← Slovensko

o vymoženie 368,45 eur s príslušenstvom

Obsah (7)§ 57§ 142§ 103§ 201§ 9§ 10§ 104

Najvyšší súd 2OboE/141/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., so sídlom v B., P., X. B., IČO: X., zastúpeného advokáts

§ 57ods. 2 Exekučného poriadku zastavil. 2 2Obo

E/141/2013 Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Ţiline, ako súd odvolací, napadnutým uznesením z

  1. 2013 č. k. 8CoE/67/2012-49 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a ţiadnemu účastníkovi trovy odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, ţe poţiada

článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbeţnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbeţnej otázke

článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného, nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbeţnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Odvolací súd ďalej zdôraznil, ţe povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu poţiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemoţno vykladať absolútne, t. j., ţe vnútroštátny orgán má vţdy a za akýchkoľvek okolností poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Zdôraznil, ţe predpokladom povinnosti začať konanie o predbeţnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, ţe táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. K prvej otázke odvolací súd uviedol, ţe okresný súd nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, práve naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doloţka bola alebo nebola 3 2OboE/141/2013 so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Aţ na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, ţe keďţe rozhodcovská doloţka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde je neprijateľnou spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. Z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu odvolací súd povaţoval druhú otázku odvolateľa za nie zásadnú pre rozhodnutie prejednávaného sporu, nie relevantnú, pretoţe spor po právnej stránke nedeterminuje. Ohľadom tretej otázky odvolací súd uviedol, ţe nie je dôvod mať pochybnosti o tom, ţe vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, ţe postupuje zákonným spôsobom) môţe svojím rozhodnutím zabrániť vymoţiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, ţe v prejednávanom prípade neexistuje potreba obrátiť sa s predbeţnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto tento návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Výrok o trovách konania sa zakladá

§ 142ods.

1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie konania podal oprávnený odvolanie z dôvodu, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), zlej interpretácie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a je nepreskúmateľné. Navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe odvolanie podal oprávnený skúmal, či sú splnené procesné predpoklady za splnenia, ktorých môţe o podanom odvolaní konať.

§ 103O. s.

p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). 4 2OboE/141/2013 Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní i napriek tomu, ţe ich Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava moţno povaţovať za predpoklady (existujúce tak na strane súdu ako i na strane účastníkov konania), ktoré musia byť nevyhnutne splnené, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania. Procesné podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma ex offo. Ak pri ich skúmaní dôjde k záveru, ţe v konaní ide o taký ich nedostatok, ktorý nemoţno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Medzi tieto procesné podmienky nepochybne patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejednanie veci vyplývajúca zo zákona. Z podania oprávneného, či uţ z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného prostriedku) ako i obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení ako aj argumentácie dôvodov a vymedzenia toho, čo účastník ţiada) moţno bez pochybností vyvodiť, ţe tento procesný úkon oprávneného v predmetnej veci, ktorým napadol uznesenie odvolacieho súdu je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O. s. p.

§ 201veta prvá O.

s. p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

§ 9ods.

1 O. s. p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy. Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere neţ patrila medzi zamestnávateľom a príjemcom tejto dávky

právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O. s. p.).

§ 10ods.

1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov.

§ 10ods.

2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky. 5 2OboE/141/2013 Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu rozhodnutím súdu prvého stupňa sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (§ 9 ods. 2 O. s. p.). V predmetnej veci rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je rozhodnutím súdu odvolacieho vydaného v rámci odvolacieho konania, počas ktorého odvolací súd môţe vydávať viaceré rozhodnutia, avšak po začatí odvolacieho konania v takom prípade vţdy koná ako súd odvolací. Funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávneného preto nie je daná. Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá inak patrí do právomoci súdu predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu odvolacieho súdu

§ 104ods.

1 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil oprávnený, a preto mu vznikla povinnosť hradiť trovy odvolacieho konania povinnému (§ 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretoţe mu ţiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, 31. júla 2014 JUDr. Beata Miničová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.