Najvyšší súd 8 Cdo 439/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Mesta Trenčín, Mierové námestie č. 2, proti ţalovaným 1/ P. M., bývajúcemu v K. 2/ S. D., bývajúcej v T. a 3/ maloletej M. D., narodenej X., bývajúcej v T., zastúpenej zákonným zástupcom J. M., bývajúcim v T. o zaplatenie 1 615,25 € s príslušenstvom, ktorá právna vec bola vedená na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 21C/162/2005, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z
- júna 2014 sp.zn. 17Co/557/2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z
- júna 2014 sp.zn. 17Co/557/2013 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu vo zvyšku zamietol, a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Trenčín rozsudkom z
- mája 2013 č.k. 21C/162/2005-198 uloţil ţalovaným 1/, 2/ a 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcovi do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku 668,76 € spolu s poplatkom z omeškania 2,5 % denne, najmenej 0,83 € za kaţdý i začatý mesiac, a to zo súm uvedených vo výroku rozsudku (bod I. rozsudku), kaţdému ţalovanému osobitne povinnosť zaplatiť ţalobcovi do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku po 358,51 €, spolu s úrokom z omeškania 12 % ročne od
- januára 2004 do zaplatenia (body II. aţ IV. rozsudku) a povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v sume 80,66 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku (bod V. rozsudku). Súd prvého stupňa vychádzal z toho, ţe ţalovaní 1/, 2/ a 3/ neplatili nájomné a úhradu za plnenia poskytované s uţívaním bytu za čas trvania nájmu (
- január 2002 aţ
- november 2002) v celkovej výške 668,76 €, ktorú sumu sú povinní preto uhradiť spolu s poplatkom z omeškania (§ 671, § 697 Občianskeho zákonníka a § 4 nariadenia vlády 2 8 Cdo 439/2014 č. 87/1995 Z.z.). Po skončení nájmu výpoveďou danou právnym predchodcom ţalobcu ale zostal byt prakticky v uţívaní ţalovaných 1/, 2/ a 3/, pretoţe ho nevypratali a neodovzdali kľúče od neho prenajímateľovi. Za obdobie od
- decembra 2002 do
- decembra 2003 vznikol takto nedoplatok v sume 1 075,52 €, a pretože nebola obnovená nájomná zmluva, zodpovedajú žalovaní 1/ až 3/ za tento nedoplatok z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré sú povinní vydať ţalobcovi spolu s úrokom z omeškania. Krajský súd v Trenčíne, rozhodujúci o odvolaniach ţalovaných 1/, 2/ a 3/, rozsudkom z
- júna 2014 sp.zn. 17Co/557/2013 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovaným 1/, 2/ a 3/ uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcovi istinu 668,76 € do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku, poplatok z omeškania 4 504,24 €, poplatok z omeškania 0,5 % denne, najmenej 0,83 € za kaţdý i začatý mesiac, a to z jednotlivých súm uvedených vo výroku rozsudku s tým, ţe poplatok z omeškania povolil splácať v splátkach po 150 € mesačne splatných vţdy k
- dňu príslušného mesiaca počnúc novembrom 2014 s tým, ţe omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Ţalobu vo zvyšku zamietol a o trovách konania rozhodol tak, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Odvolací súd dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa správne posúdil základ nároku ţalobcu na zaplatenie nájomného v sume 668,76 €, pochybil však pri rozhodovaní o poplatku z omeškania s jeho platením, pretoţe nezohľadnil zmenu v jeho právnej úprave. Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa nesprávne posúdil aj opodstatnenosť ţalobcom uplatneného práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Na odôvodnenie tohto svojho záveru uviedol, ţe prenajímateľovi síce zásadne patrí náhrada za uţívanie jeho bytu bývalým nájomcom po skončení nájmu (za ktoré uţívanie treba povaţovať aj to, ţe bývalý nájomca byt síce prakticky neuţíva, má však v ňom naďalej uloţené svoje veci), pri rozhodovaní o tejto náhrade predstavujúcej bezdôvodné obohatenie bývalého nájomcu súd ale prihliadne na všetky okolnosti prípadu, teda aj na to, ako pristupoval žalobca k tomu, aby sa na jeho úkor žalovaní bezdôvodne neobohacovali. Podľa odvolacieho súdu v