto zákona vyjadrili v lehote 10 dní. Predmetná výzva bola obom účastníkom dovolacieho konania doručená
  2. marca
  3. 4.
  4. Ţalobca v písomnom vyjadrení z
  5. marca 2016 uviedol, ţe „ţalovaná opierala svoju obranu o to, ţe prejednávanú vec treba posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb,, iba v úvodnej časti konania, ešte pred v poradí prvým rozhodnutím prvostupňového súdu vo veci samej (z
  6. septembra 2004), neskôr však od tejto obrany prakticky upustila. Prvostupňový súd v tomto svojom rozhodnutí vec právne posúdil podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu obsiahnutých v Občianskom zákonníku. S týmto sa ţalovaná vo svojom podaní zo dňa
  7. mája 2005, ktorým sa vyjadrila na odvolanie ţalobcu proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu, stotoţnila“. V ďalšom ţalobca, pre prípad, ak by dovolací súd pristúpil k posudzovaniu prejednávanej veci podľa zákona č. 58/1969 Zb., poukázal na to, ţe

§ 43ods.

1 O.s.p. je povinnosťou súdu vyzvať účastníka, aby odstránil prípadné vady podania a nesprávne alebo neúplné podanie doplnil, resp. opravil. Túto povinnosť má účastník aj vtedy, keď je zastúpený advokátom (ţalobca v súvislosti s tým poukázal na rozhodnutie publikované v časopise Zo súdnej praxe č. 27/1997). Poznamenal, ţe nesprávnym je aj neurčité, nezrozumiteľné, nekonzistentné alebo vnútorne rozporné podanie. Súd, ktorý v prípade existencie takýchto vád, účastníka nevyzve na ich odstránenie, odníma účastníkovi moţnosť pred súdom konať. Ţalobca v danom prípade v konaní pred prvostupňovým a odvolacím súdom prezentoval svoj názor, ţe na vec treba aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody, zároveň ale tieţ názor, ţe ide o zodpovednosť podľa zákona č. 58/1969 Zb. Zjavný rozpor medzi skutkovým a právnym odôvodnením ţaloby spôsobuje jej vadu, bez odstránenia ktorej súd nemohol meritórne rozhodnúť. Ţalobca v nadväznosti na to konštatoval, ţe ak „dovolací súd dôjde k záveru, ţe predmet konania treba posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb., je na mieste, aby dovolací súd vzhľadom na vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. zrušil dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového súdu a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie“. 15 3 Cdo 358/2015 4.2. Ţalovaná sa na výzvu dovolacieho súdu vyjadrila 17. marca 2016 tak, ţe „s námietkou nedostatku pasívnej legitimácie súvisiacou s posudzovaním merita veci podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (a nie podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb.) sa vysporiadal Okresný súd Bratislava I vo svojom rozsudku 8 C 60/1997. Ţalovaná túto skutočnosť akceptovala a v ďalšom konaní postupovala v intenciách názoru konajúceho súdu“. V ďalšej časti vyjadrenia uviedla, ţe sa plne stotoţňuje s vecne správnym rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním. Podľa názoru ţalovanej sa odvolací súd nedopustil chýb a vecných nesprávností, ktoré mu ţalobca vytýka v dovolaní. 4.3. K vyjadreniu ţalobcu (4.1.) a ţalovanej (4.2.) najvyšší súd po predchádzajúcom postupe podľa § 241 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 213 ods. 2 O.s.p. uvádza nasledovné:

§ 41ods.

2 O.s.p. kaţdý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený. Podľa § 42 ods. 3 veta prvá O.s.p. pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyţaduje ďalšie náleţitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.

§ 43ods.

1 veta prvá O.s.p. je súd povinný vyzvať účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote určenej súdom. Aj ţaloba je procesný úkon účastníka, ktorý musí súd posudzovať podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.). Ţaloba je podanie, ktoré má mať okrem všeobecných náleţitostí (§ 42 ods. 3 O.s.p.) tieţ náleţitosti uvedené v § 79 ods. 1 O.s.p. Dôvodom pre procesný postup súdu podľa § 43 ods. 1 O.s.p. v prípade ţaloby je záver (zistenie) súdu, ţe ţaloba je neúplná, nepresná, neurčitá, nezrozumiteľná alebo vnútorne rozporná. Pokiaľ súd k tomuto záveru (zisteniu) nedospeje, nemá dôvod postupovať podľa uvedeného ustanovenia. V preskúmavanej veci ţalobca v ţalobe, ktorou začalo konanie o náhradu jeho škody, celkom zreteľne, určito a zrozumiteľne označil za ţalovanú Radu. Vnútorne nerozporne tieţ opísal relevantný skutkový dej, z ktorého vyvodzuje svoj nárok na náhradu škody. Jasne vysvetlil svoj názor, prečo práve Rada zodpovedá za jeho škodu

všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Medzi tým, ako skutkovo vysvetlil svoj nárok na náhradu škody, a petitom jeho ţaloby nie je ţiadny vnútorný rozpor. Ţaloba nie 16 3 Cdo 358/2015 je rozporná, nekonzistentná, nezrozumiteľná, ani vnútorne protirečivá. Nebol preto ţiadny dôvod, aby súd poučoval ţalobcu o (neexistujúcich) vadách ţaloby a vyzýval ho na opravu alebo doplnenie ţaloby (§ 43 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd pripomína aj to, ţe § 5 ods. 1 O.s.p. ukladá súdu povinnosť poskytnúť účastníkovi konania poučenie (len) o jeho procesných právach a povinnostiach. Podľa tohto ustanovenia súd nie je povinný (ale ani oprávnený) poskytnúť účastníkovi poučenie podľa hmotného práva. Neprípustným poučením by preto bolo, keby súd niektorému ţalobcovi poskytol poučenie o tom, proti komu by sa podľa hmotného práva mal domáhať svojho práva. Povinnosť poučenia s takýmto obsahom nemá súd dokonca ani voči účastníkovi, ktorý nie je zastúpený advokátom. Z doterajších ţalobcových procesných úkonov nevyplýva, ţe by svoju ţalobu povaţoval za procesný úkon, ktorý by mal nejaké procesné nedostatky. Naopak, v konaní pred prvostupňovým a odvolacím súdom ju povaţoval nielen za procesne bezchybnú, plne skutkovo podloţenú, z vecného (právneho) hľadiska náleţite odôvodnenú, ale tieţ za procesný nástroj vhodne zvolený (a nasmerovaný) presne na to, aby dosiahol ním poţadovaný výsledok konania: náhradu škody. Za procesne bezchybnú povaţovali ţalobu aj prvostupňový a odvolací súd; za takú ju povaţuje aj dovolací súd, ktorý vzhľadom na argumentáciu ţalobcu v jeho vyjadrení (4.1.) poznamenáva, ţe ak v niektorom prípade ţalujúca strana označí v ţalobe za ţalovaného taký subjekt, ktorý nie je pasívne legitimovaný (lebo nie je účastníkom relevantného hmotnoprávneho vzťahu), nejde o procesný nedostatok ţaloby. Skutočnosť, ţe ţaloba smeruje proti tomu, kto nie je pasívne legitimovaný, nebráni súdu rozhodnúť o ţalobe. Spor trval v danej veci vyše pätnásť rokov. Pri podaní ţaloby (5. marca 1997) nebol ţalobca zastúpený advokátom, uţ od 1. mája 1997 (viď č.l. 14 spisu) ho ale zastupovala advokátka, ktorá počas konania zastávala názor, ţe na vec sa vzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Keď Rada vo vyjadrení z 11. januára 2000 (č.l. 99 spisu) namietla, ţe z hľadiska hmotnoprávneho nie je v danom prípade pasívne legitimovaná, advokátka ţalobcu nástojila na tom, ţe za ţalobcom tvrdenú škodu zodpovedá Rada (viď č.l. 156 spisu). Na tom, ţe Rada bola jediným subjektom oprávneným rozhodovať o licenciách, a preto je pasívne legitimovaná, zotrvala táto právna zástupkyňa ţalobcu aj na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 10. januára 2003 (č.l. 260 spisu) bezprostredne po prednese zástupcu ţalovanej, ktorý zopakoval námietku, ţe Rada podľa hmotného práva nezodpovedá za ţalobcom tvrdenú škodu. 17 3 Cdo 358/2015 Od 18. marca 2003 zastupoval ţalobcu iný advokát (viď č.l. 212 spisu), ktorý v „Záverečnom zhrnutí doterajšieho dokazovania“ z 8. decembra 2003 (č.l. 440 spisu) uviedol, ţe „... ţalobca má za preukázané, ţe škoda mu ... bola spôsobená ţalovanou

ustanovenia § 27 zákona č. 58/1969 Zb.“ Ten istý advokát ţalobcu na pojednávaní pred prvostupňovým súdom, ktoré sa uskutočnilo

  1. júna 2004 (č.l. 518 spisu), sa pridrţiaval toho, ţe vec treba posudzovať podľa § 420 Občianskeho zákonníka a dodal, ţe zákon č. 58/1969 Zb. „je v dnešnej dobe ... ťaţko aplikovateľný, a to s poukazom na dobu, kedy bol prijímaný“. Vysvetlil, ţe na tento zákon sa ţalobca odvolal „len z dôvodu, aby uviedol postup, aký na strane ţalovanej bol“. Výslovne ale konštatoval, ţe náhradu škody aj naďalej uplatňuje podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Podanie ţalobcu z
  2. septembra 2004 (č.l. 533 spisu) podpísané jeho konateľom obsahuje text: „Uţ od začatia súdneho konania bola ţaloba na náhradu škody a ušlého zisku podaná podľa § 420 Obč. zák.“. Aj odvolanie ţalobcu (č.l. 551 spisu) proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z
  3. septembra 2004 č.k. 8 C 60/1997-546 zotrváva na názore o opodstatnenosti aplikácie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody. V spise sú zaloţené aj iné plnomocenstvá udelené ďalším zástupcom ţalobcu. Ani pri zastupovaní ţalobcu týmito zástupcami sa nič nezmenilo na podstate tej časti ţalobcovej argumentácie, podľa ktorej ţalobou uplatnený nárok vyvodzuje z právneho vzťahu, na ktorý dopadá § 420 Občianskeho zákonníka. Ţalobca v konaní opakovane menil finančné vyjadrenie ţalobou uplatneného nároku, ţalobu však nemenil v tom zmysle, ţe by za ţalovaný subjekt označil štát. Skutočnosť, ţe ţalobca s istým odstupom času od podania ţaloby, po zmene svojho právneho zástupcu zvolil v jednotlivom prípade formuláciu, ktorá len zdanlivo pripúšťala moţnosť, ţe aj z jeho pohľadu do úvahy prichádza tieţ aplikácia zákona č. 58/1969 Zb., nemôţe byť dodatočne v dovolacom konaní vykladaná tak, ţe v dôsledku ojedinelej argumentačnej nejednoznačnosti ţalobcu sa jeho ţaloba spätne stala procesne vadným úkonom, ktorý opodstatňoval postup súdu podľa § 43 ods. 1 veta prvá O.s.p. Ak by ţalobcovmu pohľadu na procesné náleţitosti ţaloby (4.1.) mal byť priznaný ním poţadovaný význam, mal by kaţdý ţalobca v ktorejkoľvek inej veci vţdy moţnosť kedykoľvek po podaní ţaloby sa vyjadriť argumentačne nejasno a potom (keď sa mu to hodí) 18 3 Cdo 358/2015 hocikedy túto okolnosť vyuţiť, ťaţiť z nej, svoju ţalobu spätne označiť za procesne vadnú a na tom základe zvrátiť rozhodnutie súdu vydané v jeho neprospech. S tým rozhodne nemoţno súhlasiť. Argumentáciu ţalobcu obsiahnutú v jeho vyjadrení (viď 4.1.) vyhodnotil dovolací súd ako vyslovene účelovú a nepodloţenú obsahom spisu. Ţaloba podaná v tejto veci nie je procesne vadná a ţalobca ju dosiaľ nikdy nepovaţoval za rozpornú, nekonzistentnú alebo vnútorne rozpornú. Ani z jeho dovolania nevyplýva, ţe by ju povaţoval za procesne chybnú. Napokon, v samotnom vyjadrení (4.1.) povaţuje svoju ţalobu za procesne vadnú len podmienečne – pre ten prípad, ţe dovolací súd bude vychádzať z názoru, ţe vec mala byť súdmi posudzovaná nie podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody, ale podľa zákona č. 58/1969 Zb. Pre účely vysvetlenia úvah dovolacieho súdu, ktorými sa zaoberal pri posudzovaní vyjadrení ţalobcu (4.1.) a ţalovanej (4.2.) najvyšší súd uţ len dodáva, ţe ţalovaný subjekt, ktorý v občianskom súdnom konaní pôvodne argumentoval tým, ţe nie je pasívne legitimovaný (a takým aj v skutočnosti nebol), sa upustením od tejto argumentácie nestáva pasívne legitimovaným.
  4. Najvyšší súd, zohľadniac skutkový stav zistený prvostupňovým a odvolacím súdom, ktorý dával dostatočný podklad pre posúdenie pasívnej legitimácie ţalovanej, a prihliadajúc na ustanovenia, ktoré sú citované v bodoch 3.
  5. aţ 3.
  6. konštatuje nasledovné: 5.
  7. Podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu platí zásada, ţe za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť pouţila (viď § 420 Občianskeho zákonníka). Z tejto zásady existujú viaceré výnimky. Vo sfére pôsobnosti samotného Občianskeho zákonníka ide napríklad o škodu spôsobenú osobami, ktoré nemôţu posúdiť následky svojho konania (viď § 422 Občianskeho zákonníka), prípadne o škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (viď § 427 Občianskeho zákonníka). Aj zákon č. 58/1969 Zb. predstavuje výnimku z inak všeobecnej platnej zásady, podľa ktorej subjekt práva zodpovedá za škodu, ktorú sám spôsobil. Tento zákon v § 1 ods. 1 19 3 Cdo 358/2015 zakotvuje, ţe za škodu spôsobenú niektorým štátnym orgánom nezodpovedá sám štátny orgán, ale štát. Pritom štátny orgán a štát sú odlišnými subjektmi práva, teda odlišnými právnickými osobami. Znamená to, ţe bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán škodu spôsobil, zodpovedným (vecne pasívne legitimovaným) je štát. 5.2.

všeobecnej zásady o vzťahu osobitného a všeobecného zákona (lex specialis derogat generali) platí, ţe nároky upravené (osobitným) zákonom č. 58/1969 Zb. nemoţno posudzovať podľa (všeobecného) zákona, v danom prípade podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka. Ak osobitný zákon stanoví určité podmienky pre uplatnenie nároku, nie je moţné ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu, hoci by tento predpis stanovil niektoré podmienky odlišne. Hľadať riešenie vo všeobecnom právnom predpise moţno iba vtedy, ak chýba špeciálna úprava v zákone osobitnom. Takáto špeciálna právna úprava v danom prípade nechýbala. Pri právnom posudzovaní v ţalobe opísaného skutkového deja treba mať na zreteli, ţe Rada konala ako štátny orgán disponujúci s mocenskými prostriedkami vytvárajúcimi podmienky pre plnenie jej úloh na úseku štátnej správy v oblasti vysielania. Za súčasť realizácie úloh Rady na úseku, ktorý bol právnym poriadkom Slovenskej republiky zverený do jej pôsobnosti bolo potrebné povaţovať aj tie jej úkony týkajúce sa regulácie rozhlasového a televízneho vysielania, ktoré vo vzťahu k drţiteľovi licencie, prípadne aj k tretím osobám vykonávala po rozhodnutí udeľujúcom licenciu. Bezpochyby o také úkony Rady išlo aj vtedy, keď nositeľa licencie upozornila (či uţ tak konala v súlade alebo v rozpore so zákonom) na podstatnú okolnosť významnú pre moţnosť vysielať na základe licencie, ale tieţ vtedy, keď Rada informovala tretie osoby o otázkach významných z hľadiska moţnosti nositeľa licencie dosiahnuť cieľ sledovaný udelením licencie. Úradným postupom Rady bol nielen jej postup chápaný v úzkom rámci administratívneho konania, ale tieţ jej postup nadväzujúci na vydanie administratívneho rozhodnutia (o udelení licencie), ktorý sa týka praktickej realizácie vydaného rozhodnutia a tieţ všetkých úloh Rady vyplývajúcich z jej postavenia ako správneho orgánu, ktorý vykonáva štátnu reguláciu v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania. 20 3 Cdo 358/2015 5.

  1. Otázku, kto je v tom – ktorom prípade aktívne a pasívne vecne legitimovaný, musí súd v konaní o náhradu škody riešiť vţdy medzi prvými. Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku, kto podľa zákona zodpovedá za (údajnú) škodu ţalobcu spôsobenú ním tvrdeným skutkovým dejom, nie je (ešte) opodstatnené riešenie otázky neoprávnenosti konania bezprostredného škodcu, ním spôsobenej škody (a jej výšky), ani príčinnej súvislosti medzi konaním (údajného) bezprostredného škodcu a ţalobcom tvrdenou škodou. Je totiţ logické, ţe spornosť v týchto otázkach, môţe byť v konaní o náhradu škody riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka – medzi poškodeným a tým, kto za jeho (údajnú) škodu zodpovedá. Z tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na náhradu škody nielen zistenie, ţe ţalobca je subjektom, ktorému bola spôsobená škoda, ale rovnako zistenie, ţe ten, koho ţalobca povaţuje za subjekt zodpovedajúci za jemu vzniknutú škodu, skutočne za ňu podľa zákona zodpovedá. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vţdy k zamietnutiu ţaloby meritórnym rozhodnutím. Z dôvodov uvedených v bodoch 5.
  2. a 5.
  3. dospel najvyšší súd k záveru, ţe ak Rada spôsobila ţalobcovi (ním tvrdenú) škodu, za jej konanie ako orgánu, ktorý vykonáva na úseku licencií štátnu správu, zodpovedá podľa hmotného práva od Rady odlišný subjekt – štát podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ţalobca teda v danom prípade podal ţalobu proti tomu, kto v právnom vzťahu, z ktorého vyvodzoval opodstatnenosť svojho nároku na náhradu škody, nie je pasívne vecne legitimovaný.
  4. Vzhľadom na to, ţe ţaloba smerovala proti subjektu, ktorý nebol v danej veci pasívne vecne legitimovaný, bol tento procesný nástroj ţalobcu správne odvolacím súdom zamietnutý, i keď z takého dôvodu, ktorý dovolací súd nepovaţuje za určujúci. 21 3 Cdo 358/2015 Najvyšší súd dovolanie ţalobcu smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý je vo výroku vecne správny, zamietol podľa § § 243b ods. 1 O.s.p.
  5. O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Najvyšší súd o trovách dovolacieho konania nerozhodol z týchto dôvodov:

§ 151ods.

3 O.s.p. v zloţitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môţe rozhodnúť, ţe o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepouţije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, ţe lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Na obsah a účel ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. nadväzuje § 224 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Okresný súd Bratislava I vo výrokovej časti rozsudku zo

  1. decembra 2010 č.k. 8 C 60/1997-940 vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.). Krajský súd v Bratislave vo výroku svojho rozsudku zo
  2. decembra 2013 sp. zn. 8 Co 81/2001 konštatoval, ţe „o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa“. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania nebolo teda dosiaľ rozhodnuté. Najvyšší súd v takom prípade konštantne zastáva názor, ţe ak dovolací rozhoduje o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 a § 224 ods. 4 O.s.p., o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (viď obdobne napríklad sp. zn. 3 Cdo 188/2013, 3 Cdo 208/2014, 3 Cdo 506/2014, 3 Cdo 180/2015, 3 Cdo 470/2015, 3 Cdo 898/2015). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  3. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. 22 3 Cdo 358/2015 V Bratislave
  4. marca 2016 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.