← Slovensko

zákon č. 71/1967 Zb. správny poriadok § 24 ods. 2

Obsah (8)§ 19§ 58§ 24§ 250j§ 212§ 250i§ 219§ 224

Najvyšší súd 1Sžd/32/2014 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu senátu In

toho, ktorého sa text odôvodnenia týka, vrátane aj výrokovej časti súdneho rozhodnutia pri identifikácii napadnutého rozhodnutia.

§ 19O.s.p.

spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. 3 1Sžd/32/2014 2. Listom č.: KRPZ-P-142/BA-KDI21-2013 zo dňa 27.08.2013 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté rozhodnutie“ – č. l. 7) ţalovaný ako odvolací orgán v priestupkovom konaní

§ 58ods.

1 a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „Správny poriadok“) oznámil, ţe odvolanie podané ţalobcom dňa 02.08.2013 proti právoplatnému rozkazu vydaného Okresným dopravným inšpektorátom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV č.: ORP-P-561/BAIV-ODI1-2013 z 26.06.2013 (právoplatné 26.07.2013) bolo podané po uplynutí 15-dňovej odvolacej lehoty. 3. S odkazom na údaje z doručenky, ktorá sa prvostupňovému orgánu vrátila, ţalovanému vyplýva záver, ţe dňa 04.07.2013 bol vykonaný doručovateľom neúspešný pokus o doručenie s výzvou o opakované doručenie. Následne dňa 08.07.2013 bolo vykonané opakované doručenie, pričom ţalobca si zásielku v daný deň riadne neprevzal.

ţalovaného týmto dňom sa zásielka povaţuje za doručenú.

  1. S poukazom na vyššie uvedené ako aj na ustanovenie § 60 Správneho poriadku ţalovaný dospel k názoru, ţe podanie ţalobcu vyhodnotené ţalovaným ako odpor proti prvostupňovému rozhodnutiu neodôvodňuje obnovu konania, zmenu alebo zrušenie napadnutého rozkazu mimo odvolacieho konania. II. Konanie na prvostupňovom súde A)
  2. Proti tomuto rozhodnutiu podal ţalobca ţalobu z 24.10.2013 na Krajský súd v Bratislave. 6.

ţalobcu ţalovaný nesprávne vyhodnotil včasnosť podaného odporu. Najmä uviedol, ţe prvostupňové rozhodnutie prevzal dňa 20.07.2013. Nakoľko sa riadil poučením uvedeným v prvostupňovom rozhodnutí,

ktorého moţno odpor podať do 15 dní, tak ho podal dňa 02.08.2013, teda do 12 dní po jeho doručení, a preto právoplatnosť prvostupňového rozhodnutia nemohla nastať. 7. Ţalobca výslovne uviedol, ţe uţ prvý pokus o doručenie povaţuje za úspešný, preto nebol naplnený predpoklad uvedený v § 24 ods. 2 Správneho poriadku pre nový pokus 4 1Sžd/32/2014 o doručenie.

neho fikciu bolo moţné pouţiť len v prípade, ak by prvý pokus doručovania nebol úspešný, čo však nie je uvádzaný prípad.

  1. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k ţalobe zaslanom krajského súdu dňa 03.12.2013 zotrval na svojich doterajších rozhodnutiach v celom rozsahu. B)
  2. Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie ţalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v ţalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) dospel k záveru, ţe ţaloba ţalobcu nie je dôvodná, a preto ju na základe ustanovenia § 250j ods. 1 O.s.p. zmysle niţšie uvedených záverov zamietol.
  3. Krajský súd v rozsudku zrekapituloval skutočnosti, ţe ţalovaný doručoval prvostupňové rozhodnutie ţalobcovi do vlastných rúk prostredníctvom pošty Bratislava
  4. Prvý neúspešný pokus o doručenie sa uskutočnil dňa 04.07.2013 (štvrtok), druhý neúspešný pokus sa uskutočnil dňa 08.07.2013 a v ten istý deň bolo rozhodnutie ţalovaného aj uloţené na pošte. Ţalobca fyzicky zásielku prevzal aţ dňa 20.07.2013 (sobota).
  5. Ďalej krajský súd upozornil, ţe na vznik fikcie doručenia písomnosti určenej do vlastných rúk

§ 24ods.

2 Správneho poriadku musia byť kumulatívne splnené nasledovné podmienky: - adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, nebol zastihnutý, - v mieste doručenia sa zdrţiava, - doručovateľ vhodným spôsobom adresáta upovedomil, ţe písomnosť príde doručiť v určený deň a hodinu a súčasne - nový pokus o doručenie zostane bezvýsledným.

§ 24ods.

2 Správneho poriadku v znení relevantnom pre prejednávanú vec platí, že ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom 5 1Sžd/32/2014 upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel. 12.

krajského súdu nesplnenie čo i len jednej z uvedených podmienok vylučuje vznik fikcie doručenia v zmysle hore citovaného ustanovenia § 24 ods. 2 Správneho poriadku. Pod pojmom zdrţiavaním sa adresáta v mieste doručenia

krajského súdu treba rozumieť prípad, ak sa adresát v čase doručenia zásielky zdrţiava na území svojho bydliska a je moţné vylúčiť, ţe sa nenachádza mimo nej z mnoţstva rôznych dôvodov, a preto má reálnu moţnosť oboznámiť sa s oznámeniami doručovateľa urobenými v zmysle § 24 ods. 2 Správneho poriadku.

  1. Následne krajský súd zdôraznil, ţe 3-dňová úloţná lehota začína plynúť dňom, ktorý nasleduje po upovedomení adresáta o uloţení písomnosti. Ide o zákonnú lehotu, ktorú správny orgán nemôţe predĺţiť. Táto procesná lehota končí uplynutím posledného dňa lehoty. Účinky fikcie doručenia nastanú len za predpokladu, ţe ţalobca ako adresát mal reálnu moţnosť písomnosť si v tejto lehote vyzdvihnúť, avšak, ako zo zisteného skutkového stavu vyplýva (viď bod č. 8), tak ţalobca neurobil.
  2. Preto krajský súd dospel k záveru, ţe ţalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náleţite odôvodnil, vrátane voľnej úvahy. ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváţenia. Nakoľko námietky ţalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, ţalobu ako nedôvodnú zamietol

§ 250jods.

l O.s.p. III. Odvolanie žalobcu/stanoviská A)

  1. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 15.08.2014 (č. l. 27) proti rozsudku prvostupňového súdu ţalobca bez presnej špecifikácie odvolacieho dôvodu (§ 205 O.s.p.) deklaroval, ţe sa domáha zrušenia rozsudku krajského súdu, nakoľko postup tohto súdu povaţuje za nesprávny v tom, ţe nesprávne vyhodnotil splnenie podmienok na fikciu doručenia. 6 1Sžd/32/2014
  2. Na tomto mieste odvolací súd v krátkosti sumarizuje odvolacie námietky ţalobcu nasledovným spôsobom: - prvý pokus o doručenie bol úspešný, takţe nie je naplnený predpoklad uvedený v § 24 ods. 2 Správneho poriadku, - ţalobca ako adresát zásielky túto aj reálne prevzal, - ďalej prezentoval svoj názor na výklad ustanovenia § 24 ods. 2 Správneho poriadku, - preto pri skúmaní včasnosti lehoty na podanie odvolania je nutné vychádzať zo skutočností, kedy reálne bola zásielka adresátom prevzatá.
  3. Záverom ţalobca poţadoval zrušiť rozsudok krajského súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. B)
  4. Následne krajský súd vydal dňa 03.09.2014 opravné uznesenie č.k. 6S/252/2013-33, nakoľko v záhlaví svojho rozsudku omylom uviedol ţalovaného s označením Okresný úrad Bratislava. C)
  5. Prostredníctvom svojho vyjadrenia zo dňa 06.09.2014 (č. l. 41) ţalovaný podporil správnosť rozsudku krajského súdu, lebo krajský súd správne dospel k záveru, ţe správne orgány vo veci riadne zistili skutkový stav, vyvodili z neho správne právne závery, ktoré náleţité odôvodnili, vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváţenia.
  6. Takisto ţalovaný zdôraznil to, ţe bez ohľadu na to, či sa adresát O uloţení úradnej zásielky na pošte fakticky dozvedel alebo nedozvedel, zo zákona vyplýva, ţe uplynutím tejto zákonnej lehoty sa má za to, ţe mu bola písomnosť doručená, aj so všetkým tým spojenými právnymi dôsledkami. V súvislosti s uvedeným ţalovaný poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sţ 35/2002, v ktorom tento súd skonštatoval, ţe cieľom fikcie doručenia je odstránenie spôsobovania prieťahov v konaní, prípadne zmarenie konania. Podmienkou fikcie doručenia je zachovanie predpísaného postupu doručovateľom a tieţ, aby adresát, ktorý nebol doručovateľom zastihnutý, sa v mieste doručenia zdrţiaval. 7 1Sžd/32/2014
  7. Záverom ţalovaný poţiadal ţalobu podanú ţalobcom zamietnuť a rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. IV. Právne názory odvolacieho súdu
  8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

§ 212v spojení s § 246c ods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (tieţ v texte rozsudku „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je

ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (hoci preverovanie zákonnosti uloţenia sankcie vyţaduje konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v zmysle § 250ja ods. 2 O.s.p. v odvolacom konaní senát nepovaţoval za potrebný) a po jeho verejnom vykonaní a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné, pretoţe napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. 23. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) zaloţil iba na návrhovej slobode účastníka (ţalobcu), t. j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si

Občianskeho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t. j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho prieskumu presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy. 24. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o zamietnutí ţaloby, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok 8 1Sžd/32/2014 krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami ţalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia. Ďalej zdôrazňuje, ţe

ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sţo 84/2007, sp. zn. 6Sţo 98/2008, sp. zn. 1Sţo 33/2008, sp. zn. 2Sţo 5/2009 či sp. zn. 8Sţo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.

  1. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) Najvyšší súd celkom zdôrazňuje, ţe podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj ţaloby, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania rozhodnutia ţalovaného, je právna otázka riadnej aplikácie ustanovenia o fiktívnom doručovaní správnym orgánom. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
  2. Ďalej Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe ak dôjde k záveru, ţe uţ prvé procesné, resp. iné pochybenia ţalovaného krajský súd nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne. Obdobný postup je moţné analogicky pouţiť aj vo vzťahu k argumentácii ţalovaného.
  3. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, ţe správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom 9 1Sžd/32/2014 konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
  4. V súvislosti s prejednávanou vecou tieţ Najvyšší súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe priestupkové konania v svojej podstate predstavuje tie správne konania, pri ktorých priestupkový orgán

osobitného zákona rozhoduje nielen o vine ale aj o uloţení sankcie. Nakoľko však z obsahu odvolania nevyplýva argumentácia, ktorá by vytýkala odmietnutie úplnej jurisdikcie správnym súdom (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p.), Najvyšší súd ďalej správnosť výberu mechanizmu nápravy neposudzoval.

§ 250iods.

2 O.s.p. platí, že ak správny orgán

osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie

tretej časti druhej hlavy.

§ 250iods.

3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

  1. Vzhľadom na vyššie vyslovené názory a v súvislosti s hore poloţenou otázkou Najvyšší súd po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje v prevaţujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, 10 1Sžd/32/2014 Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umoţňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej právnej otázke.
  2. Z podaného odvolanie jednoznačne vyplýva, ţe ţalobca prostredníctvom svojho odvolania namietal (viď bod č. 16), ţe krajský súd nesprávne vyhodnotil splnenie podmienok na fikciu doručenia.
  3. V súvislosti s uvedenou námietkou Najvyšší súd musí na tomto mieste zdôrazniť, ţe vo svojej rozhodovacej činnosti neustále poukazuje na nutnosť dodrţiavať zásadu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), t. j. ţe v obdobných veciach je moţné sa od predchádzajúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu meritórne odchýliť iba, ak sa podstatne zmenili skutkové okolnosti a právny základ pre vyhlásenie súdneho rozhodnutia. Preto s princípom právnej istoty je tesne spojená kontinuita právnych názorov súdov na riešenie obdobných vecí. Z uvedeného dôvodu sa Najvyšší súd v tejto veci stotoţňuje s právnym názorom vysloveným iným senátom v obdobnej veci, a to prostredníctvom uţ raz citovaného rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sţ 35/2002,

ktorého (konajúci senát cituje v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 7 O.s.p. v rozsahu relevantnom pre odôvodnenie svojich niţšie vyslovených záverov, v podrobnostiach je text rozsudku zverejnený na systéme právnych informácií ASPI): „Úpravou tzv. náhradného doručenia v citovanom ustanovení zákonodarca nepochybne sledoval cieľ a účel odstrániť určité prípady právnej neistoty spôsobenej bezdôvodným nepreberaním zásielok adresátom a zabrániť snahám spôsobiť prieťahy v konaní alebo dokonca zmariť konanie. Podmienkou vzniku fikcie doručenia písomnosti je zachovanie predpísaného postupu doručovateľom a tiež, aby adresát, ktorý nebol doručovateľom zastihnutý, sa v mieste doručenia zdržiaval. Zdržovaním sa adresáta v mieste doručenia treba

názoru súdu rozumieť prípad, ak sa adresát v čase doručenia zásielky zdržuje na území obce (mesta), v ktorej má bydlisko, resp. ak ide o podnikateľa, miesto podnikania (t. j. nie je mimo obce, mesta na dovolenke, na liečení, na pracovnej ceste a pod.), 11 1Sžd/32/2014 teda ak má možnosť oboznámiť sa s oznámeniami doručovateľa urobenými

§ 24ods.

2 Správneho poriadku. Za neprítomnosť v mieste doručenia pochopiteľne treba považovať aj prípad, ak sa adresát v obci síce zdržuje, ale pre svoj zdravotný stav sa objektívne nemôže na adresu doručenia dostaviť, a takto nemá možnosť sa dozvedieť o uložení zásielky. V danej veci bolo zrejmou skutočnosťou (aj

názoru súdu), že žalobca sa v mieste doručenia v rozhodnom čase zdržoval, ale bol práceneschopný. Za tejto situácie vznikajú pochybnosti, či mal možnosť pre svoj zdravotný stav opustiť miesto svojho bydliska a dozvedieť sa o uložení zásielky. Žalovaný správny orgán tieto pochybnosti neodstránil. Žalobou napadnuté rozhodnutie preto treba považovať za predčasné, vydané na základe nedostatočne zisteného stavu veci. Pri fyzickej osobe, akou žalobca pri výkone podnikateľskej činnosti je, nemožno totiž uvažovať o účinkoch postupov, ktoré platia pre právnické osoby, a jeho možnosť prevziať zásielku odvodzovať od trvania živnostenského oprávnenia.

názoru súdu mal žalovaný pred rozhodnutím vyzvať žalobcu, aby predložil lekárske potvrdenie, že v čase práceneschopnosti bol imobilný, nemal povolené vychádzky, resp. tieto nemohol absolvovať. Súčasne mal vykonať dopyt na doručovaciu poštu, akým spôsobom bol žalobca vyrozumievaný o tom, že zásielka mu bude znovu doručovaná a že bola uložená na pošte - u koho a aký odkaz bol zanechaný. Ďalej tiež to, či v rozhodnom období od

  1. februára 2001 do
  2. marca 2001 a prípadne aj od
  3. decembra 2000 do
  4. januára 2001 boli žalobcovi doručované iné zásielky na adresu prevádzky podnikania, či tieto si prevzal osobne alebo prostredníctvom akej osoby. Ďalej mal žalovaný prípadne vykonať dopyt na Sociálnu poisťovňu T. a zistiť, kedy jej žalobca predložil potvrdenia o dočasných (opakujúcich dvojmesačných) práceneschopnostiach vystavených obvodným lekárom. Obdobný dopyt mohol byť vykonaný aj na zdravotnú poisťovňu.“
  5. Obdobné závery Najvyšší súd vyslovil aj prostredníctvom iného rozsudku (sp. zn. 4Sţd/5/2013 z
  6. januára 2015): „Úlohou v tomto konaní bolo teda taktiež posúdiť, či bol dodržaný zákonný rámec pre doručovanie písomností určených do vlastných rúk v rámci priestupkového konania. Tento je upravený predovšetkým v ustanovení § 24 ods. 2 SP. 12 1Sžd/32/2014 Citované zákonné ustanovenie zakotvuje inštitút tzv. „náhradného doručenia do vlastných rúk“. Predpokladom takéhoto postupu je však skutočnosť, že adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, nebol zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje a zároveň zanechanie dvoch upovedomení, z ktorých prvé upovedomenie je pokusom o ďalšie osobné doručenie a druhé upovedomenie je oznámením o uložení zásielky. Oznámenie o ďalšom osobnom doručení musí obsahovať deň a hodinu opakovaného doručenia. Obe upovedomenia sa vykonajú vhodným spôsobom. Predpokladom však je skutočnosť, že adresát sa môže k písomnosti dostať obvyklým spôsobom. V takom prípade, pokiaľ si adresát zásielku do troch dní od jej uloženia nevyzdvihne, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, a to aj za predpokladu, že sa adresát o uložení svojej zásielky nedozvedel. Odvolací súd opätovne poukazuje na svoj už skôr vyslovený právny názor v uznesení sp. zn. 1Sžd/10/2012 zo dňa
  7. júna 2012, ktorý sa zhoduje s názorom vysloveným aj v ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu (uznesenie sp. zn. 4Cdo/199/2010 zo dňa
  8. februára 2012 a 2Cdo/6/2012 zo dňa
  9. januára 2012),

ktorého je podstatnou podmienkou pri aplikácii náhradného doručenia skutočnosť, že „...adresát sa v dobe doručenia (t. j. v konkrétny deň) skutočne zdržuje v mieste doručenia. Aj keď tento pojem nie je výslovne definovaný, zjavne sa jedná o miesto, kde by adresát mohol byť v rozhodnej dobe doručovateľom zastihnutý, a to buď priamo, alebo aspoň prostredníctvom upovedomenia o uložení zásielky, ak bolo urobené vhodným spôsobom.“ Skutočnosti týkajúce sa doručenia zásielky, teda miesto, deň a spôsob doručenia – sa preukazujú doručenkou, ktorá má vlastne zachytávať postup pri doručení, vrátane údajov vyžadovaných ustanovením § 24 ods. 2 SP. Tieto údaje však môžu byť osvedčené len vo vzťahu k tomu, čo je na doručenke uvedené a teda pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že sa adresát v mieste doručenia zdržoval, nemožno dôjsť k záveru, že takouto doručenkou bolo osvedčené, či táto zákonná podmienka náhradného doručenia bola splnená. Nie je však povinnosťou účastníka navrhovať dôkazy na preukázanie tvrdenia, že sa v čase doručovania v mieste doručenia nezdržoval a to z dôvodu, že nie je jeho povinnosťou preukazovať opak toho, čo nie je osvedčené. 13 1Sžd/32/2014

názoru odvolacieho súdu riadne vyhotovená doručenka má povahu verejnej listiny. Avšak pokiaľ doručenka nie je „riadne vyhotovená“, teda pokiaľ z nej nemožno bez všetkých pochybností zistiť údaje požadované zákonom pre aplikáciu náhradného doručenia, nemožno ju považovať za verejnú listinu a nemožno ani údaje v nej chápať ako nespochybniteľné a pravdivé.“

  1. Nakoľko ţalobca neprodukoval ţiadne dôkazy na spochybnenie údajov uvedených na poštovej doručenke a iba zotrval na svojej argumentácii, ţe prvý pokus doručenia bol úspešný, nakoľko ţalobca zásielku správneho orgánu obsahujúcu rozkaz aj reálne prevzal (t. j. aţ dňa 20.07.2013) a neakceptuje riadny právny názor krajského súdu o tom, ţe prvý neúspešný pokus o doručenie sa uskutočnil dňa 04.07.2013 (štvrtok), druhý neúspešný pokus sa uskutočnil dňa 08.07.2013, tak Najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny. V.
  2. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené ţalobcom uvádza, ţe napadnuté rozhodnutie – list (vyjadrenie) ţalovaného má všetky podstatné formálne i obsahové náleţitosti v zmysle § 3 ods. 7 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, ţe by sa vyskytli prekáţky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť.
  3. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok ţalobcu a stanoviska ţalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä uţ v citovaných rozhodnutiach sp. zn. 4Sţ 35/2002 alebo sp. zn. 4Sţd/5/2013, pri ktorých Najvyšší súd nezistil ţiaden relevantný dôvod, aby sa od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom

§ 219ods.

2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. 14 1Sžd/32/2014 36. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd

§ 224ods.

1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p.,

ktorého iba úspešný ţalobca má právo na náhradu trov tohto konania, čo však v prejednávanej veci nenastalo.

  1. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava priestupkového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.). V Bratislave, dňa
  2. decembra 2015 Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.