preskúmavanej veci nemožno nevidieť, že pasivita žalobcu by tu bola spôsobilá privodiť na jeho strane v zásade rovnaký majetkový prospech, aký by sa mu dostával aj za trvania nájomného vzťahu. Pokiaľ by totiž zariadenie žalovaných v byte bolo ponechané bez časového obmedzenia a kľúče od bytu by neboli nikdy odovzdané, vznikalo by na strane žalovaných neustále bezdôvodné obohatenie, ktoré by boli povinní vydať žalobcovi. Žalovanému (zrejme správne má byť ţalobcovi – poznámka dovolacieho súdu) pritom stačilo vykonať jednoduchý úkon podania žaloby o vypratanie, na základe ktorej 3 8 Cdo 439/2014 by došlo k ukončeniu stavu, na základe ktorého sa žalovaní na úkor žalobcu mali bezdôvodne obohacovať. Pokiaľ však žalobca vedome ponechal naďalej vznikať bezdôvodné obohatenie na jeho úkor neprimerane dlho, čo viac ako trojročná pasivita z jeho strany nepochybne predstavuje, je potom ním uplatnený nárok na vydanie takéhoto bezdôvodného obohatenia, alebo jeho časti výkon práva v rozpore s dobrými mravmi a nemôže mu byť preto poskytnutá súdna ochrana. [...] Konanie žalobcu, ktorý vedome svojou pasivitou ponechal vznikať bezdôvodné obohatenie na svoj úkor, i keď mu bol schopný vynaložením neveľkého úsilia zamedziť, spočívajúce v požadovaní vydania takto vzniknutého bezdôvodného obohatenia, predstavuje práve také konanie, ktoré je v rozpore s vyššie uvedenými pravidlami spoločenských vzťahov predstavujúcimi dobré mravy. Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o ním uplatnenom práve na vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol, podal ţalobca dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd zmenil napadnutú časť rozsudku odvolacieho súdu tak, ţe ţalovaným 1/, 2/ a 3/ uloţí povinnosť zaplatiť mu po 358,51 € spolu s príslušným úrokom z omeškania a náhradu trov dovolacieho konania. Tvrdí, ţe rozsudok odvolacieho súdu je v napadnutej časti zmätočný z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Nesúhlasí s právnym záverom odvolacieho súdu, ktorý podľa jeho názoru chráni práva tých, čo si neplnia svoje zákonné povinnosti, konkrétne v tomto prípade ide o porušenie povinnosti vrátiť vec po skončení nájomného vzťahu vlastníkovi a tým spojené užívanie veci bez právneho titulu. Poukázal na výsledok konania vedeného na tom istom odvolacom súde v obdobnej právnej veci. Bezdôvodné obohatenie na strane ţalovaných vzniklo ich nezodpovedným prístupom k plneniu si svojich povinností, nie nesprávnym postupom ţalobcu, ktorý navyše ako právny nástupca pôvodného prenajímateľa mohol robiť opatrenia s cieľom vypratať byt a získať kľúče od neho najskôr aţ v roku
- Ţalovaný 1/ navrhol, aby dovolací súd nepriznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a potvrdil rozhodnutie krajského súdu. Vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu zopakoval svoje tvrdenia z konania pred súdmi niţších stupňov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods.1 O.s.p.), za ktorého koná zamestnanec majúci právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti časti rozhodnutia, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania 4 8 Cdo 439/2014 (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. I keď odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia správne ustálil, ţe v súvislosti s užívaním cudzej veci po skončení zmluvného vzťahu na toto užívanie oprávňujúceho, je danosť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vniknutého takýmto užívaním bez právneho dôvodu jednoznačne daná a súdmi v zásade konštantne judikovaná, povaţuje dovolací súd vzhľadom na okolnosti preskúmavanej veci a ďalšie dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu za potrebné uviesť, ţe záväzok vzniknutý z bezdôvodného obohatenia (§ 489 Občianskeho zákonníka) je objektívnej povahy. Vzniká na základe objektívnej skutočnosti v zákonom predvídaných situáciách (§ 451 a § 454 Občianskeho zákonníka) bez ohľadu na to, ktorého zo strán záväzkového právneho vzťahu zaťaţuje dôvod jeho vzniku; na vznik záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa dokonca existencia zavinenia ani existencia protiprávneho úkonu nevyţaduje, resp. zavinenie, aj to iba obohateného, má právny význam len z hľadiska rozsahu vydania bezdôvodného obohatenia (§ 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V preskúmavanej právnej veci ţalovaným 1/, 2/ a 3/ vznikla po skončení nájmu povinnosť vypratať (na splnenie povinností nájomcu po skončení nájmu nestačí byt prestať fyzicky uţívať, pretoţe za uţívanie bytu treba povaţovať uţ samotné umiestnenie vecí nájomcu v ňom). Ţalovaní 1/, 2/ a 3/ teda uţívali byt, ktoré právo by im inak prislúchalo iba z titulu platne uzatvorenej nájomnej zmluvy. Tým, ţe byt uţívali bezodplatne, nedošlo k zmenšeniu ich majetku, hoci by sa tak malo stať platením nájomného. Ich zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je tak spojené so situáciou, kedy byt nebol odovzdaný ţalobcovi (jeho právnemu predchodcovi) ako prenajímateľovi v takom stave, aby ním mohol riadne a neobmedzene disponovať. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 3Cdo/52/2005 uţ vyslovil, ţe o plnenie bez právneho dôvodu v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ide tieţ v prípade uţívania nebytových priestorov (uskladnenia nábytku) bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu (povinnosť plniť môţe v niektorých prípadoch vyplývať tieţ zo zákona alebo z rozhodnutia súdu) oprávňujúceho tieto priestory uţívať (uskladniť v nich nábytok). Pre vyriešenie otázky, kto v prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu (a kto je teda povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie), je rozhodujúce, kto uvedené plnenie prijíma (kto realizuje uţívateľské oprávnenia) bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu nepatriacich oprávnení 5 8 Cdo 439/2014 a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaloţené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo uţívať nebytový priestor (uskladniť v ňom nábytok). Keďţe príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na samu povahu plnenia - schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňaţnej. Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemoţno zistiť, musí sa vydať štátu (§ 456 Občianskeho zákonníka). Domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia je právom toho, na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie získané. Ten, na úkor ktorého bolo bezdôvodné obohatenia získané, nemusí právo na jeho vydanie uplatniť v plnom rozsahu; súd sám však výšku plnenia nemôţe zníţiť, ako je tomu napr. pri rozhodovaní o náhrade škody (§ 450 Občianskeho zákonníka). Treba síce súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, ţe je moţné odoprieť právnu ochranu právu uplatnenému alebo vykonávanému v rozpore s podmienkami uvedenými v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo praktivky znamená, ţe nebude moţné takéto uplatnenie alebo výkon práva procesnými prostriedkami vymáhať a ţe úvaha súdu, či výkon práva je či nie je v rozpore s dobrými mravmi sa vţdy odvíja od okolností konkrétneho prípadu, nemoţno ale opomenúť, ţe pouţitie „nápravného“ prostriedku dobrých mravov podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje krajné riešenie za účelom zaistenia potrebnej väzby medzi normami písaného práva a základnými mravnými a etickými normami spoločnosti. Súd musí preto skúmať a ustáliť aplikačné limity pre pouţitie uvedeného ustanovenia, čo vyţaduje predovšetkým nutnosť náleţite podloţeného, jasného a presvedčivého záveru o rozpore uplatnenia a výkonu práva s dobrými mravmi tak, aby sa zabránilo svojvoľnému uplatneniu predmetného ustanovenia. Odvolací súd odmietol poskytnúť ochranu ţalobcom uplatnenému právu na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného ţalovanými 1/, 2/ a 3/ na vyššie uvedenom skutkovom a právnom základe s odôvodnením, ţe konanie žalobcu, ktorý vedome svojou pasivitou ponechal vznikať bezdôvodné obohatenie na svoj úkor, i keď mu bol schopný vynaložením neveľkého úsilia zamedziť, spočívajúce v požadovaní vydania takto vzniknutého bezdôvodného obohatenia, predstavuje práve také konanie, ktoré je v rozpore s vyššie 6 8 Cdo 439/2014 uvedenými pravidlami spoločenských vzťahov predstavujúcimi dobré mravy, a ako také nemôţe poţívať právnu ochranu (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa dovolacieho súdu aplikácia korektívu dobrých mravov nebola v preskúmavanej veci odvolacím súdom správne aplikovaná. Nie je dôvodom odopretia právnej ochrany právu na vydanie bezdôvodného obohatenia ak ten, na úkor koho bol neoprávnený majetkový prospech získaný nevykonal opatrenia, aby k vzniku bezdôvodného obohatenia nedošlo. Zákon povinnosť podobnú prevenčnej povinnosti podľa prvej hlavy šiestej časti Občianskeho zákonníka neustanovuje (a vzhľadom na vyššie uvedenú povahu vzniku záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia tak robiť ani nemôţe). Vzhľadom na vyššie uvedenú objektívnu povahu vzniku záväzku z bezdôvodného obohatenia a na to, ţe je bez právneho významu skúmanie, komu moţno klásť na ťarchu okolnosti, od ktorých sa vznik tohto vzťahu odvíja, nie je mysliteľné vkladať do tohto vzťahu za pomoci iných zákonných ustanovení prvky, ktoré výslovná práva úprava neobsahuje a negovať tak do istej miery podstatu smerujúcu k tomu, aby sa nikto neobohacoval na úkor druhého bez právom aprobovaného dôvodu. Podľa dovolacieho súdu by mohlo byť dôvodom (výnimočného) odopretia právnej ochrany toho, na úrok koho bol majetkový úspech získaný, také jeho konanie (nie však opomenutie vykonať právo), ktoré bolo jediným dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia. Za dôvod odopretia práva na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemoţno povaţovať nečinnosť subjektu, na úkor ktorého bolo bezdôvodné obohatenie získané. Z hľadiska právnej komparatistiky a identity (dávnej) alebo blízkosti (niekdajšej) právnej úpravy v Českej republike moţno poukázať v súvislosti v moţnou aplikáciou ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo vzťahu prenajímateľa a nájomcu napr. na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 33Odo/190/2005, podľa ktorého pouze v případě, že by si žalovaná (rozumej bývalá nájomníčka) nemohla věci z bytu odvézt a zabránit tak vzniku bezdůvodného obohacení výlučně v důsledku jednání žalobkyně (rozumej bývalej prenajímateľky), bylo by možno uvažovat o odepření práva na vydání bezdůvodného obohacení pro rozpor s dobrými mravy podle § 3 odst. 1 obč. zák. 7 8 Cdo 439/2014 Nemoţno preto prisvedčiť záveru odvolacieho súdu, ţe konanie ţalobcu, spočívajúce v opomenutí vykonania opatrení na vypratanie bytu je takým konaním v rozpore s dobrými mravmi, ktoré môţe mať za následok odoprieť právnej ochrany uplatnenému právu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nad rámec uvedených úvah dovolací súd na záver ešte poznamenáva, ţe v okolnostiach preskúmavanej veci sa naostatok javí dôvod zamietnutia ţaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia neopodstatnený aj z iného dôvodu. Totiţto, ak by aj bolo moţné sa stotoţniť so záverom odvolacieho súdu, ţe ţalobca, resp. jeho právny predchodca mal byť aktívny a domáhať sa vypratania bytu (ofenzívna svojpomoc pri vyprataní bytu neprichádza do úvahy), treba pripomenúť, ţe ţalobca sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia získaného ţalovanými za obdobie od
- decembra 2002 do
- decembra 2003, t.j. za čas bezprostredne nadväzujúci na výpoveďou skončený nájom. Ak by ţalobca, resp. jeho právny predchodca bol aj aktívny a vzápätí po skončení nájomného pomeru aj podal reivindikačnú ţalobu, a teda začal iné súdne konanie, s čím je spojený vznik poplatkovej povinnosti, a v prípade úspechu v tomto konaní, pri nečinnosti ţalovaných sa domáhal núteného výkonu rozhodnutia (aké povinnosti mu naostatok neukladá ţiadny právny predpis) by nevedel zrejme zabrániť vzniku bezdôvodného obohatenia za ţalované obdobie. Najvyšší súd z uvedeného dôvodu rozsudok odvolacieho súdu v jeho napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). Zrušil aj na zrušenú časť rozsudku nadväzujúci výrok o trovách konania. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- januára 2016 8 8 Cdo 439/2014 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová