Najvyšší súd 1Sžf/11/2015 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu senátu In

§ 74ods.

4 Daňového poriadku v znení relevantnom pre prejednávanú vec odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. 2. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím nebol

§ 7azákona č.

170/2001 Z. z. o núdzových zásobách ropy a ropných výrobkov a o riešení stavu ropnej núdze v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 170/2001 Z. z.“) ţalobcovi priznaný nárok na vrátenie poplatku na nakladanie s núdzovými zásobami - z mnoţstva 1.130.558 litrov minerálneho oleja podpoloţky kódu kombinovanej nomenklatúry colného sadzobníka 2710 11 45 so sadzbou poplatku 16,23 €/1.000 litrov a - z mnoţstva 2.653.881 litrov minerálneho oleja podpoloţky kódu kombinovanej nomenklatúry colného sadzobníka 2710 19 41 so sadzbou poplatku 16,23 €/1.000 litrov,

ţiadosti o vrátenie poplatku zn. 28250/2012 z 24.01.2012 za zdaňovacie obdobie september 2012 v celkovej výške 61.422,00 € (ďalej na účely rozsudku len „poplatok“, resp. „žiadosť o vrátenie poplatku“).

§ 7aods.

1 zák. č. 170/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.08.2011 podnikateľ, ktorý ropu alebo vybrané ropné výrobky dovezie z tretieho štátu alebo prepraví 3 1Sžf/11/2015 z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len "členský štát") na územie Slovenskej republiky (ďalej len "dovoz"), je povinný uhradiť príspevok na tvorbu, obmenu, zámenu, pôžičku, skladovanie, ochraňovanie, udržiavanie a financovanie núdzových zásob [ďalej na účely rozsudku tieţ „príspevok“)].

§ 7aods.

2 zák. č. 170/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.08.2011 podnikateľ je povinný Správe rezerv do 25. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom doviezol ropu alebo vybrané ropné výrobky na územie Slovenskej republiky,

1. a)podať hlásenie o dovezenom množstve ropy a vybraných ropných výrobkov (ďalej len "hlásenie o dovoze") a o výške príspevku,
2. b)uhradiť príspevok na účet, ktorý zverejní Správa rezerv na svojom webovom sídle. --------------------

§ 7aods.

1 zák. č. 170/2001 Z. z. v znení účinnom od 01.09.2011 podnikateľ, ktorý uvedie do daňového voľného obehu, prepraví na územie Slovenskej republiky mimo pozastavenia dane, dovezie na územie Slovenskej republiky z tretích štátov alebo inak uvedie na trh Slovenskej republiky vybrané ropné výrobky (ďalej len "dovezené vybrané ropné výrobky"), je povinný uhradiť poplatok na tvorbu, obmenu, zámenu, pôžičku, skladovanie, ochraňovanie, udržiavanie a financovanie núdzových zásob.

§ 7aods.

2 zák. č. 170/2001 Z. z. v znení účinnom od 01.09.2011 podnikateľom

odseku 1 sa rozumie osoba, ktorá vybrané ropné výrobky a) uvedie do daňového voľného obehu

osobitného predpisu na území Slovenskej republiky,

1. b)prepraví na územie Slovenskej republiky mimo pozastavenia dane na podnikateľské účely,
2. c)dovezie na územie Slovenskej republiky z tretích štátov,
3. d)uvedie do daňového voľného obehu, prepraví alebo dovezie na územie Slovenskej republiky na podnikateľské účely iným spôsobom, ako je uvedené v písmenách
4. a)až c). 3. Nevrátenie poplatku colný úrad odôvodnil tým, ţe ţalobca nesplnil podmienky stanovené v § 10d ods. 2 zák. č. 170/2001 Z. z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec. Konkrétne uviedol, ţe ţalobca nemá nárok na vrátenie poplatku uhradeného Správe štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky (ďalej na účely rozsudku len „Správa rezerv“), keďţe predmetný poplatok uhradil daňový subjekt REAL – H. M. s.r.o., Komárno (ďalej na účely rozsudku len „spoločnosť REAL“) a nie ţalobca. 4 1Sžf/11/2015

§ 10dods.

2 zák. č. 170/2001 Z. z. v citovanom znení platí, že ak mal podnikateľ k 31. augustu 2011 zásoby vybraných ropných výrobkov, za ktoré Správe rezerv preukázateľne uhradil príspevok

§ 7apredpisu účinného do 31.

augusta 2011, a od

1. septembra 2011 do
2. decembra 2011 splnil povinnosť

§ 7aods.

1 predpisu účinného od 1. septembra 2011, môže požiadať colný úrad o vrátenie tohto poplatku z týchto zásob, ktorý preukázateľne uhradil

§ 7apredpisu účinného od 1.

septembra 2011. Nárok na vrátenie poplatku

tohto odseku zaniká

1. marca
3. Ţalovaný vychádzal z nasledujúceho skutkového stavu. Dňa 03.01.2011 ţalobca uzatvoril so spoločnosťou REAL zmluvu o skladovaní, aditivácii, označovaní minerálnych olejov a výrobe zmesi (ďalej na účely rozsudku len „zmluva“), na základe ktorej ţalobca ako ukladateľ dodal spoločnosti REAL ako skladovateľovi minerálne oleje. Spoločnosť REAL tieto oleje za odplatu skladovala a

pokynov ţalobcu s nimi ďalším spôsobom nakladala. Ďalej ţalovaný konštatoval, ţe ţalobca preukázateľne zaplatil Správe rezerv za zdaňovacie obdobie august 2011 príspevok na nakladanie s núdzovými zásobami vo výške 61.422,-- €.

1. Dodatkom č. 1 z 02.09.2011 k zmluve ţalobca ako aj spoločnosť REAL, t. j. zmluvné strany reagovali na novelizáciu zák. č. 170/2011 Z. z. vykonanú s účinnosťou od 01.09.2011 tak, ţe zakotvili princíp refundácie finančných úhrad spoločnosti REAL ţalobcom, ktoré spoločnosť REAL ako spotrebnú daň alebo poplatky ako skladovateľ minerálneho oleja uhradí. V zmysle zák. č. 170/2001 Z. z. v takto novelizovanom znení spoločnosť REAL mala povinnosť za nasledujúce zdaňovacie obdobie, t. j. september 2011 uhradiť Správe rezerv poplatok vo výške 61.422,00 €, ktorú povinnosť spoločnosť REAL preukázateľne splnila.
2. Tento poplatok vo výške 61.422,00 € spoločnosť REAL refakturovala ţalobcovi, ktorý ju spoločnosti REAL dňa 24.10.2011 uhradil. Tým mohlo

ţalobcu dôjsť k duplicitnej úhrade sumy 61.422,-- € (viď ţiadosť ţalobcu na vrátenie poplatku) Správe rezerv tým, ţe bol tak uhradený - príspevok v sume 61.422,-- € ţalobcom v mesiaci august 2011 a súčasne aj 5 1Sžf/11/2015 - poplatok v rovnakej výške spoločnosťou REAL za zdaňovacie obdobie september

2. K námietkam ţalobcu ţalovaný uviedol, ţe medzi zákonné podmienky (viď § 10d ods. 2 zák. č. 170/2001 Z. z.) na vrátenie zaplatenej peňaţnej platby, ktoré je nutné kumulatívne splniť, patrí aj podmienka, ţe daňovým subjektom, ktorý uhradil príspevok (poplatok), bola tá istá osoba. S prihliadnutím na základnú ústavnú zásadu týkajúcu sa činnosti štátnych orgánov a zakotvenú v čl. 2 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky ţalovaný zdôraznil, ţe správca dane nemôţe hodnotiť obsah právnej normy z jej hodnotovej, či morálnej pozície, alebo pozície jej perfektnosti, či dosiahnutia stupňa objektívnej spravodlivosti, ale môţe a je povinný konať iba to, čo mu právna norma prikazuje a v rozsahu, ktorý mu zákon dovolí. II. Konanie na prvostupňovom súde A)
3. Proti tomuto rozhodnutiu podal ţalobca prostredníctvom právneho zástupcu na Krajský súd v Bratislave ţalobu zo 16.09.
5. Krajský súd v Bratislave ako prvostupňový súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie tomuto predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v ţalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), a po nariadení pojednávania v zmysle § 250g ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, ţe ţaloba nie je dôvodná.
6. Po rekapitulácii skutkového stavu zachyteného v spise správcu dane, argumentácie ţalobcu, vyjadrení ţalovaného a citácii dotknutých ustanovení zák. č. 170/2001 Z. z. a Občianskeho súdneho poriadku ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy Slovenskej republiky sa krajský súd v plnom rozsahu stotoţnil s právnym posúdením veci ţalovaným, pretoţe ustanovenie § 10d ods. 2 zák. č. 170/2001 Z. z. kumulatívne stanovuje podmienky, pri splnení ktorých by mal ţalobca nárok na vrátenie poplatku uhradeného

ustanovenia § 7a ods. 1 zák. číslo 170/2001 Z. z. v znení účinnom od

1. septembra
2. 6 1Sžf/11/2015 Za základnú poţiadavku krajský súd predovšetkým označil poţiadavku toho istého podnikateľa, t. j. totoţnosť daňového subjektu, ktorý hradil príspevok, ako aj poplatok

ustanovení zák. č. 170/2001 Z. z. musí byť

krajského súdu zachovaná. 11. Nakoľko mal krajský súd z administratívneho spisu nado všetky pochybnosti preukázané, ţe príspevok

§ 7azák.

č. 170/2001 Z. z. účinného do 31. augusta 2011 zaplatil ţalobca a poplatok

§ 7aods.

1 toho istého zákona účinného od

1. septembra 2011 zaplatila spoločnosť REAL, tak krajský súd dospel k záveru, ţe správca dane správne posúdil ţalobcovu ţiadosť o vrátenie poplatku v zmysle ustanovenia § 10d ods. 2 citovaného zákona. Na základe vyššie citovaného právneho názoru potom krajský súd ţalobu zamietol. III. Odvolanie žalobcu/stanoviská A)
2. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 20.10.2014 (č. l. 56) proti napadnutému rozsudku krajského súdu ţalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zmysle § 205 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. uviedol ako odvolací dôvod to, ţe krajský súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), čo konkrétne objasnil nasledovne: - krajský súd sa iba stotoţnil s odôvodnením ţalovaného bez uvedenia svojich argumentov, t. j. v rozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy, - zákonodarca sa s duplicitne časovo uloţenou povinnosťou uhradiť jednak príspevok ako aj poplatok sa vysporiadal prijatím ďalšej novely zák. č. 170/2011 Z. z. (doplnenie o reparačné ustanovenia § 10d), - avšak zákonodarca sa opomenul vysporiadať so situáciou, keď bol príspevok uhradený jedným daňovým subjektom a poplatok bol uhradený jeho zmluvným partnerom, ktorý poplatok bol daňovému subjektu následne refakturovaný a teda de facto zaplatený dvakrát, - porušenie legitímneho očakávania ţalobcu, ţe zákonodarca sa vysporiada s otázkou duplicitnej povinnosti uhradiť príspevok aj poplatok tak, ţe nedôjde k zmenšeniu jeho majetku, - návrh ţalobcu na podanie návrhu na začatie konania v zmysle čl. 125 ods. 1 ústavy na Ústavný súd Slovenskej republiky zamietol bez toho, aby sa týmto podnetom dostatočne zaoberal a ţe 7 1Sžf/11/2015 - napadnutým rozhodnutím došlo k zásahu do vlastníckeho práva ţalobcu.
3. Záverom ţalobca navrhol zmeniť napadnutý rozsudok krajského súdu tak, ţe zruší napadnuté rozhodnutie ţalovaného a vráti mu vec na ďalšie konanie spolu s priznaním náhrady trov právneho zastúpenia vo vyčíslenej výške 485,74 €. C)
4. Zo stanoviska ţalovaného z 05.11.2014 (č. l. 63) vyplýva, ţe skutkové a právne okolnosti daňového prípadu uvádzané ţalobcom v odvolaní v zásade predstavujú

ţalovaného opakované tvrdenia, ku ktorým sa ţalovaný vyjadroval uţ v predchádzajúcich daňových konaniach a v konkrétnom súdnom spore. Tieţ ţalovaný zdôraznil, ţe ťaţisko obsahu odvolania ţalobcu ani tak nesmeruje voči meritu prejednávanej veci, ako skôr k opätovnému zdôrazneniu nesúhlasu ţalobcu so skutočnosťou, ţe krajský súd nevyhovel jeho ţiadosti na prerušenie súdneho konania a na podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky o začatie konania o súlade zákona s ústavou. 15. Záverom ţalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v celom rozsahu potvrdil. IV. Právne názory odvolacieho súdu 16. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

§ 212v spojení s § 246c ods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tieţ „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je

ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné, pretoţe napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.), a preto postupom

§ 220v spoj.

s § 246c ods. 1 O.s.p. 8 1Sžf/11/2015 rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe z dôvodu uvedenom v § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. napadnuté rozhodnutie ţalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím

§ 250ja ods.

3 zrušil a vrátil mu späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.

1. Najvyšší súd sa celkom nestotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených ţalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj ţaloby, ktorou sa ţalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, je právna otázka, či je dôraz na totoţnosť platiteľa poplatku ako aj príspevku, ktorý kladie ţalovaný pri výklade ustanovenia § 10a zák. č. 170/2001 Z. z., správny a ústavne - konformný. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
2. Ţalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkami, ktoré ţalobca vyuţil na spochybnenie nepreverenia ústavnosti napadnutých ustanovení zák. č. 170/2001 Z. z., a aţ následne môţe pristúpiť k posúdeniu zákonnosti právnych záverov colného úradu, resp. ţalovaného smerujúce k vysloveniu napadnutého rozhodnutia.
3. Na prvom mieste ţalobca brojil proti záverom krajského súdu (viď bod č. 12 prvá a predposledná odráţka), ţe sa iba stotoţnil s odôvodnením ţalovaného bez uvedenia svojich argumentov, t. j. v rozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy, a s tým súvisí aj námietka, ţe návrh ţalobcu na podanie návrhu na začatie konania v zmysle čl. 125 ods. 1 ústavy na Ústavnom súde Slovenskej republiky krajský súd zamietol bez toho, aby sa týmto podnetom dostatočne zaoberal. K uvedeným námietkam musí Najvyšší súd poukázať na to, ţe ţalobca navrhol, aby krajský súd pre prípad, ţe sa stotoţní so záverom ţalobcu o rozpore ustanovenia § 10d ods. 2 zák. č. 170/2001 Z. z. s ústavou Slovenskej republiky, tak aby súdne konanie začaté na základe podanej ţaloby v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a v zmysle ustanovenia čl. 125 ods. 1 ústavy podal na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade citovaného ustanovenia § 10d ods. 2 s ústavou. 9 1Sžf/11/2015
4. Krajský súd nepochybne na ţiadosť ţalobcu reagoval, nakoľko uznesením č. k. lS/201/2012–23 zo dňa 24.10.2012, proti ktorému sa ţalobca odvolal, návrh na prerušenie konania zamietol. V nasledujúcom odvolacom konaní na Najvyššom súde odvolací súd uznesením č. k. 4Sţf/80/2012–31 zo dňa 11.12.2012 ustálil, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné, nakoľko krajský súd sa dostatočne zaoberal s procesným návrhom ţalobcu a tieţ sa vyslovil o nasledujúcom postupe v konaní.
5. Ďalej Najvyšší súd z napadnutého rozsudku zistil, ţe krajský súd sa v svojom odôvodnení zaoberal interpretáciou troch základných podmienok vyţadovaných dotknutým právnym predpisom na uplatnenie nároku na vrátenie poplatku uhradeného

ustanovenia § 7a ods. 1 zák. č. 170/2001 Z. z. v znení účinnom od

1. septembra
2. Konkrétne krajský súd na str. 7 rozsudku vymedzil zákonné podmienky na splnenie tohto nároku nasledovne: „Musí ísť o toho istého podnikateľa, ktorý Správe rezerv preukázateľne uhradil:
3. príspevok

§ 7azákona o núdzových zásobách ropy účinného do 31.

augusta 2011 a

1. súčasne ten istý podnikateľ v období od
2. septembra 2011 do
3. decembra 2011 uhradil poplatok

§ 7aods.

1 zákona o núdzových zásobách ropy účinného od

1. septembra 2011 a
2. súčasne ten istý podnikateľ zaplatil príspevok a poplatok, ktorý sa týka toho istého tovaru, to znamená, že totožnosť daňového subjektu, ktorý hradil príspevok, ako aj poplatok

ustanovení zákona číslo 170/2001 Z. z. musí byť zachovaná.“ 22. Ţalobca v súvislosti s vyššie uvedenou argumentáciou krajského súdu popri jej nedostatočnom odôvodnení namietal, ţe takto vykonaným výkladom ustanovení zák. č. 170/2001 Z. z. krajský súd nenaplnil podmienku legitímneho očakávania ţalobcu, ţe zákonodarca sa vysporiada s otázkou duplicitnej povinnosti uhradiť v rôznych časových obdobiach tak príspevok aj poplatok tak, ţe nedôjde k zmenšeniu jeho majetku v súlade s ústavnou poţiadavkou (viď čl. 20 ústavy). Naopak krajský súd oponoval uvedenej námietke ţalobcu tým, ţe zákonodarca zakotvil v citovaných ustanoveniach poţiadavku toho istého podnikateľa, t. j. zdôraznil totoţnosť 10 1Sžf/11/2015 daňového subjektu, ktorý hradil príspevok ako aj poplatok

ustanovení zák. č. 170/2001 Z. z., a táto základná poţiadavka musí byť

krajského súdu zachovaná.

1. Najvyšší súd sa nemôţe s takýmto výkladovým postupom krajského súdu stotoţniť z niţšie uvedených dôvodov. Predovšetkým musí zdôrazniť, ţe v oblasti správneho súdnictva v poslednom čase začína nadobúdať významné postavenie princíp dobrého výkonu verejnej správy. Tento záver tieţ nepochybne vyplýva z posledných dokumentov orgánov Európskej únie, ako je napríklad Uznesenie Európskeho parlamentu zo
2. decembra 2010 o dobrej správe vecí verejných so zreteľom na regionálnu politiku EÚ: postupy pomoci a kontroly zo strany Európskej komisie (2009/2231(INI)) (2012/C 169 E/03). V odbornej literatúre (Košičiarová, S. in: Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy, Iura Edition, 2012, resp. Machajová, J a kol. in: Všeobecné správne právo, 2007) sa zvýrazňuje kultivačný prínos tohto princípu na činnosti verejnej správy. Nakoľko však princíp dobrého výkonu verejnej správy je zakotvený najmä v medzinárodnoprávnych aktoch odporúčajúceho charakteru (predovšetkým Dohovor Organizácie Spojených národov proti korupcii z
3. októbra 2003 publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ako Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 434/2006 Z. z. alebo Odporúčanie Rady Európy č. Rec/2007/7 o dobrom výkone verejnej správy prijaté Výborom ministrov
4. júna 2007) bolo viackrát judikovaná jeho nezáväznosť, resp. odmietnutie v procese aplikácie pri obrane práv jednotlivca pred rozhodnutiami a konaním správnych orgánov.
5. Avšak Európsky súd pre ľudské práva vo svojom nedávnom rozsudku (časť III., body
6. aţ
7. rozsudok vo veci Harabin v. Slovensko z 20.11.2012, sťaţnosť č. 58688/11) vyzdvihol význam aj odporúčaní Rady Európy pre vnútroštátnu súdnu prax (najmä išlo o Odporúčanie Výboru ministrov členských štátov Rady Európy č. /2010/12 o sudcoch, poprípade Základné princípy nezávislosti súdnictva/OSN z roku 1985/) a tým ich aj akceptoval ako relevantné právne dokumenty (uvedená formulácia Najvyššiemu súdu naznačuje, ţe ide o formálne pramene práva).
8. Z pohľadu prejednávanej veci je preto celkom neudrţateľná predstava, a Najvyšší súd ju výkladovým prístupom „reductio ad absurdum“ ako takú odmieta, ţe by sa k odporúčaniam a rezolúciám orgánov Rady Európy malo pristupovať 11 1Sžf/11/2015 čisto pozitivisticky, tzn. vyzdvihnúť u týchto právnych aktov Rady Európy iba ich charakter predpisov „soft law“. Na tomto mieste musí Najvyšší súd zdôrazniť aj zodpovednosť orgánov štátnej moci za splnenie medzinárodnoprávnych záväzkov vyplývajúcich Slovenskej republike z členstva v Rade Európy (najmä s prihliadnutím na článok 1 písm. a/ a b/ v spojení s preambulou Štatútu Rady Európy). Preto pristupuje (prípad od prípadu) k odporúčania a rezolúciám Rady Európy, tzn. aj k Odporúčaniu Výboru ministrov Rady Európy Rec

čl. 46 ústavy (m.m. sp. zn. II. ÚS 50/01). 30. V súvislosti s uvedeným ďalej Najvyšší súd pociťuje nutnosť zdôrazniť, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky uţ vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 uviedol, ţe „v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd.

právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu

čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01).“

1. Tieţ Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 zo dňa 11.10.2007 zdôraznil, ţe „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky)“.
2. Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery je v prejednávanej veci nepochybné, ţe zákonodarca nepomyslel pri tvorbe doplňujúceho ustanovenia § 10d ods. 2 zák. č. 170/2001 Z. z. na právnu situáciu, ktorú ţalobca zaloţil zmluvou, t. j. ide o príklad medzery v práve (vacuum legis), ktorej výklad je limitovaný ústavnou poţiadavkou zakotvenou v čl. 2 ods. 3 ústavy. Ako uţ raz bolo uvedené (viď bod č. 4 a 5), predmetom zmluvy bola úprava vzájomných vzťahov medzi ţalobcom a spoločnosťou REAL v zmysle § 527 Obchodného zákonníka, pričom ţalobca ako ukladateľ minerálnych olejov 14 1Sžf/11/2015 aj po ich uskladnení spoločnosťou REAL zostával ich vlastníkom (t. j. mal zásoby vybraných ropných produktov), pokiaľ ich nepredal tejto spoločnosti (bod 2.5 zmluvy).
3. Tieţ je nepochybné, ţe zákonodarca novelizovanou úpravou uvedenou v § 7a ods. 1 a 2 zák. č. 170/2001 Z. z. v znení účinnom po 01.09.2011 v spojení s § 10d ods. 2 zaloţil oprávnenie podnikateľa, ktorý: - mal zásoby vybraných ropných produktov k 31.08.2011, - za tieto preukázateľne uhradil príspevok Správe rezerv a súčasne - splnil (t. j. alternatívne je prípustné, ţe aj zabezpečil splnenie povinnosti

§ 7a

predpisu účinného od 01 septembra 2011, na vrátenie poplatku z uvedených zásob ropných produktov. 34. Za situácie „vacuum legis“ je

Najvyššieho súdu celkom v súlade s ústavno- konformným výkladom slovného spojenia „mal ... podnikateľ“, ktorého obsah je najmä dispozičný (bol vlastníkom, bol správcom zákonodarcom vymedzenej veci, t. j. ropných produktov), tieţ rôzneho vymedzenia pojmu podnikateľ v jednotlivých časových verziách znenia zák. č. 170/2001 Z. z. a slobodou jednotlivca konať v zmysle čl. 2 ods. 3 ústavy taký výklad, ktorý potvrdí jednoznačný úmysel zákonodarcu uloţiť podnikateľom vymedzeným v ustanovení § 7a ods. 2 zák. č. 170/2001 Z. z. povinnosť jednorázovo odviesť v prospech verejných fondov zákonom stanovenú platbu poplatku (predtým príspevku) a následne priznať v dôsledku „nedokonalej“ právnej úpravy nárok na vrátenie duplicitne zaplatenej sumy do štátneho rozpočtu. 35. Ako bolo vyššie zdôraznené, z textu § 10d ods. 2 zák. č. 170/2001 Z. z. nevyplýva explicitne poţiadavka zákonodarcu, aby ten istý podnikateľ musel osobne, napríklad prostredníctvom svojho bankového účtu, uhradiť tak poplatok ako aj príspevok, ale

právneho názoru Najvyššieho súdu, ako je tomu aj v prejednávanej veci, postačuje na splnenie takto sformulovanej zákonnej poţiadavky aj zástupná úhrada, ktorú si ţalobca so spoločnosťou REAL dohodol prostredníctvom bodu 1 dodatku k zmluve. 36. Takýto výklad nie je

názoru Najvyššieho súdu za situácie „vacuum legis“ ani v rozpore s ustanoveniami § 55 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré v jeho Tretej časti upravujú spôsoby platenia daní, t. j. aj poplatkov (viď definičné ustanovenie § 2 písm. b/ Daňového poriadku). 15 1Sžf/11/2015 Potom je nutné nielen ustanovenie § 55 ods. 11 ale aj odsek 15 uvedeného Daňového poriadku vykladať v prospech právnej účinnosti zmluvnej voľnosti, ktorá bola vykonaná prostredníctvom uvedeného dodatku k zmluve. Iný výklad, t. j. akceptácie opakovanej úhrady v prospech verejných financií by za zistenej právnej situácie viedla k popretiu účelu právnej normy. Tento teleologický výklad krajský súd prehliadol a naopak uprednostnil pozitivistický výklad dotknutej právnej normy. Preto bolo úlohou Najvyššieho súdu uvedený nedostatok napraviť.

§ 7aods.

4 zák. č. 170/2001 Z. z. na správu tohto poplatku sa použije osobitný predpis, 9h) ak tento zákon neustanovuje inak.

§ 55ods.

11 Daňového poriadku správca dane je povinný prijať každú platbu, aj keď nie je vykonaná daňovým subjektom, a zaobchádzať s ňou rovnakým spôsobom, ako by ju zaplatil daňový subjekt. Ten, kto platbu za daňový subjekt vykonal, môže požiadať o jej preúčtovanie. Správca dane preúčtuje túto platbu na účet, ktorý mu pridelil na platbu dane, do 30 dní od podania žiadosti vo výške, v akej ju eviduje ako daňový preplatok; o vybavení žiadosti správca dane informuje toho, kto žiadosť podal. Za deň platby sa v tomto prípade považuje deň, keď bola platba odpísaná z účtu toho, kto platbu vykonal.

§ 55ods.

15 Daňového poriadku dohody uzatvorené o tom, že povinnosť

tohto zákona alebo osobitného predpisu 1) znáša namiesto daňového subjektu úplne alebo čiastočne iná osoba, nie sú pre správu daní právne účinné, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

1. Záverom Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môţu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje konajúci súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môţe zdať zloţité. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vţdy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Úlohou konajúceho súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť v zmysle zásady rímskeho práva „ius est ars boni et aequi“. 16 1Sžf/11/2015 V.
2. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok ţalobcu a stanoviska ţalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo vyššie uvedenom súdnom rozhodnutí (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä uţ v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1Sţp/1/2010, pri ktorom Najvyšší súd nezistil ţiaden relevantný dôvod, aby sa od jeho obsahu a vyslovených právnych názorov (viď účinky sledované v § 250ja ods. 4 a contrario odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty zásadne odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A- 24846/94, 34165/96 aţ 34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A- 48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom

§ 219ods.

2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom

§ 156ods.

l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. 39. O trovách odvolacieho ako aj prvostupňového súdneho konania rozhodol Najvyšší súd

§ 224ods.

1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p.,

ktorého úspešný ţalobca má právo na úplnú náhradu trov tohto konania.

1. Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá:
2. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právny zástupca ţalobcu listom z 20.10.2014 (č. l. 60) v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. vyčíslil a Najvyšší súd uznal: 1.
3. Trovy právneho zastúpenia na krajskom súde 1.1.
4. prevzatie a príprava právneho zastúpenia 1 úkon práv. pomoci 127,16 € 1.1.1.1.prislúchajúca náhrada reţ. paušálu 7,63 € 1.1.
5. podanie ţaloby 1 úkon práv. pomoci 127,16 € 1.1.2.1.prislúchajúca náhrada reţ. paušálu 7,63 € 1.
6. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde 1.2.
7. podanie odvolania 1 úkon práv. pomoci 127,16 € 1.2.1.1.prislúchajúca náhrada reţ. paušálu 8,04 € celkom: 404,78 € 17 1Sžf/11/2015
8. výška dane z pridanej hodnoty (20%) 80,96 € tzn. v celkovej sume trovy právneho zastúpenia 485,74 €
9. z náhrady súdneho poplatku 66,-- €
10. Nakoľko úspešný ţalobca bol zastúpený advokátom, je nutné

§ 149ods.

1 O.s.p. zaplatiť mu priznanú náhradu trov. 42. Najvyšší súd v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania ako aj so svojou dlhodobo ustálenou praxou neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie,

ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), pretoţe dôvodom podania tejto informácie správnym súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti moţného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246c ods. 1 O.s.p.) ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.) opravné prostriedky neprípustné s výnimkou prípadu úplnej jurisdikcie zakotvenej v ustanovení § 250ja ods. 5 O.s.p., a táto situácia v prejednávanej veci nenastala, potom nie je moţné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výrok rozhodnutia Najvyššieho súdu aplikovať. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.). V Bratislave, dňa 05. apríla 2016 Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová