Obsah (14)

§ 59§ 50§ 80§ 212§ 3§ 77§ 2§ 12§ 1§ 79§ 4§ 46§ 219§ 224

Najvyšší súd 1Sžso/63/2014 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu senátu I

ustanovenia § 23 ods. 1 písm. e) zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v rozsudku len „zák. č. 581/2004 Z. z.“) postupom

§ 59ods.

2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej v rozsudku len „Správny poriadok“) rozhodol tak, ţe rozklad ţalobkyne ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti: „čiastočne prijal z dôvodu akceptovania námietky týkajúcej sa správnosti zhodnotenia realizovaného EKG vyšetrenia a prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty zmenil vo výrokovej časti tak, že uložil pokutu 4.000 eur

§ 50ods.

2 písm.

1. a)a § 64 ods. 2 písm.
2. b)zákona č. 581/2004 Z. z. za porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a o službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (ďalej len zákon č. 576/2004 Z. z.) spočívajúce v tom, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pánovi J. B., nar. X. (ďalej len „pacient“) žalobkyňa dňa 02.04 2011 pri ošetrovaní pacienta na internej ambulancii nevykonala všetky zdravotné výkony na zabezpečenie včasnej a účinnej liečby. Pri ošetrovaní pacienta na internej ambulancii účastníka konania nebol diagnostický a terapeutický postup správny: 1. terapeuticky absentovala elektrická defibrilácia, 2. tensamin nebol podávaný kontinuálne, presne dávkovaný pumpou, nariedený.“ 2. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím č.: ZS 702/00005/2011 z 19.11.2011 vo veci uloţenia pokuty prvostupňový orgán uloţil ţalobkyni pokutu vo výške 6.640 € za porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z., ktoré bolo zistené dňa 06.09.2011 ukončeným výkonom dohľadu nad správnym poskytovaním zdravotnej starostlivosti pacientovi J. B. (ďalej v rozsudku len „pacient“) dňa 02.04.2011 na internej ambulancii 3 1Sžso/63/2014 poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (ţalobkyne) tým, ţe pri ošetrení pacienta na internej ambulancii nebol správny diagnostický a terapeutický postup. U pacienta bolo dňa 02.04.2011 konštatované úmrtie. 3. Z predloţeného administratívneho spisu vyplýva, ţe prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v konaní o uloţení pokuty ţalobkyni ako poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti a vychádzalo zo záverov ukončeného výkonu dohľadu na mieste nad správnym poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ktorý bol vykonaný na základe podnetu manţelky pacienta. 4. Počas konania bol v záujme dôkladného posúdenia správnosti poskytnutia zdravotnej starostlivosti pribratý konzultant z odboru anesteziológia a intenzívna medicína M.. B. M.. 5. Na základe vykonaného dohľadu bol spracovaný Protokol o vykonanom dohľade č. 386/2011 (ďalej na účely rozsudku len „protokol“),

ktorého zdravotná starostlivosť pacientovi dňa 02.04.2011 na internej ambulancii ţalobkyne nebola poskytnutá správne, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z. Správny orgán zistil nedostatky spočívajúce v tom, ţe:

1. nebolo správne zhodnotené realizované EKG vyšetrenia na internej ambulancii,
2. terapeuticky absentovala elektrická defibrilácia,
3. tensamin nebol podávaný kontinuálne, presne dávkovaný pumpou, nariedený.
4. Z odborného zdôvodnenia vyplýva, ţe ochorenie u pacienta klinicky malo,

dostupnej dokumentácie, syndromologický typický obraz stenokardií, s ďalšími typickými sprievodnými prejavmi protrahovanej - instabilnej anginy pectoris. Za potvrdenie aktuálnej a akcelerovanej ischémie myokardu bolo moţné povaţovať vznik malígnej arytmie srdca - komorovej fibrilácie, (

EKG záznamu z internej ambulancie). Malígna arytmia srdca býva najčastejšou emergentnou sprievodnou komplikáciou v akútnej fáze infarktu myokardu. Zásady liečby pri obraze akejkoľvek komorovej fíbrilácie srdca, uvádzajú ako jediný účinný postup elektrickú defibriláciu. Ţe sa jednalo iniciálne o ischemický problém, potvrdila klinická symptomatológia a paralelný vznik malignej arytmickej komplikácie. 4 1Sžso/63/2014

1. Symptómy pacienta, nález na EKG a aj ďalší priebeh ochorenia svedčili pre akútny koronárny syndróm, ktorý viedol ku primárnej fibrilácii komôr. Od momentu vzniku komorovej fíbrilácie absentovala aplikácia jediného efektívneho známeho liečebného postupu pre tento typ arytmie, elektrická defibrilácia srdca. Terapeutický postup bol nesprávny, ako dôsledok diagnostického omylu v hodnotení EKG. Bolusovo podaný tansamin i.v. nebol správny, mal sa podávať kontinuálne, presne dávkovaný pumpou a nariedený.
2. Protokol bol ţalobkyni preukázateľne doručený dňa 05.08.2011, pričom ţalobkyňa podala v stanovenej lehote voči nemu písomné námietky namietajúc nesprávne identifikovaný dohliadaný subjekt, nakoľko manaţment realizovanej kardiopulmonálnej resuscitácie bol plne v rukách lekárky rýchlej lekárskej pomoci Záchrannej sluţby Košice (ďalej na účely rozsudku len „RLP“) a zamestnanci interného oddelenia ţalobkyne poskytli iba súčinnosť pri jej vykonaní. Podané námietky boli členmi skupiny vykonávajúcej dohľad preskúmané a následne prerokované za účasti ţalobkyne.
3. Ţalobkyňa vo vyjadrení k upovedomeniu o začatí správneho konania, ktoré jej bolo doručené dňa 22.09.2011, zároveň uviedla, ţe z jej strany nemohlo dôjsť k porušeniu povinnosti prevziať bez zbytočného odkladu pacienta od poskytovateľa záchrannej zdravotnej sluţby, keďţe pacient nebol zo strany posádky RLP odovzdaný ţalobkyni ako poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Prvostupňový orgán mal za to, ţe k prevzatiu pacienta ţalobkyňou došlo v skutočnosti tým, ţe zdravotnícki pracovníci interného oddelenia ţalobkyne v spolupráci s tímom RLP pacienta uloţili na lôţko vyšetrovne interného oddelenia a tým, ţe mu reálne poskytli zdravotnú starostlivosť. Prvostupňový orgán síce konštatoval, ţe v zázname o zhodnotení zdravotného stavu osoby absentuje časový údaj o privezení pacienta do ústavného zariadenia a jeho odovzdaní, avšak prevzatie pacienta je potvrdené na tomto zázname podpisom a pečiatkou sluţbukonajúceho lekára interného oddelenia. Bolo konštatované, ţe podanými námietkami ţalobkyňa nevyvrátila svoju zodpovednosť za porušenie ustanovenia § 40 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z.
4. Výška pokuty uloţená v prvostupňovom konaní (v zmysle § 64 ods. 1 písm. b) zák. č. 581/2004 Z. z. ohraničená sumou 9.958,18 €) bola odôvodnená závaţnosťou 5 1Sžso/63/2014 pochybenia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a následkom na zdraví pacienta. Nesprávny postup ţalobkyne mal za následok neúspešnú kardiopulmonálnu resuscitáciu pacienta, čím došlo k zmareniu šance na preţitie pacienta. Preto mal prvostupňový správny orgán za to, ţe výška pokuty primerane zohľadňuje závaţnosť a povahu zistených nedostatkov a zároveň nemá likvidačný charakter.
5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala ţalobkyňa včas rozklad namietajúc jeho nesprávnosť, nakoľko vychádzalo z nesprávne zisteného skutkového stavu. Poukázala na predtým uplatnené námietky voči protokolu ako aj na vyjadrenie k upovedomeniu o začatí správneho konania, na ktorých naďalej trvá. Ţalobkyňa naďalej zdôrazňovala, ţe nebola poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ţe záznamy zdravotnej dokumentácie ani záznamy internej ambulancie nevyvracajú fakt, ţe manaţment poskytnutej zdravotnej starostlivosti pacientovi počas resuscitácie (a teda indikácia vyšetrení EKG, jeho zhodnotenie, indikácia masáţe srdca ako aj medikamentóznej liečby) bol plne v rukách lekárky RLP, iba potvrdili, ţe lekárski pracovníci ţalobkyne poskytli súčinnosť a prostriedky pre resuscitáciu.
6. Ďalej ţalobkyňa nesúhlasila s tvrdením prvostupňového orgánu, ţe nebolo správne zhodnotené zrealizované EKG vyšetrenie a absentovala terapeutická elektrická defibrilácia. Takýto záver nezodpovedá tomu, čo uvádzali obaja lekári (internista aj lekár RLP), ţe na EKG monitore evidovali rovnú čiaru - asystóliu, ako príčinu zástavy obehu. Prvostupňový orgán opakovane uvádza ako jediný účinný postup - terapeutickú elektrickú defíbriláciu.

údajov z protokolu nebola na monitore podchytená fíbrilácia komôr. Dokladovaný EKG záznam je plný resuscitačných artefaktov a pre fíbriláciu komôr ani nesvedčí. Elektrickú defíbriláciu v prípade asystólie komôr nemoţno pokladať za liek prvej voľby.

1. Ďalej uviedla, ţe počas prerokovania námietok dňa 06.09.2011 primár interného oddelenia namietal, ţe pri uvedenom počte artefaktov na EKG zázname sa tento nedá relevantne posúdiť a ţiadal o posúdenie EKG záznamu lekárom špecialistom z odboru kardiológia. V rozklade ďalej ţalobkyňa definovala zdravotné výkony, ktoré vykázala zdravotnej poisťovni a uviedla, ţe táto skutočnosť relevantne nepreukazuje, kto zdravotnú starostlivosť indikoval iba to, ţe prostriedky boli pouţité z internej ambulancie, a teda boli vyţiadané k úhrade. 6 1Sžso/63/2014 Záverom ţalobkyňa navrhla výsluch všetkých zdravotných pracovníkov prítomných pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti za účelom zistenia kto zhodnotil EKG, kto zvolil terapeutický postup a kto ho v skutočnosti vykonal. Poukázala aj na nezákonnosť postupu v prípade výsluchu svedkyne M.. M. K., ktorý sa uskutočnil bez prítomnosti ţalobkyne, čím boli odňaté jej procesné práva.
2. Ţalovaný vyzval listom zo dňa 17.01.2012 ţalobkyňu na oboznámenie sa so spisovou dokumentáciou so ţiadosťou o vyjadrenie. Na oboznamovaní sa so spisovou dokumentáciou dňa 07.02.2012, po preštudovaní spisovej dokumentácie, ţalobkyňa prehlásila, ţe so všetkými skutočnosťami uţ bola oboznámená v priebehu výkonu dohľadu, prerokovávania protokolu, prvostupňového správneho konania a ku všetkým skutočnostiam sa uţ vyjadrila. Ţiadala doplniť dokazovanie o výsluch svedkov. 15.

ţalovaného prvostupňový orgán v konaní o uloţení pokuty náleţite zistil skutkový stav a takto zistený stav je dostačujúcim podkladom na posúdenie veci. Tvrdenia ţalobkyne, ţe v tomto konaní nebola poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, nie sú

ţalovaného ničím podloţené. Prvostupňový orgán po doručení rozkladu doplnil dokazovanie o výsluch svedkyne – sluţbukonajúcej lekárky RLP.

1. Námietku ţalobkyne konania, ţe mala byť prizvaná na výsluch, aby mohla klásť svedkyni otázky, predseda ţalovaného akceptoval. Konštatoval, ţe v danom prípade prvostupňový orgán opomenul prizvať ţalobkyňu na výsluch, a preto tento dôkazný prostriedok vylučuje ako podklad rozhodnutia z dôvodu, ţe dôkaz nie je moţné zopakovať vzhľadom k tomu, ţe svedkyňa sa dlhodobo zdrţiava v zahraničí. Predseda ţalovaného tieţ konštatoval, ţe výpoveď svedkyne nemá vplyv na skutočnosti zistené a preukázané v rámci výkonu dohľadu. Ţalobkyňa nepredloţila ţiadne argumenty ani dôkazy, ktoré by podporili jej tvrdenie, ţe v danom prípade nebola poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, prípadne ktoré by vyvrátili porušenie povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť pacientovi správne a ktoré by uţ neboli prejednávané a vyhodnocované za účasti ţalobkyne v rámci výkonu dohľadu a prvostupňového právneho konania.
2. Predseda ţalovaného prostredníctvom napadnutého rozhodnutia rozklad čiastočne prijal a pokutu zníţil na 4.000 €, nakoľko prvostupňový orgán pri stanovení výšky pokuty 7 1Sžso/63/2014 prihliadol aj na skutočnosť, ţe nebolo správne zhodnotené realizované EKG vyšetrenie. Predseda ţalovaného konštatoval, ţe v danej situácii nebol čas na vykonanie diferenciálno- diagnostického popisu EKG. Taktieţ sa stotoţnil s námietkou ţalobkyne týkajúcou sa vypočutia svedkyne. Predseda ţalovaného povaţoval túto pokutu za primeranú zisteným nedostatkom, preventívnu a výchovnú a nie likvidačnú. II. Konanie na prvostupňovom súde A)
3. Proti tomuto rozhodnutiu ţalobkyňa podala na Krajský súd v Prešove ţalobu zo dňa 15.08.2012 (č. l. 14), v ktorej ţiadala, aby krajský súd rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. V ţalobe opísala skutkový stav, citovala § 2 ods. 1, 2, 9, 10, § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, sluţbách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 576/2004 Z. z.“) § 77 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z. z., § 3 ods. 1, 2 a 5, § 32 ods. 1, 2, § 33 ods. 1, § 34, § 36, § 46 a § 47 Správneho poriadku. Mala za to, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore s citovanými ustanoveniami. Ţalovaný v časti výšky uloţenej pokuty zmenil rozhodnutie prvostupňového orgánu, avšak nie v dôsledku námietok uvedených v rozklade. V rozhodnutí sa stotoţnil so závermi prvostupňového správneho orgánu, námietky podané v rozklade vyhodnotil ako nedôvodné a účelové, pričom

názoru ţalobkyne takýmto postupom a rozhodnutím nebola dodrţaná zásada materiálnej pravdy, t. j. základná zásada správneho konania.

1. Zdôraznila, ţe tak ako to uvádzala uţ v prvých vyjadreniach, pacienta priviezla dňa 02.04.2011 posádka RLP na interné oddelenie, na nosidlách RLP došlo k náhlej zmene zdravotného stavu pacienta, a to k strate vedomia a zástave krvného obehu, teda v čase, keď bol v zdravotnej starostlivosti uvedenej osádky RLP. Medzi jednotlivými sluţbu konajúcimi lekármi ţalobkyne k odovzdaniu pacienta nedošlo, nakoľko v ţivot zachraňujúcej situácii k takémuto úkonu nebol čas. 8 1Sžso/63/2014 Pacient bol uloţený na lôţko na vyšetrovni na internom oddelení a bola okamţite začatá kardiopulmonálna resuscitácia. Táto bola vedená za prítomnosti posádky RLP a pod vedením a manaţovaním lekárky RLP. Pri realizovaní kardiopulmonálnej resuscitácie zamestnanci ţalobkyne poskytli iba súčinnosť.
2. Poukázala na to, ţe ţiadny predpis neupravuje moment, kedy dochádza k prevzatiu pacienta poskytovateľom ústavnej zdravotnej starostlivosti od rýchlej zdravotnej pomoci. Zakotvuje len povinnosť pacienta neodkladne prevziať. Ţiadny predpis však nemôţe obsiahnuť všetky situácie, ktoré v reálnom ţivote nastanú ako je to v posudzovanom prípade, keď k náhlej zmene zdravotného stavu pacienta došlo na nosidlách RLP, teda v čase, keď bol v ich zdravotnej starostlivosti. Je samozrejmé, ţe pracovníci ţalobkyne poskytli RLP nevyhnutnú súčinnosť tak, ako to ukladá ustanovenie § 80 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 578/2004 Z. z.“).

názoru ţalobkyne samotné uloţenie pacienta na lôţko nezakladá jeho prevzatie. Vyšetrenie EKG je poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ale rovnako nezakladá dôvod pre konštatovanie, ţe došlo k prevzatiu pacienta. Počas reanimácie lekárka RLP pacienta zaintubovala a ventilovala, čo je tieţ poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

1. Ţalobkyňa nesúhlasila ani s konštatovaním, ţe prevzatie pacienta potvrdzuje záznam v zdravotnej dokumentácii interného oddelenia, ktorý bol následne vykázaný k úhrade zdravotnej poisťovni a ţe to nie je moţné realizovať bez toho, aby ošetrujúci lekár pacienta neprevzal od posádky RLP. Mala za to, ţe záznam do zdravotnej dokumentácie je nevyhnutnou súčasťou poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Rovnaký záznam je povinná viesť aj rýchla zdravotná sluţba, avšak záznam od RLP v konaní nebol vyţiadaný.
2. Ţalobkyňa aj naďalej tvrdí, ţe manaţment kardiopulmonálnej resuscitácie bol plne v rukách lekárky RLP. Pokiaľ predseda úradu tvrdí, ţe toto nemá oporu v zdravotnej dokumentácii, rovnako je moţné konštatovať, ţe zdravotná dokumentácia ani nevyvracia, ţe by manaţment KPCR nebol v rukách lekárky RLP.

jej názoru je pre posúdenie obsahu zdravotnej dokumentácie potrebné si uvedomiť, ţe išlo o hraničnú ţivot zachraňujúcu situáciu a vypisovanie zdravotnej dokumentácie bolo vykonané aţ po ukončení poskytovania 9 1Sžso/63/2014 zdravotnej starostlivosti, v napätej situácii, pri úmrtí pacienta. Je samozrejmosťou, ţe zdravotná dokumentácia nemôţe odzrkadľovať priebeh poskytovania zdravotnej starostlivosti.

1. Ţalovaný vo vyjadrení k ţalobe ako aj na pojednávaní konanom dňa 16.05.2014 zotrval na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí a navrhol ţalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Ţalovaný povaţuje obe vydané rozhodnutia za zákonné, vydané na základe náleţite zisteného skutkového stavu, za dostatočne a riadne odôvodnené a ţalovaný postupoval v súlade s ustanoveniami o správnom konaní. Ţalovaný má za to, ţe všetky vyjadrenia ţalobkyne, vrátane námietok a pripomienok boli brané do úvahy, ţalovaný sa s nimi náleţite zaoberal a vyporiadal sa s nimi. B)
2. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal v zmysle právnej úpravy Druhej hlavy Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku a dospel k záveru, ţe ţalobu bolo potrebné ako nedôvodnú zamietnuť, lebo rozhodnutie a postup správnych orgánov boli v súlade so zákonom.
3. Vo svojom zamietajúcom rozsudku poukázal na ustanovenia § 247 a nasl. O.s.p., § 1, § 2 ods. 3 a 4, § 4 ods. 1 a 3, § 21, § 80 ods. 1 zák. č. 576/2004 Z. z., § 18 ods. 1, § 43, § 50 ods. 2, § 64 ods. 2 zák. č. 581/2004 Z. z., § 79 ods. 1 zák. č. 578/2004 Z. z., § 1 zák. č. 579/2004 Z. z. o záchrannej zdravotnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 579/2004 Z. z.“) a § 32 a § 34 Správneho poriadku.
4. Krajský súd zdôraznil, ţe jednou zo základných otázok bolo posúdenie, či bola ţalobkyňa poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, keďţe namietala, ţe z jej strany nedošlo „k prevzatiu“ pacienta. Nakoľko „odovzdanie a prevzatie pacienta“ nie je zákonne definované, krajský súd vychádzal z účelu zákona a výsledkov šetrenia a ustálil, ţe poskytovateľom zdravotnej starostlivosti bola ţalobkyňa. Nielen zo zdravotnej dokumentácie, 10 1Sžso/63/2014 ale aj z vyjadrenia sluţbukonajúceho lekára, či prehlásenia zamestnancov interného oddelenia ţalobkyne zo dňa 16.08.2011 vyplýva, ţe „... pacient bol privezený posádkou RLP pri vedomí, orientovaný, pričom počas odovzdávania pacienta od RLP došlo k náhlej poruche vedomia ...".
5. Ďalej je v zdravotnej dokumentácii uvedený postup pri resuscitácii pacienta (viď text „začatá KPCR v prítomnosti aj posádky RLP...“), vrátane konkretizácie poskytnutých zdravotných výkonov. Vo vykázaných výkonoch je aj výkon 60 - t. j. kompletné vyšetrenie pacienta, EKG vyšetrenie, vrátane medikamentóznej terapie. Rozsah zdravotnej starostlivosti, tak ako bol uvedený v zdravotnej dokumentácii z interného oddelenia ţalobkyne a ktorý bol ţalobkyňou následne vykázaný k úhrade zdravotnej poisťovne, potvrdzuje

názoru krajského súdu, ţe ţalobkyňa bola poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. 29. Zo zdravotnej dokumentácii vyplýva, ţe ošetrujúcim lekárom pacienta na internej ambulancii ţalobkyne bol lekár, ktorý bol v tom čase v pracovnoprávnom vzťahu so ţalobkyňou, ktorý prevzatie pacienta do ústavného zariadenia potvrdil pečiatkou zariadenia a svojim podpisom (záznam o zhodnotení zdravotného stavu osoby; poučenie a informovaný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti). Vzhľadom na uvedené krajský súd nemohol súhlasiť s argumentáciou ţalobkyne, ţe zdravotnú starostlivosť poskytovala lekárka RLP, ktorej pracovníci ţalobkyne u len poskytovali nevyhnutnú súčinnosť

§ 80ods.

1 písm. a) zák. č. 576/2004 Z. z. 30. Krajský súd sa nestotoţnil ani s námietkou ţalobkyne, ţe postup ţalovaného bol v rozpore so zásadou materiálnej pravdy, ţe malo byť vykonané ďalšie dokazovanie a výsluch osôb zúčastnených na poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Krajský súd mal za to, ţe správne orgány aplikovali zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na ich povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci a k záveru o porušení § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z. ţalobkyňou dospeli po vykonaní dohľadu, pri ktorom bol dodrţaný postup

zákona o zdravotných poisťovniach, boli dodrţané všetky práva a povinnosti, ktoré ţalobkyni ako dohliadanému subjektu vyplývajú zo zák. č. 581/2004 Z. z. So všetkými vyjadreniami ţalobkyne vrátane námietok a pripomienok sa správne orgány náleţite zaoberali a vyporiadali sa s nimi. 11 1Sžso/63/2014

1. Námietku ţalobkyne, ţe nebola prizvaná k výsluchu sluţbukonajúcej lekárky RLP ţalovaný akceptoval a tento dôkaz vylúčil ako podklad rozhodnutia. Nedôvodná je aj námietka, ktorou ţalobkyňa spochybňoval konštatovanie správnych orgánov o nevyhnutnosti elektrickej defibrilácie. K takémuto záveru dospeli na základe odborného stanoviska odborníka v špecializovanom odbore anestéziológia a intenzívna medicína ako prizvanej osoby. Ide o odborné právne otázky, pri ktorých je úrad ako orgán dohľadu kompetentný vysloviť svoj odborný právny názor v rámci správnej úvahy, za pomoci konzultantov, pričom s takýmto postupom počíta samotný zákon o zdravotných poisťovniach.
2. Ďalej krajský súd uviedol, ţe aj keď konzultant v odbornom stanovisku pouţil pojem „... naznačené ascendentné elevácie ...“, neznamená to, ţe ide o nejednoznačné, resp. len odborným konzultantom predpokladané, neisté zistenie. Jedná sa o beţne pouţívaný výraz v súvislosti s hodnotením EKG záznamov, ktorý v ţiadnom prípade nespochybňuje jednoznačný záver odborného stanoviska konzultanta, ţe EKG záznam svedčil o malígnej arytmii srdca - o koronárnej fibrilácii, ktorá nebola rozpoznaná, preto bol aj následný terapeutický postup nesprávny. III. Odvolanie žalobkyne a stanovisko žalovaného A)
3. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 25.06.2014 (č. l. 70) proti rozsudku krajského súdu ţalobkyňa odôvodnila podanie tohto opravného prostriedku tým, ţe rozhodnutie správneho orgánu je v zmysle § 250 j ods. 2 a 3 O.s.p. nepreskúmateľné.
4. Ţalobkyňa mala za to, ţe krajský súd sa nedostatočne vyporiadal s námietkami uplatnenými v ţalobe a v podstate sa stotoţnil so závermi prvostupňového orgánu a jej námietky čiastočne akceptoval, reálne ich však v podstate vyhodnotil ako nedôvodné a účelové bez akéhokoľvek zdôvodnenia svojich záverov. Tieto závery si

názoru ţalobkyne osvojil aj krajský súd bez toho, aby dostatočne ozrejmil dôvody, ktoré ho k tomu viedli.

1. Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky v stručnosti sumarizuje odvolacie námietky: 12 1Sžso/63/2014 - opätovne namietala, ţe medzi sluţbukonajúcimi lekármi jednotlivých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti nedošlo k odovzdaniu pacienta, - opätovne poukázala na obsah zdravotnej dokumentácie, ktorá nevyvracia, ţe by manaţment kardiopulmonálnej resuscitácie nebol v rukách lekárky RLP, - malo sa preto vykonať ďalšie dokazovanie, napr. výsluch svedkov a aţ následne ustáliť zodpovedný subjekt, - opätovne zdôrazňovala, ţe vypočutie lekárky RLP bolo vykonané bez jej účasti, - s odborným stanoviskom M.. B. M. naďalej nesúhlasí a poukázala na povinnosť správneho orgánu ustanoviť znalca.
2. Na základe toho ţalobkyňa navrhla, aby bol napadnutý rozsudok krajského súdu zmenený tak, ţe odvolací súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec ţalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie a prizná ţalobkyni náhradu trov konania. B)
3. Z vyjadrenia ţalovaného (č. l. 81) zo 16.07.2014 vyplýva, ţe ţalovaný v celom rozsahu akceptoval napadnutý rozsudok krajského súdu. Ţalovaný zotrval na svojom stanovisku uvedenom v prvostupňovom ako aj druhostupňovom rozhodnutí správneho orgánu ako aj na vyjadrení k ţalobe a ústnom prednese na súdnom pojednávaní. Ţalovaný má za to, ţe náleţite zistil skutkový stav a takto zistený stav bol dostačujúcim podkladom na posúdenie veci. Ţalovaný naďalej nemôţe akceptovať tvrdenie ţalobkyne, ţe v danom prípade poskytla iba súčinnosť. Je nesporné, ţe ţalobkyňa v spolupráci s tímom RLP pacienta uloţili na lôţko vyšetrovne interného oddelenia a následne reálne poskytla pacientovi zdravotnú starostlivosť. Vykonanie EKG vyšetrenia hneď pri prevzatí priznáva sama ţalobkyňa.
4. Ţalovaný povaţuje taktieţ za nedôvodné tvrdenie ţalobkyne, ţe bolo povinnosťou správneho orgánu vykonať ďalšie dokazovanie, napr. výsluch osôb. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu, ktorý v kaţdom štádiu skúma, aj s ohľadom na zásadu účelnosti a hospodárnosti, či je potrebný ten-ktorý dôkazný prostriedok vykonať, pričom nemusí vyhovieť kaţdému návrhu na vykonanie ďalšieho dokazovania. Čo sa týka medicínskych námietok uplatnených ţalobkyňou, ţalovaný má za to, ţe sú totoţné so skôr uplatnenými pri výkone dohľadu, správnom konaní ako aj v ţalobe, pričom ţalovaný sa s nimi uţ viackrát vyporiadal. 13 1Sžso/63/2014
5. Ţalovaný ďalej uviedol, ţe tvrdenia ţalobkyne týkajúce sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia povaţuje za neopodstatnené. So všetkými námietkami ţalobkyne sa ţalovaný ako aj krajský súd dôkladne vyporiadal.
6. Záverom ţalovaný poţiadal, aby odvolací súd nevyhovel odvolaniu ţalobkyne a potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu. IV. Právne názory odvolacieho súdu
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

§ 212v spojení s § 246c ods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tieţ „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je

ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250i ods. 2 O.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, ţe preverovanie zákonnosti rozhodnutia o uloţenej sankcii vyţaduje od správneho súdu konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v odvolacom konaní senát vzhľadom na charakter napadnutého rozhodnutia nepovaţoval za potrebný) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné, pretoţe napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, a to čiastočne aj z iných dôvodov.

1. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe predmetom odvolacieho súdneho konania je rozsudok krajského súdu o nevyhovení ţalobe a o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal aj napadnuté rozhodnutie, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobkyne, a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného. 14 1Sžso/63/2014
2. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd stotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených ţalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj ţaloby, ktorou sa ţalobkyňa domáha preskúmania rozhodnutia ţalovaného, je právna otázka, či za zisteného skutkového stavu poskytovateľom zdravotnej starostlivosti bola ţalobkyňa. Na toto potom nadväzuje otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pri hodnotení postupov sluţbukonajúcich lekárov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
3. Súčasne Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie ţalovaného napadnuté ţalobkyňou.

súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sţo 84/2007, sp. zn. 6Sţo 98/2008, sp. zn. 1Sţo 33/2008, sp. zn. 2Sţo 5/2009 či sp. zn. 8Sţo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.

1. Ako uţ bolo vyššie naznačené, ţalobkyňa svoje súdne odvolanie oprela o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkami, ktoré ţalobkyňa vyuţila na spochybnenie správneho právneho posúdenia otázky poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Aţ po prípadnom vyslovení ich nedôvodnosti odvolacím súdom vzniká právo ţalobkyni na prieskum zákonnosti procesu zisťovania skutkového stavu. 15 1Sžso/63/2014
2. Následne v súvislosti s hore poloţenou otázkou Najvyšší súd vopred avizuje, ţe po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje v prevaţujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umoţňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej právnej otázke.
3. Predovšetkým Najvyšší súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe priestupkové konania v svojej podstate predstavujú tie správne konania, pri ktorých priestupkový orgán

osobitného zákona rozhoduje nielen o vine ale aj o uloţení sankcie. Nakoľko však z obsahu odvolania nevyplýva argumentácia, ktorá by vytýkala odmietnutie úplnej jurisdikcie správnym súdom (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p.), Najvyšší súd ďalej správnosť výberu mechanizmu nápravy neposudzoval. 47. Ako uţ Najvyšší súd vyššie naznačil, z rozsudku krajského súdu napadnutého odvolaním ţalobkyne vyplýva nutnosť právnymi prostriedkami posúdiť, či zistenia výkonu dohľadu nad poskytovateľom zdravotnej starostlivosti sú v súlade s poţiadavkou zákonnosti.

čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

§ 3ods.

1 veta prvá Správneho poriadku v spojení s § 77 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z. z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi.

§ 77ods.

1 zák. č. 581/2004 Z. z. v citovanom znení na konanie a rozhodovanie úradu sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 16 1Sžso/63/2014 48. Najvyšší súd v súvislosti s vyššie uvedenou námietkou ţalobkyne uţ viackrát vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, ţe skutkový stav je nenahraditeľným a neopomenuteľným prvkom v štádiu procesu aplikácie práva. Význam zisťovania skutkového stavu pre správne konania je najmä zdôraznený prostredníctvom základnej zásady zakotvenej v § 3 ods. 5 Správneho poriadku.

§ 3ods.

5 veta prvá Správneho poriadku v spojení s § 77 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z. z. v citovanom znení rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.

1. Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti neustále poukazuje na nutnosť dodrţiavať zásadu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), t. j. ţe v obdobných veciach je moţné sa od predchádzajúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu meritórne odchýliť iba, ak sa podstatne zmenili skutkové okolnosti a právny základ pre vyhlásenie súdneho rozhodnutia. Preto s princípom právnej istoty je tesne spojená kontinuita právnych názorov súdov na riešenie obdobných vecí. Napríklad prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 5Szd 3/2009 z 03.11.2009 vyslovil nasledujúce právne závery: „Obdobne myšlienka žalovaného, že krajský súd nesprávne konal, keď rozhodol, že rozpor medzi dvoma rozdielnymi listinnými dôkazmi má odstrániť žalovaný a to tak, že nariadi znalecké dokazovanie súdnym znalcom, resp. príslušným ústavom, pri ktorej žalovaný vychádzal z ust. § 250i ods. 2 O.s.p., nie je správna. Na jednej strane je pravdou, že nie je v určitých prípadoch viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom, avšak krajský súd adresoval žalovanému prostredníctvom svojho odôvodnenia informáciu, že skutkový stav nebol zistený vôbec (existencia protikladných odborných zistení), a preto mu rozhodnutie vrátil na ďalšie konanie za účelom zistenia skutkového stavu. Ako už bolo vyššie odôvodnené, táto situácia mohla nastať zásluhou žalovaného aj počas súdneho konania. Nielen štruktúra Ústavy Slovenskej republiky (
2. hlava – zákonodarná moc,
3. hlava – výkonná moc,
4. hlava – súdna moc) ale aj z čl. 141 ods. 2 ústavy jednoznačne vyplývajú ústavné limity jednotlivých zložiek štátnej moci. Súd preto počas súdneho konania v tak odborných otázkach nemôže vysloviť sám odborný záver o tom, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá v súlade s najnovšími poznatkami lekárskej vedy v situácii, keď skupina odborníkov 17 1Sžso/63/2014 (okrem iného nositeľov prestížnych pedagogických titulov v oblasti medicínskeho vzdelávania) na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti dôjde k celkom opačným záverom, ako znalec, ktorý je štátom aprobovanou osobou na osvedčovanie odborných skutočností. Takýto záver musí vysloviť správny orgán a súd je podaním správnej žaloby iba prizvaný do pozície preskúmania zákonnosti, či vyslovené odborné závery o poskytovaní zdravotníckej starostlivosti boli vyslovené v súlade so zákonom (a to najmä so zásadou voľného hodnotenia dôkazov) alebo nie, pričom obsah týchto záverov neskúma z hľadiska odborného ale z hľadiska právneho. Rovnako s námietkou žalovaného, že v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav veci a že prípadné závery o nižšej úrovni odbornej spôsobilosti osôb oprávnených na výkon dohľadu oproti znalcom nemajú oporu v zákone, ani v zákonnom predpise, nemôže Najvyšší súd súhlasiť. Predovšetkým Najvyššiemu súdu neprislúcha hodnotiť a ani krajský súd nikdy nepodporil žiadne myšlienky o nedostatočnej odbornej úrovni odborníkov žalovaného, ktorí v správnom konaní vyslovili odborný záver. Zásadnou úlohou žalovaného je preukázať nezávislosť takýchto odborníkov na žalovanom (napr. neexistenciou pracovnoprávneho alebo obdobného vzťahu) a ďalej vyhodnotiť ich hodnovernosť v dokazovaní. Táto hodnovernosť je však v tomto konaní spochybnená, lebo ani význam znaleckého posudku nemôže byť v kontexte dokazovania znižovaný. Navyše, štát ustanovuje do pozície znalcov odborné osobnosti v danom odbore a odvetví ľudských činností a vedy za účelom zabezpečenia spravodlivého poskytovania súdnej a inej právnej ochrany. Pritom ich zaväzuje pri výkone činnosti povinnosťou rešpektovať určité odborné postupy pod sankciou trestnoprávnej alebo disciplinárnej zodpovednosti. Minimálne tieto podmienky favorizujú znalcov a spôsobujú vyššiu dôveryhodnosť ich skutkového zistenia, hoci ich akademické tituly nedosahujú spoločenskej úrovne iných odborníkov v ich odbore alebo odvetví.“
5. Vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu v oblasti medicínskych postupov Najvyšší súd ďalej dodáva, ţe ide o oblasť mimoprávneho poznania, t. j. ţe je popisovaná terminológiou vlastnou pre jednotlivé odbory lekárskej vedy (viď napríklad Smernica 18 1Sžso/63/2014 č. 27/2006-R Ministerstva školstva Slovenskej republiky z
6. decembra 2006 o sústave odborov vedy a techniky a číselníku odborov vedy a techniky). Preto aj tu platí základné procesné pravidlo súdneho konania, ţe ak správnemu súdu na posúdenie rozhodných skutočností, ktoré vychádza z odborných znalostí, jeho znalosti nepostačujú, potom musí vychádzať z odborných podkladov zadováţených najmä účastníkom konania (analogicky ustanovenie § 127 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).
7. Ak za tejto situácie ţalobkyňa s odborným stanoviskom M.. B. M. nesúhlasí, potom Najvyšší súd musí poukázať aj na jej oprávnenie si zadováţiť postupom v zmysle zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, najmä ustanovenia § 2 ods. 2 v spojení s § 12 ods. 1 citovaného zákona. Predloţením tohto znaleckého posudku by potom ţalobkyňa popri bremene tvrdenia uniesla aj svoje dôkazné bremeno. Preto Najvyšší súd uvedenú námietku ţalobkyne musel označiť ako nedôvodnú.

§ 2ods.

2 zák. č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch v citovanom znení znalec, tlmočník alebo prekladateľ

odseku 1 písm. a) vykonáva svoju činnosť pre súd, iný orgán verejnej moci, fyzickú osobu alebo právnickú osobu (ďalej len "zadávateľ").

§ 12ods.

1 zák. č. 382/2004 Z. z. v citovanom znení znalec, tlmočník alebo prekladateľ zapísaný v zozname nesmie bezdôvodne odmietnuť vykonať úkon.

1. Ďalej Najvyšší súd musí zdôrazniť, ţe v oblasti správneho súdnictva je však uvedený procesný prístup modifikovaný v prospech odborne (technicky) zisteného skutkového stavu, t. j. kaţdý správny orgán v oblasti verejnej správy mu zverenej zákonom do pôsobnosti súčasne pôsobí ako odborník pre vymedzenie skutkového stavu a pre jeho následný prevod do právnej terminológie. Pre riadnu aplikáciu skutkovej podstaty obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z. spočívajúcu v tom, ţe ţalobkyňa nevykonala všetky zdravotné úkony, aby naplnila základné kritériá pre postup lege artis, je popri vymedzení subjektu, subjektívnej stránky a objektu deliktu veľký dôraz kladený na objektívnu stránku tohto deliktu, t. j. konanie, ktorého dôsledkom je nezvratný záver o tom, ţe zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá hore opísaným spôsobom. 19 1Sžso/63/2014
2. V procese hľadania odpovede na otázku, či zdravotná starostlivosť bola pacientovi v prejednávanej veci poskytnutá postupom lege artis, je nutné preverovať celý postup ţalobkyne, t. j. samotný spôsob poskytovania zdravotnej starostlivosti v súvislosti s miestom a časom. Zákonodarca prostredníctvom ustanovenia § 1 zák. č. 576/2004 Z. z. vymedzil predmet zákona, ďalej pojem zdravotná starostlivosť, pričom poloţil dôraz aj na vykonávateľov zdravotnej starostlivosti, ktorými sú osobitne kvalifikovaní a erudovaní zdravotní pracovníci.

§ 1zák.

č. 576/2004 Z. z. v citovanom znení tento zákon upravuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, postup pri úmrtí a výkon štátnej správy na úseku zdravotnej starostlivosti.

§ 2ods.

1 zák. č. 576/2004 Z. z. v citovanom znení zdravotnou starostlivosťou je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby (ďalej len "osoba"), zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu.

§ 2ods.

2 zák. č. 576/2004 Z. z. v citovanom znení zdravotný výkon je ucelená činnosť zdravotníckeho pracovníka, ktorá predstavuje základnú jednotku poskytovania zdravotnej starostlivosti.

1. Je nepochybné, ţe podstatou tohto správneho konania je spor o určenie, kto bol v čase náhlej zmeny zdravotného stavu pacienta poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v súlade so zákonom. Z priloţeného administratívneho spisu pre Najvyšší súd vyplýva nasledujúci časový priebeh zdravotných ťaţkostí pacienta počas dňa 02.04.
2. „ ..... skupina vykonávajúca dohľad zistila, že pacient bol vyšetrený posádkou rýchlej lekárskej pomoci (ďalej len „RLP“), dňa 02.04.2011 o 09.59 h pre bolesti na hrudníku, ktoré vznikli o 09.00 h. Bolesti boli intenzívnejšie po námahe, pacient sa potil, mal pocit na zvracanie. V osobnej anamnéze bol zaznamenaný údaj: „užil Lacipil, iné lieky pravidelne neužíva." Po príchode posádky RLP bol pacient pri vedomí, orientovaný, výrazne spotený, eupnoický. Tlak krvi mal 140/90 torr, pulz 69/min. Pacient otváral oči spontánne, motorika bola spontánna, cielená, správna, očné reflexy boli fyziologické, bolesť 20 1Sžso/63/2014 na hrudníku znesiteľná, nepríjemná. Brucho bolo bez patologického nálezu, neurologický nález bol v norme. Auskultačný nález na srdci: ozvy boli pravidelné, bez šelestov, nález na pľúcach bol bez vedľajších fenoménov. Dolné končatiny boli bez opuchov, náplň krčných žíl nebola zvýšená. Na EKG zázname boli 1 mm elevácie ST segmentu vo V1-V
3. Diagnostický záver počas vyšetrenia RLP bol: stenokardie, podozrenie na infarkt myokardu. V záznamoch RLP boli ďalej aktuálne údaje: kapilárny návrat menej ako 2 sekundy, Sp2 100%-nedalo sa zistiť, či pri, alebo bez aplikácie kyslíkovej liečby. GCS bolo 15 bodov. Posádkou RLP bola pacientovi zabezpečená intravenózna linka, pacient mal podávanú liečbu kyslíkom, antiagregačnú liečbu (anopyrín, plavix) a analgetickú liečbu (morfin). Pacient bol následne v polohe ležmo transportovaný na interné oddelenie účastníka konania. Počas odovzdávania pacienta posádkou RLP dňa 02.04.2011 o 10.25h na internej ambulancii došlo u pacienta k náhlej poruche vedomia a zastaveniu obehu. U pacienta bola okamžite začatá kardiopulmonálna resuscitácia (ďalej len „KPCR"), externá masáž srdca a substitúcia. Pacient mal podaný intavenózne adrenalín, atropín, noradrenalín, bolusovo dopamín (tensamin). Napriek intenzívnym postupom v rámci KPCR na EKG monitore pretrvávala asystólia a o 10.55 h došlo u pacienta k exitu.“
4. Ţalobkyňa v správnom konaní prostredníctvom svojich námietok najmä dôvodila, ţe „pacient bol privezený dňa 02.04.2011 posádkou RLP na internú ÚPS ambulanciu.

vyjadrenia službukonajúceho lekára bol pacient po privezení posádkou RLP pri vedomí. Pri odovzdávaní pacienta medzi lekármi (pričom k samotnému úkonu odovzdania pacienta nedošlo, ako potvrdzujú záznamy v zdravotnej dokumentácii pacienta a vyjadrenia prítomných zdravotníckych pracovníkov), došlo náhle k zmene stavu pacienta - k náhlej strate vedomia a zástave krvného obehu ešte na nosidlách v tímu osádky RLP. Ako sa uvádza už v prvom vyjadrení službukonajúceho lekára účastníka konania, pacient bol ihneď uložený na lôžko vyšetrovne na internom oddelení a za prítomnosti tímu posádky RLP a pod vedením lekárky RLP bola okamžite začatá KPCR. Tento fakt potvrdzuje aj záznam v zdravotnej dokumentácii pacienta vedenej lekárkou RLP. Záznam o zhodnotení zdravotného stavu osoby –„po príchode na int.amb.-asyst- bezv.-začatá KPCR...“ Manažment realizovanej KPCR bol plne v rukách lekárky RLP a zamestnanci interného oddelenia účastníka konania poskytli iba súčinnosť 21 1Sžso/63/2014 pri jej vykonaní. Účastník konania konštatuje, že z uvedeného vyplýva, že v protokole bol nesprávne identifikovaný dohliadaný subjekt.“

1. Najvyšší súd sa za tohto skutkového stavu plne stotoţnil s argumentáciou ţalovaného, ţe ţalobkyňa si prevzala pacienta uţ vykonaním prvého úkonu, ktorým malo byť vykonanie EKG vyšetrenia. Z vyššie opísaných zdravotných ťaţkostí pacienta vyplýva, ţe mu bola poskytovaná zdravotná starostlivosť pri náhlej zmene jeho zdravotného stavu, ktorý spĺňal podmienky pre označenie tejto starostlivosti ako neodkladnej zdravotnej starostlivosti.
2. Za uvedeného stavu Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe hoci neodkladná preprava pacienta do zdravotníckeho zariadenia dňa 02.04.2011 je veľmi dôleţitá a nenahraditeľná, je iba súčasťou neodkladnej zdravotnej starostlivosti, ktorá je v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 576/2004 Z. z. a § 79 ods. 1 a § 80 zák. č. 578/2004 Z. z. poskytovaná poskytovateľom riadne a bez zbytočného odkladu a najmä

svojich odborných moţností a technického vybavenia. Pri vymedzení povinností jednotlivých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti má Najvyšší súd na pamäti, ţe situácia, ktorá si vyţaduje poskytnutie neodkladnej zdravotnej starostlivosti, si predovšetkým vyţaduje poskytovať mimoriadne rýchlo a neodkladne mnoţstvo úkonov zdravotnej starostlivosti. Navyše ţalobkyňa ako zariadenie ústavnej zdravotnej starostlivosti (§ 7 ods. 23 písm. a/ zák. č. 578/2004 Z. z.) bola v opisovanej situácii zaťaţená v zmysle § 79 ods. 1 písm. c) zák. č. 578/2004 Z. z. povinnosťou bez zbytočného odkladu prevziať pacienta od poskytovateľa záchrannej zdravotnej sluţby.

§ 2ods.

3 zák. č. 576/2004 Z. z. v citovanom znení neodkladná zdravotná starostlivosť (ďalej len "neodkladná starostlivosť") je zdravotná starostlivosť poskytovaná osobe pri náhlej zmene jej zdravotného stavu, ktorá bezprostredne ohrozuje jej život alebo niektorú zo základných životných funkcií, bez rýchleho poskytnutia zdravotnej starostlivosti môže vážne ohroziť jej zdravie, spôsobuje jej náhlu a neznesiteľnú bolesť alebo spôsobuje náhle zmeny jej správania a konania, pod ktorých vplyvom bezprostredne ohrozuje seba alebo svoje okolie. Neodkladná starostlivosť je aj zdravotná starostlivosť poskytovaná pri pôrode. Súčasťou neodkladnej starostlivosti je neodkladná preprava osoby do zdravotníckeho zariadenia, neodkladná preprava medzi zdravotníckymi zariadeniami a neodkladná preprava darcov a príjemcov orgánov, 22 1Sžso/63/2014 tkanív a buniek určených na transplantáciu; neodkladnú prepravu vykonávajú poskytovatelia záchrannej zdravotnej služby. 1)

§ 79ods.

1 písm.

1. a)až
2. c)zák. č. 578/2004 Z.z. v citovanom znení poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak,
3. a)pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dodržiavať osobitné predpisy, 45)
4. b)poskytnúť bez zbytočného odkladu každej osobe neodkladnú zdravotnú starostlivosť a na pokyn operačného strediska záchrannej zdravotnej služby poskytnúť súčinnosť poskytovateľovi záchrannej zdravotnej služby, 14)
5. c)bez zbytočného odkladu prevziať osobu od poskytovateľa záchrannej zdravotnej služby, 14) ak ide o poskytovateľa ústavnej zdravotnej starostlivosti,

§ 80ods.

1 písm. a) zák. č. 578/2004 Z.z. v citovanom znení zdravotnícky pracovník je povinný poskytovať bez meškania prvú pomoc každej osobe, ak by bez takejto pomoci bol ohrozený jej život alebo bolo ohrozené jej zdravie, a ak je to nevyhnutné, zabezpečiť

potreby ďalšiu odbornú zdravotnú starostlivosť.

§ 4ods.

1 zák. č. 576/2004 Z.z. v citovanom znení zdravotnú starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti poskytuje poskytovateľ a zdravotnícki pracovníci za podmienok ustanovených osobitným predpisom. 4) Poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení ambulantnej zdravotnej starostlivosti a v zdravotníckom zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti je služba vo všeobecnom hospodárskom záujme.

1. Potom za situácie, kedy osádka RLP dopravila pacienta do priestoru zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, ktorého zdravotný stav nevyvoláva ţiadne pochybnosti o tom, ţe je nutné poskytnúť neodkladnú zdravotnú starostlivosť, na ktorú je ţalobkyňa technicky vybavená a odborne spôsobilá, je nutné slovné spojenie „bez zbytočného odkladu prevziať osobu od poskytovateľa záchrannej zdravotnej služby“ vykladať tak, ţe nie je nutné vyčkávať na písomný záznam o odovzdaní tohto pacienta zdravotníckemu pracovníkovi (viď aj telekomunikačné povinnosti operačného strediska záchrannej zdravotnej sluţby zakotvené v § 3 zák. č. 579/2004 Z. z.), ale prevzatie sa uskutočňuje akýmkoľvek úkonom, ktorý umoţňuje ţalobkyni ako zariadeniu ústavnej zdravotnej starostlivosti si začať plniť svoje povinnosti na základe odborného popisu zdravotného stavu pacienta z operačného strediska. 23 1Sžso/63/2014 Najvyšší súd sa nebráni ani extrémnemu výkladu tohto pojmu v tom duchu, ţe uţ samotné dopravenie do stavebných priestorov nemocnice ţalobkyne je moţné v odôvodnených prípadoch povaţovať za vznik povinnosti ţalobkyne byť pripravený si pacienta prevziať. Takýto výklad (argumentum ad absurdum) súčasne zabraňuje neúnosnej situácii v prejednávanej veci, ţe iba skutočnosť (viď bod č. 55), ţe pacient sa v tom čase nachádzal na nosidlách osádky RLP a ţe iba lekárka RLP si aktívne plnila svoje profesijné povinnosti, tak sluţbukonajúci lekár bol schopný poskytnúť iba súčinnosť.
2. Preto Najvyšší súd dospel k záveru, ţe nakoľko ţalobkyňa nespochybnila prostredníctvom svojich ţalobných bodov (§ 250j ods. 1 O.s.p.) podmienku o kumulatívnom splnení všetkých štyroch prvkov skutkovej podstaty pri porušení ustanovenia § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z., tak bol nútený záver krajského súdu o zamietnutí ţaloby potvrdiť.

§ 46Správneho poriadku v spojení s § 77 ods.

1 zák. č. 581/2004 Z. z. v hore platnom znení rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V.

1. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené ţalobkyňou uvádza, ţe napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náleţitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotoţňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach o tom, ţe ţalobkyňa neposkytla pacientovi zdravotnú starostlivosť v zmysle zákonných kritérií vymedzených zákonodarcom prostredníctvom § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, ţe by sa vyskytli prekáţky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť. 24 1Sžso/63/2014
2. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok ţalobkyne ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä uţ v citovanom rozhodnutí sp. zn. 5Szd 3/2009, pri ktorom Najvyšší súd nezistil ţiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom

§ 219ods.

2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. 62. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd

§ 224ods.

1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p.,

ktorého neúspešnej ţalobkyni právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo.

1. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava dohľadových vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.). V Bratislave, dňa
2. apríla 2016 Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová