Najvyšší súd 2 Cdo 49/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. M., bývajúceho v M., zastúpeného Mgr. Z., advokátkou v B. proti ţalovanej R., so sídlom v B., zastúpenej JUDr. J., advokátom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 7 C 136/2006, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo
- januára 2013 sp. zn. 4 Co 47/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia, v sume 118,92 € na účet JUDr. J., advokáta v B., do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava II rozsudkom z
- októbra 2010 č.k. 7 C 136/2006-233 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 2 500,- € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh zamietol s tým, ţe o trovách konania rozhodne aţ po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Dospel k záveru, ţe ţalovaná neoprávnene zasiahla do práva ţalobcu na ochranu osobnosti, najmä jeho občianskej cti, dobrého mena a ľudskej dôstojnosti tým, ţe v článku uverejnenom v denníku N.
- júna 2003 s názvom „Našiel sa podnikateľ Š. v policajnom úkryte“ uviedla o ţalobcovi, ţe je podnikateľ s mafiánskymi spôsobmi, ţe si proti svojmu spoločníkovi objednal podsvetie, ţe ho dolapila polícia, keď išiel zaplatiť podsvetiu za objednané sluţby, ktorými malo byť ťaţké ublíţenie na zdraví dvoch osôb. Konštatoval, ţe aj keď ţalovaná neuviedla celé meno ţalobcu, neuverejnila jeho fotografiu, uviedla také identifikačné údaje, ako M., člen dozornej rady C., na základe 2 2 Cdo 49/2015 ktorých osoby, ktoré ţalobcu poznajú, mohli vedieť, ţe sa v článku píše o ţalobcovi, čo mal preukázané aj svedeckými výpoveďami. Navyše aj osoby, ktoré ţalobcu vôbec nepoznali, mohli zistiť, ţe sa jedná o neho nahliadnutím do obchodného registra. Pokiaľ ţalovaná poukázala na to, ţe informácie, ktoré boli uverejnené v napadnutom článku, boli uverejnené uţ deň pred tým v elektronických médiách, mal za to, ţe na zodpovednosť vydavateľa periodika za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti nemá vplyv to, či aj v iných médiách boli uverejnené tvrdenia a informácie, ktoré boli uverejnené v jeho periodiku, ale len prípadne by to mohlo byť zohľadnené pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. pri rozhodovaní o jej priznaní. Napriek tomu, ţe ţalobca nebol nikdy uznaný vinným zo spáchania predmetného skutku, ţalovaná vo svojom denníku uverejnila informáciu, ţe je podnikateľ s mafiánskymi spôsobmi, ţe si proti svojmu spoločníkovi objednal podsvetie, ţe ho dolapila polícia, keď išiel zaplatiť podsvetiu za objednané sluţby, ktorými malo byť ťaţké ublíţenie na zdraví dvoch osôb. Mal za to, ţe pri uverejnení tak závaţnej informácie sa ţalovaná nemôţe odvolávať na realizáciu slobody prejavu a na prinášanie informácii o veciach verejného záujmu. Vyslovil, ţe právoplatným rozsudkom súdu nepreukázaná trestná činnosť je nielen neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti, ale zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Média musia dbať na to, ţe akákoľvek informácia obsahujúca meno osoby, resp. také jej identifikačné údaje o tejto osobe, na základe ktorých je moţné ju spoznať v akomkoľvek štádiu trestného konania, pokiaľ nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu o vine tejto osoby, môţe predstavovať citeľný zásah do práva tejto osoby na ochranu jej osobnosti, najmä pokiaľ táto osoba nie je osobou verejného záujmu, pričom aj hodnotiaci úsudok musí mať svoj skutkový základ. Za daných okolností pri hľadaní rovnováhy a proporcionality medzi právom ţalobcu na ochranu osobnosti a právom ţalovanej na slobodu prejavu, dospel k záveru, ţe v danom prípade bolo potrebné uprednostniť právo ţalobcu na ochranu osobnosti, pričom išlo o informáciu spôsobilú „pošpiniť“ dobré meno a česť tejto osoby, ku ktorej očisteniu nemá ako dôjsť, pokiaľ následne nie je v tlači uverejnená informácia o tom, ţe bolo zastavené trestné stíhanie voči tejto osobe. Ţalobcom poţadované zadosťučinenie formou ospravedlnenia v zmysle § 13 ods. 1 OZ, keď tento ţiadal, aby bola ţalovanej uloţená povinnosť strpieť, aby ţalobca dal na jej náklady k dispozícii dvom tuzemským tlačovým agentúram a trom tlačovým periodikám vydávaným v Slovenskej republike podľa výberu ţalobcu na uverejnenie poţadované ospravedlnenie bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom odôvodnil, prečo ţiada uverejniť ospravedlnenie v iných médiách, ako tých, ktorých vydavateľom je ţalovaná, povaţoval za neprimerané. Pri 3 2 Cdo 49/2015 rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadol na to, ţe k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti ţalobcu došlo v denníku s vysokým nákladom a čitateľnosťou, preto intenzitu zásahu a rozsah nepriaznivých následkov povaţoval za vysoké. Mal za to, ţe nepostačuje iné zadosťučinenie, ako v peniazoch. Ţalobcom poţadovanú náhradu nemajetkovej ujmy však povaţoval za neprimerane vysokú, ktorej výšku ţalobca ani dostatočne neodôvodnil a nepreukázal. Nemal za preukázané, ţe by v dôsledku neoprávneného zásahu ţalovanej do práva ţalobcu na ochranu osobnosti došlo k zhoršeniu jeho postavenia v rodine. Pokiaľ ide o pracovnú a podnikateľskú oblasť ţivota ţalobcu, z výpovedí svedkov zistil, ţe všetky firmy, ktoré ţalobca zaloţil spolu s Ing. S., dodnes fungujú, ţiadna neskončila v konkurze, splatili všetky svoje dlhy. Výpovede svedkov Ing. S. a Ing. C., ţe firmy, v ktorých ţalobca pôsobil, začali mať po uverejnení článku problémy s bankami, nechceli im poskytovať úvery, resp. im zniţovať limity, ţe sa zmenilo správanie obchodných partnerov, prestali im dôverovať, platiť, ustupovali od projektov, poţadovali väčšie úroky, odchádzali im zamestnanci, nemal podloţené dôkazmi. Po vyhodnotení výpovedí vypočutých svedkov dospel k záveru, ţe tieto do istej miery potvrdzujú, ţe došlo k zníţeniu váţnosti ţalobcu v širšej spoločnosti, ako aj v podnikateľskej sfére v dôsledku napadnutého článku, čo v spojení s intenzitou tohto zásahu odôvodňuje potrebu priznania náhrady. Pri určení výšky tejto náhrady prihliadol aj na tú skutočnosť, ţe ţalobca podal návrh na ochranu osobnosti aţ tri roky po uverejnení predmetného článku, z prvých štyroch pojednávaní sa ospravedlnil, z čoho mal za to, ţe týmto postupom ţalobca zmaril dostatočne včasnú nápravu negatívnych následkov neoprávneného zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti poskytnutím morálneho zadosťučinenia. Za dostatočnú náhradu nemajetkovej ujmy povaţoval náhradu v sume 2 500,- €. Preto návrh vo zvyšnej časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. Na odvolania ţalobcu a ţalovanej Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo
- januára 2013 sp. zn. 4 Co 47/2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe pri hľadaní rovnováhy a proporcionality medzi právom ţalobcu na ochranu osobnosti a právom ţalovanej na slobodu prejavu bolo potrebné uprednostniť právo ţalobcu na ochranu osobnosti. Voči ţalobcovi bolo
- marca 2003 vznesené obvinenie z prípravy trestného činu ublíţenia na zdraví podľa § 7 ods. 1 k § 222 ods. 1 Tr. zák., avšak trestné stíhanie bolo voči nemu zastavené, nebol uznaný vinným zo spáchania trestného činu. Treba poukázať na to, ţe ţiadne štádium trestného stíhania, ktoré nebolo právoplatne skončené, neodôvodňuje informácie obsahujúce meno 4 2 Cdo 49/2015 osoby, resp. také identifikačné údaje o tejto osobe, na základe ktorých je ju moţné spoznať, pokiaľ nedôjde k právoplatnému rozhodnutiu o vine tejto osoby. Pokiaľ sa ţalovaná odvolávala na to, ţe vychádzal z informácii poskytnutých vtedajším ministrom vnútra a viceprezidentom PZ SR, odvolací súd uviedol, ţe ţalobca nenapadol výroky, ktoré sú citáciou výrokov uvedených osôb. Taktieţ nebola dôvodná obrana ţalovanej, ţe uverejnené informácie o ţalobcovi boli uverejnené deň pred uverejnením článku vo všetkých elektronických médiách, na ktorú skutočnosť moţno prihliadať len pri posudzovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy. Odvolací súd ďalej poznamenal, ţe najdôleţitejšou obsahovou náleţitosťou je petit. V ňom ţalobca uvádza, ako chce, aby súd o jeho návrhu rozhodol, resp. ako by mal znieť výrok rozsudku. Stanovuje ním zároveň rozsah poţadovanej súdnej ochrany a určuje súdu medze toho, o čom a ako má rozhodnúť. Pretoţe v podstate ide o návrh súdneho výroku, kladie zákon na formuláciu petitu určité poţiadavky, rešpektovaním ktorých sa zabezpečuje presnosť a určitosť (teda aj vykonateľnosť) výrokov rozsudkov. Presný a určitý petit je pre súd rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môţe prekročiť len v taxatívne vymedzených prípadoch (§ 153 ods. 2 O.s.p.). Ţalobný petit (návrh výroku rozsudku súdu) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný. Pokiaľ je tento nesprávny, t.j. vymedzenie práv im zodpovedajúcich povinností v ňom obsiahnutých je nepresné, prevzatie takéhoto petitu do výroku rozhodnutia by malo za následok nevykonateľnosť rozhodnutia. Uvedené poţiadavky nie sú formálne, ale nevyhnutné pre výsledok konania, teda pre to, aby rozhodnutie bolo vykonateľné a aby mohli nastať účinky zamýšľané navrhovateľom (I. ÚS 233/97). Pokiaľ ide o petit návrhu na morálne zadosťučinenie formou uverejnenia ospravedlnenia, forma a navrhovaný spôsob musí byť primeraný forme uverejnenia výrokov a nimi spôsobenému zásahu, čo v danom prípade zo strany ţalobcu navrhované nebolo a odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa o neprimeranosti a neodôvodnenosti ţalobcom poţadovaného petitu, neadekvátnemu s uverejnením výrokov v predmetnom článku daného denníka. Námietka ţalobcu, ţe súd prvého stupňa mohol jeho nároku vyhovieť v uţšom zmysle a v ostatnej časti týkajúcej sa priznania morálneho zadosťučinenia jeho návrh zamietnuť, preto nebola dôvodná, pretoţe petitom návrhu ţalobcu na morálnu satisfakciu formou ospravedlnenia je súd viazaný a nemôţe si ho upravovať. Aj v časti priznania nemajetkovej ujmy a jej výšky sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa stotoţnil. Ţalobcom uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy bola neprimeraná a túto náleţite neodôvodnil a v konaní nepreukázal. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania 5 2 Cdo 49/2015 odvolací súd nerozhodol vzhľadom k tomu, ţe rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p. a o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol, aby dovolací súd rozsudky súdov niţšieho stupňa v časti, ktorou súd prvého stupňa vo zvyšku návrh zamietol a odvolací súd tento výrok súdu prvého stupňa potvrdil, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil v súlade s ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. najmä tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., keďţe sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Namietal, ţe odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho odvolacími námietkami, najmä v spojitosti s vykonaným doplneným dokazovaním, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Vyjadril presvedčenie, ţe súdy sa pri vydaní napadnutých výrokových častí rozhodnutí výrazne odchýlili od ustálenej rozhodovacej súdnej praxe. Napokon dovolateľ namietal aj nesprávne právne posúdenie otázok morálneho zadosťučinenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdmi niţšieho stupňa. Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu navrhla dovolaciemu súdu, aby predmetné dovolanie odmietol, keďţe dovolateľ neuviedol ţiadne také skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a zároveň dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/) O.s.p. Taktieţ si uplatnila náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). 6 2 Cdo 49/2015 V preskúmavanej veci dovolateľ napadol rozhodnutie odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
- Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe dovolateľ namieta nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov niţšieho stupňa, odchýlenie sa od ustálenej rozhodovacej súdnej praxe (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), postup pri vykonaní dokazovania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ako aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). 7 2 Cdo 49/2015 Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutých rozhodnutí súdov niţšieho stupňa, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Dovolaním napadnuté rozhodnutie spĺňa poţadované náleţitosti, uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Napokon treba dodať, ţe za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu. Pokiaľ ţalobca namieta, ţe rozhodnutia súdov niţšieho stupňa sú v nesúlade s doterajšou ustálenou praxou všeobecných súdov, čo má za následok ich nepredvídateľnosť dovolací súd poznamenáva, ţe ţalobca neuvádza ţiadne konkrétne rozhodnutia súdov, s ktorými by mali byť napadnuté rozhodnutia v nesúlade bez prípadného riadneho odôvodnenia odklonu od ustálenej judikatúry. Ţalobca ani neuviedol, s akými ustálenými 8 2 Cdo 49/2015 právnymi názormi sa súdy niţšieho stupňa dostali do rozporu. Ani táto námietka dovolateľa preto nie je spôsobilá zaloţiť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ ţalobca argumentuje údajnými nesprávnosťami, ku ktorým podľa jeho názoru došlo v procese zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností, dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). K námietke ţalobcu, ţe v konaní došlo k tzv. inej (v § 237 O.s.p. neuvedenej) vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd uvádza, ţe pokiaľ k vade tejto povahy došlo (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohla zaloţiť prípustnosť dovolania, lebo nejde ani o znak alebo atribút rozsudku uvedeného v ustanovení § 238 O.s.p., proti ktorému je dovolanie prípustné, ani o procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Iná vada konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), je síce relevantný dovolací dôvod, úspešne ho ale moţno uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní. Takáto vada sama o sebe (i keby k nej skutočne došlo) prípustnosť dovolania nezakladá. Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné 9 2 Cdo 49/2015 dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalovaná mala v dovolacom konaní úspech, preto jej patrí právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaná si náhradu trov dovolacieho konania uplatnila a ich výšku vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi niţšieho stupňa) za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia z
- júna 2013 [§ 13a ods. 2 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Pri určení odmeny za tento úkon právnej sluţby vychádzal z tarifnej odmeny vyplývajúcej z § 10 ods. 1 a 8 vyhlášky a jej výšku za 1 úkon právnej sluţby určil sumou 118,92 € [t.j. 91,29 € (§ 10 ods. 1 a 8 vyhlášky) + reţijný paušál 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + DPH 19,82 € predstavuje spolu 118,92 €], pričom za tarifnú hodnotu povaţoval sumu 2 000 € (§ 10 ods. 8 vyhlášky). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- januára 2016 JUDr. Viera P e t r í k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová