ktorých: „Klient a spoločnosť H. (ďalej iba spoločnosť) sa rozhodli tak, ţe ak sa klient oneskorí so splácaním úveru, je spoločnosť oprávnená poţadovať, aby klientovi vykonával platca jeho mzdy (ďalej iba zamestnávateľ) mesačnú zráţku zo mzdy vo výške dvojnásobku pravidelnej mesačnej splátky, stanovenej v tejto Úverovej zmluve, maximálne však vo výške, ktorú pripúšťajú platné právne predpisy a to aţ do uhradenia dlţných splátok úveru. Klient a spoločnosť H. podpisom tejto úverovej zmluvy súčasne uzatvárajú zmluvu o poskytovaní revolvingového úveru I., čiţe Zmluvu o RÚ I. a to s úverovým rámcom a s pravidelnými mesačnými splátkami vo výške dohodnutej v Hlave 8 a
ustanovenia tohto paragrafu neplatí ustanovenie § 5 Hlavy 9 týchto ÚPP, t. j. spoločnosť nie je povinná oznámiť zmenu klientovi aspoň 30 dní vopred a klient nie je oprávnený ÚZ okamţite vypovedať. V prípade omeškania s úhradou splátky úveru, prípadne splátky RÚ I. či RÚ II., alebo ich časti dlhšieho ako 7 dní je klient ďalej povinný zaplatiť spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške 8 % z čiastky, s ktorou úhradou je v omeškaní. Zánik ÚZ nemá vplyv na platnosť zmlúv a iných právnych úkonov zabezpečujúcich záväzky z ÚZ, ktoré naďalej zabezpečujú pohľadávky spoločnosti vzniknuté na základe alebo v súvislosti s ÚZ alebo vzniknuté v dôsledku ukončenia ÚZ. Odstúpením od ÚZ nezaniká nárok spoločnosti na zaplatenie zmluvných pokút a poplatkov
ÚZ a ÚP, Metodickej príručky a ďalších súvisiacich dokumentov a to aţ do okamihu uhradenia všetkých záväzkov klienta, ktoré mu vyplývajú z ÚZ. Obsah tohto ustanovenia platí aj pre Zmluvu o RÚ I. a zmluvu o RÚ II. Klient vyhlasuje, ţe predlţuje premlčaciu dobu všetkých práv, ktoré vznikli spoločnosti v súvislosti s uzatvorením ÚZ, ÚP, Zmluvy o RÚ I. a Zmluvy o RÚ II., najmä právo na vrátenie úveru alebo RÚ I., RÚ II., právo na úhradu príslušenstva a zmluvných pokút, prípadne práva, ktoré jej vznikli v dôsledku skončenia záväzkového vzťahu z tejto ÚZ, Zmluvy o RÚ I., alebo Zmluvy o RÚ II. a to na dobu 10 – tich rokov odo dňa, kedy premlčacia lehota začala po prvý raz plynúť. V priebehu trvania tohto záväzkového vzťahu môţe spoločnosť za osobitných výhodných podmienok, oproti iným klientom bez vernostného identifikačného čísla ponúknuť klientovi úverové produkty alebo iné produkty a sluţby poskytované klientom a to na základe zmlúv uzatvorených v jednotlivých prípadoch medzi spoločnosťou a klientom. Uvedený súhlas klienta v citovanom rozsahu sa rovnako vzťahuje aj na oslovenie klienta spoločnosťou telefonicky, prostredníctvom GSM technológií a internetu. Klient sa zároveň zaväzuje, ţe akékoľvek zmeny, týkajúce sa jeho účastníckych telefónnych staníc v pevnej alebo 4 4 Cdo 337/2015 mobilnej sieti vţdy bezodkladne oznámi spoločnosti. Za trvania záväzkového vzťahu je spoločnosť oprávnená pouţívať a spracovávať osobné údaje klienta v rozsahu a za podmienok tak, ako je uvedené v Hlave 14 § 14 týchto ÚP. Vzhľadom na to, podpisom na tejto zmluve klient zároveň dáva súhlas na takéto pouţitie a spracovanie jeho osobných údajov za trvania záväzkového vzťahu z právneho dôvodu VIČ. Klient zároveň súhlasí, aby jeho telefonický rozhovor so spoločnosťou
tohto ustanovenia bol spoločnosťou nahratý a zaznamenaný a to za účelom ochrany práv spoločnosti. Zmluvné strany sa dohodli, ţe majetkové spory, vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou budú rozhodované jediným rozhodcom. Jediný rozhodca bude určený JUDr. R., narodeným X., so sídlom S. a to zo Zoznamu rozhodcov, vedeného JUDr. R., ktorý je v Zozname rozhodcov tieţ uvedený a je teda oprávnený určiť za rozhodcu sám seba. JUDr. R. je oprávnený bez súhlasu strán meniť svoje sídlo v takom prípade nie je potrebné uzatvárať dodatok k rozhodcovskej doloţke. JUDr. R. je však povinný prípadnú zmenu sídla zverejniť bez zbytočného odkladu na niţšie uvedenej internetovej stránke. Osoba rozhodujúca o námietkach proti rozhodcovi, resp. spôsob jej určenia je uvedený v niţšie uvedených Rozhodcovských pravidlách. Obe zmluvné strany berú na vedomie, ţe rozhodcovské konanie je neverejné, spravidla iba písomné a ţe ak sa nevyjadrí ţalovaný do siedmich kalendárnych dní odo dňa, keď mu bola doručená ţaloba, sú skutočnosti vyjadrené v ţalobe povaţované za nesporné. Pre prípad, ţe by JUDr. R. z váţnych dôvodov nemohol jediného rozhodcu určiť, určí jediného rozhodcu zo Zoznamu rozhodcov ţalobca.“ Vo zvyšku (zaplatenie 500 eur primeraného finančného zadosťučinenia – pozn. dovolacieho súdu) ţalobu zamietol a rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, ţe účastníci konania uzavreli 22. septembra 2010 úverovú zmluvu č. X., na základe ktorej poskytol ţalovaný ţalobkyni úver vo výške 2000,- eur, ktorý sa ţalobkyňa zaviazala splatiť v 24 mesačných splátkach po 113,16 eur splatných vţdy k 15. dňu v mesiaci; 3. marca 2011 uzatvorili úverovú zmluvu č. X., na základe ktorej poskytol ţalovaný ţalobkyni úver vo výške 950,- eur, ktorý sa ţalobkyňa zaviazala splatiť v 60 mesačných splátkach po 31,36 eur splatných vţdy k 15. dňu v mesiaci. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd 5 4 Cdo 337/2015 konštatoval, ţe predmetnými zmluvami bol medzi účastníkmi konania zaloţený záväzkový právny vzťah, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka týkajúce sa neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere povaţoval mnoţstvo ustanovení, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a z tohto dôvodu
4 O.s.p. vo výroku rozsudku vyslovil, ţe tieto ustanovenia sú neplatné z dôvodu neprijateľnosti. Dospel k záveru, ţe zmluvy o úvere sú neplatné ako celok pre rozpor s dobrými mravmi, ktorý súd videl v samotnom obsahu úverových podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, nakoľko obsahovali neprimerane veľké mnoţstvo neprijateľných podmienok. Ţalobu v časti o priznanie finančného zadosťučinenia zamietol z dôvodu, ţe ţalobkyňu k uzavretiu zmluvného vzťahu nikto nenútil, finančné prostriedky jej boli ţalovaným poskytnuté a znenie zmluvy začala ţalobkyňa namietať aţ keď sa dostala do finančnej tiesne. Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 28. júna 2013 sp. zn. 8 Co 68/2013 rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutých častiach týkajúcich sa určenia neplatnosti úverových zmlúv a vyslovenia neprijateľnosti zmluvných podmienok potvrdil. Uviedol, ţe súd prvého stupňa riadne a v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie, vykonané dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením § 132 a nasl. O.s.p. a vo veci vyvodil správny právny záver, pričom odôvodnenie rozsudku je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., dávajúce odpoveď na všetky skutkové a právne otázky. Zdôraznil, ţe nakoľko všetky články zmlúv o úvere trpia vadami, sú zmluvy o úvere neplatné. Dospel k záveru, ţe znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná, ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia,
ktorého bola dojednaná. Samostatným (nadbytočným) výrokom uviedol, ţe odvolaním nenapadnutý IV. výrok rozsudku súdu prvého stupňa zostáva nedotknutý a o trovách konania uloţil rozhodnúť súdu prvého stupňa. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. Namietal, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), pretoţe v rámci konania na prvom stupni, súd pred vydaním rozsudku neumoţnil ţalovanému vyjadriť sa k zamýšľanému vysloveniu zmluvných podmienok v úverovej zmluve za neprijateľné, ani ich obhájiť alebo vysvetliť a tieţ z dôvodu nedostatočného odôvodnenia 6 4 Cdo 337/2015 rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré je nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Bol názoru, ţe nesprávny postup súdu prvého stupňa spočíval v neoznámení zámeru posudzovať neprijateľnosť zmluvných podmienok a nevykonanie dokazovania v tomto smere. Ţalovanému však moţnosť konať pred súdom bola odňatá aj postupom odvolacieho súdu, ktorý rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania napriek tomu, ţe v konaní bolo nevyhnutné zopakovať a doplniť dokazovanie, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Naviac odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nemá náleţitosti
