← Slovensko

o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva

Najvyšší súd 2 Cdo 65/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. Z., bývajúceho v B.B., zastúpeného JUDr. J. Füzerom, advokátom v Trebišove, M.R. Štefánika č. 22, proti ţalovaným 1/ J. M., 2/ J. M., 3/ A. B., rod. M., 4/ H. M., všetci bývajúci v B.B., zastúpeným JUDr. Timeou Schwarcovou, advokátkou v Košiciach, Praţská 4, o určenie, ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 11 C 103/2005, o dovolaní ţalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z

  1. februára 2014 sp. zn. 11 Co 341/2012, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
  2. februára 2014 sp. zn. 11 Co 341/2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Trebišov rozsudkom z
  3. mája 2010 č.k. 11 C 103/2005-181 určil, ţe nehnuteľnosti na LV č. X. katastrálne územie B., parcela č. X. orná pôda o výmere 10 640 m2, na LV č. X. katastrálne územie B., parcela č. X., orná pôda o výmere 908 m2 na LV č. X. katastrálne územie B., parcela č. X., orná pôda o výmere 910 m2, na LV č. X. katastrálne územie B. parcela č. X. orná pôda vo výmere 905 m2 patria po 1/2 do dedičstva po poručiteľovi J. Z. pod sp.zn. D 6310/92 Okresný súd Trebišov zomrelom dňa X. a po poručiteľovi A... Z. pod sp.zn. D 3638/93 Okresný súd Trebišov zomrelom dňa X.. Súčasne rozhodol o náhrade trov konania medzi účastníkmi tak, ţe ţalovaných zaviazal nahradiť ţalobcovi trovy konania 749,80 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, ţe ţalobca sa podaním z
  4. júna 2005 domáhal voči ţalovaným obnovy konania Okresného súdu Trebišov sp. zn. 14 C/1151/00, v ktorom konajúci súd rozsudkom z
  5. októbra 2002 zamietol návrh ţalobcu o určenie, ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva po 2 2 Cdo 65/2015 poručiteľovi J. Z. a A... Z. a Krajský súd v Košiciach rozsudkom z
  6. augusta 2003 sp.zn. 11Co 87/03 tento rozsudok potvrdil. Súd prvého stupňa návrh ţalobcu na povolenie obnovy konania 14 C/1151/00 zamietol a to svojim uznesením z
  7. novembra 2005 č.k. 11C 103/
  8. Uvedené uznesenie Krajský súd v Košiciach uznesením z
  9. marca 2006 sp. zn. 5Co/31/2006 zmenil a povolil obnovu konania vo veci Okresného súdu Trebišov 14 C/1151/00, na základe čoho ďalej súd konal. V odôvodnení napadnutého rozsudku vydaného po povolení obnovy konania súd uviedol čoho sa domáhal ţalobca ţalobou v konaní 14 C/1151/00 voči ţalovaným a ako skutkovo odôvodnil svoju ţalobu, ďalej rekapituloval dôkazy vykonané v konaní 14 C 1151/00, obsah ktorých aj reprodukoval (str. 3-9 rozsudku). Ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol aké dokazovanie vykonal po povolení obnovy konania a čo mu z vykonaných dôkazov (čestné vyhlásenie J.P., výsluchy svedkov M., B., J., J.P.) vyplynulo a uznesením z
  10. novembra 2007 č.k. 11 C 103/2005 návrh ţalobcu na zmenu rozsudku Okresného súdu Trebišov z
  11. októbra 2002 č.k. 14 C 1151/00 zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal ţalobca odvolanie, na základe čoho Krajský súd v Košiciach uznesením z
  12. decembra 2008 sp.zn. 11Co/65/2008 zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, ţe vzhľadom na skutočnosť, ţe pozemky, parcely č. X. a č. X.X. mali byť v rozhodnom čase rozdelené cestou, bude potrebné vykonať ohliadku na mieste samom na zistenie, ktorý pozemok uţívali právni predchodcovia ţalobcu a ktorý právny predchodca terajších ţalovaných. V ďalšom konaní súd vykonal ohliadku na mieste samom, v rámci ktorej ţalobca ukázal, ţe sporné pozemky X. sa nachádzajú po ľavej strane komunikácie a parcela č. X. sa nachádza vpravo od cesty, smerom na obec K.. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, ţe ţaloba ţalobcu je procesne prípustná, teda ţe ţalobca má naliehavý právny záujem na určení vlastníctva. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe vykonaným dokazovaním ţalobca preukázal, ţe jeho právni predchodcovia nadobudli vlastnícke právo k parcele č. X., pozemnokniţná vloţka č. X. titulom vydrţania. Takýto záver vyvodil z písomného potvrdenia Poľnohospodárskeho druţstva K., z ktorého vyplynulo, ţe parcelu č. X. kat. územie B. pri vzniku J.B. odovzdali do uţívania tohto druţstva právni predchodcovia ţalobcu z B., ktorí túto nehnuteľnosť uţívali titulom kúpy od F. a ich dedičov. Podobným dôkazom je aj potvrdenie obce B., z ktorého vyplynulo, ţe M.M. predmetnú nehnuteľnosť nekúpil, nevlastnil a nikdy neuţíval, pričom sa jedná o ţidovský majetok. Pre záver o dôvodnosti ţaloby nasvedčuje aj výpoveď svedkyne B. Š. a J.P., ktoré uviedli, ţe po
  13. svetovej vojne právni predchodcovia ţalobcu odkúpili od ţida, ktorého meno nevedeli uviesť, resp. si ho nepamätali, parcelu č. X.X., pričom bola vyplatená aj kúpna cena. Táto skutočnosť mala nastať najneskôr v roku
  14. Svoj záver oprel súd aj o skutočnosť, ţe 3 2 Cdo 65/2015 pôvodne ţalovaný M.M. nebol nikdy vlastníkom resp. drţiteľom parcely č. X.X., čo potvrdzuje jeho samotná ţiadosť z
  15. novembra 1947 adresovaná Povereníctvu pravosúdia v Bratislave, kde ţiada o uznanie kúpnopredajnej zmluvy z októbra 1943 k parcele č. X. a ţe keby sa M.M. skutočne cítil vlastníkom a aj oprávneným drţiteľom aj parcely č. X.X., je veľmi pravdepodobné, ţe by v tejto ţiadosti ţiadal aj o uznanie vlastníctva k tejto parcele. Právu ţalobcu nasvedčujú podľa názoru súdu aj čestné prehlásenia svedkov M. V. a J. R.. Vlastníctvu M.M. k parcele č. X.X. vo vloţke č. X., kat. územie K. nenasvedčuje ani zápis v bode 6 zo
  16. februára 1947, kde podľa Ministerstva hospodárstva sa poznamenáva, ţe nehnuteľnosti Z. F., rod..J. podliehajú súpisu podľa Vládneho nariadenia z
  17. júna 1939, ani z bodu 14, kde je zapísané došlé
  18. apríla 1950 a poznamenáva sa ţiadosť A. P. a spol. v B. o zápis vlastníckeho práva na základe skutočnej drţby, pretoţe nie je zrejmé, ţe sa jedná o parcelu č. X.X. a naviac tu konkrétne nevystupuje ani samotný M.M.. Ohliadkou na mieste samom súd prvého stupňa zistil, ţe sporné pozemky t.j. pozemok č. X. a X.X. sa nachádzajú za obcou B. smerom na obec M.. K. a to parcela č. X.X. vľavo od komunikácie a parcela č. X. vpravo od existujúcej komunikácie, ţe na mieste ohliadky prítomní svedkovia uviedli, ţe na pozemku vľavo od komunikácie nikdy nevideli M.M. pracovať, ţe tento pozemok M.M. nevlastnil. Tvrdenie ţalovaného J. M., ţe ako M.. chlapec chodil pracovať na pozemok, ktorý sa nachádza po ľavej strane cesty komunikácie za obcou B. povaţoval tak v zjavnom rozpore s reálne zisteným skutkovým stavom. Z vykonaného dokazovania mal tak súd za nepochybné, ţe právni predchodcovia ţalobcu v r. 1931 na základe písomnej kúpnej zmluvy odkúpili od S. F. a jeho manţelky parcelu č. X./2 zapísanej v pozemnokniţnej vloţke č. X. za 50.000,- Kč a ţe vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe po
  19. svetovej vojne právni predchodcovia ústnou formou odkúpili aj spornú parcelu č. X.X.. Z vykonaného dokazovania mal tak súd za zrejme, ţe pôvodný ţalovaný 1/ M.M. v draţbe v r. 1943 zakúpil iba parc.č. X. zapísanú v pozemnokniţnej vloţke č. X. a ţe ţiadny zápis v tejto vloţke nenasvedčuje tomu, ţe by zakúpil aj parcelu č. X.X. čo nepochybne vyplýva z jeho ţiadosti z r. 1947 adresovanej Povereníctvu právosúdia v Bratislave, kde ţiada o uznanie vlastníctva k parc. č. X. v pozemnokniţnej vloţke X. a čo vyplýva aj zo ţiadosti T. P. o súhlas k vlastníctvu v tej istej vloţke opierajúc sa o draţbu z r.
  20. Vychádzajúc zo zistených skutočností tak súd prvého stupňa uzavrel, ţe k nadobudnutiu vlastníctva k parcele č. X.X. právnymi predchodcami ţalobcu došlo poctivou cestou, ţe títo boli ako drţitelia dobromyseľní od počiatku drţby a ţe v drţbe a v uţívaní tohto pozemku ich nikto nerušil. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., a keďţe ţalobca mal v konaní plný úspech zaviazal ţalovaných na 4 2 Cdo 65/2015 zaplatenie náhrady trov konania pozostávajúcej zo zaplatených súdnych poplatkov a titulom právneho zastúpenia. Krajský súd v Košiciach uznesením z
  21. februára 2012 sp.zn. 11 Co 334/2010 vec vrátil súdu prvého stupňa ako predčasne predloţenú. Súd prvého stupňa uznesením z
  22. mája 2012 č. k. 11C 103/2005-216 opravil výrok svojho rozsudku z
  23. mája 2010 postupom podľa § 164 O.s.p. a následne dopĺňacím rozsudkom z
  24. mája 2012 č.k. 11C 103/2005-219 rozhodol tak, ţe určil, ţe nehnuteľnosti na LV č. X., k.ú. B. parc.č. X. - orná pôda vo výmere 908 m 2, na LV č. X., k.ú. B. parc.č. X. - orná pôda vo výmere 910 m2, na LV č. X., k.ú. B. parc.č. X. - orná pôda vo výmere 905 m2, patria po jednej polovici do dedičstva po poručiteľovi J. Z. pod sp. z n. D 6310/92 Okresný súd Trebišov zomrelom dňa X. a po poručiteľovi A... Z., pod sp. zn. D 3638/93, Okresný súd Trebišov, zomrelom dňa X.. V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku uviedol, ţe na pojednávaní konanom
  25. mája 2010 vyhlásil rozsudok v znení, ţe sa určuje, ţe nehnuteľnosti na LV č. X., k.ú. B. - parc.č. X. - orná pôda vo výmere 10 640 m2 patria po jednej polovici do dedičstva po poručiteľovi J. Z., zomrelom X. a po A... Z. zomrelom X., ţe v písomnom vyhotovení rozsudku však vo výroku uviedol, ţe toto určenie sa vzťahuje aj na nehnuteľnosti zapísané na LV č. X., LV č. X. a LV č. X., všetko v k.ú. B., čo bolo ale v rozpore s vyhláseným rozsudkom na pojednávaní
  26. mája
  27. Vzhľadom k uvedenej zrejmej nesprávnosti, preto opravným uznesením z
  28. mája 2012 opravil rozsudok z
  29. mája 2010 tak, ţe vypustil jeho časť v znení určenia, ţe do dedičstva po poručiteľoch J. Z. a A... Z. patria aj nehnuteľnosti zapísané na LV č. X., LV č. X. a LV č. X. , k.ú. B.. Následne dopĺňacím rozsudkom z
  30. mája 2012 č.k. 11C 103/2005- 219 rozhodol o ţalobe ţalobcu v celom rozsahu s poukazom na § 152 ods. 2 veta prvá O.s.p. a § 166 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalovaných proti rozsudku súdu prvého stupňa z
  31. mája 2010 č.k. 11 C 103/2005-181 a jeho dopĺňaciemu rozsudku z
  32. mája 2012 č.k. 11 C 103/2005-219 rozsudkom z
  33. februára 2014 sp.zn. 11 Co 341/2012 potvrdil rozsudok a dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia. Rozhodol, ţe ţalovaní nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania a ţalobcovi ich náhradu nepriznal. Proti rozsudku a dopĺňaciemu rozsudku v znení jeho opravného uznesenia pripustil podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie na otázky: „1/ či v období po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 1/1994 Zb. n. SNR a zákona č. 128/1946 Zb. do uplynutia trojročnej lehoty na uplatnenie reštitučných nárokov podľa zák. č. 128/1946 Zb., resp. do rozhodnutia súdu 5 2 Cdo 65/2015 o uplatnenom reštitučnom nároku, mohli občania ţidovského pôvodu, ktorým podľa arizačných zákonov boli odňaté poľnohospodárske nehnuteľnosti, dediť po svojich predchodcoch tieto nehnuteľnosti a či na základe takto nadobudnutého vlastníctva s nimi disponovať v právnom zmysle, teda aj zmluvne previesť na inú osobu. 2/ V kladnom prípade či tretia osoba, ktorá nadobudla takýmto prevodom vlastníctvo mohla byť za týchto okolností dobromyseľná pri vstupe do drţby a počas drţby v tom, ţe nadobudla nehnuteľnosti od jej vlastníka“. V odôvodnení uviedol, ţe v rámci výhrad nesprávneho právneho posúdenia veci ţalovaní v odvolaní ako podstatné namietali, ţe právni predchodcovia ţalobcu nemohli byť dobromyseľnými drţiteľmi parc.č. X.X., pretoţe Ţidia, od ktorých mali „údajne“ kúpiť parc. č. X.X. v r. 1948 neboli vlastníkom tohto pozemku. Vlastníkom nehnuteľností po S. a Z...J. sa totiţ podľa nariadenia č. 198/1941 Sl.z. O právnom postavení ţidov stal štát, preto právni predchodcovia ţalobcu by v roku 1948 nehnuteľnosť museli kúpiť od štátu. Podľa § 150 ods. 1 nar. č. 198/1941 Sl. zák. o právnom postavení Ţidov, sa poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve Ţidov a ţidovských zdruţení stali vlastníctvom slovenského štátu dňom, ktorý určil Štátny pozemkový úrad vyhláškou v Úradných novinách. Ostatný nehnuteľný majetok ţidov a ţidovských zdruţení sa stal vlastníctvom slovenského štátu podľa § 191 a to
  34. novembrom
  35. Táto právna norma rovnako ako mnohé ďalšie z tohto obdobia, sa priečili demokratickým zásadám našej ústavy a boli z hľadiska nášho právneho poriadku neplatné, čo bolo vyslovené uţ v § 2 nar. Slovenskej národnej rady z
  36. septembra 1944 č. 1/1944 Zb.n. SNR. Dôsledky týchto zásahov do majetku obetí rasovej perzekúcie však neboli odstránené automaticky postupným oslobodením celého územia Slovenska. Náš právny poriadok zvolil cestu tzv. reštitučného konania, ktoré bolo upravené zák.č. 128/1946 Zb. o neplatnosti niektorých majetkovo-právnych jednaniach z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a iných zásahoch do majetku vznikajúcich. Podľa výslovného ustanovenia § 2 tohto zákona, bolo treba cestou reštitučného konania postupovať i tam, kde majetkový prospech bol po
  37. septembri 1938 vykonaný neplatným právnym predpisom, t.j. takým, ktorý v rozpore s Československou ústavou vykonal alebo umoţnil zásah do majetku Čsl. republiky a osôb vydaných národnej, rasovej alebo politickej perzekúcii. Nárok bolo potrebné uplatniť v trojročnej reštitučnej lehote. Neplatný prevod - prechod nebol teda odstránený ipso iure, ale len na návrh poškodeného úradným rozhodnutím, takţe pokiaľ sa tak nestalo, a k reštitúcii nedošlo, trvali právne následky naďalej, to znamená, ţe vlastníkom takýchto nereštituovaných nehnuteľností bol naďalej štát. V danej veci niet pochybnosti o tom, ţe rodina Friedmanovcov podľa § 150 ods. 1 nar. č. 198/1941 Sl.z. stratila vlastnícke právo k poľnohospodárskym nehnuteľnostiam, teda aj k parc.č. X. a č. X.X. zapísaných v pzkn. vl. č. 6 2 Cdo 65/2015 X.. Uvedené skutočnosti sú konštatované aj v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 87/03 z 26.8.2003 (vec na súde prvého stupňa sp. zn. 14 C 1151/00). V tomto rozhodnutí odvolací súd uviedol tieţ (str. 7 odôvodnenia), ţe „napriek tejto skutočnosti boli prípady, ţe po osobách, ktoré sa nevrátili z koncentračných táborov boli prejednané dedičské konania ako tomu bolo aj v tomto prípade, keď z výpisu z pozemkovej knihy vyplýva, ţe na základe dedičských rozhodnutí z r. 1948 sa stala po všetkých pozemnokniţných spoluvlastníkoch dedičkou L.G.“. Z odôvodnenia rozsudku 11 Co 87/03 ďalej vyplýva, ţe odvolací súd preskúmavajúci rozsudok okresného súdu 14 C 1151/00 zo zistenia, ţe reštitučný nárok uplatnený L. bol zamietnutý, vyvodil právny názor, ţe „to má za následok, ţe vlastnícke právo ostalo na štáte a teda nik z rodiny F. nemal oprávnenie s pozemkami v období v r. 1948 disponovať a teda ani prípadne odpredať právnym predchodcom ţalobcu“. V konaní po povolení obnovy konania 14 C 1151/00 však odvolací súd vo veci 11 Co 65/2008 pri posudzovaní otázky, či L.G. po tom, čo v dedičskom konaní po S. a Z...J. v r. 1948 nadobudla do vlastníctva nehnuteľnosti v pzkn. vl. č. X. mohla zmluvne prevádzať - predávať pozemky, zohľadnil judikatúru súdov týkajúcu sa vtedajšieho obdobia, konkrétne Stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu č. Cp 173/60 vydaného k otázkam nereštituovaného majetku na Slovensku dňa 5.7.1961 (ďalej len „Stanovisko“), z ktorého okrem iného vyplynulo, ţe „ak v medziobdobí došlo k prevodu vlastníctva aspoň formálne platnom, na základe právneho dôvodu, ktorý bol uznávaný právnym poriadkom ako nezávadný (napr. zmluvný prevod, dedičstvo potvrdené súdom, resp. štátnym notárstvom), v týchto prípadoch sa pred zápisom vlastníckeho práva Československého štátu riešila otázka nadobudnutia takého vlastníctva, pričom išlo o otázku občianskoprávnu, o ktorej boli príslušné rozhodnúť súdy. V takom spore prichádzala do úvahy aj námietka vydrţania vzhľadom na uplynutie 10 ročnej vydrţacej lehote podľa § 116 ods. 1 OZ č. 141/1950 Zb. počítanej od 1.1.1951 (§ 566 OZ). Podľa „Stanoviska“ právna ochrana účastníkov, ktorí by sa cítili na svojich právach dotknutí, je zabezpečená moţnosťou domáhať sa ţalobou voči štátu, ţe právo štátu nevzniklo“. V pozemnokniţnej vloţke č. X. súd pod por. č. 7 aţ 12 zápisy, podľa ktorých došlo na nehnuteľnosti tu zapísané k odovzdaniu pozostalosti podľa uznesenia súdu z X. v dedičských konaniach v prospech T. E. a L. G.. Z týchto zápisov, ktoré vzal na zreteľ aj odvolací súd uţ v konaní 11 Co 87/03, však odvolací súd v neskoršom konaní 11 Co 65/2008 a aj v terajšom konaní (11 Co 341/2012, 11 Co 382/12) po prihliadnutí na vyššie označené „Stanovisko“ dospel k inému právnemu názoru, aký je vyslovený odvolacím súdom vo veci 11 Co 87/
  38. Po zohľadnení názoru Najvyššieho súdu v Stanovisku ohľadne tzv. „medziobdobia“, podľa odvolacieho súdu zápisy v pzkn. vl. č. X. pod por. č. 7-12 7 2 Cdo 65/2015 osvedčujú nielen to, ţe došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k zapísaným nehnuteľnostiam v prospech dedičov právnym dôvodom uznaným vtedajším právnym poriadkom, to znamená titulom dedenia, ale zápismi rozhodnutia súdu z X. o odovzdaní pozostalosti sa vyriešila aj otázka nadobudnutia vlastníctva voči štátu - zápis vlastníctva dedičom pred zápisom vlastníctva štátu. Podľa názoru odvolacieho súdu, na základe takto nadobudnutého vlastníctva parcely č. X.X. mohli následne v tomto období, t.j. po
  39. decembri 1947 nadobúdatelia T. E. a L.G. vykonávať platne aj zmluvné prevody tejto nehnuteľnosti. Pokiaľ právni predchodcovia ţalobcu od týchto osôb kúpili parcelu č. X.X., hoci aj kúpnou zmluvou bez písomnej formy a bez zápisu v pozemkovej knihe, treba mať za to, ţe boli dobromyseľní v tom, ţe ju kupujú od vlastníkov. Pri vyporiadaní sa s odvolacími námietkami ţalovaných v rámci ktorých zdôraznili, ţe kúpou parcely č. X.X. na draţbe majetku Ţidov v roku 1943 ich právny predchodca M.M. vstúpil do oprávnenej a dobromyseľnej drţby pozemku, ktorá viedla k splneniu zákonného predpokladu pre vydrţanie jeho vlastníckeho práva, odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 280/2007 z 30.6.2008, vychádzajúc z ktorého právna argumentácia ţalovaných vyššie uvedená nemôţe obstáť. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, ţe v ňom bola riešená otázka, či právny predchodca (tam) navrhovateľov vydraţením nehnuteľností v roku 1943 odňatých osobám ţidovského pôvodu v dôsledku arizácie mohol vstúpiť do oprávnenej (dobromyseľnej) drţby. Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí zaujal názor, ţe v prípade právneho predchodcu ţalobcov podmienka dobromyseľnosti nebola splnená, keďţe si musel byť vedomý, ţe nehnuteľnosti, ktoré vydraţil, patrili Ţidom, ktorým boli odňaté a vydraţené len v dôsledku arizačných fašistických zákonov. Ţalovaní v odvolacom konaní nemali úspech, preto nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania a ţalobca ako úspešný si jeho náhradu neuplatnil, preto bolo rozhodnuté, ţe sa mu náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.). Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalovaní 1/ aţ 4/ z dôvodu, ţe odvolací súd proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. Poukázali na skutočnosť, ţe vo svojom odvolaní uviedli, ţe nesúhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania. Napriek tomu odvolací súd bez nariadenia pojednávania rozhodol. Týmto postupom odvolacím súd odňal ţalovaným moţnosť konať pred súdom. Dovolatelia majú za to, ţe ţalobca v konaní a ani po povolenej obnove konania nepredloţil ţiadne listinné dôkazy, ktoré by preukázali, ţe jeho právni predchodcovia vstúpili do drţby parc. č. X.X. v k.ú. B. a nepreukázal, ţe jeho právni predchodcovia uţívali túto 8 2 Cdo 65/2015 parcelu v dobrej viere ako vlastnú. Ţalovaní ďalej tvrdia, ţe dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhli, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaných navrhol, aby dovolací súd predmetné dovolanie zamietol a ţalovaných zaviazal, aby mu spoločne a nerozdielne uhradili trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia. Je toho názoru, ţe ţalovaní sa neriadili vymedzeným rozsahom prípustnosti dovolania. Z uvedeného dôvodu povaţuje dovolania ţalovaných za zmätočné a neodôvodnené. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, v ktorom odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol 9 2 Cdo 65/2015 potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  40. Dovolanie je v danej veci prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p., t.j. len preto, ţe jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň vymedzil v dôvodoch rozhodnutia otázky, podľa neho po právnej stránke zásadného významu. Rozhodnutie zásadného právneho významu ako pojem nie je definovaný pozitívnym právom. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pribliţuje jeho podstatu tým, ţe uvádza, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam z hľadiska svojho všeobecného dopadu na právne pomery iných (podobných) sporov, ale aj tým, ţe dotknuté právne posúdenie veci je významné pre vec samú. Zásadný význam právnej otázky, v ktorej odvolací súd pripustil dovolanie nemôţe existovať mimo právny rámec podstatný pre rozhodnutie konkrétnej veci. Ak odvolací súd pripustí dovolanie pre právnu otázku, ktorá nemá význam pre riešenie samotného prípadu, dovolacie konanie zamerané na právne posúdenie tejto otázky by bolo v podstate abstraktnou úvahou súdu o právnom probléme nesúvisiacim s prejednávanou vecou. Nevyhnutnou podmienkou na to, aby dovolací súd preskúmal dovolateľom napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, je taká kvalita jeho rozhodnutia, ktorá spĺňa poţiadavku preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia musí preto právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, sám vyriešiť. Musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukázaním na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré zaujal. Rovnako potrebné je presné a určité nastolenie otázky zásadného právneho významu, z dôvodu, ţe vyslovenie prípustnosti dovolania má konkrétny negatívny procesný dopad tak na dovolateľa (ktorý by v prípade zaloţenia prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. mal mať nad všetky pochybnosti jasné, správnosť riešenia ktorej právnej otázky 10 2 Cdo 65/2015 je oprávnený napadnúť), ako aj na účastníka na opačnej procesnej strane (ktorý len v prípade jasne vymedzenej dovolacej otázky môţe v dovolacom konaní namietať, ţe dovolateľ v prípade prekročil rozsah prípustnej dovolacej otázky) a napokon aj na moţnosť dovolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu dovolaním napadnuté rozhodnutie (pokiaľ je nezrozumiteľne stanovená dovolacia otázka, nie sú dostatočne jasne určené medze dovolacieho prieskumu a dovolací súd v dôsledku toho ani nemá moţnosť posúdiť, či dovolateľom namietaná nesprávnosť právneho posúdenia odvolacím súdom sa týka tej právnej otázky, so zreteľom na ktorú bolo dovolanie pripustené), inak je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. V súvislosti s tým sa ţiada uviesť, ţe úvahy dovolacieho súdu o podstate dovolacej otázky, ktorá má byť vyriešená v dovolacom konaní, nemôţu byť zaloţené na dohadoch alebo predpokladoch o tom, čo mal odvolací súd na mysli pri pripúšťaní dovolania. Dovolací súd je viazaný tým, ako odvolací súd vymedzil právnu otázku, na jej formulácii nemôţe nič meniť, ani výkladom jej dať iný obsah neţ v skutočnosti má. Procesná moţnosť odvolacieho súdu zaloţiť prípustnosť dovolania nesmie viesť k prenášaniu ťaţiska rozhodovania odvolacieho súdu na dovolací súd. Súdy niţšieho stupňa po vykonanom dokazovaní zhodne dospeli k záveru, ţe právny predchodcovia ţalobcu nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam titulom vydrţania. Vydrţanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. Uhorské obyčajové právo platné na území Slovenska do
  41. decembra 1950 rozoznávalo (Luby, Š.: Základy všeobecného súkromného práva, III. vydanie, Heuréka, Šamorín 2002, s. 107 a nasl.): a) pozemnokniţné – išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníckeho práva na základe protiprávnej pozemnokniţnej drţby trvajúcej 32 rokov; takýmto vydrţaním mohol nadobudnúť pozemnokniţné vlastníctvo ten, kto bol neplatne vpísaný do pozemkovej knihy, keď tento stav neplatného vkladu trval nerušene 32 rokov; mohol vydrţať aj vtedy, ak bol „obmyseľný“, b) zápis skutočného drţiteľa do pozemkovej knihy – išlo o zápis skutočného drţiteľa ako vlastníka bez preukázania vkladového povolenia vystaveného osobou, ktorá bola v pozemkovej knihe zapísaná ako posledný vlastník na základe skutočnej mimopozemnokniţnej drţby, 11 2 Cdo 65/2015 c) vydrţanie mimo pozemkovej knihy – išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníctva na základe dlhotrvajúcej, pokojnej a statočnej drţby; vydrţiteľ musí byť presvedčený, ţe svojou mimopozemnokniţnou drţbou nikoho neukracuje, jeho nestatočnosť musí preukázať druhá strana, s výnimkou, ţe drţiteľ nadobudol násilím, tajne alebo zneuţitím výprosy, lebo preukázaním tohto spôsobu nadobudnutia je dokázaná aj nestatočnosť drţby. V pomere k pozemkovej knihe drţba nemusí byť a ani nie je statočná, keď vydrţiteľ vie, ţe pozemnokniţne je k drţbe oprávnený niekto iný, ale môţe byť presvedčený, ţe mimo pozemkovej knihy je oprávnený on sám (napr. ako on alebo jeho predchodca kúpil nehnuteľnosť, ale nedal previesť v pozemkovej knihe na seba). Podobne aj ďalší autori, zaoberajúci sa históriou úpravy majetkových pomerov na našom území (Fajnor, V. – Záturecký, A.: Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, III. vydanie, Heuréka, Šamorín, 1998, s. 140 a nasl.) uvádzajú: „Vydržanie. Právo vlastníctva nehnuteľnosti bez vpisu do pozemkovej knihy, aj proti vlastníkovi vpísanému do pozemkovej knihy, nadobudne si ten, kto nehnuteľnosť za 32 rokov ako svoju pokojne má v drţbe. Ako svoju totiţ vo svojom mene a nie v mene iného (tedy nie ako poţívateľ alebo nájomník, alebo ako púhy uţívateľ nehnuteľnosti). Pokojne: lebo jestli pozemnokniţný vlastník medzi časom podá ţalobu proti drţiteľovi o vydanie nehnuteľnosti (predpokladajúc, ţe spor tento náleţite aj zakončí), týmto sa vydrţanie preruší. Preruší sa vydrţanie aj vtedy, jestli nehnuteľnosť v pozemkovej knihe medzi časom prepíšu s vlastníka titulom úplatného prevodu na meno iného; jestli však tento nový pozemnokniţný nabyvateľ práva nie je bezolstný (čiţe jestli vedel o tom, ţe je vydrţanie v behu, alebo jestli o tom len z hrubej nedbalosti nevedel), vydrţanie sa nepreruší, leţ aj proti nemu sa pokračuje (jestli aj on nevystúpi sporom proti vydrţiteľovi). Nevydrţí nehnuteľnosť ten, kdo je obmyseľný, totiţ kto uţ na počiatku svojej drţby vedel o tom, ţe bezprávne nadobudol nehnuteľnosť (napr. jestli nehnuteľnosť nezletilcova bez schválenia poručenského súdu bola predaná niekomu, jemu bola odovzdaná, avšak nebola naň prepísaná: tento za 32 rokov vydrţí nehnuteľnosť; jestli však pri kúpe vedel o tom, ţe vlastník je nezletilý, tak ju nevydrţí, obmyseľným drţiteľom je a tak nemôţe vydrţať nehnuteľnosť napríklad ten, kto sa jej zmocní (okupuje ju) bez právneho titulu alebo vediac, ţe je ona iného, nevráti ju). Vydrţacia doba, plynuvšia u predchodcu v drţbe, počíta sa aj k dobru nástupcu v drţbe, jestli tento drţbu nehnuteľnosti po ňom zdedil, alebo bola ním na neho prenesená (napr. ten, kto nehnuteľnosť mimo pozemkovej knihy kúpil, za desať rokov mal ju v drţbe; s neho prešla nehnuteľnosť 12 2 Cdo 65/2015 na jeho syna, u ktorého bola za 12 rokov a ktorý ju ďalej predal; tento kupiteľ uţ po desiatich rokoch nadobudne si právo vlastníctva na nehnuteľnosť. Prirodzene k dobru vydrţiteľa počíta sa aj tá doba, po ktorú nehnuteľnosť bola síce v moci iného, avšak v mene vydrţiteľa (napr. dal ju do arendy). Kto nehnuteľnosť vydrţal môţe počať spor proti (nominálnemu) pozemnokniţnému majiteľovi o to, aby nehnuteľnosť na neho bola prepísaná. Jestli tento (nominálny) pozemnokniţný majiteľ nehnuteľnosť po zakončení vydrţania prepísať dal na iného: aj tento iný musí trpeť, aby – bez zreteľa ne jeho práva – vydrţiteľ bol vpísaný do pozemkovej knihy za vlastníka. Toto prirodzene platí len vtedy, jestli pozdejší pozemnokniţný nabyvateľ práva nebol bezolstný v čase, keď si právo nadobudol, totiţ vedel alebo len z hrubej nedbalosti nevedel o tom, ţe nehnuteľnosť iný vydrţal (napr. nestaral sa o skutočný stav drţby, odporujúci pozemkovej knihe). Vydrţanie nemôţe byť na ujmu tomu, kto dôverujúc pozemkovej knihe nadobudol si právo na nehnuteľnosť síce po zakončení vydrţania, avšak skôr, neţ bol vydrţiteľ do pozemkovej knihy vpísaný. Ináč ten, kto je na základe vydrţania vlastníkom nehnuteľnosti a má ju ako svoju v drţbe, aj mimo sporu môţe ţiadať o vpísanie svojho práva vlastníctva do pozemkovej knihy.“ Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do
  42. decembra 1950 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej drţbe. Nehnuteľnosť musel uţívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako poţívateľ alebo uţívateľ. Vlastnícke právo nemohol vydrţať, kto nebol dobromyseľný, kto uţ na začiatku drţby vedel o tom, ţe nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne vedel, ţe nehnuteľnosť patrí inému. Podmienky pre vydrţanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky zákonník z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.) v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145; išlo o tri základné podmienky: oprávnenosť drţby, nepretrţitosť drţby počas vydrţacej doby a uplynutie zákonom stanovenej vydrţacej doby; oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo k podstatnému skráteniu vydrţacích dôb. Podľa týchto ustanovení bolo moţné vydrţaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene drţal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydrţanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným drţiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, ţe mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, ţe drţba je oprávnená. Z intertemporálneho ustanovenia (§ 566) vyplýva, ţe u vydrţania vlastníctva k nehnuteľným veciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ vydrţacia doba začala beţať pred 13 2 Cdo 65/2015
  43. januárom 1951, najneskoršie
  44. januára 1961, t.j. najneskoršie uplynutím kratšej vydrţacej doby stanovenej Občianskym zákonníkom z roku 1950, počítanej od
  45. januára
  46. Vydrţacia doba mohla však uplynúť aj skôr - pred
  47. januárom 1961, ak napr. predchádzajúca 32-ročná doba by bola uplynula pred uvedeným dátumom
  48. januára
  49. Teda pre vydrţanie vlastníctva nehnuteľností platilo, ţe uţ beţiaca vydrţacia doba sa skončí uplynutím pôvodnej vydrţacej doby; ak tá by však do
  50. januára 1961 nestihla uplynúť, potom - najneskôr - v 10-ročnej dobe počítanej od
  51. januára
  52. Uvedený výklad sa uznáva ako správny ako v teórii, tak aj v aplikačnej praxi (porovnaj napr. R 65/1972, str. 496, Sborník IV bývalého Najvyššieho súdu, Praha 1986, str. 517). V prípadoch vydrţania, pri ktorých vydrţacia doba začala plynúť ešte pred
  53. januárom 1951, t.j. podľa obyčajového práva a mala by uplynúť aţ po tomto dni, museli byť však uţ splnené aj ďalšie podmienky vydrţania, ktoré boli stanovené Občianskym zákonníkom z roku
  54. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa drţby, drţiteľa, predmetu drţby a vydrţacej doby) dochádza k vydrţaniu priamo zo zákona. Podmienky vydrţania sú pritom stanovené tak, ţe musia byť splnené kumulatívne – ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydrţaniu. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do
  55. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., 134 Občianskeho zákonníka v znení od
  56. januára 1992) je oprávnenosť drţby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydrţaním. Medzi poţiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych úpravách bol rozdiel v tom, ţe obyčajové právo vyţadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení drţby, kým podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého priebehu vydrţacej doby; pri oboch platila zásada, ţe kto nadobudol oprávnenú drţbu od oprávneného drţiteľa, mohol si započítať vydrţaciu dobu svojho predchodcu. Keďţe súdy niţšieho stupňa v tomto spore rozhodovali o vydrţaní sporných nehnuteľností právnymi predchodcami ţalobcu, ich kardinálnou úlohou v tomto konaní bolo zistiť, či boli kumulatívne splnené zákonné podmienky vydrţania (týkajúce sa drţby, drţiteľa, predmetu drţby a vydrţacej doby). Odvolací súd sa navyše vo svojom rozhodnutí zaoberal otázkou, či mohli predmetné nehnuteľnosti T. E. a L.G. (občania ţidovského pôvodu) nadobudnúť do vlastníctva titulom dedenia po svojich právnych predchodcoch (v období rokov 1947 - 1948) a tieto následne právne konformným spôsobom (kúpno-predajnou 14 2 Cdo 65/2015 zmluvou) previesť na právnych predchodcov ţalobcu. Od platného prevodu sporných nehnuteľností následne odvodzoval dobromyseľnosť právnych predchodcov ţalobcu pri vstupe do drţby. Podľa názoru odvolacieho súdu má vyriešenie týchto otázok pre rozhodnutie predmetnej veci zásadný právny význam, preto proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie pre vyriešenie dovolacích otázok v tomto znení : „1/ či v období po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 1/1994 Zb. n. SNR a zákona č. 128/1946 Zb. do uplynutia trojročnej lehoty na uplatnenie reštitučných nárokov podľa zák. č. 128/1946 Zb., resp. do rozhodnutia súdu o uplatnenom reštitučnom nároku, mohli občania ţidovského pôvodu, ktorým podľa arizačných zákonov boli odňaté poľnohospodárske nehnuteľnosti, dediť po svojich predchodcoch tieto nehnuteľnosti a či na základe takto nadobudnutého vlastníctva s nimi disponovať v právnom zmysle, teda aj zmluvne previesť na inú osobu. 2/ V kladnom prípade či tretia osoba, ktorá nadobudla takýmto prevodom vlastníctvo mohla byť za týchto okolností dobromyseľná pri vstupe do drţby a počas drţby v tom, ţe nadobudla nehnuteľnosti od jej vlastníka“. Takéto vymedzenie dôvodov pripustenia dovolania nie je v súlade s vyššie uvedenými zásadami. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd pripustil dovolanie pre právne otázky, ktoré nemajú význam pre riešenie samotného prípadu. Skutočnosť či T. E. a L.G. platne nadobudli vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam titulom dedenia t.j. či boli v zmysle platného práva aj s ohľadom na neskôr prijaté Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu z
  57. júla 1961 vlastníkmi predmetných nehnuteľností spôsobilými na ich následný prevod (predaj) právnym predchodcom ţalobcu začiatkom roku 1948 nemá vplyv na posúdenie dobromyseľnosti právnych predchodcov ţalobcu vstupu do drţby (ako jednej zo zákonných podmienok vydrţania). Aj za situácie, ţe by predaj predmetných nehnuteľností nemal právne účinky, právny predchodcovia ţalobcu by mohli platne vstúpiť do ich drţby a následne ich aj vydrţať. Funkciou vydrţania je umoţniť nadobudnutie vlastníctva drţiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, ţe je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Vydrţanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, ţe zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdať pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, ţe tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným drţiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrţí. Účelom vydrţania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Je teda nadbytočné a pre rozhodnutie veci samej nepodstatné riešiť otázku spôsobilosti ţidovských občanov v danom 15 2 Cdo 65/2015 období na dedenie a prevádzanie nehnuteľností tak, ako to vo svojich dovolacích otázkach vymedzil odvolací súd. V súvislosti s tým dovolací súd uvádza, ţe na naplnenie poţiadavky zásadného právneho významu je potrebné aj to, aby dovolacia otázka nevybočovala z rámca podstatného pre rozhodnutie v konkrétnej veci, teda aby právne posúdenie dovolacej otázky nebolo len teoretickou úvahou súdu nemajúcou ţiadny vplyv na konečné rozhodnutie. Oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania nemá odvolací súd kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy, jeho voľnú úvahu zákon prísne vymedzuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia z právnej stránky, avšak vţdy v konkrétnej veci, v ktorej sám dôsledne sa nastolenou otázkou zaoberal. Odvolací súd tým, ako vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku, znemoţnil preskúmanie správnosti riešenia právnej otázky zásadného významu, ktorú má pri pripúšťaní dovolania na mysli. So zreteľom na nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia v tejto časti (ktorá svedčí o existencii vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na ktorú musel dovolací súd vziať zreteľ, i keď nebola v dovolaní namietaná – viď § 242 ods. 1 O.s.p.) neprichádzalo preto v dovolacom konaní do úvahy ţiadne iné rozhodnutie, len zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie. Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil podľa § 243b ods. 1 O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  58. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  59. marca 2016 16 2 Cdo 65/2015 JUDr. Jozef K o l c u n, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.