ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p. Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom – z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.).
f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu 3 6 Cdo 389/2014 predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie, ktorým bolo zastavené konanie pre neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky konania, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny.
1 veta tretia O. s. p., ak je účastníkom právnická osoba, návrh musí obsahovať názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené.
1 veta prvá O. s. p. sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka , aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. Z citovaného ustanovenia § 43 ods. 1 veta prvá O. s. p. vyplýva povinnosť súdu skúmať, či podanie nie je nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné, teda, či nie je vadné. Ak podanie trpí takýmto nedostatkom, je povinnosťou súdu vyzvať účastníka na jeho odstránenie. O nesprávne podanie ide aj vtedy, ak v návrhu na začatie konania (v žalobe) je medzi údajmi označujúcimi účastníka konania – právnickú osobu – rozpor. Tento rozpor môže byť založený napríklad nesúladom medzi názvom právnickej osoby a identifikačným číslom prislúchajúcim subjektu s iným názvom. Pokiaľ totiž identifikačné číslo (IČO) je zákonom vyžadovanou náležitosťou, ktorou musí byť v návrhu označený účastník konania, ak je ním právnická osoba, potom je povinnosťou súdu skúmať, nielen to, či návrh obsahuje tento údaj (teda samotné IČO), ale aj to, akému subjektu vo verejne prístupných registroch prislúcha uvedené identifikačné číslo, a či medzi názvom tohto subjektu a názvom označeného účastníka konania je zhoda. Ak tomu tak nie je, súd musí dať možnosť tomu, kto podanie urobil, túto vadu odstrániť. V preskúmavanej veci bolo zo žaloby zrejmé, že medzi názvom žalovaného a identifikačným číslom bol zjavný rozpor. Za žalovaného bol totiž označený subjekt s názvom „M.“, so sídlom „B.“ a s identifikačným číslom „X.“. Z registra organizácií vedeného Štatistickým úradom Slovenskej republiky bolo bez akýchkoľvek ťažkostí zistiteľné, že uvedené IČO prislúcha subjektu s názvom „H.“, so sídlom v B.. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že uvedenú nesprávnosť odstránila sama žalobkyňa písomným podaním zo 6. 7. 2012 ( č. l. 22). Súd prvého stupňa namiesto toho, aby postupoval
citovaného ustanovenia 4 6 Cdo 389/2014 § 43 ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 79 ods. 1 veta tretia O. s . p., resp. aby bez ďalšieho akceptoval písomné podanie žalobkyne o spresnení označenia žalovaného, nesprávne zastavil konanie pre neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky, hoci o žiaden takýto nedostatok nešlo. Tým, že odvolací súd v odvolacom konaní tento nedostatok neodstránil, ale riadiac sa nesprávnym názorom o bezvadnosti žaloby uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení konania potvrdil, bolo konanie pred oboma súdmi ako celok postihnuté vadou vyplývajúcou z § 237 písm. f/ O. s. p., spočívajúcou v odňatí možnosti žalobkyne konať pred súdom. Nesprávnym zastavením konania bolo zároveň porušené jej základné právo na spravodlivú ochranu práv v zmysle článku 48 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky. So zreteľom na uvedené dovolací súd
1 O. s. p. uznesenie odvolacieho súdu, ako aj rovnakou vadou postihnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.