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., pretoţe odvolací súd sa s odvolacími námietkami v dôvodoch svojho rozhodnutia nevysporiadal, predovšetkým s tými, ktorými ţalovaný namietal správnosť úsudkov súdu prvého stupňa. Dovolateľ v dôvodoch dovolania tieţ uviedol, ţe v konaní došlo zo strany odvolacieho súdu k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a to chybnou aplikáciou ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez ďalšej vecnej samostatnej argumentácie vo vzťahu k výroku, ktorým súd vyslovil neprijateľnosť zmluvných podmienok a bez reakcie na námietky vznesené ţalovaným v odvolaní napriek výslovnému poukazu na to, ţe súd prvého stupňa určil neprijateľnosť náhodne vybraných zmluvných podmienok, ktoré neboli predmetom dokazovania a ani skúmania. Z týchto dôvodov ţiadal rozhodnutia súdov niţších stupňov zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie ako procesne neprípustné odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal procesnú prípustnosť dovolania ţalovaného v jeho jednotlivých častiach a v nadväznosti na to dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. 1. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, 7 4 Cdo 337/2015 ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a
ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. Dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe nemoţno prehliadnuť mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti a teda aj mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach. Intenzitu tejto vady bolo potrebné posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu a v tejto konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery moţno nepreskúmateľnosť rozhodnutia podriadiť pod ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (t. j. posudzovať ho ako „inú vadu“) a do akej miery ho moţno podriadiť pod ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (t. j. posudzovať ho ako odňatie moţnosti konať pred súdom). Nakoľko rozhodnutia súdov niţších stupňov neobsahovali zásadné vysvetlenia dôvodov podstatných pre ich rozhodnutie (tieto dokonca úplne absentovali), dovolací súd dospel k záveru, ţe ide o skutočnosť, ktorá výnimočne zakladá prípustnosť dovolania
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. 8 4 Cdo 337/2015 S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
1 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Ţalovaný v dovolaní výslovne namietal, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., pretoţe odvolací súd svoje rozhodnutie náleţite neodôvodnil a nedal odpoveď na podstatné a zásadné otázky a jeho námietky. So zreteľom na tieto tvrdenia ţalovaného sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku posúdenia argumentačnej „udrţateľnosti“ rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky, ktoré garantujú, ţe výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), súčasne či je v súlade so základnými princípmi právneho štátu, ktorého súčasťou je aj právo na spravodlivý proces i právo na súdnu ochranu a ktorého porušenie znamená súčasne odňatie moţnosti konať účastníkovi pred súdom a naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť 9 4 Cdo 337/2015 taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou ESĽP stabilne judikuje, ţe povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na kaţdý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, ţe nie je nutné, aby na kaţdú ţalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti kaţdého prípadu. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení 10 4 Cdo 337/2015 dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. 11 4 Cdo 337/2015 Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z
1 O.s.p., súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, 13 4 Cdo 337/2015 ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závaţné pochybnosti.
ods. 3, súd môţe v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, aj bez návrhu vysloviť, ţe určitá podmienka pouţívaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná.
ods. 4, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uloţil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku vo výroku rozhodnutia. Moţnosť súdu aj bez návrhu výslovne uviesť neprijateľnú zmluvnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy vo výroku rozhodnutia bola do Občianskeho súdneho poriadku zavedená zákonom č. 384/2008 Z.z. a to doplnením odseku 3 do ustanovenia § 153 a následne doplnená o nový odsek 4 a to zákonom č. 575/2009 Z.z., ktorý mal za cieľ dosiahnuť účinné prostriedky na eliminovanie pouţívania neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, doplniť neúplnú transpozíciu Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku a zvýšiť kompetencie Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Vo vzťahu k novému ustanoveniu § 153 ods. 4 O.s.p. zavedenému do Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 575/2009 Z.z. dôvodová správa výslovne uvádza, ţe navrhovaná právna úprava súvisí so záväznosťou výroku rozsudku, pričom rozhodovanie ultra petit má oporu uţ v ustanovení § 153 ods. 3 O.s.p. a naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vyplýva priamo zo zákona (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Dôvodová správa v súvislosti s ustanovením § 153 ods. 4 zdôrazňuje, ţe rozsudok
tohto ustanovenia nepredstavuje prekáţku rozsúdenej veci (res iudicatae) pre spory dodávateľa s inými spotrebiteľmi, ktorí neboli účastníkmi konania v konaní, v ktorom bol vyhlásený tento rozsudok. Súd môţe vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku aj ex officio. Súd nemusí vyhlasovať uznesenie o začatí konania, ak mieni ex officio určiť v začatom konaní (súdnom spore zo spotrebiteľskej zmluvy), ţe určitá zmluvná podmienka je neprijateľná. Musí však umoţniť účastníkom vyjadriť sa k moţnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky, aby tak dosiahol svoje rozhodnutie predvídateľným (porovnaj tieţ § 100 ods. 1 in fine); inak by v prípade určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky odňal dodávateľovi moţnosť konať pred súdom a tak bez ďalšieho vytvoril vo vzťahu k tomuto výroku stav pre kasačné rozhodnutie apelačného súdu (§ 221 14 4 Cdo 337/2015 ods. 1 písm. f/). Konanie vo veci samej je však moţné začať len na základe návrhu účastníka konania. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti úverových zmlúv a určenia neplatnosti rozhodcovskej doloţky ako súčasti úverovej zmluvy. Súd prvého stupňa vytýčil vo veci pojednávanie na
dovolacieho súdu súd prvého stupňa porušil právo ţalovaného na spravodlivý proces tým, ţe svoje rozhodnutie „nečakane“ zaloţil na právnych záveroch v otázke neprijateľnosti zmluvných podmienok bez toho, aby mu umoţnil vyjadriť sa k takémuto právnemu posúdeniu, čím v skutočnosti ţalovanému odňal právo namietať správnosť jeho právneho názoru. Aţ z rozhodnutia súdu prvého stupňa sa ţalovaný dozvedel, ţe súd vyvodil svoj právny záver zo skutočností, ku ktorým mu nebola daná moţnosť vyjadriť sa. K týmto právnym záverom súdu sa účastníci konania pred rozhodnutím súdu vo veci samej nemali moţnosť vyjadriť, prípadne predloţiť dôkazy, ktoré z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa naviac odvolací súd povaţoval za nevýznamné a procesnému pochybeniu súdu prvého stupňa nevenoval ţiadnu pozornosť napriek tomu, ţe mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pretoţe poţiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, 15 4 Cdo 337/2015 ţe odvolací súd tak nepostupoval, znemoţnil účastníkovi realizáciu jeho procesných práv, lebo mu odoprel moţnosť prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci však rozhodujúcich skutkových zistení. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe súdy na oboch stupňoch v prejednávanej veci zaťaţili konanie procesnou vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ktorá je dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd rozhodnutia vydané v takomto konaní vţdy zrušiť; rozhodnutia vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou nemôţu byť povaţované za správne. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudky súdov oboch stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p.). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozsudky súdov oboch stupňov, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní, resp. vecným prieskumom rozhodnutia. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 26. apríla 2016 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.