Najvyšší súd 8 Cdo 1301/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne CD Consulting, s.r.o., so sídlom v Prahe 3, Nagano Office Center, K červenému dvoru č. 3269/25A, Česká republika, IČO: 26 429 705, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti ţalovanému M. M., bývajúcemu vo V., za účasti vedľajšieho účastníka VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom v Bratislave, Šafárikovo nám. 7, IČO: 42 362 962, zastúpeného JUDr. Patrikom Podhorským, advokátom, v Bratislave, Zámocká 36, o zaplatenie 914,01 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.zn. 3 C 26/2014, o dovolaní ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z
- júla 2015 sp.zn. 3 Co 196/2015, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobkyňa je povinná zaplatiť ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 59,84 € k rukám JUDr. Patrika Podhorského, advokáta so sídlom v Bratislave, Zámocká 8, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. O d ô v o d n e n i e V konaní, v ktorom sa ţalobkyňa domáha plnenia zo zmenky ţalobou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 (ďalej len „nariadenie“), Okresný súd Prešov uznesením z
- marca 2015 č.k. 3 C 26/2014-50 zamietol námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva občianskeho zdruţenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV (VOPS). Rozhodol podľa § 93 O.s.p. účinného do
- decembra 2014 teda v čase oznámenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Prešove uznesením z
- júla 2015 sp.zn. 3 Co 196/2015 napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Uviedol, ţe súd prvého stupňa správne posudzoval vec podľa ustanovení účinných v čase oznámenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania, ktoré v tom čase nevyţadovali výslovný súhlas účastníka, popri ktorom sa vedľajší účastník zúčastňuje na konaní s jeho vstupom. K odvolacím námietkam uviedol, ţe O.s.p. nebráni vedľajšiemu účastníkovi podať opravný prostriedok do právoplatného skončenia konania. Prioritu musí mať záujem na zbavení spotrebiteľa účinkov neprijateľnej zmluvnej podmienky v rovine pravidiel verejného poriadku, ktorý názor je podporený i judikatúrou ESD ( napr. uznesenie C 76/10, bod 50). 2 8 Cdo 1301/2015 Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie tvrdiac, ţe jej v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Nesúhlasila s jeho rozhodnutím a odôvodnením s poukazom na Nariadenie Európskeho parlamentu č. 861/2007 (ďalej len „nariadenie“), v ktorom je procesný postup súdu a strán v konaní upravený odlišne od vnútroštátnej úpravy obsiahnutej v O.s.p., keď nariadenie nepripúšťa vedľajšie účastníctvo a výnimočne pripúšťa aplikáciu procesných pravidiel podľa O.s.p. Nie je zrejmé, prečo tak konajúci súd nepostupoval. Poukázala na právnu úpravu O.s.p. pred a po 1.1.2015 a namietala, ţe len samotné oznámenie vedľajšieho účastníka o vstupe do konania nemôţe automaticky zakladať jeho právo na účasť v konaní. Nejde podľa nej o konanie v ktorom by na jednej strane vystupoval spotrebiteľ, a preto nie je moţné pripustiť vstup vedľajšieho účastníka - právnickej osoby, ktorá bola zriadená na ochranu spotrebiteľa. Poukázala na úpravu, podobného, tzv. skráteného konania ustanoveného O.s.p. a európskeho konania s nízkou hodnotou sporu, ktoré je upravené nariadením. V rámci tzv. skráteného konania toto konanie nadobudne atribúty sporového konania aţ včasným podaním odporu oprávnenou osobou. Podobne aj európske konanie s nízkou hodnotou sporu nadobúda atribúty sporového konania aţ po podaní odvolania voči rozsudku vydaného príslušným súdom. Z týchto dôvodov ţiadala napadnuté uznesenie a tieţ ním potvrdené uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vedľajší účastník vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe treba postupovať podľa zákona účinného v čase urobenia úkonu a keďţe ţalovaný v konaní nevzniesol námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníka, nie je dôvod na jeho nepripustenie do konania. Aj pri konaní podľa nariadenia je treba aplikovať ustanovenia O.s.p. a preto je vedľajšie účastníctvo moţné aj v tomto konaní. Naviac ţalovaného ako spotrebiteľa je i v tomto špecifickom konaní potreba ochrániť pred zneuţívaním práva v prospech ţalovanej. Ţalovaný sa k dovolaniu písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
- januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý moţno podať len proti rozhodnutiam výslovne uvedeným v zákone [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných procesných vád (§ 237 O.s.p.). Dovolaním moţno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, iba ak to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je ďalšou (v poradí treťou riadnou) inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek 3 8 Cdo 1301/2015 rozhodnutie (pozri napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Zo samej podstaty dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku smerujúceho proti uţ právoplatnému rozhodnutiu súdu vyplýva, ţe pri posudzovaní jeho prípustnosti nemá extenzívny výklad ustanovení § 236 aţ § 239 O.s.p. ţiadne opodstatnenie (k tomu pozri aj PL. ÚS 9/04). V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla ţalobkyňa dovolaním, nemá znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné. Jeho prípustnosť preto z ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva. Dovolanie ţalobkyne by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. 4 8 Cdo 1301/2015 Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalobkyne preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti v postupoch súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ţalobkyni (ne)bola odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv –napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Občiansky súdny poriadok neumoţňuje stotoţniť závaţnú procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. so súdnym rozhodnutím, uţ v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 Najvyšší súd uviedol, ţe prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (teraz § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) nemoţno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu moţno rozumieť len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie moţnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu ...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu sp.zn. 5 Cdo 201/2011). Postupom súdu sa môţe rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však výsledný rozhodovací akt súdu vo veci samej (meritórny produkt konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec. I keď účasť vedľajšieho účastníka v sporovom konaní môţe z procesného hľadiska komplikovať a sťaţovať uplatňovanie alebo bránenie práv v konaní toho účastníka, na strane ktorého vedľajší účastník nevystupuje, neznamená to, ţe by vedľajším účastníkom nepodporovaný účastník strácal niektoré zo svojich procesných oprávnení alebo, ţe by mu 5 8 Cdo 1301/2015 vstupom vedľajšieho účastníka bola znemoţnená realizácia jeho procesných práv. Ani táto dovolacia námietka ţalobkyne preto neobstojí. Ţalobkyňa odňatie moţnosti pred súdom konať vyvodzuje z toho, ţe súdy nepostupovali podľa nariadenia, ale podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a pripustili vstup VOPS do konania ako vedľajšieho účastníka (ktoré navyše nepredloţilo súhlas ţalovaného s jeho vstupom do konania na jeho strane), i keď sa to prieči nariadeniu a ţe ide o konanie podľa zmenkového a šekového zákona a preto nie je vstup zdruţení zriadených na podporu spotrebiteľom moţný. Dovolacie námietky ţalobkyne, ţe súdy vstup VOPS do konania ako vedľajšieho účastníka na strane ţalovanej neposudzovali správne, lebo pri skúmaní podmienok vstupu VOPS nesprávne aplikovali ustanovenie § 93 O.s.p. v situácii, v ktorej tieto podmienky mali skúmať podľa ustanovení nariadenia (ktoré navyše nesprávne interpretovali) a ţe nejde o vec v ktorej by sa mohli uplatniť ustanovenia upravujúce spotrebiteľské právo, sa z rozhodujúceho – obsahového – hľadiska týka správnosti právneho posúdenia, na ktorom sú zaloţené rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu pripúšťajúce vstup VOPS do konania. Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré tu ţalobkyňa súdom vytýka, ale nezakladá procesnú prípustnosť dovolania (pozri tieţ R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v ustanovení § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol v § 239 O.s.p. uvedený ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe postupom súdov v preskúmavanej veci nebola ţalobkyni odňatá moţnosť konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Vzhľadom na to, ţe dovolanie ţalobkyne nie je podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. procesne prípustné, nepotvrdila sa existencia vady uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné procesné vady vedúce k zmätočnosti, dovolací súd odmietol dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého uznesenia odvolacieho súdu (obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 137/2015, 3 Cdo 154/2015). V dovolacom konaní nemala ţalobkyňa úspech a vznikla jej povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný neţiadal priznať trovy dovolacieho konania, vedľajší účastník na strane ţalovaného podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania a trovy vyčíslil; dovolací súd mu priznal náhradu trov spočívajúcu v odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu [§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky vo výške 51,45 € čo s náhradou 6 8 Cdo 1301/2015 za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 59,84 €. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- februára 2016 JUDr. Oľga T r n k o v á., v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová