Najvyšší súd 1Sžso/70/2014 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu senátu I

ustanovenia § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej v rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z. z.“) postupom v zmysle § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. zmenila odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č.: 200-023917-CA02/2012 z 03.12.2012 (ďalej na účely rozsudku len „prvostupňové rozhodnutie“, resp. „prvostupňový orgán“) vo veci určenia nemocenského tak, ţe „priznala nemocenské za obdobie od 01. júna 2012 do zániku nároku na nemocenské vo výške 2,66073500 EUR.“

§ 179ods.

1 písm. b) zák. č. 461/2003 Z. z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec do pôsobnosti ústredia patrí rozhodovať v druhom stupni vo veciach, o ktorých rozhodovať v prvom stupni patrí do pôsobnosti pobočky.

§ 218ods.

2 zák. č. 461/2003 Z. z. v citovanom znení platí, že ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 2. V prvostupňovom rozhodnutí bolo ţalobcovi ako zamestnancovi

§ 34ods.

1, § 37 ods. 1 a § 55 zák. č. 461/2003 Z. z. priznané pri jeho dočasnej pracovnej neschopnosti (vznik 22.05.2012, t. j. od 01.04.2012 je to menej ako 90 dní) nemocenské za obdobie od

1. júna 2012 do zániku nároku na nemocenské vo výške 2,66079000 € za deň. V administratívnom odvolaní ţalobca namietal protiústavnosť § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z., ktorého aplikáciou nastalo porušenie zásady rovnosti zaobchádzania vo forme nepriamej diskriminácie tým, ţe v dôsledku vyššieho funkčného miesta od dňa
2. apríla 2012 mu vzniklo nové nemocenské poistenie na základe uzatvoreného pracovného pomeru s tým istým zamestnávateľom. Toto pri aplikácii dotknutého ustanovenia § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. následne spôsobilo výrazne niţšiu kvalifikáciu denného vymeriavacieho základu na určenie sumy nemocenského (ďalej na účely rozsudku len „DVZ“). Okrem protiústavnosti ţalobca namietal aj porušenie čl. 21 Charty základných práv Európskej únie v nadväznosti na čl. 66 Dohovoru Medzinárodnej organizácie č. 102 z roku 1952, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

ţalovanej vplyv aj na výšku denného vymeriavacieho základu pre výpočet nemocenského, ktorého jednotlivé údaje uviedla ţalovaná v tabuľke (str. 5 napadnutého rozhodnutia).

1. Dôvod na zmenu prvostupňového rozhodnutia ţalovaná vidí v tom, ţe prvostupňový orgán pri vydaní rozhodnutia pochybil v tom, ţe v odôvodnení rozhodnutia nesprávne uviedol vymeriavací základ ţalobcu za mesiac január 2011 u zamestnávateľa II. II. Konanie na prvostupňovom súde A)
2. Proti tomuto rozhodnutiu ţalobca podal na Krajský súd v Trnave ţalobu zo dňa 29.04.
4. V ţalobe namietal, ţe ţalovaná formalistickým prístupom k aplikácii ustanovenia § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 vylúčila z určenia DVZ vymeriavacie základy na platenie poistného na nemocenské poistenie ním dosahované v pracovnom pomere uzatvorenom s Trnavskou univerzitou v roku
5. Dôsledkom toho mu bola určená niţšia suma nemocenského, ako mu patrí pri plnení odvodovej povinnosti z maximálneho vymeriavacieho základu, resp. pri plnení odvodovej povinnosti zo súm vymeriavacích základov na platenie poistného blíţiacich sa k sume maximálneho vymeriavacieho základu na platenie poistného na nemocenské poistenie v roku
6. 5 1Sžso/70/2014
7. Tieţ ţalobca namietal, ţe následkom postupu zakotveného v ust. § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. došlo k zníţeniu sociálnej ochrany dočasne práceneschopného poistenca a takýto postup ţalovanej je potrebné povaţovať, pri aplikácii tohto ustanovenia, za diskriminačný.
8. Ţalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 03.06.2013 ţiadala ţalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Najmä poukázala na to, ţe ţalobca v rozhodujúcom období (rok 2011) bol súbeţne povinne nemocensky poistený ako zamestnanec zamestnávateľa I. a ako zamestnanec zamestnávateľa II. Za tohto stavu sa u ţalobcu rozhodujúce obdobie na zistenie DVZ určuje v súlade s § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. (v znení účinnom do 31.12.2012), a preto obdobie nemocenského poistenia dosiahnutého v roku 2011 u zamestnávateľa I., t. j. u zamestnávateľa, u ktorého mu vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, nie je moţné do rozhodujúceho obdobia zahrnúť. Na uvedenom základe sa do rozhodujúceho obdobia započítavajú len tie vymeriavacie základy, ktoré ţalobca dosiahol v roku 2011 u zamestnávateľa II. B)
9. Krajský súd v Trnave ako súd prvého stupňa predmetnú vec prejednal na pojednávaní dňa 27.05.2014, vypočul účastníkov konania a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru, ţe ţaloba nie je dôvodná. Preto ju postupom

§ 250jods.

1 O.s.p. zamietol.

1. Svoje právne názory po citácii ustanovení § 54 ods. 3 a § 138 ods. 12 zák. č. 461/2003 Z. z. krajský súd odôvodnil najmä tým, ţe v danom prípade rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho základu bolo určené v súlade s ustanovením § 54 zák. č. 461/2003 Z. z. s účinnosťou do 31.12.
2. Pri aplikácii tohto ustanovenia sa

krajského súdu do rozhodujúceho obdobia na zistenie DVZ zahŕňajú iba vymeriavacie základy na platenie poistného na nemocenské poistenie zo zamestnania, pričom sa prihliada iba na tie, ktoré zamestnanec v predchádzajúcom kalendárnom roku dosiahol u iných zamestnávateľov. 6 1Sžso/70/2014 14. Čo sa týka vymeriavacích základov na platenie poistného na nemocenské poistenie a obdobie nemocenského poistenia získané u zamestnávateľa I., u ktorého vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, tieto sa do počtu dní rozhodujúceho obdobia

krajského súdu nezahrnú.

1. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd za tohto stavu povaţoval napadnuté rozhodnutie za správne a vydané v súlade so zákonom, a preto ţalobu ako nedôvodnú zamietol. III. Odvolanie žalobcu/stanoviská
2. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 10.07.2014 (č. l. 44) proti rozsudku prvostupňového súdu ţalobca uviedol ako odvolací dôvod to, ţe rozsudok krajského súdu je nesprávny a vychádza z nesprávneho a nedostatočného právneho posúdenia veci samej (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v krátkosti sumarizuje odvolacie námietky ţalobcu: - krajský súd nereflektoval nepriamu diskrimináciu právneho postavenia ţalobcu ako aj protiústavný charakter ustanovenia § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. - vyčlenenie ţalobcu pri uskutočňovaní práva na primerané hmotné zabezpečenie pri pracovnej neschopnosti na základe neospravedlniteľného kritéria (postavenie osoby, ktorá uzatvorila pracovný pomer s tým istým zamestnávateľským subjektom) v dôsledku čoho nastalo zníţenie sociálnej ochrany, - porušenie princípu ekvivalencie v rozumnom a spravodlivom rámci, t. j. napriek plateniu maximálnej sumy poistného, - ţalobca povaţuje túto vec za vec rozhodujúceho právneho významu z pohľadu jej právneho posúdenia, nakoľko napádané zákonné ustanovenie je spôsobilé ohroziť sociálne postavenie jednej značne homogénnej skupiny zamestnancov pri poskytovaní 7 1Sžso/70/2014 primeraného hmotného zabezpečenia pri nespôsobilosti na prácu, a to zamestnancov pracujúcich na základe pracovného pomeru na určitú dobu s jeho opätovným dojednaním.
4. Záverom ţalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
5. Z vyjadrenia ţalovanej (č. l. 51) zo dňa
6. augusta 2014 vyplýva, ţe ţalovaná poukázala na tzv. „fiktívne“ pracovné pomery, z ktorého dôvodu zákonodarca pristúpil s účinnosťou od 01.01.2011 k novelizácii ustanovenia § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. prostredníctvom zákona č. 543/2010 Z. z., ale súčasne uznala, ţe taktieţ sa v praxi vyskytli ojedinelé prípady (ako je tomu napríklad vo veci ţalobcu), kedy citované novelizované ustanovenie zákona „poškodilo“ poistenca, avšak pri mnoţstve 143.393 nemocenských dávok vyplatených v priemere mesačne v roku 2012, ţalovaná prezentovala aj svoju ideu, ţe keby nemocenské poistenie ţalobcu u zamestnávateľa I. trvalo nepretrţite a nebol by pracovný pomer k 31.03.2012 ukončený a opätovne by od 01.04.2012 nevznikol, potom by sa určilo rozhodujúce obdobie v prípade ţalobcu

ustanovenia § 54 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z., takisto sa zamyslela nad inými dôsledkami, ak by ţalobca v uvedenom 90 dňovom období neochorel, takisto poukázala na viaceré zamestnania ţalobcu v roku 2011. 20. Z uvedených dôvodov ţalovaná ţiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu

§ 219ods.

1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. IV. Právne názory odvolacieho súdu 21. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených 8 1Sžso/70/2014 v odvolaní

§ 212v spojení s § 246c ods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tieţ „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je

ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné, pretoţe odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil, a to čiastočne aj z iných dôvodov. 22. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) zaloţil iba na návrhovej slobode účastníka (ţalobcu), t. j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si

Občianskeho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t. j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho prieskumu presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy. 23. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení ţalobe a o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutie, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami ţalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.) ako aj so stanoviskom ţalovanej, a v takto vymedzenom rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia. Ďalej zdôrazňuje, ţe

ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu 9 1Sžso/70/2014 sp. zn. 6Sţo 84/2007, sp. zn. 6Sţo 98/2008, sp. zn. 1Sţo 33/2008, sp. zn. 2Sţo 5/2009 či sp. zn. 8Sţo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.

1. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd stotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených ţalovanou, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj ţaloby, ktorou sa ţalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, je právna otázka, či ţalovaná pri aplikácii ustanovenia § 54 ods. 3 v spojení s § 138 zák. č. 461/2003 Z. z. postupovala právne správne. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
2. Ţalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, ţe pokiaľ dôjde k záveru, ţe uţ prvé procesné, resp. iné pochybenia ţalovanej krajský súd nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne.
3. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, ţe správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých 10 1Sžso/70/2014 detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
4. Medzi účastníkmi nie je sporné, ţe ţalobcovi od
5. apríla 2012 vznikol nový poistný vzťah potom, čo bol ku dňu
6. apríla 2012 zamestnávateľom I. z poistného vzťahu odhlásený. Takisto neexistuje spor o tom, ţe ţalobca bol zamestnaný tak u zamestnávateľa I. ako aj u zamestnávateľa II. Práve úlohou správneho súdu je objasniť, aký právny dôsledok mala táto právna skutočnosť na aplikáciu § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. (v znení účinnom do
7. decembra 2012). Ţalovaný jednoznačne pri aplikácii citovaného ustanovenia § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. dospel k právnemu názoru, ţe pri zisťovaní DVZ sa prihliada iba na tie vymeriavacie základy na platenie poistného na nemocenské poistenie, ktoré zamestnanec v prechádzajúcom kalendárnom roku dosiahol u iných zamestnávateľov. Naopak vymeriavacie základy na platenie poistného na nemocenské poistenie a obdobie nemocenského poistenia získané u zamestnávateľa, u ktorého vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, ţalovaný z počtu dní rozhodujúceho obdobia eliminoval.
8. Ustanovenie § 54 je v zák. č. 461/2003 Z. z. súčasťou ustanovení spoločne označených rubrikou „Spoločné ustanovenia o nemocenských dávkach“, kam bolo toto ustanovenie zákonodarcom vloţené s cieľom vymedziť najmä rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho základu, a striktne rozlišuje medzi pojmami „trvanie nemocenského poistenia“, t. j. ako časový úsek od vzniku nemocenského poistenia s vylúčením jeho prerušenia (viď najmä § 26) a „vznik nemocenského poistenia“ (viď najmä § 20 zák. č. 461/2003 Z. z. pre prejednávanú vec). Najvyšší súd na tomto mieste musí upozorniť, ţe zákonodarca ako základné kritérium pre vymedzenie rozhodujúceho obdobia na zistenie DVZ zvolil kombináciu vzniku a minimálneho 90 dňového trvania nemocenského poistenia, a to - nepretrţité trvanie nemocenského poistenia (t. j. s vylúčením jeho prerušenia) od počiatku predchádzajúceho roku, pričom jeho vznik je prezumovaný skôr (odsek 1) alebo 11 1Sžso/70/2014 - prerušované trvanie nemocenského poistenia (t. j. s existenciou jeho prerušenia), o t. j. vznik nemocenského poistenia sa predpokladá nie od počiatku ale počas predchádzajúceho roku, avšak musí trvať do udalosti viac ako 90 dní (odsek 2 písm. a/), o je vylúčený vznik nemocenského poistenia v roku predchádzajúcom udalosti ale pripúšťa sa vznik v roku súčasnom s udalosťou, avšak rovnako musí nemocenské poistenie trvať do udalosti viac ako 90 dní (odsek 2 písm. b/). Odsek 3 je nutné chápať ako výnimku z predchádzajúcich dvoch pravidiel na vymedzenie trvania nemocenského poistenia menej ako 90 dní od jeho vzniku.

§ 54ods.

1 zák. č. 461/2003 Z. z. v citovanom znení platí, že ak nemocenské poistenie trvalo nepretržite najmenej od 1. januára kalendárneho roka predchádzajúceho kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, do dňa, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho základu je kalendárny rok predchádzajúci kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky.

§ 54ods.

2 zák. č. 461/2003 Z. z. v citovanom znení platí, že ak nemocenské poistenie zamestnanca vzniklo

1. a)v kalendárnom roku predchádzajúcom kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, a toto nemocenské poistenie trvalo najmenej 90 dní pred dňom, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho základu je obdobie od vzniku nemocenského poistenia do konca kalendárneho roka predchádzajúceho kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky,
2. b)v kalendárnom roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, a toto nemocenské poistenie trvalo najmenej 90 dní pred dňom, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho základu je obdobie od vzniku nemocenského poistenia do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky.

§ 54ods.

3 zák. č. 461/2003 Z. z. v citovanom znení platí, že ak nemocenské poistenie zamestnanca pred vznikom dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky trvalo menej ako 90 dní od vzniku tohto nemocenského poistenia, rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho základu je kalendárny rok predchádzajúci kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, okrem obdobia nemocenského 12 1Sžso/70/2014 poistenia dosiahnutého u zamestnávateľa, u ktorého vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky.

1. Z priloţeného administratívneho spisu (č. l. 10 a 12) pre Najvyšší súd vyplýva, ţe ţalobca sa dohodou z 30.03.2012 v zmysle § 60 Zákonníka práce dohodol so zamestnávateľom I. o skončení pracovného pomeru, ktorý bol zaloţený pracovnou zmluvou uzatvorenou dňa 10.04.
2. Následne pracovnou zmluvou z 30.03.2012 s rovnakým zamestnávateľom ţalobca dojednal pracovný pomer na určitú dobu pre tam uvedený deň nástupu do práce, druh a miesto výkonu práce. S prihliadnutím na ustanovenia § 20 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. má Najvyšší súd osvedčené, ţe uvedenými právne relevantnými úkonmi pôvodné nemocenské poistenie ţalobcu k 31.03.2012 zaniklo a nové nemocenské poistenie ţalobcu vzniklo nasledujúcim dňom. Potom prvostupňový orgán ako aj ţalovaná správne aplikovali ustanovenie § 54 zák. č. 461/2003 Z. z. na túto právnu situáciu ţalobcu, u ktorého dňa 22.05.2012 vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky – t. j. pre chorobu bol uznaný za dočasne práceneschopného.

§ 20ods.

1 zák. č. 461/2003 Z. z. v citovanom znení povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu.

1. V súlade s vyššie citovaným odsekom 3 uvedeného ustanovenia § 54 zákonodarca v bode č. 45 dôvodovej správy k zákonu č. 543/2010 Z. z. uviedol nasledujúce myšlienky: „Za účelom predchádzania zneužívaniu systému nemocenského poistenia neodôvodneným čerpaním prostriedkov nemocenského poistenia sa navrhuje, aby pri existencii poistného pomeru kratšieho ako 31 dní, rozhodujúcim obdobím na určenie denného vymeriavacieho základu bol predchádzajúci kalendárny rok, a to bez ohľadu na to, či v rozhodujúcom období trvalo nemocenské poistenie nepretržite. Ak v rozhodujúcom období poistenec nemal vymeriavací základ, nemocenské, ošetrovné a materské sa určí z pravdepodobného denného vymeriavacieho základu, ktorým je jedna tridsatina 44,2% jednej dvanástiny 13 1Sžso/70/2014 všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvodu na poskytnutie uvedenej nemocenskej dávky (t. j. jedna tridsatina 44,2% priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky spred dvoch rokov).“ Z vyššie uvedeného textu dôvodovej správy pre Najvyšší súd nepochybne vyplýva, ţe úmyslom zákonodarcu malo byť potlačenie neodôvodneného čerpania prostriedkov nemocenského poistenia, hoci prijatá právna úprava túto myšlienku „expressis verbis“ aţ tak jednoznačne v konečnom dôsledku neakceptovala.
2. Avšak ani táto úprava nesmie byť v rozpore so cieľom čl. 7 ods. 4 ústavy, t. j. v rozpore s medzinárodnoprávnymi predpismi, ktoré v oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd priznávajú jednotlivcom ich väčší rozsah ako vnútroštátne právo. Je pravdou, ţe tejto argumentácii ţalobcu krajský súd nevenoval dostatočnú pozornosť.
3. Pozornosti Najvyššieho súdu však neuniklo, ţe ţalobca v svojom administratívnom odvolaní v súvislosti s uvedeným najmä poukazoval na to, ţe ustanovenie § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. je v rozpore s čl. 21 Charty základných práv Európskej únie v nadväznosti na čl. 66 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 102 z roku 1952 [

Najvyššieho súdu má ísť o Dohovor MOP o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (č. 102), ktorý bol zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 461/1991 Zb.], čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

čl. 66 Dohovoru MOP č. 102 ods.

1. pri pravidelne sa opakujúcich platbách, na ktoré sa vzťahuje tento článok, dávka zvýšená o rodinné príspevky, ktoré sa vyplácajú počas sociálnej udalosti, musí pri danej sociálnej udalosti u typického požívateľa dávky, 14 1Sžso/70/2014 uvedeného v tabuľke pripojenej k tejto časti, dosahovať najmenej percento v nej uvedené z úhrnu mzdy dospelého nekvalifikovaného robotníka muža a sumy rodinných prídavkov vyplácaných chránenej osobe s rovnakými povinnosťami k rodine ako typický požívateľ dávky.
2. Mzda dospelého nekvalifikovaného robotníka muža, dávka a rodinné prídavky sa vypočítavajú za rovnakú základnú dobu.
3. Pre ostatných požívateľov dávky sa dávka určí tak, aby bola v primeranom pomere k dávke typického požívateľa.
4. Na účely tohto článku sa považuje za dospelého nekvalifikovaného robotníka muža a) typický nekvalifikovaný robotník v strojárskom priemysle s výnimkou výroby elektrických strojov, b) typický nekvalifikovaný robotník vybraný v súlade s ustanovením nasledujúceho odseku.
5. Typickým nekvalifikovaným robotníkom na účely bodu (b) predchádzajúceho odseku je osoba zamestnaná v najväčšej skupine hospodárskej činnosti s najvyšším počtom hospodársky činných osôb mužského pohlavia, ktoré sú chránené pri sociálnej udalosti, prichádzajúcej do úvahy, alebo

prípadu zo živiteľov rodín chránených osôb v odvetví, ktoré zahŕňa najväčší počet takých chránených osôb alebo živiteľov rodín; na ten účel sa použije medzinárodná typová odvetvová klasifikácia všetkých ekonomických činností prijatá Hospodárskou a sociálnou radou Organizácie Spojených národov na jej siedmom zasadaní 27. augusta 1948, ktorá je uvedená v prílohe tohto Dohovoru, s prihliadnutím na všetky prípadné neskoršie zmeny. 6. Ak je výška dávok rôzna

oblastí, môže sa pre každú oblasť vybrať dospelý nekvalifikovaný robotník muž

ustanovení odsekov 4 a 5 tohto článku. 7. Mzda dospelého nekvalifikovaného robotníka muža sa určí na základe mzdy za normálny pracovný čas, určenej buď kolektívnymi zmluvami, prípadne vnútroštátnym zákonodarstvom alebo na jeho základe, alebo obyčajou, včítane prípadných drahotných prídavkov; ak sa takto zistené mzdy líšia

jednotlivých oblastí a ak sa nepoužije odsek 6 tohto článku, použije sa priemerná mzda.

1. Výška pravidelne sa opakujúcich platieb v starobe, pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania (s výnimkou dávok vyplácaných pri pracovnej neschopnosti), pri invalidite a v prípade úmrtia živiteľa rodiny sa preskúma, ak nastanú podstatné zmeny vo všeobecnej úrovni zárobkov, ktoré vyplývajú z podstatných zmien životných nákladov. 15 1Sžso/70/2014
2. Ďalej ţalovaná potvrdila správnosť aplikácie § 138 ods. 12 zák. č. 461/2003 Z. z. na prejednávanú vec. Je nepochybné, ţe sledovaným účelom uvedeného ustanovenia je stanoviť pravidlá pri súbehu vykonávania viacerých činností, z ktorých jednotlivcovi plynú príjmy.

§ 138ods.

12 zák. č. 461/2003 Z. z. v citovanom znení platí, že ak poistenec vykonáva viacero činností zamestnanca, poradie povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti pre zamestnanca sa určuje výškou jeho vymeriavacieho základu, pričom sa postupuje od vymeriavacieho základu najvyššieho k vymeriavaciemu základu najnižšiemu. Ak je výška vymeriavacích základov zamestnanca rovnaká, prednostná povinnosť platiť poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti pre zamestnanca sa viaže na vymeriavací základ dosiahnutý u toho zamestnávateľa, u ktorého poistenie zamestnanca vzniklo skôr. Ak zamestnanec súčasne vykonáva aj činnosť povinne nemocensky poistenej a povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby, poistné na nemocenské poistenie a poistné na dôchodkové poistenie sa platí vždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu činnosti zamestnanca. Ak poistenec vykonáva zárobkovú činnosť a súčasne je dobrovoľne nemocensky poistená osoba, dobrovoľne dôchodkovo poistená osoba alebo dobrovoľne poistená osoba v nezamestnanosti, poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti sa platí vždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu zárobkovej činnosti. Ak poistenec vykonáva viacero zárobkových činností a súčasne je dobrovoľne nemocensky poistená osoba, dobrovoľne dôchodkovo poistená osoba alebo dobrovoľne poistená osoba v nezamestnanosti, poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti sa platí vždy prednostne z výkonu viacerých zárobkových činností; na poradie povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti z výkonu viacerých zárobkových činností prvá veta až tretia veta platia rovnako.

1. Najvyšší súd pri aplikácii uvedeného ustanovenia na prejednávanú vec nezistil také nedostatky, ktoré by odôvodňovali závery ţalobcu o jeho nezákonnosti, resp. o vytváraní diskriminačného prístupu k osobe ţalobcu spočívajúceho v zníţení sociálnej ochrany (viď bod č. 17). 16 1Sžso/70/2014 Preto sa stotoţnil s právnym názorom krajského súdu, ţe skutočnosť, ţe aktuálne nemocenské poistenie ţalobcu ako zamestnanca vzniklo dňa 01.04.2012 a vzhľadom k tomu, ţe toto nemocenské poistenie mu ku dňu vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti (t. j. 22.05.2012) trvalo menej ako 90 dní, potom rozhodujúcim obdobím na zistenie DVZ bol kalendárny rok 2011, pričom do súčtu vymeriavacích základov sa nezahrnú vymeriavacie základy dosiahnuté u zamestnávateľa, u ktorého vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, je nutné za zisteného stavu povaţovať za správne a vyslovené v súlade so zákonom. V.
2. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené ţalobcom uvádza, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovanej má všetky formálne i obsahové náleţitosti rozhodnutia v zmysle § 209 zák. č. 461/2003 Z. z. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov sa stotoţňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach. Počas konania Najvyšší súd mu z dostupných zdrojov nezistil a ani mu nebolo účastníkmi naznačené, resp. nedospel k záveru, ţe by sa vyskytli prekáţky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť, poprípade výskyt skoršej judikatúry, od ktorej by sa tento rozsudok odkláňal.
3. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok ţalobcu a stanoviska ţalovanej ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo vyššie uvedenom súdnom rozhodnutí (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä uţ v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1Sţso 33/2010, pri ktorom Najvyšší súd nezistil ţiaden relevantný dôvod, aby sa od jeho obsahu a vyslovených právnych názorov (viď účinky sledované v § 250ja ods. 4 a contrario odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty zásadne odchýlil (napríklad zásadná zmena 17 1Sžso/70/2014 právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A- 24846/94, 34165/96 aţ 34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A- 48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom

§ 219ods.

2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom

§ 156ods.

l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. 37. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd

§ 224ods.

1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p.,

ktorého iba úspešný ţalobca má právo na náhradu trov tohto konania, čo v tomto súdnom prieskume nenastalo.

1. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava nemocenského poistenia je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), charakter konania si nepredurčoval poţiadavku nutnosti v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.). V Bratislave, dňa
2. apríla 2016 Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová