Najvyšší súd Slovenskej republiky 1Sdo/17/2015 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: IRON CLUB, s.r.o., so sídlom Košice, Rastislavova 80, Košice, IČO: 43 968 945, právne zastúpený: Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 68, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného zo dňa
- novembra 2012, a o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
- októbra 2015, sp. zn. 3Sžf/103/2014, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o dovolaní z a s t a v u j e . Účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. O d ô v o d n e n i e : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa
- októbra 2015, sp. zn. 3Sţf/103/2014, potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa
- mája 2014, č.k. 6S/4/2013-78 a ţalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Krajský súd uvedeným rozsudkom podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa sa domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia ţalovaného zo dňa 28, novembra 2012 a dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Košice zo dňa 23.08.2012, ktorým tento podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb,“) v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) vyrubený rozdiel dane v sume 3281,25 € za zdaňovacie obdobie október 2008 ţalobcovi zmenil tak, ţe časť výroku „vyrubuje rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2008 v sume 3281,25 €“. Rozdiel dane v sume 3281,25 € platiteľ dane z pridanej hodnoty uhradil v plnej výške dňa 18.08.2010“, znie: „nepriznáva nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie október 2008 v sume 73.722,79 € a určuje vlastnú daňovú povinnosť v sume 3281,25 €“. Ţalobca proti uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (zo dňa
- októbra 2015, sp. zn. 3Sţf/103/2014) podal dovolanie. Ţiadal, aby Najvyšší súd 2 1Sdo/17/2015 Slovenskej republiky ako súd dovolací rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
- 2015, sp. zn. 3Sţf/103/2014 a jemu predchádzajúce rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa
- 2014, č. k. 6S/4/2013-78 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
- októbra 2015, sp. zn. 3Sţf/103/2014 bolo právoplatne ukončené súdne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného správneho orgánu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku – ustanovujúcej správne súdnictvo. Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal dovolanie ţalobcu a dospel k záveru, ţe konanie o ňom treba zastaviť. Pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa primerane pouţijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona; opravný prostriedok je v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené (§ 246c ods. 1, prvá a druhá veta O.s.p.). Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný (§ 246c ods. 1 tretia veta O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. ( § 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzajúc s citovanej právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo vyplýva, ţe proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný, teda vychádzajúc zo znenia právnej normy upravujúcej prípustnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu najvyššieho súdu je zrejmé, ţe proti rozhodnutiu najvyššieho súdu nie je prípustný tak riadny ako aj mimoriadny opravný prostriedok a súčasne zo ţiadneho ustanovenia piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v správnom súdnictve. Z uvedeného plynie záver, ţe najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom a teda ako súd dovolací nemá právomoc konať, z ktorých dôvodov neprípustnosť dovolania je prekáţkou ďalšieho konania v danej veci pred najvyšším súdom. Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 104 ods. 1 v spojení s § 246c O.s.p. konanie vo veci zastavil, keďţe nemal právomoc konať vo veci samej. Pre úplnosť najvyšší súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
- februára 2010 číslo II. ÚS 65/2010 k prípustnosti dovolania v správnom súdnictve. V jeho publikovanom znení Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje výklad 3 1Sdo/17/2015 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné, ako súladný so základným právom na súdnu ochranu. V odôvodnení uznesenia sa zaoberal aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 283/07, ktorým bol na určitý čas vyjadrený opačný právny názor na prípustnosť dovolania. Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 283/07 zrušil uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania dôvodiac, ţe tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú aj na súdne rozhodnutia vydané podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku. Argumentácia IV. senátu ústavného súdu bola zaloţená na texte záhlavia ustanovenia § 237 O.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sú naplnené zmätočné dôvody. Týmto nálezom ústavný súd nepochybne autoritatívne dal na vedomie nielen konkrétnemu sťaţovateľovi vo veci sp. zn. IV. ÚS 283/07, ţe jeho sťaţnosť bola úspešná, ale zároveň (prostredníctvom internetu) tým oznamoval aj eventuálnym sťaţovateľom, ţe do budúcna môţu podať dovolanie zo zmätočných dôvodov proti rozhodnutiu správneho súdu v prípade, ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi. Zároveň tým aj najvyššiemu súdu naznačil, aby zmenil koncepciu prípustnosti dovolania v správnych veciach. Ústavný súd v uznesení zo
- februára 2010 číslo II. ÚS 65/2010, ale uviedol, ţe otázka prípustnosti dovolania v správnom súdnictve mala byť pôvodne predmetom konania o zjednotení právnych názorov. Z rozpravy pléna ústavného súdu však vyplynulo, ţe citovaný nález ústavného súdu bol ojedinelým v inak konštantnej judikatúre ústavného súdu akceptujúcej neprípustnosť dovolania v správnych veciach, a preto nie je nevyhnutné vyuţiť procedúru zjednocovania právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát akceptoval uvedený právny názor v náleze sp. zn. IV. ÚS 208/08 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 274/
- Ústavný súd Slovenskej republiky v doterajšej judikatúre vyslovil právny záver, podľa ktorého „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“ (II. ÚS 87/09, IV. ÚS 208/08). Ústavný súd taktiež vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že: „v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho 4 1Sdo/17/2015 súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe“ (IV. ÚS 208/08). Podanie dovolania v správnom súdnictve preto ani s poukazom na uznesenie IV. ÚS 283/07 neprichádza do úvahy. V dôsledku tohto právneho názoru ústavného súdu nedošlo k zmene v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, a preto bolo konanie vo veci zastavené pre nedostatok podmienok konania. O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol v zmysle § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretoţe konanie bolo zastavené a u ţiadneho z účastníkov nezistil zákonný nárok na ich náhradu. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 5:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
- mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa
- februára 2016 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Alţbeta Šnóriková 5 1Sdo/17/2015