Najvyšší súd 8 Cdo 17/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: T.. O., bytom B., zastúpený JUDr. Evou Vodovou, advokátkou so sídlom Wilsonova 4, 811 07 Bratislava, proti odporkyni: I. O., bytom B., o rozvod manželstva a výkon rodičovských práv a povinností k maloletému T. O., nar. X., zastúpenému kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 9 C 208/2010, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
- júna 2013 sp. zn. 2 Co 272/2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
- júna 2013 sp. zn. 2 Co 272/2013 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava II (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom z
- júla 2012 č.k. 9 C 208/2010-132 rozviedol manţelstvo navrhovateľa a odporkyne a zveril maloletého T. O., nar. X. na čas po rozvode do osobnej starostlivosti odporkyne. Navrhovateľa zaviazal prispievať na výţivu maloletého T. sumou 500,- € mesačne k rukám odporkyne vţdy do
- dňa v mesiaci vopred, počnúc právoplatnosťou rozsudku o rozvode manţelstva. Rovnako zaviazal odporcu platiť na tvorbu úspor pre maloletého T. 200,- € mesačne do
- dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku o rozvode manţelstva, a to na osobitný účet maloletého T., ktorý v prospech neho zriadi odporkyňa. Rozhodol, ţe zastupovať maloletého T. a spravovať jeho majetok budú obaja rodičia. Súčasťou rozhodnutia o rozvode manţelstva sa stala aj dohoda rodičov o styku s maloletým T.. Účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe pri určení výšky výţivného vychádzal z odôvodnených potrieb maloletého T., pričom zobral do úvahy, ţe maloletý má 4 a pol roka, chodí do súkromnej škôlky E., za čo odporkyňa platí 380,- € 2 8 Cdo 17/2013 mesačne, voči čomu nemal navrhovateľ výhrady, a taktieţ prihliadol aj na zdravotný stav maloletého. Odporkyňa pravidelné výdavky na maloletého T. vyčíslila sumou 880,- € mesačne, ktoré súd prvého stupňa povaţoval za primerané a odôvodnené. Ďalej zobral do úvahy zárobkové a majetkové pomery oboch rodičov. Konštatoval, ţe obaja rodičia majú pravidelný mesačný príjem zo závislej činnosti, pričom navrhovateľ má mesačný príjem podstatne vyšší ako odporkyňa. Súd prvého stupňa zobral do úvahy aj výdavky rodičov, pričom neprihliadal na výdavky, ktoré navrhovateľ vynaloţí za nájom bytu na Varšavskej ulici, v ktorom býva, nakoľko navrhovateľ má moţnosť bývať v byte na H., ktorého je výlučným vlastníkom a ktorý je voľný, resp. má moţnosť tento byt prenajímať, a tak si zvýšiť svoj mesačný príjem. Súd prvého stupňa bol toho názoru, ţe nemoţno zohľadniť výdavky na bývanie za dva byty, keď navrhovateľ fakticky býva len v jednom byte, preto zohľadnil len výdavky, ktoré navrhovateľ vynaloţí na splátky hypotekárneho úveru, ktorý čerpal na kúpu bytu na H. a výdavky, ktoré súvisia s vlastníctvom tohto bytu. Pri rozhodovaní taktieţ zohľadnil, ţe navrhovateľ má vyţivovaciu povinnosť aj na maloletú L., nar. X.. Rovnako zobral súd prvého stupňa do úvahy aj právo maloletého T. garantované zákonom podieľať sa na ţivotnej úrovni rodičov, bol však toho názoru, ţe právo dieťaťa podieľať sa na ţivotnej úrovni rodičov zakotvené v ust. § 62 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „Zákon o rodine“) nie je absolútnym právom dieťaťa a pri jeho aplikácii je potrebné vychádzať aj z ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého ďalším kritériom pri určení výšky výţivného je odôvodnenosť potrieb maloletého. Odôvodnenosť potrieb by preto podľa súdu prvého stupňa mala byť určitou hornou hranicou, na ktorú by mal súd vţdy prihliadať. Zároveň uviedol, ţe v prípade, ak majetkové pomery umoţňujú povinnému rodičovi zabezpečiť nielen všetky odôvodnené beţné potreby maloletého dieťaťa v rozsahu, ktorým sa podieľa na ţivotnej úrovni rodičov, súd túto skutočnosť zohľadní tým, ţe okrem beţného výţivného povinnému rodičovi môţe podľa ust. § 63 ods. 3 Zákona o rodine určiť povinnosť prispievať mesačne na tvorbu úspor maloletého dieťaťa. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie odporkyne rozsudkom z
- júna 2013 sp. zn. 2 Co 272/2013 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe uloţil navrhovateľovi povinnosť prispievať na výţivu maloletého T. 600,- € mesačne k rukám odporkyne do
- dňa v mesiaci vopred, počnúc právoplatnosťou rozsudku o rozvode manţelstva a rovnako aj prispievať na osobitný účet na tvorbu úspor pre maloletého T. sumou 3 8 Cdo 17/2013 250,- € mesačne do
- dňa v mesiaci vopred na účet, ktorý zriadi odporkyňa a bude vinkulovaný v prospech súhlasu súdu s jeho nakladaním do dovŕšenia plnoletosti maloletého T., počnúc právoplatnosťou rozsudku. Odporkyni uloţil povinnosť zaloţiť osobitný účet na tvorbu úspor na meno maloletého T. v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, ktorý bude vinkulovaný v prospech súhlasu súdu s jeho nakladaním do dovŕšenia plnoletosti maloletého T. a uloţil jej povinnosť oznámiť navrhovateľovi maloletého číslo účtu v lehote 5 dní od jeho zaloţenia. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, ţe bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, ţe sú splnené podmienky pre zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolanie odporkyne je dôvodné. Uviedol, ţe z vykonaného dokazovania vyplýva, ţe navrhovateľ mal v čase rozhodovania súdu čistý mesačný príjem 5.188,90 € a v mesiaci máj 2012 mu bola vyplatená ročná odmena 16.000,- € a ţe jeho výdavky za mesiac január 2012 sú v sume 2.594,82 €. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe vychádzal predovšetkým zo zistenia ţivotnej úrovne povinného rodiča, zo zistených a vyčíslených mesačných nákladov povinného rodiča s poukazom na prednosť výţivného pred inými výdavkami rodiča, ktoré môţu byť uspokojované aţ následne, keď rodič splní svoju vyţivovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby dieťaťa, ktoré má právo podieľať sa na ţivotnej úrovni rodičov. Odvolací súd uviedol, ţe sa stotoţnil s tvrdením odporkyne, ţe ţivotná úroveň navrhovateľa je pomerne vysoká, ţe navrhovateľ dostatočne nepreukázal svoj príjem a ţe sú splnené podmienky pre určenie vyššieho výţivného ako určil súd prvého stupňa. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, ţe hoci súd prvého stupňa konštatoval, ţe ţivotná úroveň navrhovateľa je nad priemer ţivotnej úrovne občana Slovenskej republiky a odôvodňovala by aj vyššie výţivné na maloletého, zo záveru súdu prvého stupňa nie je podľa odvolacieho súdu moţné zistiť, prečo súd prvého stupňa určil výţivné 500,- € a nevychádzal zo zistenia, ţe na výţivu maloletého je odôvodnená vyššia suma. Podľa záveru odvolacieho súdu nie je dôvod prihliadať na výdavky navrhovateľa na byt, ktorý vlastní, na ktoré prihliadol súd prvého stupňa, vzhľadom na to, ţe aj keď pri posudzovaní majetkových pomerov povinného rodiča treba prihliadnuť aj na pasíva a to prípadné úvery, pôţičky a iné výdavky, ale v takomto prípade to odvolací súd nemôţe povaţovať za výdavok na úrok prostriedkov na výţivu dieťaťa a treba podľa odvolacieho súdu tieţ pripomenúť, ţe vynaloţením finančných prostriedkov takýmto spôsobom by došlo k ich úbytku na strane povinného rodiča, ale jeho majetok by sa zhodnotil o zakúpenú predmetnú nehnuteľnosť. Odvolací súd uviedol, ţe zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a 4 8 Cdo 17/2013 určil vyššie výţivné s prihliadnutím na skutočnosť, ţe odporkyňa sa o maloletého naďalej osobne stará, maloletý má zdravotné problémy, ktoré neumoţňujú odporkyni zabezpečiť si vyšší príjem a tieţ s prihliadnutím na ţivotnú úroveň navrhovateľa, ktorá je značne vysoká. Navrhovateľ podal voči rozsudku odvolacieho súdu dovolanie z dôvodu, ţe mu odvolací súd odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. tým, ţe zmenil svoje rozhodnutie na základe dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, z ktorého vyvodil odlišné skutkové závery, a to bez nariadenia pojednávania, i keď sa nejednalo o prípad uvedený v ustanovení § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. Ďalej z dôvodu, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnené, keďţe odvolací súd sa v ňom nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré boli v konaní zistené a z dôvodu, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keďţe odvolací súd v rámci hodnotenia dôkazov bral do úvahy len tvrdenia a argumentáciu odporkyne bez toho, aby prihliadol na výsledky vykonaného dokazovania svedčiace v prospech navrhovateľa. Rozhodnutie odvolacieho súdu teda podľa navrhovateľa vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava ako zástupca maloletého vo vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa uviedol, ţe sa v plnom rozsahu pridrţiava svojho vyjadrenia z pojednávania konaného
- júla
- Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd do volací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). 5 8 Cdo 17/2013 V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné, ak smeruje proti takému jeho rozhodnutiu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru do volacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Ako je však výslovne uvedené v § 238 ods. 4 O.s.p., dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý vykazuje znaky jedného z rozhodnutí taxatívne vymenovaných vo vyššie citovanom ustanovení, kde dovolanie nie je prípustné bez ohľadu na spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania navrhovateľa je preto v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 O.s.p. vylúčená. Aj vo veciach upravených Zákonom o rodine (v ktorých je prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p. vylúčená), je však dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné (a súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd - ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom - z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Vzhľadom na vyššie uvedené a aj so zreteľom na obsah dovolania navrhovateľa sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia navrhovateľa v dovolaní, a zistil, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola v konaní odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 6 8 Cdo 17/2013 Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
- decembra 1994, Séria A, č. 303-A) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
- mája 2004 sp.zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne 7 8 Cdo 17/2013 posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma moţnosť náleţité, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma moţnosť konať pred súdom. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil so závermi prvostupňového súdu len potiaľ, ţe sú splnené podmienky na určenie vyššieho výţivného, vzhľadom na ţivotnú úroveň navrhovateľa nad priemer ţivotnej úrovne občana Slovenskej republiky. Ďalej sa však uţ z dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu nedá zistiť z akých dôkazov vyvodil odvolací súd svoje odlišné skutkové závery ako súd prvého stupňa. Tieţ nie je zrejmé, ako sa odvolací súd vysporiadal s odôvodnenými potrebami maloletého T. v sume 880,- €, ktoré vyčíslila odporkyňa, bez ich konkretizácie okrem škôlky, ktorú uţ údajne maloletý ani nenavštevuje, a výdavkov na liečenie. Nie je zrejmé, na ktoré odôvodnené potreby odvolací súd prihliadol, a v akej sume, a na ktoré naopak neprihliadol. Odvolací súd sa rovnako nevysporiadal s novou skutočnosťou namietanou navrhovateľom, ţe odporkyňa uţ nemá výdavky na súkromnú škôlku v sume 380,- € z dôvodu, ţe maloletý uţ navštevuje štátnu škôlku. Dovolací súd poukazuje aj na skutočnosť, ţe odvolací súd neuviedol, ako zohľadnil vyţivovaciu povinnosť navrhovateľa voči maloletej L.. V naznačenom smere chýbajúce odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť, majúcu za následok i jeho nepresvedčivosť, čím odvolací súd svojím postupom zaťaţil konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a odňal navrhovateľovi moţnosť konať pred súdom. Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. Dovolací súd tak dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa je nielen procesné prípustné, ale aj opodstatnené a ďalej 8 8 Cdo 17/2013 sa s vecnou stránkou dovolania nezaoberal. So zreteľom na to dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 . P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- októbra 2015 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová