Najvyšší súd Slovenskej republiky 2 Cdo 793/2015 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ A., bývajúcej v B. a 2/ Ľ., bývajúceho v B., zastúpených JUDr. E., advok

§ 109ods.

1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (

§ 239ods.

2 O.s.p.). Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla ţalovaná dovolaním, nemá znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné. Jeho prípustnosť preto z ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva. Vzhľadom na vyššie uvedené by prípustnosť dovolania ţalovanej zakladalo, ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, 2 Cdo 793/2015 5 f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Ţalovaná tvrdí, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). O odňatie moţnosti pred súdom konať ide v prípade procesne nesprávneho postupu súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných oprávnení. Judikatúra najvyššieho súdu dospela k záveru, ţe o odňatie moţnosti pred súdom konať ide tieţ vtedy, ak súd zastaví konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, i keď pre taký postup neboli dané procesné predpoklady (

R 50/1997). O tento prípad ale v preskúmavanej veci nejde – v danom prípade nebolo konanie zastavené. Napadnutým uznesením bolo potvrdené uznesenie o dorubení súdneho poplatku. Samotným vyrubením súdneho poplatku sa však účastníkovi neodníma ţiadne procesné oprávnenie a nedochádza k odňatiu jeho moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Neopodstatnené je aj tvrdenie dovolateľky, ţe niţšie súdy svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, a to taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Iba ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija v. Španielsko z

1. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani v. Španielsko z
2. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis v. Grécko z
3. mája 1997; Higgins v. Francúzsko z
4. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na zhodnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález zo
5. septembra 2003 sp. zn. III. ÚS 119/03, uznesenie z
6. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Po preskúmaní veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery niţších súdov nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej 2 Cdo 793/2015 6 republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutia (§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovanej. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť postupu súdu prvého stupňa vo veci vyrubenia súdneho poplatku za doplatok odvolanie a uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalovanej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky rozhodujúce pre posúdenie správnosti vyrubenia súdneho poplatku za kaţdý samostatný odvolací dôvod, a to ako vo vzťahu k ţalobkyni v
7. rade, tak aj k ţalobcovi v
8. rade. Odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel ani význam, preto jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za neodôvodnené. Pokiaľ ţalovaná tvrdí, ţe so zreteľom na ňou opisované okolnosti jej bol vyrubený dvojnásobný súdny poplatok za jedno spoločné konanie o identických návrhoch ţalobcov v situácii, v ktorej jej nemal byť vyrubený, a namieta, ţe napadnuté rozhodnutia súdov niţších stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (

§ 241ods.

2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (

tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. 2 Cdo 793/2015 7 Vzhľadom na to, ţe v konaní o dovolaní ţalobkyne proti uzneseniu o súdnom poplatku za odvolanie sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej ţalobkyňou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol jej procesne neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. októbra 2015 JUDr. Viera P e t r í k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová