1 písm.
rozpisu určeného ŢSK. Krajský súd rozsudkom z 11. apríla 2014, č.k. 6S/71/2013-96, zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania rozhodnutia ţalovaného a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, ţe nepovaţoval za dôvodné tvrdenia ţalobcu, ţe hoci Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. PL. ÚS 113/2011-74, nevyhovel návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 79 ods. 1 písm.
ním určeného cenníka). Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnom Náleze jednoznačne povedal, ţe vykonaním testu proporcionality je moţné konštatovať, ţe napadnutá právna norma je primeraná zamýšľanému cieľu, pretoţe reálny výkon nepretrţitej lekárskej sluţby prvej pomoci má pre spoločnosť zásadný význam. Neuzavretie predloţenej zmluvy o spolupráci, ktorá je
ţalobcu v rozpore so zákonom, nemá
názoru krajského súdu, vplyv na vznik povinnosti nastúpiť lekársku sluţbu prvej pomoci zo zákona (teda aj bez uzatvorenia zmluvy). V tejto súvislosti krajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sţ/158/2002 zo dňa 6. mája 2003, v ktorom tento súdu okrem iného uviedol, ţe „neuzavretím zmluvy o vykonávaní lekárskej sluţby prvej pomoci, resp. odmietnutím jej podpísania sa ţalobca uvedenej zákonnej povinnosti nezbavuje. Svoj nesúhlas, a to aj oprávnený s podmienkami 3 9Sžso/55/2014 zmluvy, nebol ţalobca oprávnený vyjadriť odmietnutím nastúpiť výkon lekárskej sluţby prvej pomoci, lebo uvedená povinnosť mu vyplynula priamo zo zákona.“ Krajský súd mal síce zhodne so ţalobcom za to, ţe predloţená zmluva o spolupráci, (resp. dve zmluvy)
Obchodného zákonníka, bola v rozpore s § 3 ods. 4 zákona o poskytovateľoch, táto skutočnosť však nemá ţiaden vplyv na vznik povinnosti nastúpiť lekársku sluţbu prvej pomoci v určenom čase a mieste
rozpisu sluţieb samosprávnym krajom. To isté sa týka aj odmeňovania, na ktoré ţalobca poukazuje, pričom uvádza, ţe sa cíti byť ako privátny lekár diskriminovaný voči iným poskytovateľom, ktorí majú uzatvorené zmluvy so zdravotnými poisťovňami. Tieto námietky ţalobcu sa všetky týkajú len podmienok samotnej zmluvy, nie však vzniku jeho povinnosti nastúpiť na lekársku sluţbu prvej pomoci zo zákona a sankciu za nenastúpenie (administratívne trestanie), ktorá je predmetom tohto konania.
názoru krajského súdu, zákon síce nezaväzuje ţalobcu na uzatvorenie akejkoľvek zmluvy upravujúcej ich právny vzťah, pokiaľ sa však tieto subjekty nedohodnú na znení zmluvy, neznamená to, ţe poskytovateľ - ţalobca nemá povinnosť nastúpiť na výkon lekárskej sluţby prvej pomoci. Povinnosť vykonávať lekársku sluţbu prvej pomoci vyplýva z § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch, pričom toto ustanovenie má kogentný charakter a je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom (viď Nález Ústavného súdu SR). Ţalobca by,
názoru krajského súdu, vykonaním lekárskej sluţby prvej pomoci neporušil § 3 ods. 4 zákona o poskytovateľoch, pretoţe zdravotnícke povolanie sa vykonáva aj na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (§ 3 ods. 4 písm.
ktorej z bezprávneho konania nemôţe vzniknúť konanie hodné právnej ochrany. Uvedené ustanovenie zákona o poskytovateľoch zaväzuje ţalobcu sluţbu vykonávať, ale nezaväzuje ho vykonávať ju inak ako v pracovnoprávnom vzťahu a bez akejkoľvek právnej ochrany. Štát, ktorý mu vo verejnom záujme túto povinnosť ukladá a chce jej plnenie od ţalobcu vynucovať, je povinný zabezpečiť mu primeranú ochranu jeho práv a kompenzáciu aspoň pribliţne rovnakú ako v prípade iných osôb v obdobnom postavení. Výkon sluţby prvej pomoci je výkonom činnosti v prospech inej osoby (príslušného poskytovateľa lekárskej sluţby prvej pomoci), ktorý z tejto činnosti realizuje ako podnikateľ svoj vlastný zisk. Povinnosť vykonávať sluţbu prvej pomoci znamená pre ţalobcu iba to, ţe je povinný venovať určitý čas (ktorý by inak bol jeho voľným časom) vykonávaniu sluţby prvej pomoci vo verejnom záujme. To je všetko. Súčasťou tejto povinnosti ţalobcu nie je vykonávať ju bezplatne a bez akejkoľvek právnej ochrany ohľadom bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Je úlohou štátu zabezpečiť mu minimálne spravodlivú kompenzáciu a bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Ak uţ štát toto nezabezpečí ţalobcovi priamo, je povinný aspoň poskytnúť súdnu ochranu konaniu, ktorým sa ţalobca snaţí (v rámci mantinelov platnej ústavy a zákonov) zabezpečiť si túto ochranu sám. Krajský súd
názoru úplne ignoroval povinnosť ústavne konformného uplatňovania zákonov
čl. 150 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky; a legalizoval nezákonný spôsob výkonu zdravotníckeho povolania, čím núti ţalobcu porušovať svoje povinnosti
4 zákona o poskytovateľoch a odopiera mu právo na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Ţalobca nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky sa pri posudzovaní ústavnosti § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch zaoberal otázkou odmeňovania lekárov za sluţbu prvej pomoci iba „okrajovo“.
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 113/2011, uloţenie povinnosti poskytovateľom zdravotnej starostlivosti
1 písm. v) zákona 5 9Sžso/55/2014 o poskytovateľoch, v súlade s ktorou sú nútení konať pod hrozbou sankcie
Zákona o poskytovateľoch vo všeobecnosti spĺňa vyššie podmienky primeranosti, vhodnosti a potrebnosti (a je tak ústavne konformné) vo vzťahu k tým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti: (a), ktorí sú zaradení do verejnej minimálnej siete poskytovateľov
zákona o poskytovateľoch a bol im pridelený zdravotný obvod
22 a ods. 23 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v platnom znení (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“); a zároveň (b) s ktorými má kaţdá zdravotná poisťovňa povinnosť uzavrieť zmluvy o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti
1 a ods. 2 zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach v platnom znení (ďalej len „zákon o zdravotných poisťovniach“); a zároveň (
1 písm. v) zákona o poskytovateľoch),
názoru Ústavného súdu vysloveného v rozhodnutí pod sp. zn. PL. ÚS 113/2011, vyvaţujú a ospravedlňujú zásah do základných práv Posudzovanej skupiny poskytovateľov zdravotnej starostlivosti vo forme uloţenia zákonnej povinnosti vykonávať lekársku sluţbu prvej pomoci
1 písm.
1 písm. v) zákona o poskytovateľoch vo vzťahu k poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorí nepatria do Posudzovanej skupiny poskytovateľov. Právny poriadok Slovenskej republiky však umoţňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť aj bez uzatvorenia (a bez moţnosti uzatvorenia) zmluvy so zdravotnou poisťovňou. V podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky sa tak legitímne vytvorila skupina poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, medzi ktorých patrí aj žalobca, ktorí sú za kvalitu svojich služieb odmeňovaní v plnej výške pacientmi bez potreby uzatvorenia zmluvy so zdravotnou poisťovňou a s tým súvisiacich administratívnych nákladov a záťaţe. Takýmto poskytovateľom preto nie sú vyplácané mesačné kapitačné platby vôbec a ich zaradenie do rozpisu lekárskych služieb prvej pomoci za rovnakých podmienok ako poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorým sú vyplácané mesačné kapitačné platby jednoznačne predstavuje diskrimináciu v rozpore s čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy a čl. 14 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“). Vo vzťahu k tejto skupine poskytovateľov nemoţno argumentovať ani kontraktačnou povinnosťou zdravotných poisťovní
1 a ods. 2 Zákona o zdravotných poisťovniach, pretoţe nie sú zaradení do verejnej minimálnej siete poskytovateľov
zákona o poskytovateľoch a preto zdravotné poisťovne voči nim žiadnu kontraktačnú povinnosť nemajú. Títo poskytovatelia tak nemajú nárok na podstatnú časť náhrady, ktorou Ústavný súd Slovenskej republiky odôvodnil proporcionalitu povinnosti vykonávať sluţbu prvej pomoci
1 písm. v) zákona o poskytovateľoch. Na základe logickej interpretácie príslušných dotknutých ustanovení Ústavy, vo svetle citovaného rozhodnutia Ústavného súdu pod sp. zn. PL. ÚS 113/2011 s pouţitím argumentu a contrario, je moţné
ţalobcu dospieť k záveru, ţe v prípade skupiny poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, medzi ktorých patrí i žalobca (ďalej aj „opomenutá skupina poskytovateľov“), v dôsledku vyššie uvedených dôvodov, predstavuje vynucovanie plnenia zákonnej povinnosti
1 písm. v) Zákona o poskytovateľoch na Opomenutej skupine poskytovateľov porušenie základného práva týchto poskytovateľov na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou
čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy a čl. 14 Dohovoru a zákaz nútenej práce a nútenej sluţby
čl. 18 ods. 1 Ústavy, čl. 4 ods. 2 a ods. 3 Dohovoru č. 29 o nútenej alebo povinnej práci voči týmto poskytovateľom. 7 9Sžso/55/2014 Ţalobca patrí do Opomenutej skupiny poskytovateľov, lebo a) nie je zaradený do verejnej minimálnej siete poskytovateľov
zákona o poskytovateľoch a nebol mu pridelený zdravotný obvod
22 a ods. 23 zákona o zdravotnej starostlivosti;
1 a ods. 2 Zákona o zdravotných poisťovniach; a
platného cenníka bez akéhokoľvek plnenia zo zdravotného poistenia. Ţalobca teda nemá nárok na uzavretie zmluvy o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti so ţiadnou zdravotnou poisťovňou, ani keby sám chcel. Preto nemôţe poţívať ţiaden z benefitov, ktorými Ústavný súd Slovenskej republiky odôvodnil ústavnú prípustnosť uloţenia zákonnej povinnosti vykonávať lekársku sluţbu prvej pomoci
1 písm.
1 písm. v) zákona o poskytovateľoch. Prvostupňový súd v tejto súvislosti nesprávne aplikoval § 3 ods. 4 zákona o poskytovateľoch, ktorý taxatívne uvádza prípustné formy výkonu zdravotníckeho povolania, pričom neuvádza ţiadnu výnimku z tohto taxatívneho výpočtu vo vzťahu k lekárskej sluţbe prvej pomoci. Poskytovanie lekárskej sluţby prvej pomoci
1 písm. v) zákona o poskytovateľoch nepochybne je výkonom zdravotníckeho povolania, a preto poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorému je táto povinnosť uloţená, ju smie vykonávať iba niektorou z foriem prípustných
4 zákona o poskytovateľoch. Ţalobca je drţiteľom povolenia vydaného ŢSK na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - svojej vlastnej stomatologickej ambulancie, ktorú aj prevádzkuje. Kópia tohto povolenia je súčasťou spisu. Toto povolenie však oprávňuje ţalobcu vykonávať zdravotnícke povolanie a poskytovať zdravotnú starostlivosť výlučne vo svojej vlastnej ambulancii, vo svojom mene a na svoj vlastný účet, a nie v cudzej ambulancii v mene a na účet inej osoby. Naproti tomu, výkon služby prvej pomoci je výkonom zdravotníckeho povolania a poskytovaním zdravotnej starostlivosti v ambulancii tretej osoby (poskytovateľa lekárskej služby prvej pomoci) v mene a na účet takejto tretej osoby. Takýmto spôsobom je ţalobca oprávnený vykonávať zdravotnícke povolanie
4 Zákona o poskytovateľoch iba v pracovnoprávnom vzťahu alebo obdobnom pracovnom vzťahu. Prvostupňový súd 9 9Sžso/55/2014 svojím rozhodnutím v podstate legalizoval nezákonné praktiky, kedy sú lekári pod hrozbou pokuty nútení vykonávať prácu pre iné osoby (často ich konkurentov na trhu) formou, ktorá je hrubo protizákonná a ktorá odopiera týmto lekárom aj základnú ochranu zdravia pri práci. Uvedená poţiadavka pracovnoprávneho vzťahu nie je samoúčelná. Pracovnoprávny vzťah je jediným typom právneho vzťahu, ktorý zabezpečuje ţalobcovi napríklad bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Právo na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci je základným právom Navrhovateľa
čl. 36 Ústavy. Žalobca je síce povinný venovať výkonu služby prvej pomoci svoj voľný čas, ale nie je povinný podstupovať akékoľvek zvýšené riziká z pohľadu svojho vlastného zdravia a bezpečnosti. Bez existencie pracovnoprávneho vzťahu je žalobca v tomto smere bez akejkoľvek právnej ochrany. Zákon o poskytovateľoch predpokladá, že poskytovatelia oprávnení poskytovať službu prvej pomoci vstúpia do pracovnoprávneho vzťahu s lekármi povinnými vykonávať službu prvej pomoci v ich prospech. Postupom poskytovateľa lekárskej služby prvej pomoci, ktorý odmietal so žalobcom vstúpiť do pracovnoprávneho vzťahu (namiesto toho ponúkal obchodno-právny,) došlo k odopretiu tohto základného práva žalobcu Ţilinský samosprávny kraj, ţalovaný aj prvostupňový súd, namiesto toho, aby tomu zabránili, toto odopretie základného práva ţalobcu naopak podporili a legalizovali. Ţalobca rešpektuje, ţe mu môţe byť uloţená povinnosť vo verejnom záujme vykonávať lekársku sluţbu prvej pomoci
1 písm. v) zákona o poskytovateľoch. Na druhej strane bez uzavretia príslušnej pracovnoprávnej zmluvy alebo dohody by pri vykonávaní lekárskej služby prvej pomoci nebol nijako chránený z hľadiska svojho práva na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, na priaznivé pracovné podmienky a z hľadiska svojej zodpovednosti voči poskytovateľovi lekárskej služby prvej pomoci a pacientom za škody na zdraví. Ţalobcovi nejde o narušenie systému poskytovania sluţieb prvej pomoci, ale o to, aby sa tento systém zmenil tak, ţe v ňom nebudú tolerované a vymiznú protiústavné a protizákonné praktiky. To je moţné zabezpečiť obratom a aj bez akejkoľvek legislatívnej aktivity tak, ţe súdy poskytnú ochranu lekárom, ktorí sa stávajú obeťami týchto praktík a rukojemníkmi „vyvolených“ poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorí majú oprávnenie na prevádzkovanie lekárskej sluţby prvej pomoci. 10 9Sžso/55/2014 Z uvedených dôvodov ţalobca ţiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, rozhodnutie ţalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konania, a súčasne, aby ţalovanému uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania. Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu poukázala na to, ţe ţalobca je drţiteľom povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ambulantnej zdravotnej starostlivosti - ambulancie v odbore stomatológia s miestom prevádzkovania ul. H. Povolenie bolo vydané Ţilinským samosprávnym krajom (rozhodnutie č. 07701/2006/OZ zo dňa 12. 12. 2006). Ţalobca ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je teda povinný vykonávať lekársku sluţbu prvej pomoci.
1 písm. v) zákona o poskytovateľoch je poskytovateľ, ktorý je drţiteľom povolenia alebo drţiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je povinný vykonávať lekársku sluţbu prvej pomoci
rozpisu určeného samosprávnym krajom, ak ide o poskytovateľa, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo alebo v špecializačnom odbore pediatria a poskytovateľa, ktorý poskytuje špecializovanú zubno-lekársku ambulantnú starostlivosť.
6 zákona o zdravotnej starostlivosti účinného do 14. októbra 2012, lekársku sluţbu prvej pomoci vykonávajú poskytovatelia poskytujúci všeobecnú ambulantnú starostlivosť a špecializovanú zubno-lekársku ambulantnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení poskytovateľa, ktorý je oprávnený na základe vydaného povolenia prevádzkovať ambulanciu lekárskej sluţby prvej pomoci; lekárska sluţba prvej pomoci všeobecnej ambulantnej starostlivosti sa vykonáva aj formou návštevnej sluţby v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom prostredí osoby, ktorej sa ambulantná starostlivosť poskytuje. Lekársku sluţbu prvej pomoci pre dospelých môţe vykonávať aj lekár s odbornou spôsobilosťou na výkon špecializovaných pracovných činností v odbore vnútorné lekárstvo, lekársku sluţbu prvej pomoci pre deti a dorast môţe vykonávať aj lekár s odbornou spôsobilosťou na výkon špecializovaných pracovných činností v odbore pediatria. Lekárska sluţba prvej pomoci sa vykonáva
rozpisu určeného samosprávnym krajom, ktorý obsahuje miesto výkonu lekárskej sluţby prvej pomoci, čas vykonávania lekárskej sluţby prvej pomoci a zoznam poskytovateľov zdravotnej starostlivosti s uvedením dátumov vykonávania lekárskej sluţby prvej pomoci v období, na ktorý sa tento rozpis vyhotovuje. Túto právnu argumentáciu uviedol aj súd v rozsudku, teda správne aplikoval ustanovenia právneho predpisu na posúdenie, či bola sankcia ţalobcovi za nesplnenie povinnosti v súlade 11 9Sžso/55/2014 so zákonom. Ţalovaný na súdnom pojednávaní poukázal, ţe
1 písm.
osobitného predpisu. Ako je uvedené vyššie, ţalobcovi bolo vydané povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia Ţilinským samosprávnym krajom. To uviedol aj prvostupňový súd v rozsudku. Prvostupňový súd sa právne vysporiadal aj so skutočnosťou neuzavretia zmluvy o spolupráci medzi ţalobcom a spoločnosťou ADMEUM, s. r. o. vo vzťahu k povinnosti vykonávať lekársku sluţbu prvej pomoci, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, ţe neuzavretie zmluvy o spolupráci nemá vplyv na vznik povinnosti vykonávať lekársku sluţbu prvej pomoci zo zákona. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. PL. ÚS 113/2011 zo dňa 28. novembra 2012 nekonštatoval nesúlad ustanovenia § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch s Ústavou, teda dané konštatovanie ţalobcu právne neobstojí.
ţalovaného, ţalobcov výklad § 79 zákona o poskytovateľoch, ako aj výklad vykonávania sluţby lekárskej prvej pomoci v odkaze na zákon o zdravotnej starostlivosti je absolútne zlý. Zároveň ţalovaný je toho názoru, ţe predmetom súdneho konania v správnom súdnictve nie je rozhodovať o tom, či bolo porušené alebo nebolo porušené právo ţalobcu zaručené Ústavou, taktieţ nie posudzovať podmienky bezpečnosti práce. Ţalovaný tieţ poukázal na skutočnosť, ţe
1 druhá veta zákona o zdravotnej starostlivosti poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení ambulantnej zdravotnej starostlivosti a v zdravotníckom zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti je sluţba vo všeobecnom hospodárskom záujme.
20 citovaného zákona lekárska sluţba prvej pomoci je zdravotná starostlivosť, ktorou sa zabezpečuje 12 9Sžso/55/2014 nepretrţitá dostupnosť všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre dospelých, všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre deti a dorast a špecializovanej zubno-lekárskej ambulantnej starostlivosti. Samosprávny kraj ako orgán dozoru je zároveň povinný v rámci svojich kompetencií zabezpečiť dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Ţalobca, ak je drţiteľom povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a poskytovanie zdravotnej starostlivosti disponuje nielen právami, ale aj povinnosťami, ktoré sa viaţu na predmetné povolenie a sú definované zákonom. Z tohto dôvodu nemoţno súhlasiť so ţalobcom, ţe ţalovaný a samosprávny kraj núti ţalobcu porušovať jeho zákonné povinnosti a sankcionuje ho za to, ţe odmietol porušiť svoje zákonné povinnosti - Zákonník práce, predpisy BOPZP, predpisy o základných podmienkach výkonu odborných činností v lekárskych zariadeniach. Z uvedených dôvodov ţalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné vyhovieť. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. sa preto obmedzuje na konštatovanie správnosti dôvodov uvedeného rozsudku a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa :
20 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, sluţbách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z.z.“) lekárska sluţba prvej pomoci je zdravotná starostlivosť, ktorou sa zabezpečuje nepretrţitá dostupnosť všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre dospelých, všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre deti a dorast a špecializovanej zubno-lekárskej ambulantnej starostlivosti.
22 zákona o zdravotnej starostlivosti zdravotný obvod je administratívne určenie časti územia Slovenskej republiky poskytovateľovi všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre dospelých, poskytovateľovi všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre deti a dorast, poskytovateľovi špecializovanej gynekologickej ambulantnej 13 9Sžso/55/2014 starostlivosti a poskytovateľovi špecializovanej zubno-lekárskej ambulantnej starostlivosti v rozsahu verejnej minimálnej siete. V zmysle § 5 ods. 1 zákona o poskytovateľoch verejná minimálna sieť poskytovateľov (ďalej len „minimálna sieť“) je usporiadanie najmenšieho moţného počtu verejne dostupných poskytovateľov na území Slovenskej republiky alebo na území príslušného samosprávneho kraja alebo na území príslušného okresu (ďalej len „príslušné územie“) v takom počte a zloţení, aby sa zabezpečila efektívne dostupná, plynulá, sústavná a odborná zdravotná starostlivosť. Uvedeným ustanovením je vyjadrená poţiadavka zákonodarcu, aby v určitom územnom celku bola zabezpečená zdravotná starostlivosť proporcionálne a rovnomerne v takom minimálnom rozsahu, aby nedošlo k ohrozeniu jej dostupnosti. Zákonodarca neustanovil potrebu, aby sa rozhodovalo o zaradení poskytovateľa zdravotnej starostlivosti do tejto minimálnej siete, jeho zámerom bolo len určenie minimálneho počtu potrebných zdravotníckych zariadení pre konkrétne územie. Minimálnu sieť
odseku 1 ustanoví nariadenie vlády Slovenskej republiky (§ 5 ods. 5 zákona o poskytovateľoch ).
3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 640/2008 Z.z. verejná minimálna sieť poskytovateľov lekárskej sluţby prvej pomoci, ktorí poskytujú špecializovanú zubno-lekársku ambulantnú zdravotnú starostlivosť, je ustanovená najmenej jedným poskytovateľom na 400 000 obyvateľov.
2 písm. a) zákona o poskytovateľoch samosprávny kraj v rámci preneseného výkonu štátnej správy vydáva povolenie na prevádzkovanie ambulancie.
23 zákona o zdravotnej starostlivosti zdravotný obvod určí poskytovateľovi ambulantnej starostlivosti
odseku 22 orgán príslušný na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Zdravotný obvod tvorí zoznam určených obcí, ulíc, prípadne popisných čísel domov. Z citovaných ustanovení
názoru odvolacieho súdu vyplýva, ţe ak Ţilinský samosprávny kraj v rozhodnutí č. 07701/2006/OZ zo dňa 12. decembra 2006 (ktorým ţalobcovi povolil poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom povolaní zubný lekár, študijnom odbore zubné lekárstvo a v špecializačnom odbore stomatológia v špecializovanej 14 9Sžso/55/2014 zubno-lekárskej ambulantnej starostlivosti s miestom prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia na ul. N.), neurčil konkrétny obvod vyšpecifikovaním obcí, ulíc, prípadne popisných čísiel domov, potom moţno dospieť k záveru, ţe do zdravotného obvodu ţalobcu patrí celý samosprávny kraj. Odvolací súd preto nepovaţoval za dôvodnú námietku ţalobcu, ţe patrí do tzv. opomenutej skupiny poskytovateľov z dôvodu, ţe nie je zaradený do verejnej minimálnej siete poskytovateľov
zákona o poskytovateľoch a nebol mu pridelený zdravotný obvod
22 a ods. 23 zákona o zdravotnej starostlivosti.
1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z. zdravotnícke povolanie je súbor pracovných činností, ktoré vykonáva zdravotnícky pracovník (§ 27) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.
4 zákona č. 578/20004 Z.z. zdravotnícke povolanie sa vykonáva
osobitného predpisu,
osobitného predpisu. Z citovaného ustanovenia vyplýva, ţe upravuje podmienky, za ktorých moţno vykonávať zdravotnícke povolanie. Nebolo sporné, ţe ţalobca vykonáva zdravotnícke povolenie na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (§ 3 ods. 4 zákona o poskytovateľoch).
6 zákona o zdravotnej starostlivosti v znení platnom do 31. marca 2013 lekársku službu prvej pomoci vykonávajú poskytovatelia poskytujúci všeobecnú ambulantnú starostlivosť a špecializovanú zubno-lekársku ambulantnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení poskytovateľa, ktorý je oprávnený na základe vydaného povolenia prevádzkovať ambulanciu lekárskej služby prvej pomoci; lekárska sluţba prvej pomoci všeobecnej ambulantnej starostlivosti sa vykonáva aj formou návštevnej sluţby v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom prostredí osoby, ktorej sa ambulantná starostlivosť poskytuje. Lekársku sluţbu prvej pomoci pre dospelých môţe vykonávať aj lekár s odbornou spôsobilosťou na výkon špecializovaných pracovných činností v odbore vnútorné lekárstvo, 15 9Sžso/55/2014 lekársku sluţbu prvej pomoci pre deti a dorast môţe vykonávať aj lekár s odbornou spôsobilosťou na výkon špecializovaných pracovných činností v odbore pediatria. Lekárska služba prvej pomoci sa vykonáva
rozpisu určeného samosprávnym krajom, ktorý obsahuje miesto výkonu lekárskej služby prvej pomoci, čas vykonávania lekárskej služby prvej pomoci a zoznam poskytovateľov zdravotnej starostlivosti s uvedením dátumov vykonávania lekárskej služby prvej pomoci v období, na ktorý sa tento rozpis vyhotovuje. Poskytovateľ, ktorý je drţiteľom povolenia, je povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, vykonávať lekársku sluţbu prvej pomoci
rozpisu určeného samosprávnym krajom, ak ide o poskytovateľa, ktorý poskytuje špecializovanú zubno- lekársku ambulantnú starostlivosť (§ 79 ods. 1 písm.
rozpisu určeného samosprávnym krajom sa nevzťahuje na poskytovateľa, ktorý je drţiteľom povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby, ani na poskytovateľa, ktorý je drţiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Ţalobca netvrdil, ţe by sa na neho vzťahovala výnimka
3 zákona o poskytovateľoch. Ţalobca drţiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z.) nie je; je fyzickou osobou, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe povolenia na výkon povolania zubný lekár, ktoré vydala Slovenská komora zubných lekárov
1 písm. b) zákona č. 578/2004 Z.z. dňa
rozpisu určeného samosprávnym krajom. Vykonanie tejto povinnosti nemoţno odmietnuť len z dôvodu sporu o charakter zmluvného vzťahu (príp. spôsob a výšku odmeňovania) medzi ţalobcom a spoločnosťou ADMEUM, s.r.o. ako prevádzkovateľom špecializovanej zubno-lekárskej sluţby prvej pomoci v prevádzke Poliklinika II, P. Mudroňa 14, Martin. Pokiaľ ţalobca tvrdil, ţe lekársku sluţbu prvej pomoci by mohol vykonávať len v pracovno-právnom vzťahu s poskytovateľom, ktorý je oprávnený na základe vydaného 16 9Sžso/55/2014 povolenia prevádzkovať ambulanciu lekárskej sluţby prvej pomoci, inak by porušil povinnosti uvedené v § 3 ods. 4 zákona o poskytovateľoch, táto jeho námietka nie je dôvodná. Ustanovenie § 3 ods. 4 zákona o poskytovateľoch upravuje spôsob vykonávania zdravotníckeho povolania alternatívne, či uţ na základe pracovnoprávneho vzťahu alebo na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo určenej licencie. Ako je uvedené vyššie, ţalobca vykonáva zdravotnícke povolanie na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia
4 písm. b) zákona o poskytovateľoch a práve z toho titulu je povinný zo zákona vykonávať lekársku službu prvej pomoci
rozpisu určeného samosprávnym krajom v určenom zdravotníckom zariadení poskytovateľa, ktorý je oprávnený na základe vydaného povolenia prevádzkovať ambulanciu lekárskej sluţby prvej pomoci. Ţalobca preto bol povinný vykonať lekársku sluţbu prvej pomoci
rozpisu určeného samosprávnym krajom. Neuzavretie zmluvy s poskytovateľom lekárskej sluţby prvej pomoci, z dôvodu nesúhlasu ţalobcu s podmienkami odmeňovania, nezbavuje ţalobcu povinnosti vykonať sluţbu
rozpisu ŢSK. Odmeňovania v súlade s jeho predstavou sa ţalobca môţe domáhať v inom konaní, nie v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu o uloţení pokuty za porušenie jeho povinnosti. Z uvedených dôvodov aj odvolací súd povaţoval rozhodnutie ţalovaného za súladné so zákonom, a preto rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku v súlade s § 246c ods. 1 v spojení s – § 224 ods. 1 a § 250k ods. 1 O.s.p., keďţe ţalobca v odvolacom konaní nebol úspešný a ţalovanému taká náhrada nepatrí. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. apríla 2016 JUDr. Viera N e v e d e l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Zuzana Vojtelová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.