o vypratanie bytu

Najvyšší súd 5 Cdo 185/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. D. S., so sídlom v S., S. 55, : , zastúpeného JUDr. H. K., advokátkou, v S. proti ţalovanej A. V., bývajúcej v S.S., o vypratanie bytu, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky, pod sp.zn. 6 C 196/2006, na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z

1. decembra 2009, sp.zn. 25 Co 141/2009 takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Nové Zámky rozsudkom zo
2. septembra 2009, č.k. 6 C 196/2006-287 (v poradí druhým) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal, aby ţalovaná vypratala byt na prízemí vpravo v bytovom dome v S.S., stojacom na parc. č. X., zapísanom na LV č. X. do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, z dôvodu, ţe skončila doba nájmu a v byte býva bez právneho dôvodu. Zároveň ţalobcu zaviazal zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania v celkovej výške 832, 34 € na účet jej advokátky do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, ţe ţaloba nie je dôvodná. Mal za preukázané, ţe obytný dom so štyrmi bytmi v S. bol postavený začiatkom 60-tych rokov bývalým D.J.S.. Byt, ktorý je predmetom sporu, bol Ing. A... V., členovi D., pridelený do uţívania predstavenstvom D. S.. Keďţe X. uzavrel Ing. A... V. so ţalovanou A. V. manţelstvo, mal za to, ţe tým zároveň vzniklo právo spoločného uţívania bytu manţelmi podľa ustanovenia § 175 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného do
3. decembra
4. Po smrti manţela ţalovanej, ktorý zomrel X., sa jedinou uţívateľkou bytu stala ţalovaná v zmysle ustanovenia § 180 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného do
5. decembra 1991, ktorej právo osobného 2 5 Cdo 185/2010 uţívania bytu na dobu neurčitú sa zamenilo podľa ustanovenia § 871 Občianskeho zákonníka od
6. januára 1992 na nájom bytu na dobu neurčitú. Konštatoval, ţe ak ţalovaná v roku 2002, resp. 2003 uzavrela nájomnú zmluvu na dobu určitú, tento právny úkon je neplatný s poukazom na ustanovenia § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka, keďţe ním došlo k poškodeniu práv nájomcu, ktorému by sa nedôvodne zmenil nájomný vzťah na dobu určitú. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Nitre rozsudkom z
7. decembra 2009, sp.zn. 25 Co 141/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Povaţoval za potrebné zaoberať sa problematikou osobného uţívania bytu (resp. neskôr novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 509/1991 Zb. zmenenou na nájom bytu) vo vzťahu ţalovanej k jej nebohému manţelovi Ing. A... V.. S poukazom na vývoj právnej úpravy týkajúcej sa osobného uţívania bytov v Občianskom zákonníku pred a po účinnosti novely zákona č. 509/1991 Zb. a v predpisoch s ním súvisiacich (v zákone č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi, vyhláške č. 45/1964 Zb. ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákone č . 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami) konštatoval, ţe predpokladom zmeny osobného uţívania bytu na nájom sluţobného bytu bolo splnenie kritérií stanovených zákonom pre sluţobné byty, k čomu došlo zákonom č. 189/1992 Zb., ktorý nadobudol účinnosť
8. mája
9. Podľa stanoviska Najvyššieho súdu SR, sp.zn. Cpj 24/93 z
10. marca 1994, spoločný nájom bytu manţelmi podľa ustanovenia § 703 ods. 1 Občianskeho zákonníka vznikne aj k bytu, ktorý bol inak určený pre ubytovanie pracovníka organizácie (§ 7 vyhl. č. 45/1964 Zb.), ak tento byt stratil charakter sluţobného bytu alebo nie je bytom osobitného určenia (§ 709 Občianskeho zákonníka). Mal za to, ţe byt, vypratanie ktorého je predmetom sporu, stratil účinnosťou novely zákona č. 509/1991 Zb. a zákona č. 189/1992 Zb. povahu bytu predpokladanú v ustanovení § 709 Občianskeho zákonníka a postavenie nájomcu bytu pôvodne trvale určeného pre ubytovanie pracovníka organizácie týmto dňom. Dospel k záveru, ţe tvrdenie ţalobcu o tom, ţe ţalovaná uţíva byt bez právneho dôvodu nie je dôvodné. Uviedol, ţe iba tá skutočnosť, ţe bývalé D. neviedlo podľa príslušných predpisov evidenciu dokladov a svojich aktov, vrátane dokladov o stavbe bytovky, stavebného povolenia, ako aj uţívacieho povolenia a tieţ dokumentáciu svojich rozhodnutí predstavenstva a členskej schôdze, nemôţe byť na ujmu členovi druţstva a nájomníkovi bytu. Za nespornú povaţoval skutočnosť, ţe bytovka bola postavená jednotným roľníckym druţstvom a ţe v nej na základe rozhodnutia predstavenstva druţstva. bývali od počiatku 3 5 Cdo 185/2010 ţalovaná s jej, teraz uţ nebohým manţelom. Uzavrel, ţe aj správanie sa druţstva aţ do podania návrhu na vypratanie bytu zodpovedalo tomu, ţe vady rešpektovalo a akceptovalo legalitu osobného uţívania, resp. nájom bytu bez akýchkoľvek problémov, a preto ţalovaná v uvedenom byte nebýva bez právneho dôvodu. Vzhľadom na uvedené, rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Ţalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, lebo jej ţiadne trovy nevznikli. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zmenil a rozhodol tak, ţe ţalovaná je povinná vypratať byt nachádzajúci sa na prízemí vpravo v bytovom dome súp. č. X., postavenom na prac. č. X.1, vedenom pre kat. úz. Obce S., zapísanom na liste vlastníctva číslo X. do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Dovolanie odôvodnil ustanovením § 236 O.s.p. v spojení s ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Mal za to, ţe odvolací súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu normu. V dovolaní rozoberal skutkový stav a právny stav veci tak, ako ho uvádzal v konaní pred súdmi niţších stupňov. Uviedol, ţe ţiaden právny predpis neupravuje, aby si účastníci nemohli vzájomné vzťahy upraviť zmluvou, ani vzájomné právne vzťahy meniť a ţe zákon nepostihuje neplatnosťou, ak jestvujúci uţívací vzťah si účastníci upravia nájomnou zmluvou uzavretou na dobu určitú. Poukázal na to, ţe v predmetnej veci medzi účastníkmi existoval zmluvný vzťah zaloţený nájomnou zmluvou z
11. marca 2002, s dobou nájmu dohodnutou na dobu určitú, ktorú ţalovaná ani nepoprela, ani jej platnosť nenapadla v súdnom konaní. Napriek tomu, ţe podaným návrhom sa ţalobca domáhal vypratania bytu z dôvodu skončenia dohodnutej doby nájmu, touto otázkou sa súdy vôbec nezaoberali. Namietal, ţe právny záver odvolacieho súdu, ţe v konkrétnej veci vznikol spoločný nájom bytu manţelmi, nie je správny, ale naopak mal za to, ţe so ţalovanou vznikol nájomný vzťah na základe nájomnej zmluvy uzavretej na dobu určitú, ktorý sa skončil
12. decembra
13. Ţalovaná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods.1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 4 5 Cdo 185/2010 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil do právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
14. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p. skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania 5 5 Cdo 185/2010 vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania ale v dovolacom konaní neboli zistené. Ţalobca v dovolaní namietal, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, ţe nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde. Keďţe ustanovenia § 237, § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. dovolanie ţalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu nepripúšťajú, bolo potrebné tento opravný prostriedok odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania. 6 5 Cdo 185/2010 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
15. septembra 2010 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová