Obsah (9)

§ 250j§ 68§ 250k§ 29§ 19§ 8§ 49§ 51§ 71

Najvyšší súd 5Sžf/34/2014 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily U

§ 250jods.

1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania a následného zrušenia rozhodnutia ţalovaného 2 5Sţf/34/2014 č. 1100306/1/469023/2013/5199 z

1. septembra 2013, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) č. 9301401/5/1661008/2013/Šiš zo dňa
2. apríla 2013, ktorým

§ 68ods.

5 zákona č. 563/2009 Z.z. vyrubil ţalobcovi rozdiel dane v sume 11 688,75 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie I. štvrťrok 2011, keď správca dane neuznal ţalobcovi právo odpočítať si DPH z dodávateľských faktúr v celkovej výške 11 688,75 €, a to: - faktúra číslo 2011034 (interné číslo FP/176) zo dňa

1. marca 2011 od dodávateľa AZ Design, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Brnianska 33, základ dane 45 543,- €, 20% DPH 9 108,60 €, za stavebné práce na objekte v Ilave za I. štvrťrok 2011, - faktúra číslo 1/2011 (interné číslo FP/131) zo dňa
2. marca 2011 od dodávateľa od dodávateľa SYSTEM S PLUS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Koprivnická 32, základ dane 12 900,74 €, 20% DPH 2 580,15 €, za rekonštrukciu a modernizáciu hotela „Moravec“ – montáţ výplní otvorov okien, repliky okien. Krajský súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku dospel na základe rozsiahleho dokazovania k záveru, ţe sporné faktúry od spoločnosti AZ Design, s.r.o. a SYSTEM S PLUS s.r.o., sú fiktívnymi faktúrami, ktoré neodráţajú reálne plnenie, keďţe práce uvedené na sporných faktúrach neboli reálne vykonané dodávateľom (ani subdodávateľmi) uvedenými na týchto faktúrach, pričom povaţoval toto zistenie za dostatočné pre nepriznanie nároku na odpočet DPH a teda rozhodnutie správcu dane, ako i ţalovaného za súladné so zákonom. K námietke ţalobcu, ţe rozhodnutie ţalovaného je nepreskúmateľné, krajský súd uviedol, ţe z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu je jednoznačne zrejmé, z ktorých dôvodov nebolo ţalobcovi priznané právo na odpočet DPH zo sporných faktúr. Ţalovaný a aj správca dane výslovne vo svojich rozhodnutiach uviedli, ţe dôvodom nepriznania odpočtu DPH je zistenie, ţe práce na objekte „hotel Moravec Café“ pre ţalobcu nedodala skutočne spoločnosť AY Design, s.r.o., a spoločnosť SYSTEM S PLUS, s.r.o., čím bol porušený § 49 ods. 2 zákona o DPH. Krajský súd sa nestotoţnil s námietkou ţalobcu, ţe vo veci nebol dostatočne zistený skutkový stav veci. Námietku ţalobcu, ţe ţalovaný a správca dane vychádzali len zo skutočností, ktoré boli v neprospech ţalobcu,

názoru krajského súdu, taktieţ nemá opodstatnenie, pretoţe neexistuje ţiaden dôvod, pre ktorý by mal byť ţalobcovi priznaný nárok na odpočet DPH (pokiaľ platiteľovi DPH nie je reálne 3 5Sţf/34/2014 dodané zdaniteľné plnenie subjektom uvedeným na faktúre, nemôţe si uplatňovať DPH na vstupe z tejto faktúry). Ďalej sa krajský súd zaoberal námietkou ţalobcu, týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci správnym orgánom prvého stupňa a ţalovaným, pretoţe

jeho názoru je aplikácia ust. § 49 zákona o DPH je správna. Námietku ţalobcu, ţe správne orgány oboch stupňov prenášali na ţalobcu dôkazné bremeno, krajský súd vyhodnotil tak, ţe správne orgány oboch stupňov nezaťaţovali ţalobcu nad mieru prípustnú a zákonom akceptovateľnú, vo veci si zaobstarali podklady pre rozhodnutie, či uţ sami, alebo prostredníctvom doţiadania. Dodal, ţe nedostatky dodávateľov ţalobcu vo vedení účtovnej evidencie neboli pripisované na ujmu ţalobu. Na záver uviedol, ţe pokiaľ ţalobca v predmetnej veci poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako i rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, tieto na daný prípad nebolo moţné aplikovať, nakoľko vychádzali z iného skutkového stavu, aký bol v súdenej veci. Uzavrel, ţe rozhodnutie správcu dane, ako i ţalovaného, ktorými rozhodnutiami nebolo ţalobcovi uznané právo na odpočet DPH zo sporných faktúr, je v súlade so zákonom. O trovách konania krajský súd rozhodol

§ 250kods.

1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal. Proti rozsudku krajského sudu podal riadne a včas odvolanie ţalobca, v ktorom ţiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súčasne ţiadal priznať trovy odvolacieho konania ako aj trovy právneho zastúpenia. V dôvodoch odvolania poukazoval na to, ţe rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.) ako aj z neúplne zisteného skutkového stavu, na základe ktorého dospel krajský súd k nesprávnemu právnemu záveru (§250j ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Ţalobca má za to, ţe vo výpovediach štatutárnych orgánov obchodných partnerov, resp. ich splnomocnených zástupcov, nie sú odchýlky takého druhu, ktoré by priamo alebo 4 5Sţf/34/2014 nepriamo mohli dokázať neautenticitu realizácie daného obchodného prípadu. Na základe uvedeného povaţoval vyhodnotenia dokazovania ţalovaným za nesprávne, keďţe všetky svedecké výpovede, ako aj dôkazy vyhodnotil jednostranne, v neprospech ţalobcu, a to aj v prípade, keď bol preukázaný opak.

ţalobcu z rozhodnutia správcu dane, ako aj ţalovaného vyplýva, ţe daňové orgány nespochybňujú materiálnu existenciu deklarovaných sluţieb a dodávok tovaru, ale skutočnosť, ţe boli dodané spoločnosťami AZ Design, s.r.o. a SYSTEM S PLUS, s.r.o., pričom tieto pochybnosti vznikli z dôvodu preverovania účtovnej evidencie ţalobcových dodávateľov, na ktorú ţalobca ako daňový subjekt nemá vplyv. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen Ltd), C-355/03 (Fulcrum Elektronics Ltd) a C-484/03 (Bond House Systems Ltd),

ktorého nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie, alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Na základe uvedeného dodal, ţe ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia a má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s opisom druhu a ceny dodaných sluţieb od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno aj dôkaznú núdzu správca dane (rozsudok NS SR vo veci sp.zn. 3Sţf/1/2011). Podotkol, ţe samotnú existenciu, resp. neexistenciu reálnosti uskutočnenia daného obchodu nie je moţné vyvodiť zo záveru napr. neaktuálnosti sídla dodávateľa alebo nepodania daňového priznania za predchádzajúce zdaňovacie obdobie. Namietal, ţe nijakým spôsobom nemohol porušiť ani zásadu poctivého obchodného styku a právnu ochranu v zmysle § 264 Obchodného zákonníka, nakoľko si pred realizáciou spolupráce obchodného partnera riadne preveril prostredníctvom internetového portálu www.orsr.sk a www.zrsr.sk, keďţe získanie iných informácií o dodávateľoch mu súčasná zákonná úprava neumoţňuje, pričom sa odvolával na ust. 11 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“). 5 5Sţf/34/2014 Uviedol, ţe pracovníci daňového úradu nevykonali miestne zisťovanie v rozpore s ust. § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov, zrušený od 01.01.2012 zákonom č. 563/2009 Z.z. Dal do pozornosti súdu skutočnosť, ţe

zákona č. 222/2004 Z.z. nie je určená ţiadna podmienka, do akej miery má byť dielo dodané subdodávateľsky; zákon nestanovuje ţiadne prísnejšie podmienky vo väzbe na to, či bola predmetná daň odvedená do štátneho rozpočtu. Uviedol, ţe závery ţalovaného sú tak v priamom rozpore so 6 smernicou Európskej rady č. 2006/112/ES z

1. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, ktoré je právne záväzné pre všetky členské štáty Európskej únie. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na rozsudok SD EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 z
2. júna
3. S poukazom na ust. § 49 ods. 1 a 2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH uviedol, ţe síce iba doloţením účtovného dokladu obsahujúceho zákonom stanovené náleţitosti nie je nárok na odpočítanie dane preukázaný, avšak nie je moţné od daňového subjektu poţadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal, teda nemôţe niesť zodpovednosť za nesplnenie prípadných povinností dodávateľa. Zdôraznil, ţe v zmysle rozsudku SD EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 z
4. júna 2012 sa články 167, 168 písm. a/, 178 písm. a/, 220 ods. 1 a 226 DPH smernice majú vykladať v tom zmysle ţe vnútroštátna prax,

ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať od DPH, ktorú má zaplatiť, DPH splatnú alebo zaplatenú na vstupe z prijatých služieb z dôvodu, že vystaviteľ faktúry za tieto služby alebo jeden z jeho subdodávateľov konali nečestne, bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočítanie DPH je súčasťou daňového podvodu zo strany tohto vystaviteľa alebo iného subjektu dodávateľského reťazca, je v rozpore s uvedenými ustanoveniami. Nakoľko sa ţalobca v čase uzatvorenia zmluvy s predmetnými spoločnosťami ubezpečil, ţe spoločnosti sú registrované, ţe ekonomická činnosť bola skutočne vykonaná a overil si, ţe vystaviteľ faktúr je zdaniteľnou osobou, mal za to, ţe konal s riadnou starostlivosťou, a teda nemoţno ho brať na zodpovednosť za nedodrţanie daňových povinností subdodávateľov. Keďţe prijal všetky opatrenia, ktoré od neho moţno dôvodne poţadovať na zabezpečenie, aby plnenia neboli súčasťou podvodu, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo 6 5Sţf/34/2014 iný podvod, musí mať teda moţnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení, bez toho, aby riskoval, ţe stratí svoje právo na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozsudok SD EÚ vo veci C-324/

1. Záverom dodal, ţe ţalovaný si osvojil stanovisko, ţe iba dôkazy v neprospech ţalobcu sú správne a vierohodné a dôkazmi v jeho prospech sa ani nezaoberal, pričom poukázal na rozsudok NS SR č.k. 3SţoKS/147/2006, v ktorom súd vyslovil názor, ţe v konaní nemoţno pouţiť iba dôkazy, ktoré sú v neprospech ţalobcu a tie ktoré sú v jeho prospech bez odôvodnenia nepouţiť. Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu vyjadril písomným podaním zo
2. apríla 2014 a uviedol, ţe sa v plnom rozsahu pridrţiava písomného vyjadrenia k ţalobe vzhľadom k tomu, ţe odvolanie podané ţalobcom neobsahuje ţiadne nové skutočnosti ako tie, ku ktorým sa uţ ţalovaný vyjadril. Navrhol, aby Najvyšší súd SR odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

piatej časti druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané 7 5Sţf/34/2014 v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu, súd teda skúma procesné pochybenie správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa sám v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné najmä kvôli prameňu z ktorého pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec moţným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú vec relevantný právny predpis. Najvyšší súd sa oboznámil s obsahom pripojených spisov a preskúmal správnosť záverov krajského súdu, ako aj úvah, z ktorých pri svojom rozhodovaní krajský súd vychádzal. Majúc ho za skutkovo a vecne správny, povaţuje najvyšší súd za primerané vysloviť, ţe sa s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotoţňuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva nasledovné dôvody (§ 219 ods. 2, § 250ja ods. 3 O.s.p.): Predmetom preskúmavania v prejednávanej veci je rozhodnutie ţalovaného č. 1100306/1/469023/2013/5199 z 30. septembra 2013, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. 9301401/5/1661008/2013/Šiš zo dňa 30. apríla 2013, ktorým bol

§ 68ods.

5 zákona č. 563/2009 Z.z. ţalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 11 688,75 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie I. štvrťrok 2011, keď správca dane neuznal ţalobcovi právo odpočítať si DPH z dodávateľských faktúr v celkovej výške 11 688,75 €, a to: 8 5Sţf/34/2014 - faktúra číslo 2011034 (interné číslo FP/176) zo dňa

1. marca 2011 od dodávateľa AZ Design, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Brnianska 33, základ dane 45 543,- €, 20% DPH 9 108,60 €, za stavebné práce na objekte v Ilave za I. štvrťrok 2011, - faktúra číslo 1/2011 (interné číslo FP/131) zo dňa
2. marca 2011 od dodávateľa SYSTEM S PLUS s.r.o., so sídlom v Bratislave, Koprivnická 32, základ dane 12 900,74 €, 20% DPH 2 580,15 €, za rekonštrukciu a modernizáciu hotela „Moravec“ – montáţ výplní otvorov okien, repliky okien. Medzi účastníkmi konania bolo sporné, či stavebné práce na objekte „hotel Moravec Café“, ktoré boli ţalobcovi vyfakturované spoločnosťou AZ Design, s.r.o., a SYSTEM S PLUS, s.r.o. sú odrazom reálneho plnenia, t.j. či ţalobcovi vznikol nárok na odpočet DPH zo sporných faktúr. Úlohou súdu v správnom súdnictve, ako vyplýva z uţ uvedeného, je preskúmavanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov vymedzených v ţalobe (resp. opravnom prostriedku). Vo svojej ţalobe ţalobca nezákonnosť napadnutého rozhodnutia dôvodil tvrdením, ţe ţalovaný ako aj správca dane nedostatočne zistili skutkový stav veci a tento následne nesprávne právne posúdili. Namietal, ţe ak disponuje existenciou materiálneho plnenia a má k tomu zodpovedajúcu faktúru od určitého dodávateľa, vyčerpal dôkazné bremeno. Na preukázanie o opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľov a jeho subdodávateľov, znáša dôkazne bremeno aj dôkaznú núdzu správca dane. Ďalej namietal, ţe v prípade, ak si nesplnil svoju povinnosť dodávateľ alebo subdodávatelia, nezakladá to ţiadnu povinnosť ţalobcovi, aby niesol zodpovednosť za ich prípadné protiprávne konanie.

§ 29ods.

1 zákona o správe daní, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.

§ 29ods.

2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 9 5Sţf/34/2014

§ 29ods.

4 zákona o správe daní, ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

§ 29ods.

8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

§ 19ods.

1 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do uţívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru

§ 8ods.

1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

§ 49ods.

1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť.

§ 49ods.

2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na dodávky tovarov a sluţieb ako platiteľ s výnimkou

odsekov 3 a 7. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a sluţieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

§ 51ods.

1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane

§ 49

môţe platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane

§ 49ods.

2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú

§ 71

. 10 5Sţf/34/2014 Ako vyplýva z odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu, tento nemohol na tieto ţalobné dôvody prihliadnuť ako na relevantné, pretoţe

jeho názoru nemali a nemohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

názoru krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd stotoţňuje, podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaţe nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je moţné odpustiť, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, ţe zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Ak daňové doklady (faktúry a doklady o úhrade) neodráţajú reálne plnenie, nemôţe byť ţalobcovi na základe takýchto faktúr priznané právo na odpočet DPH, nakoľko ide o fiktívne faktúry. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp.zn. 2Sţf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, ţe: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte – ţalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu – ţalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, ţe nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúţi aţ na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leţí dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáţe, nemôţe byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“

krajského súdu bolo potrebné, aby ţalobca dôkazmi preukázal reálnosť existencie plnenia, ktoré deklaroval posudzovanou faktúrou a dokladmi o úhrade. Dôkazy vykonané správcom dane však túto okolnosť nepreukazujú a aj

krajského súdu nie je moţné reálnosť posudzovania plnenia preukazovať len samotnými faktúrami a dokladmi o ich úhrade, ktoré sú síce formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na DPH na vstupe, avšak nie sú postačujúcou podmienkou pre priznanie tohto práva, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. 11 5Sţf/34/2014 Preto krajský súd správne vyhodnotil, ţe rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach ţaloby sú v súlade so zákonom. Pokiaľ ţalobca v odvolaní namietal, ţe skutkový stav bol nesprávne právne posúdený, najvyšší súd sa s tou námietkou nestotoţňuje. Najvyšší súd dodáva, ţe platiteľ musí byť schopný preukázať, ţe zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúry a dokladov o ich úhrade. K tejto námietke dáva ţalobcovi do pozornosti, ţe dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. ţalovaný, tieto dôkazy len vykonáva, a poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sţf/9/2012 zo dňa

1. januára 2013, ktorý konštatuje: „Pokiaľ ide o dôkazné bremeno v daňovom konaní, tak odvolací súd poznamenáva, ţe vykonanie dokazovania je primerane rozloţené medzi daňovníka a správcu dane. V prípade, ţe správca dane vykonaným dokazovaním preukáţe daňovníkovi, ţe tovar skutočne nemohol dodať na faktúrach uvedený dodávateľ daňovníka, je povinnosťou daňovníka preukázať, ţe jeho závery sú nesprávne, alebo označiť skutočného dodávateľa na základe nových dôkazov. Ak daňovník skutočného dodávateľa neoznačí, alebo správcovi dane nenavrhne alebo nepredloţí nové dôkazy alebo neoznámi inú osobu, ktorá by mohla byť skutočným dodávateľom tovaru alebo sluţby, tak potom musí niesť dôsledok toho svojho konania, ţe riadne nepreukázal správcovi dane dodanie tovaru alebo sluţby v súlade s ustanovením § 24 zákona č. 366/1999 Z.z.“ Na námietku ţalobcu, ţe nepodanie daňového priznania iného subjektu alebo nezdrţiavanie sa v sídle podnikania tohto podnikateľa nezakladá ţiadnu povinnosť daňovému subjektu ako sekundárnu zodpovednosť týchto porušení, Najvyšší súd uvádza, ţe sa nejedná o prenos zodpovednosti za prípadné porušenie daňovej povinnosti iného daňového subjektu, ale o zodpovednosť chrániť v obchodnom styku svoje záujmy v súvislosti s podnikateľským rizikom. Toto oprávňuje v obchodnom styku vyţadovať doklady preukazujúce povinnosti, ktoré má daňový subjekt kooperujúci v reťazci voči správcovi dane. Ţalobca povinnosť tvrdení a dôkaznú povinnosť v daňovom konaní neuniesol, z dokazovania vykonaného správcom dane nevyplýva a nebolo bezpochyby dokázané reálne plnenie medzi dodávateľmi ţalobcu AZ Design, s.r.o. a SYSTEM S PLUS, s.r.o., resp. ich subdodávateľmi a ţalobcom. 12 5Sţf/34/2014 Najvyšší súd konštatuje, ţe závery rozhodnutí SD EÚ, na ktoré poukazoval ţalobca, nie sú na prejednávanú vec aplikovateľné. Najvyšší súd z obsahu podaného odvolania, ani z ďalšieho obsahu predloţených spisov nezistil pochybenie krajského súdu týkajúce sa jeho postupu v konaní, v skutkovom hodnotení veci, alebo v jej právnom hodnotení, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku. Naopak, dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu je vecne i právne správny, a preto ho potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p., § 250ja O.s.p.). O trovách odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 O.s.p., § 246c ods. 1 O.s.p. a § 250h O.s.p. tak, ţe neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal. Úspešnému ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleţí. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
2. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. januára 2016 JUDr. Jarmila U r b a n c o v á , v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia Alena Augustiňáková