Najvyšší súd 5 Cdo 291/2009 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Ing. D. G., bývajúceho v T., 2/ J. K., bývajúceho v Z., 3/ J. G., bývajúceho v T. všetci zastúpení JUDr. V. V., advokátkou v T., proti odporcom 1/ V., 2/ M., so sídlom v B., o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp.zn. 6 C 41/2007, o dovolaní navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa
- júna 2009, sp.zn. 6 Co 101/2008, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
- júna 2009, sp.zn. 6 Co 101/2008 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Trebišov rozsudkom z
- januára 2008, č.k. 6 C 41/2007- 216 určil, ţe okamţité skončenie pracovného pomeru navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ dané odporcom 1/ zo dňa 16.1.2007 je neplatné. Návrh navrhovateľov voči odporcovi 1/ zamietol. Odporcovi 2/ uloţil povinnosť zaplatiť navrhovateľom na trovách konania 22 260,-- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, ţe stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny u navrhovateľov nedosahuje hranicu zvlášť hrubého porušenia pracovnej disciplíny, ktorý by bol dôvodom pre pouţitie výnimočného spôsobu skončenia pracovného pomeru okamţitým zrušením. Nestotoţnil sa s dôvodmi zástupcu odporcov a to v tom smere, ţe pokiaľ sa týka odporcu 1/, mal súd konanie voči nemu zastaviť a pokiaľ ide o odporcu 2/, voči nemu nebol návrh uplatnený včas. Poukázal na to, ţe navrhovatelia podali návrh na súd voči odporcovi 1/ dňa 6.3.2007 a následne ţiadali rozšíriť okruh účastníkov na strane odporcu a to M. v . Súd prvého stupňa uznesením zo dňa
- júla 2007 č.k. 6 C 41/2007-59 pripustil do konania ďalšieho účastníka na strane odporcu a to M., . Bolo preukázané výpoveďami štatutárneho zástupcu odporcu, ţe odporca 1/ bol písomne splnomocnený zastupovať odporcu 2/ 2 5 Cdo 291/2009 v pracovnoprávnych veciach v plnom rozsahu. Okrem toho odporca 1/ uzatvoril pracovnú zmluvu s navrhovateľmi, dohody, ako aj skončenie pracovného pomeru. Odporca 1/ ako splnomocnený zástupca konal za odporcu 2/, preto podaný návrh navrhovateľov na súd tento pokladal za návrh podaný včas voči obidvom odporcom. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Košiciach na odvolanie M. rozsudkom z
- júna 2009 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe návrh navrhovateľov o určenie neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru vo vyhovujúcom výroku zamietol. Zrušil rozsudok v zamietacom výroku vo vzťahu k odporcovi 1/ a konanie voči odporcovi 1/ zastavil. Navrhovateľov 1/ aţ 3/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi 2/ náhradu trov konania vo výške 261,21 € (7 869,20 Sk) do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania vo vzťahu navrhovateľov 1/ aţ 3/ a odporcu 1/ rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe predmetom konania je neplatnosť skončenia pracovného pomeru navrhovateľov u označených odporcov, ku ktorému došlo v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre porušenie pracovnej disciplíny, ktorej sa navrhovatelia dopustili 15.1.
- Konštatoval procesné pochybenie súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o spôsobilosť byť účastníkom konania označeného odporcu 1/ - V.. Z obsahu spisu je zrejmé, ţe navrhovatelia za odporcu označili pri podávaní návrhu V., ktorý nemôţe mať spôsobilosť byť účastníkom konania, keďţe nemá právnu subjektivitu, teda nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti v zmysle § 19 O.s.p. Táto skutočnosť je zrejmá zo znenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 3/1993 Z.z. o zriadení Armády Slovenskej republiky v znení zmien a doplnkov. V zmysle § 2 ods. 4 zákona č. 3/1993 Z.z. pri zabezpečovaní úloh armády koná za armádu vo vymedzenom rozsahu sluţobný orgán určený hlavným veliteľom ozbrojených síl a ministrom obrany Slovenskej republiky (ďalej len minister). V konaní pred súdmi armádu zastupuje ministerstvo obrany. Preto, pokiaľ navrhovatelia označili pri podávaní návrhu ako odporcu V., ktorý nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, odvolací súd v súlade s ustanovením § 104 ods. 2 O.s.p. s poukazom na ustanovenie § 19 O.s.p. konanie voči nemu zastavil. Podľa názoru odvolacieho súdu takto označený odporca pre nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania nemôţe v konaní vystupovať a ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, preto v zamietavom výroku vo vzťahu k V. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie voči nemu zastavil. Vychádzajúc zo skutočností, ţe pôvodne označený odporca, teda vojenský útvar nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, a teda ho nemoţno v konaní ani nahradiť iným 3 5 Cdo 291/2009 účastníkom, ako to chcel v tomto prípade urobiť súd prvého stupňa, keď pripustil vstup M. ako odporcu 2/, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti a návrh voči odporcovi 2/ zamietol. Odvolací súd poukázal na to, ţe v danom prípade navrhovatelia uplatnili svoj nárok z tvrdeného neplatného skončenia pracovného pomeru na súde dňa 6.3.2007 návrhom voči V.. Avšak vzhľadom na skutočnosť, ţe rozšírili návrh aj voči M. dňa 14.6.2007, keď v konaní bolo jednoznačne preukázané, ţe tento účastník je zamestnávateľom navrhovateľov, vychádzajúc z ustanovenia § 77 Zákonníka práce za pouţitia ustanovenia § 36 Zákonníka práce, odvolací súd zamietol návrh navrhovateľov o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pretoţe voči odporcovi 2/ bol tento uplatnený aţ po uplynutí dvojmesačnej lehoty stanovenej v § 77 Zákonníka práce. Po takto zistených skutočnostiach odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa síce správne aplikoval Zákonník práce, ale jeho ustanovenia, pokiaľ ide o skončenie pracovného pomeru navrhovateľov nesprávne aplikoval. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, ţe je tu daný odvolací dôvod namietaný odporcom 2/ a jeho odvolaniu vyhovel. Skutočnosťou, či došlo k porušeniu pracovnej disciplíny sa uţ nezaoberal. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. za pouţitia § 142 ods. 1 O.s.p. Vo vzťahu k odporcovi 1/ v súlade s ustanovením § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keďţe konanie bolo voči nemu zastavené. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, v časti v ktorej odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa podali navrhovatelia dovolanie. Ţiadali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok odvolacieho súdu a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Namietali nesprávne právne posúdenie správne zisteného skutkového stavu odvolacím súdom. Odvolaciemu súdu vytýkali, ţe sa nezaoberal hmotnoprávnou stránkou veci a svoje rozhodnutie zaloţil na procesnej stránke napriek tomu, ţe odporca 2/ v zákonnej lehote nepodal odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým pripustil do konania ďalšieho účastníka na strane odporcu. Z toho dôvodu toto právoplatné uznesenie povaţujú za zákonný dôkaz, z ktorého vyplývajú pre účastníka konania práva a povinnosti. Ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu nikto toto uznesenie nezrušil. Poukázali ďalej na to, ţe navrhovatelia ako civilní zamestnanci odporcu 1/ v zákonnej lehote uplatnili voči odporcovi 1/ návrh na určenie neplatnosti okamţitého zrušenia pracovného pomeru. Odporca 1/ konal v rámci poverenia odporcu 2/ a vystupoval svojim menom v pracovno- právnych vzťahoch v plnom rozsahu. Bol oprávnený uzatvárať pracovný pomer, meniť pracovný pomer a aj skončiť pracovný pomer. Tak odporca 1/ učinil voči 4 5 Cdo 291/2009 navrhovateľom úkon okamţitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľmi v nočnej sluţbe dňa 15.1.2007 o 2,40 hod. Toto okamţité skončenie pracovného pomeru odporca učinil aj napriek tomu, ţe ani jeden z navrhovateľov nebol doposiaľ ani raz upozornený na porušenie pracovnej disciplíny, nebol disciplinárne ani inak trestaný. Konanie odporcu preto povaţovali za účelové, neobjektívne a netransparentné. Odporca 2/ povaţoval rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne správne, v súlade so zákonom a preto navrhol dovolanie navrhovateľov ako nedôvodné zamietnuť. Poukázal na to, ţe navrhovatelia v dovolaní podanom v predmetnej veci neuviedli ţiadne také skutočnosti, ktoré by opodstatňovali zmenu rozsudku odvolacieho súdu, rovnako ani nepreukázali ţiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľov je podané opodstatnene. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný 5 5 Cdo 291/2009 uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích dôvodov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., dovolací súd najskôr pristúpil k skúmaniu vád konania, v zmysle hore uvedeného, i keď ich dovolatelia osobitne nenamietali. Dospel k záveru, ţe konanie je postihnuté vadou, vyjadrenou v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p., nakoľko postupom odvolacieho súdu bola navrhovateľom odňatá moţnosť konať pred súdom. Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi prepismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe odvolací 6 5 Cdo 291/2009 súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v rozpore s právnymi predpismi (§ 213 ods. 2 O.s.p.) a navrhovateľom znemoţnil uplatniť procesné práva priznané im právnym poriadkom na zabezpečenie ich práv a oprávnených záujmov. V zmysle § 372p O.s.p. sa na konania začaté pred
- októbrom 2008 pouţijú predpisy účinné od
- októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak. S účinnosťou od
- októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.) v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, ţe ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z. bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. mandukčnej povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, neţ je názor účastníkov konania môţe súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený 7 5 Cdo 291/2009 predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. To znamená, ţe inštitút tzv. predbeţného právneho posúdenia veci sa uplatní iba v prípade rozhodovania o veci samej, t.j. o samotnom uplatňovanom návrhu. V prejednávanej veci súd prvého stupňa návrhu vo veci samej vyhovel z dôvodov, ţe stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny u navrhovateľov nedosahuje hranicu zvlášť hrubého porušenia pracovnej disciplíny, ktorý bol dôvodom pre pouţitie výnimočného spôsobu skončenia pracovného pomeru okamţitým zrušením. Preto určil, ţe okamţité skončenie pracovného pomeru zo dňa
- januára 2007 dané odporcom 1/ je neplatné. Návrh navrhovateľov voči odporcovi 1/ zamietol. Mal preukázané výpoveďami štatutárneho zástupcu odporcu, ţe odporca 1/ bol písomne splnomocnený zastupovať odporcu 2/ v pracovnoprávnych veciach v plnom rozsahu. Okrem toho odporca 1/ uzavrel pracovnú zmluvu s navrhovateľmi, dohody, ako aj skončenie pracovného pomeru. Odporca 1/ ako splnomocnený zástupca konal za odporcu 2/, preto podaný návrh navrhovateľov na súd tento pokladal za návrh podaný včas proti obidvom odporcom. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, ţe návrh navrhovateľov o určenie neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru zamietol a v zamietajúcom výroku vo vzťahu k odporcovi 1/ a konanie voči odporcovi 1/ rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie voči nemu zastavil. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v porovnaní so súdom prvého stupňa sa skutočnosťou, či došlo k porušeniu pracovnej disciplíny navrhovateľmi nezaoberal a rozhodnutie zaloţil na tom, ţe označený odporca V. nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, keďţe nemá právnu subjektivitu, t.j. spôsobilosť mať práva a povinnosti (§ 19 O.s.p.), nemôţe v konaní vystupovať a ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Návrh navrhovateľov voči odporcovi zamietol z dôvodov, ţe tento bol uplatnený aţ po uplynutí dvojmesačnej lehoty stanovenej § 77 Zákonníka práce. Pokiaľ však bol odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, mal vyzvať účastníka konania (navrhovateľov), aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Keďţe tak neurobil, zaťaţil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe 8 5 Cdo 291/2009 rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami navrhovateľov uvedenými v dovolaní. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa
- septembra 2010 JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová