potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.), a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. 2 Cdo 108/2015 9 Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu ţalobcu v prevyšujúcej časti zamietli. Zhodli sa na tom, ţe ţalobca sa dovolal relatívnej neplatnosti úkonu (uzavretia kúpnej zmluvy medzi ţalovanou 1/ a ţalovaným 4/ dňa 3.12.2009) návrhom doručeným súdu dňa 25.1.2013, keď návrh na vyslovenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy bol podaný po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej lehoty. Táto začala plynúť dňom, kedy došlo k uzavretiu právneho úkonu a nie aţ odo dňa rozhodnutia Správy katastra L. o povolení vkladu vlastníckeho práva tak ako to tvrdil ţalobca. Rozhodnutie správy katastra totiţ nie je predpokladom platnosti úkonu (§ 44 OZ), ale je iba podmienkou jeho účinnosti (§ 47 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ ţalobca v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalobcu), keď uviedol, ţe k zásahu do práv spoluvlastnícka dochádza uţ v okamihu uzatvorenia právneho úkonu (kúpnej zmluvy) lebo vtedy vznikol právny dôvod, ktorý je základom porušenia predkupného práva. Okamih, kedy došlo k porušeniu práva nemoţno posúvať aţ do dňa zápisu vlastníckeho práva do katastra, pretoţe sa jedná uţ o módus, ktorým sa úradne završuje súkromnoprávny úkon a ktorý má právny význam len pre prevod vlastníckeho práva a nie pre právny úkon ako taký. Premlčacia doba začína plynúť teda objektívne a nie je nijak závislá od subjektívnej vedomosti oprávneného subjektu. Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené 2 Cdo 108/2015 10 v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 62/2010, sp.zn. 2 Cdo 97/2010, sp.zn. 3 Cdo 53/2011, sp.zn. 4 Cdo 68/2011, sp.zn. 5 Cdo 44/2011, sp.zn. 6 Cdo 41/2011 a sp.zn. 7 Cdo 26/2010). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol (týka sa časti potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu, ktorým okresný súd návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol) podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalobca nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo ţalovaným 1/ a 4/ a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalovaní 1/ a 4/ podali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd im priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ich zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.