2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a navrhovateľovi náhradu trov konania, 2 4Sžo/66/2015 ani oslobodenie od súdneho poplatku nepriznal. Odporca rozhodnutím č. 972/2014-KaNR, r.z. 11521/2014 zo dňa 25.02.2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie") o ţiadosti navrhovateľa ako ţiadateľa o poskytnutie právnej pomoci doručenej odporcovi dňa 10.01.2014 rozhodol tak, ţe navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci s poukazom na § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (Ţivnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zák. č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“). Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 8, § 10 ods. 1, 5 a 6, § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.; § 236 ods. 1, § 237 ods. 1 a 2, § 238 ods. 1 - 3 O.s.p., čl. 2 ods. 2, čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), § 25 ods. 2, § 49, § 53 ods. 1 - 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“), o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a uviedol, ţe preskúmaním veci v medziach a z dôvodov uvedených v odvolaní dospel k záveru, ţe odporca vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou, pričom odvolacie dôvody súd nepovaţoval za také, ktoré by mohli mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a na jeho základe vyvodil aj správny právny záver, s ktorým sa krajský súd stotoţnil. Uviedol, ţe pojem zrejmej bezúspešnosti v spore bol v slovenskom právnom poriadku pôvodne obsiahnutý len v § 138 ods. 1 O.s.p. v súvislosti s posudzovaním ţiadosti účastníka konania o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, pričom O.s.p. pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vylučuje zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. V O.s.p. však nie je konkrétne upravené, čo je potrebné pod týmto pojmom rozumieť. Zákon č. 327/2005 Z. z. príkladom uvádza, na ktoré skutočnosti je potrebné prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, pretoţe jednou z podmienok pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci je skutočnosť, ţe nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Pri aplikácii § 138 O.s.p. všeobecné súdy judikovali, ţe o zrejmú bezúspešnosť sa jedná najmä vtedy, ak uţ zo skutkových tvrdení ţiadateľa je nepochybné, ţe mu vo veci nemôţe byť vyhovené. Posudzovanie splnenia zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti
327/2005 Z. z. je výsledkom správnej úvahy správneho orgánu, k čomu sa nevyţaduje 3 4Sžo/66/2015 vykonávanie dôkazov
O.s.p. ohľadne samotného nároku (práva), o ktorom sa rozhoduje v základnom konaní, v ktorom ţiadateľ ţiada o poskytnutie právnej pomoci. Súd v preskúmavacom konaní skúma iba to, či rozhodnutie správneho orgánu vydaného na základe správneho uváţenia nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V prejednávanom prípade sú tieto upravené v ust. § 6 ods. 1 v spojení s § 8 zákona č. 327/2005 Z. z., v ktorých ustanoveniach sú určené zákonné podmienky pre moţnosť poskytnutia právnej pomoci, vrátane podmienky, ţe nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Správny orgán je v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok") v odôvodnení svojho rozhodnutia povinný uviesť, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov smerujúcich k preukázaniu splnenia podmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc, k objasneniu skutočného stavu veci a k zisťovaniu podkladov pre rozhodnutie. Správny orgán pritom vykonáva dokazovanie
Správneho poriadku, na ktorého pouţitie odkazuje ust. § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. Odporca sa v danom prípade zaoberal posudzovaním otázky zrejmej bezúspešnosti sporu, keďţe zákon č. 327/2005 Z. z. stanovil ako jednu z podmienok pre moţnosť priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ţe nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Účelom prijatia zákona č. 327/2005 Z. z. bolo okrem iného zabezpečiť prístup súdu tým ţiadateľom v hmotnej núdzi, ktorým evidentne hrozí ujma na ich právach z dôvodu, ţe nemajú finančné prostriedky na zaplatenie právneho zastúpenia v ich veci. Skúmanie otázky moţného reálneho poškodenia ich práv, resp. právom chránených záujmov súvisí s tým, či by mohli byť úspešní (s prihliadnutím na hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy) vo veciach, v ktorých ţiadajú priznanie, resp. poskytnutie právnej pomoci. Posúdenie tejto otázky patrí do právomoci odporcu, ktorý musí kaţdú vec posudzovať individuálne a to s prihliadnutím na osobitosti jednotlivých prípadov. Odporca vyvodil existenciu zrejmej bezúspešnosti z toho, ţe ústavnú sťaţnosť síce ţiadateľ podal v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak ţiadateľ nevyuţil opravných prostriedok, ktorý mu O.s.p. na ochranu jeho práv účinne poskytoval a na ktorého pouţitie bol oprávnený. Skutočnosť, ţe ţiadateľ nepodal vo veci dovolanie, ktoré bolo v tomto prípade
odporcu prípustné s poukazom na § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň odporcovi nepreukázal dostatočne existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., v konečnom 4 4Sžo/66/2015 dôsledku
odporcu zakladá neprípustnosť takejto ústavnej sťaţnosti. Odporca preto s poukazom na § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. poukázal na to, ţe neprípustné návrhy môţe ústavný súd na predbeţnom prerokovaní odmietnuť. Poukázal pritom na konštantnú rozhodovaciu prax ústavného súdu v takýchto prípadoch a to s odkazom na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu. V preskúmavanom prípade sa navrhovateľ domáhal poskytnutia právnej pomoci v konaní pred ústavným súdom vo veci podanej sťaţnosti
1 Ústavy SR. Z obsahu predmetnej sťaţnosti vyplýva, ţe navrhovateľ (v postavení sťaţovateľa) namietal porušenie svojich práv konaním a rozhodnutiami Okresného súdu v Topoľčanoch č. 6C/263/2012 zo dňa 03.05.2013 a Krajského súdu Nitra č. k. 25Co/l90/2013 zo dňa 03.07.2013. Tvrdil, ţe dôsledkom porušenia jeho ústavou garantovaných práv môţe byť obmedzenie moţnosti konať pred súdom. Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná. Odporca v rámci posudzovania podmienok na priznanie právnej pomoci skúmal splnenie podmienok stanovených v § 6 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 8 zákona č. 327/2005 Z. z., pričom pri posudzovaní bezúspešnosti sporu odporca vychádzal z podmienok stanovených v zákone č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.
1 písm. g/ citovaného zákona ústavný súd začne konanie, ak návrh podá kaţdý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených o. i. v čl. 127 Ústavy SR,
ktorého ústavný súd rozhoduje o sťaţnostiach fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
zákona, sťaţnosť môţe podať fyzická osoba, ktorá tvrdí, ţe právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
2 cit. zákona ústavný súd môţe na predbeţnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, ktoré sú špecifikované v cit. ustanovení, o. i. aj neprípustné návrhy. Odporca v konaní skúmal splnenie podmienok na priznanie právnej pomoci ţiadateľovi z hľadiska, či návrh (sťaţnosť) navrhovateľa podaný ústavnému súdu s poukazom na čl. 127 Ústavy SR bol podaný včas a či je prípustný a to z hľadiska ust. § 53 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 38/1993 Z. z. 5 4Sžo/66/2015 Z listinných dôkazov predloţených ţiadateľom (navrhovateľom) je zrejmé, ţe návrh (sťaţnosť) podal ţiadateľ v zákonnej 2-mesačnej lehote od právoplatnosti rozhodnutia. Z listinných dôkazov predloţených navrhovateľom (ţiadateľom) však zistil, a táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná, ţe navrhovateľ nepodal proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (t. j. rozsudku Krajského súdu v Nitre) dovolanie, z čoho vyvodil záver, ţe ţiadateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých pouţitie je sťaţovateľ oprávnený
osobitných predpisov.
1 zákona č. 38/1993 Z. z. je v takomto prípade sťaţnosť neprípustná. Navrhovateľ v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu odporcu v podstate namietal, ţe odporca nesprávne právne posúdil otázku splnenia podmienok na priznanie bezplatnej právnej pomoci v zmysle zákona č. 327/2005 Z. z., keď zo skutočnosti, ţe ţiadateľ nepodal proti rozsudku Krajského súdu v Nitre dovolanie, t. j. nevyčerpal opravné prostriedky, vyvodil záver, ţe ústavná sťaţnosť je s poukazom na § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. neprípustná. Vychádzal pritom z názoru, ţe odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil, a preto neboli splnené podmienky na podanie dovolania
1 O.s.p., ani vo výroku nepripustil dovolanie, t. j. nebola splnená podmienka pre dovolanie
3 O.s.p. Z uvedeného vyvodil, ţe navrhovateľ riadne opravné prostriedky vyuţil, a preto neboli splnené podmienky
1 zákona č. 38/1993 Z. z., ţe ústavná sťaţnosť je neprípustná. Túto námietku odvolateľa súd posúdil ako nedôvodnú. Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v § 236 a nasl. O.s.p., pričom
1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je v zásade prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a to v prípadoch stanovených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Konkrétne
f/ O.s.p. dovolanie je o. i. prípustné proti všetkým rozhodnutiam odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. V preskúmavanom prípade navrhovateľ tvrdil, ţe postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Topoľčany a Krajského súdu Nitra bola navrhovateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (uvedená skutočnosť vyplýva tak z obsahu ústavnej sťaţnosti, ako aj z odvolania navrhovateľa). Keďţe dôvody, ktoré uvádza ţiadateľ v ústavnej sťaţnosti podanej ústavnému súdu je moţné podriadiť pod uvedený dovolací dôvod, záver odporcu, ţe ţiadateľ sa proti postupu uvedených súdov mal moţnosť brániť podaním dovolania (proti rozsudku Krajského súdu Nitra), prípustnosť ktorého by sa opierala o ust. § 237 písm. 17 O.s.p. a pokiaľ 6 4Sžo/66/2015 tak neurobil, a teda nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon (v tomto prípade O.s.p.) na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých pouţitie je sťaţovateľ oprávnený
osobitných predpisov, je súladný so zákonom. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, ţe ţiadateľ v tomto prípade nebol oprávnený podať dovolanie
1 resp. ods. 3 O.s.p. Rovnako záver odporcu o tom, ţe sťaţnosť nie je prípustná v zmysle § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., resp. ţe táto skutočnosť (nevyuţitie opravných prostriedkov – dovolania) zakladá neprípustnosť sťaţnosti, v dôsledku čoho existuje dôvodný predpoklad na postup ústavného súdu v zmysle § 25 ods. 2 citovaného zákona (odmietnutie sťaţnosti) a to aj s poukazom na jeho rozhodovaciu prax (pozri napr. II. ÚS 453/2012, II. ÚS 443/2011. IV. ÚS 477/2013, IV. ÚS 281/2013) je zákonný. Navrhovateľ ďalej v odvolaní namietal s poukazom na § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., ţe ústavný súd neodmietne sťaţnosť, ak „sťaţnosť svojím významom podstatne presahuje osobné záujmy občanov SR“. Argumentoval, ţe ochrana ústavnosti a základných ľudských práv občanov presahuje osobné záujmy občana SR. Súd však v tejto súvislosti poukázal na znenie ustanovenia § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z..
ktorého ústavný súd neodmietne prijatie sťaţnosti, aj keď sa nesplnila podmienka
ods. 1 „ak sťaţovateľ preukáţe, ţe túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa“. Námietka navrhovateľa teda nevychádza zo znenia cit. ust. § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., a preto ju krajský súd vyhodnotil ako právne irelevantnú. Pre úplnosť krajský súd poukázal na to, ţe odporca v konaní skúmal, či podmienka nevyčerpania opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov u ţiadateľa nebola splnená z dôvodov hodných osobitného zreteľa (v prípade preukázania takýchto dôvodov by ústavný súd s poukazom na § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. prijatie takejto sťaţnosti neodmietol), pričom dospel k záveru, ţe ţiadateľ takéto dôvody hodné osobitného zreteľa nepreukázal. Takýto záver vyplýva z dokazovania vykonaného listinnými dôkazmi predloţenými ţiadateľom (odvolateľom) do administratívneho spisu v správnom konaní. Záver odporcu, ţe v preskúmavanom prípade nie sú splnené podmienky pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 6 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. sú preto výsledkom správneho právneho posúdenia veci. Z uvedeného dôvodu ani všeobecné konštatovanie navrhovateľa, ţe „nepriznanie práv pomoci bez relevantných dôvodov znamená zamedziť chudobným občanom prístup k spravodlivosti“ nie je vo vzťahu k posúdeniu zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu relevantné. Rovnako námietka navrhovateľa, ţe postup odporcu sa „javí nezákonný a bez náleţitého zdôvodnenia“, nemá oporu v odôvodnení napadnutého 7 4Sžo/66/2015 rozhodnutia, ktoré má všetky zákonné náleţitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku a krajský súd ho povaţoval za riadne odôvodnené. Krajský súd zároveň rozhodoval o ţiadosti navrhovateľa, ktorý v odvolaní poţiadal o oslobodenie od súdneho poplatku z dôvodu chudoby, pričom na výzvu krajského súdu predloţil vyplnené Tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania. Prvou podmienkou na priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku je, aby účastník konania o oslobodenie poţiadal. Druhou podmienkou je, ţe pomery účastníka odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom rozhodujúce budú osobné, rodinné a majetkové pomery. Treťou podmienkou je, ţe nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Nesplnenie čo i len jednej z týchto zákonných podmienok má za následok nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Keďţe navrhovateľ nespĺňal podmienku, ţe v konaní, ktoré je predmetom preskúmania (a v ktorom navrhovateľ poţiadal o oslobodenie od súdneho poplatku) nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie práva, navrhovateľ nesplnil podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p., pre ktoré je potrebné splnenie stanovených podmienok. II. Včas podaným odvolaním navrhovateľ sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 27Sp/25/2014-35 zo dňa 13.01.2015 zrušil v celom rozsahu a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, priznal navrhovateľovi náhradu trov konania a oslobodenie od platenia súdneho poplatku. V podanom odvolaní uviedol, ţe všeobecné súdy o porušení základných práv nerozhodovali, navrhovateľ podal sťaţnosť na Ústavný súd SR, aby nezmeškal lehoty s tým, ţe o bezplatné zastupovanie z dôvodu chudoby poţiadal odporcu. Názory odporcu týkajúce sa dovolania si osvojil aj krajský súd. Je toho názoru, ţe odporca nemá právomoc rozhodovať o neprípustnosti, resp. opodstatnenosti podanej sťaţnosti, ktorú navrhovateľ doručil ústavnému súdu. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 64/00-65 zo dňa 31.1.2001. 8 4Sžo/66/2015 III. Odporca vo svojom vyjadrení doručenom krajskému súdu dňa 18.03.2015 uviedol, ţe zmyslom § 237 ods. 1 O.s.p. je okrem iného moţnosť podať opravný prostriedok proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu a teda zabezpečiť súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces aj tam, kde by uţ inak nebolo moţné podať opravný prostriedok. Prípustnosť dovolania je zaloţená na princípe univerzality, teda ţe dovolaním moţno napadnúť kaţdé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania. Táto moţnosť je však prípustná, ak konanie trpí vadou vymenovanou v písm. a/ aţ g/ ustanovenia § 237 O.s.p. Zákon nemá ţiadne obmedzenia v okruhu rozhodnutí napadnuteľných dovolaním (môţe ísť o uznesenie, rozsudok, ktorými bolo rozhodnutie potvrdené, zrušené, zastavené konanie a pod.) Práve pod § 237 ods. 1 písm. f/ je moţné subsumovať všetky námietky navrhovateľa podávané v prvostupňovom konaní (Okresný súd Topoľčany), ako aj v druhostupňovom konaní, keďţe namietal porušenie rovnosti postavenia pred súdom a porušenie rovnosti občanov v právach, ktoré ako sám udáva vo svojom odvolaní voči rozhodnutiu centra o nepriznaní právnej pomoci zo dňa 18.03.2014 môţu mať za následok obmedzenie moţnosti konať pred súdom. Neprípustnosť podania dovolania ako odvolací dôvod teda neobstojí. Odporca poukázal na znenie § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, kde sú demonštratívne uvedené oblasti, na ktoré sa má centrum pri posudzovaní bezúspešnosti sporu zamerať. A teda či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je ţiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôleţité na posúdenie skutkového stavu veci. Ako centrum uţ uviedlo v predchádzajúcich vyjadreniach, skúmalo sa či nebola zmeškaná lehota na podanie ústavnej sťaţnosti a či vie ţiadateľ označiť dôkazy na splnenie svojich tvrdení a teda či sú splnené aj procesné podmienky na podanie ústavnej sťaţnosti. Centrum zotrváva na svojom rozhodnutí, nakoľko ţiadateľ nevyuţil všetky opravné prostriedky pred podaním ústavnej sťaţnosti, čo je procesnou prekáţkou a z tohto dôvodu nebolo moţné vylúčiť bezúspešnosť sporu. Navrhovateľ dal v odvolaní do pozornosti nález Ústavného súdu III ÚS 64/00-65 zo dňa 31.01.2001 ktorým sa rozhodlo, ţe boli práva V. Š. rozhodnutiami Okresného súdu v Nitre a Krajského súdu v Nitre porušené. K uvedenému odporca uviedol, ţe v tomto 9 4Sžo/66/2015 prípade nešlo o ústavnú sťaţnosť, ale o podnet v zmysle čl. 130 ods. 3 Ústavy SR, ktorý sa uţ v súčasnej právnej úprave nenachádza. Centrum sa stotoţňuje s výrokom súdu i s jeho odôvodnením a má za to, ţe neexistuje ţiaden odvolací dôvod
2 O.s.p. S ohľadom na vyššie uvedené povaţuje odporca podané odvolanie za nedôvodné a preto navrhol, aby príslušný súd odvolanie zamietol a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 27Sp/25/2014-35 zo dňa 13.01.2015 v celom rozsahu potvrdil. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. v rozsahu odvolacích dôvodov postupom
zákona č. 99/1963 Zb. O.s.p. Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 202 v spojení s § 250s O.s.p. podanie odvolania prípustné dospel k záveru, ţe podanie odvolania nie je dôvodné, pretoţe napadnutý rozsudok krajského súdu je vydaný v súlade so zákonom, a preto ho
1 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Predmetom preskúmavania krajským súdom
tretej hlavy piatej časti O.s.p. bolo preskúmanie zákonnosti, postupu a rozhodnutia odporcu, ktorým navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci vo veci ním podanej sťaţnosti na ústavnom súde zo dňa 08.01.2014 podanej
čl. 127 Ústavy SR, v ktorej namieta porušenie svojich práv konaním a rozhodnutiami Okresného súdu v Topoľčanoch č. 6C/236/2012-90 zo dňa 03.05.2013 a Krajského súdu v Nitre č. k. 25Co/190/2013-121 zo dňa 03.07.2013.
1 zák. č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, tento zákon sa vzťahuje na poskytovanie právnej pomoci
osobitného predpisu a v konaniach súvisiacich s podaním návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia.
1, 2 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak
odseku 1 písm. a/ a b/ musí fyzická osoba spĺňať počas celého trvania poskytovania právnej pomoci bez finančnej účasti.
327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je ţiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôleţité na zistenie skutkového stavu.
1, 5, 6 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci (ďalej len „konanie“) sa začína podaním písomnej ţiadosti doloţenej dokladmi preukazujúcimi skutočnosti uvedené v ţiadosti, ktorú podáva ţiadateľ na tlačive. Doklady preukazujúce, ţe sa ţiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace. Ţiadosť musí obsahovať meno a priezvisko ţiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný pobyt a rodné číslo. Na výzvu centra ţiadateľ doplní v primeranej lehote určenej centrom ďalšie údaje a doklady 11 4Sžo/66/2015 týkajúce sa skutočností rozhodujúcich na posúdenie nároku na poskytnutie právnej pomoci, ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní; centrum
moţnosti zabezpečí doklady a iné potrebné údaje, ktorými disponujú štátne orgány, obce, notári a iné právnické osoby a fyzické osoby povinné poskytovať súčinnosť
tohto zákona.
odseku 1; túto lehotu nemoţno predĺţiť. Proti rozhodnutiu, ktorým sa priznáva nárok na poskytnutie právnej pomoci, nie je moţné podať opravný prostriedok. Ak centrum rozhodne, ţe nárok na poskytnutie právnej pomoci nepriznáva, moţno v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia podať prostredníctvom centra odvolanie na príslušný krajský súd, o čom centrum ţiadateľa náleţité poučí v odôvodnení rozhodnutia.
osobitného predpisu musí obsahovať aj poučenie, ţe ak odpadnú dôvody nepriznania nároku na poskytnutie právnej pomoci, môţe ţiadateľ v tej istej veci podať ţiadosť opätovne.
1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o súvisiacich nárokoch
tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.
1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
1 a 2 O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak
zákona bol potrebný,
odseku 1 nie je prípustné proti rozhodnutiu v exekučnom konaní
osobitného predpisu.
3 a 4.
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava SR“), štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, ústavný súd rozhoduje o sťaţnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náleţitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môţe Ústavný súd na predbeţnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môţe odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
38/1993 Z. z. organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, sťaţnosť môţe podať fyzická osoba alebo právnická osoba (ďalej len „sťaţovateľ“), ktorá tvrdí, ţe právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo 13 4Sžo/66/2015 iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
1, 2, 3 zákona č. 38/1993 Z. z. organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, sťaţnosť nie je prípustná, ak sťaţovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých pouţitie je sťaţovateľ oprávnený
osobitných predpisov.
odseku 1, ak sťaţovateľ preukáţe, ţe túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
čl. 127 Ústavy SR. Ţiadateľ (navrhovateľ) namietal porušenie svojich práv v konaní a rozhodnutiami Okresného súdu v Topoľčanoch č. 6C/263/2012 zo dňa 03.05.2013 a Krajského súdu v Nitre č. 25Co/190/2013 zo dňa 03.07.
osobitných predpisov, nie je splnená z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Ţiadateľ listom doručeným odporcovi 18.02.2014 oznámil, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nebolo podané. Poukázal na to, ţe odvolací súd prvostupňové rozhodnutie nezmenil v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p., toto potvrdil, ale nevyslovil v potvrdzujúcom výroku, ţe dovolanie je prípustné
2 O.s.p. Odvolací súd ţiadateľa v cit. rozsudku nepoučil o prípustnosti alebo neprípustnosti „odvolania“. Poukázal ďalej na to, ţe v súdnych konaniach si nemohol dovoliť právneho zástupcu z dôvodu chudoby a ťaţkého zdravotného postihnutia. Následne odporca o ţiadosti ţiadateľa rozhodol napadnutým rozhodnutím č. 9725/2014-KaNR, r.z. 11521/2014 zo dňa 25.02.2014 tak, ţe nárok na poskytovanie právnej pomoci ţiadateľovi nepriznal. Odvolací súd v danej veci posudzoval rozsudok krajského súdu, č. k. 27Sp/25/2014-35 zo dňa 13.01.2015, ktorým rozhodnutie odporcu č. 976/2014-KaNR zo dňa 25.02.2014 potvrdil
2 O.s.p., navrhovateľovi náhradu trov konania ako ani oslobodenie od súdneho poplatku nepriznal. Odporca rozhodnutím č. 972/2014-KaNR, r.z. 11521/2014 zo dňa 25.02.2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) o ţiadosti navrhovateľa ako ţiadateľa o poskytnutie právnej pomoci doručenej odporcovi dňa 10.01.2014 rozhodol tak, ţe navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci s poukazom na § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. Po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje v celom rozsahu. 15 4Sžo/66/2015 Zdôrazňuje, ţe navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, ţe všeobecné súdy o porušení jeho základných práv nerozhodovali, z toho titulu podal sťaţnosť na Ústavný súd SR. Je toho názoru, ţe odporca nemá právomoc rozhodovať o neprípustnosti, resp. opodstatnenosti podanej sťaţnosti, ktorú navrhovateľ doručil ústavnému súdu. Zároveň sa domáhal oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, nakoľko je osobou v hmotnej núdzi. Odvolací súd v danej veci poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sţo/30/2014 a 4Sţo/37/2014 najmä s poukazom na § 53 ods. 1 – 3 zákona č. 38/1993 Z. z., z ktorých vyplýva, ţe dovolanie má prednosť pred sťaţnosťou podanou na ústavný súd a je teda povinnosťou navrhovateľa vyčerpať pred podaním ústavnej sťaţnosti aj tento mimoriadny opravný prostriedok. Tak ustanovuje aj judikatúra Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 24/02 zo dňa 13.03.2002, kde je judikované, ţe dovolanie moţno povaţovať za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a jeho nevyčerpanie nemoţno nahrádzať sťaţnosťou
čl. 127 ods. 1 Ústavy SR. Odporca v danej veci postupoval správne, keď nepriznal navrhovateľovi právnu pomoc, nakoľko podanie ústavnej sťaţnosti zo strany navrhovateľa na ústavný súd za poskytnutia právnej pomoci od odporcu by bolo neúspešné, táto by bola zamietnutá ústavným súdom z titulu nevyčerpania všetkých dostupných moţných opravných prostriedkov. Najvyšší súd sa stotoţňuje s argumentáciou krajského súdu, ţe podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v § 236 a nasl. O.s.p., pričom
1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je v zásade prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a to v prípadoch stanovených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Konkrétne
f/ O.s.p. dovolanie je o. i. prípustné proti všetkým rozhodnutiam odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. V preskúmavanom prípade navrhovateľ tvrdil, ţe postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Topoľčany a Krajského súdu Nitra bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (uvedená skutočnosť vyplýva tak z obsahu ústavnej sťaţnosti, ako aj z odvolania navrhovateľa). Keďţe dôvody, ktoré uvádza ţiadateľ v ústavnej sťaţnosti podanej ústavnému súdu, je moţné podriadiť pod uvedený dovolací dôvod, záver odporcu, ţe ţiadateľ sa proti postupu uvedených súdov mal moţnosť brániť podaním dovolania (proti rozsudku Krajského súdu Nitra), prípustnosť ktorého by sa opierala o ust. § 237 písm. f/ O.s.p. a pokiaľ 16 4Sžo/66/2015 tak neurobil, a teda nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon (v tomto prípade O.s.p.) na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých pouţitie je sťaţovateľ oprávnený
osobitných predpisov, je súladný so zákonom. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, ţe ţiadateľ v tomto prípade nebol oprávnený podať dovolanie
1 resp. ods. 3 O.s.p. K námietke navrhovateľa, ţe odporca nemá právomoc rozhodovať o neprípustnosti, resp. opodstatnenosti podanej sťaţnosti, ktorú navrhovateľ doručil ústavnému súdu, odvolací súd uvádza, ţe otázka právomoci súdu je taktieţ otázka, s ktorou sa odporca pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti musí zaoberať. Ak nie je daná právomoc súdu na to, aby vo veci konal a rozhodol, nemoţno hovoriť o ţiadnom potencionálnom úspechu osoby v konaní pred ústavným súdom. Vzhľadom na ustanovenie § 53 zákona č. 38/1993 Z. z. je právomoc ústavného súdu podmienená vyuţitím opravných prostriedkov, ktoré zákon sťaţovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje. K oslobodeniu od platenia súdneho poplatku sa odvolací súd stotoţnil s názorom krajského súdu, ţe navrhovateľ nesplnil podmienku, a to ţe v konaní, ktoré je predmetom preskúmania nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie práva, a teda navrhovateľ nesplnil podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p., pre ktoré je potrebné splnenie troch podmienok. Prvou podmienkou na priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku je, aby účastník konania o oslobodenie poţiadal. Druhou podmienkou je, ţe pomery účastníka odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom rozhodujúce budú osobné, rodinné a majetkové pomery. Treťou podmienkou je, ţe nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Nesplnenie čo i len jednej z týchto zákonných podmienok má za následok nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Nakoľko z vyššie uvedeného je zrejmé, ţe navrhovateľ by bol v konaní pred ústavným súdom neúspešný, nemal krajský súd inú moţnosť ako mu nepriznať oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom
2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a teda rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 27Sp/25/2014-35 zo dňa 13.01.2015, potvrdil ako vecne a právne správny. 17 4Sžo/66/2015 O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. tak, ţe navrhovateľovi nepriznal trovy na náhradu, pretoţe bol v súdnom odvolacom konaní neúspešný. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný. V Bratislave dňa 5. apríla 2016 JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.