← Slovensko

o náhradu škody a nemajetkovej ujmy

Najvyšší súd Slovenskej republiky 2 Cdo 433/2014 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne K., so sídlom v K., zastúpenej Advokátskou kanceláriou M., so sídlom v B., proti ţalovanej Slovenskej republike, Ú., so sídlom v B., o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19 C 71/2012, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. júna 2014 sp. zn. 6 Co 199/2014, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
  2. júna 2014 sp. zn. 6 Co 199/2014 vo výroku, ktorým krajský súd potvrdil zamietajúcu časť rozsudku okresného súdu vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy a vo výroku, v ktorom zrušil rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcej a zamietajúcej časti vo vzťahu k náhrade škody za vynaloţené trovy právneho zastúpenia a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie. V prevyšujúcej časti dovolanie o d m i e t a . O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I rozsudkom z
  3. januára 2014 č.k. 19 C 71/2012-409 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni 24 496,27 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p. a. od
  4. augusta 2012 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku ţalobu zamietol. Vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalobkyňa si v tomto súdnom konaní ako súčasť nároku na náhradu škody, ktorá jej vznikla v dôsledku vydania nezákonných rozhodnutí ţalovanej, uplatnila trovy právneho zastúpenia, ktoré jej vznikli v predmetných správnych konaniach. Súd prvého stupňa mal za to, ţe si ţalobkyňa uplatňuje škodu vo forme náhrady za úkon právnej pomoci - prevzatie a príprava veci na základe plnomocenstva z
  5. novembra 2007 viacnásobne, keď si ich uţ uplatnila v konaní pred správnym súdom podľa piatej časti O.s.p., 2 2 Cdo 433/2014 pričom tento úkon bol v oboch prípadoch súčasťou priznaných trov právneho zastúpenia. Vzhľadom k tomu súd prvého stupňa v časti uplatnenej škody vo výške 571,86 € a 77,28 € predstavujúcej vyčíslenú hodnotu úkonu právnej sluţby - prevzatie a príprava za obe správne konania neuznal a v tejto časti ţalobu na náhradu škody zamietol. V časti uplatnených nárokov za správne konanie 406 SK 1 /6000/06 /2007 súd prvého stupňa vychádzal z obsahu zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, kde hodnota jedného úkonu bola dojednaná na sumu 10 000 SK (331,93 €). Za ďalších 9 v návrhu označených úkonov právnej pomoci v správnom konaní 406 SK 1/6000/06/2007 táto suma predstavuje čiastku 2 987,45 €. Pri určení výšky škody spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia v správnom konaní 406 SK 2 /6000/06 /2007 súd vychádzal zo sumy vyčíslenej v ţalobnom návrhu vo výške 77,67 € za 1 úkon právnej sluţby. Za 3 úkony táto suma prestavuje čiastku 233,01 €. Úkony právnej sluţby označené v ţalobe povaţoval za súladné s vyhláškou číslo 655/2004 Z.z. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu tieţ vyplynulo, ţe právny zástupca tieto úkony naozaj vykonal a zúčastnil sa ich. Súd prvého stupňa ustálil výšku škody spočívajúcu v účelnom vynaloţení trov konania, ktoré mu vznikli v správnych konaniach vedených ţalovanou, na sumu 3 220,46 €. Pokiaľ ide o škodu vo forme ušlého zisku vo výške 20 878,17 € súd prvého stupňa aj tento nárok povaţoval za dôvodný, keďţe ţalobkyni bolo v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia znemoţnené disponovať s peňaţnými prostriedkami vo výške 2 152 613 SK (suma uloţenej pokuty v správnom konaní 406 SK 1 /6000/06/2007) podľa svojich aktuálnych podnikateľských potrieb a plánov v dobe od
  6. decembra 2008 do
  7. júla 2011 t. j. 948 kalendárnych dní. V tomto období ţalovaná na základe ňou vydaného rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené pre nezákonnosť, zadrţiavala finančné prostriedky vo vlastníctve ţalobkyne v uvedenej výške. Stratu vyvolanú tým, ţe bola ţalobkyňa nútená zaplatiť pokutu na základe rozhodnutia neskôr zrušeného pre nezákonnosť a prišla tak o výnos s týmito prostriedkami spojený, moţno povaţovať za ušlý zisk, ktorý je ţalovaná povinná jej uhradiť. Pokiaľ ide o výšku ušlého zisku, súd prvého stupňa sa stotoţnil s metodikou jeho určenia v zmysle znaleckého posudku predloţeného ţalobkyňou, na úrovni 11,25 % vychádzajúc z výšky úrokov z omeškania v zmysle § 3 nariadenia vlády číslo 87/1995 Z.z. V súvislosti s uplatnením nároku na náhradu škody vznikol ţalobkyni aj nárok na náhradu nákladov za vypracovaný znalecký posudok v zmysle vyúčtovania vypracovaného súdnym znalcom Ing. J. vo výške 397,64 €, ktorú výšku súd povaţoval za obvyklú výšku odmeny za vypracovanie znaleckého posudku takéhoto charakteru. Súd prvého stupňa tak priznal ţalobkyni majetkovú škodu v celkovej výške 24 496,27 €, pozostávajúcu zo sumy 3 220,46 € - uhradené trovy právneho zastúpenia v 3 2 Cdo 433/2014 správnych konaniach, zo sumy 397,64 € - náklady za vypracovaný znalecký posudok, zo sumy 20 878,17 € - ušlý zisk. V časti uplatnenej nemajetkovej ujmy ţalobu zamietol, keďţe nemal preukázanú jej existenciu. Odôvodnenie jej vzniku v príčinnej súvislosti s odňatím euro dotácie respektíve nenávratného finančného príspevku rozhodnutím ministerstva ţivotného prostredia je nenáleţité a bez právnej relevancie. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej ako majetkovej sféry poškodeného a teda nie je spojená so zníţením majetkového stavu. Spočíva predovšetkým v poškodení dobrého mena právnickej osoby alebo v neistote pri rozhodovaní alebo v zásahoch do riadenia spoločnosti. Nemajetkovú ujmu takéhoto charakteru však ţalobkyňa v konaní nepreukázala. Priznané príslušenstvo (úroky z omeškania) súd odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády číslo 87/1995 Z.z. O trovách rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobkyne a ţalovanej rozsudkom z
  8. júna 2014 sp. zn. 6 Co 199/2014 rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola ţaloba týkajúca sa náhrady nemajetkovej ujmy zamietnutá potvrdil. V časti, ktorou súd prvého stupňa uloţil ţalovanej zaplatiť ţalobkyni 24 496,27 € s príslušenstvom a v časti, ktorou zamietol ţalobu, napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom ţalovanej, ţe základom pre výpočet výšky trov právneho zastúpenia v oboch správnych konaniach mala byť 1/13 výpočtového základu (§ 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. účinnej v čase vykonania úkonu právnej pomoci). Predmetom správnych konaní bolo posudzovanie porušení zákona o verejnom obstarávaní, za ktoré síce bolo moţné uloţiť pokutu, avšak počas vykonávania úkonov právnej sluţby nebolo zrejmé, či bude alebo nebude pokuta uloţená, a ak áno, v akej výške. Nebolo teda moţné postupovať podľa § 10 ods. 2 vyhlášky číslo 655/2004 Z.z., keďţe pri začatí poskytovania právnej sluţby nebolo moţné určiť výšku peňaţného plnenia (pokuty), ktorej sa právna sluţba týkala. Vzhľadom na to, mal súd prvého stupňa pri výpočte trov právneho zastúpenia v správnych konaniach (resp. pri určovaní výšky škody) vychádzať z toho, ţe hodnotu veci nebolo moţné vyjadriť v peniazoch a preto mal základnú sadzbu tarifnej odmeny za 1 úkon právnej sluţby určiť vo výške 1/13 výpočtového základu (iba takéto vyčíslenie zodpovedá vyhláške č. 655/2004 Z.z.). Uviedol, ţe súd prvého stupňa mal takto postupovať napriek tomu, ţe medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o poskytnutí právnych sluţieb, z obsahu ktorej vyplývalo právo advokáta na odmenu vo výške 10 000 SK za 1 úkon právnej pomoci bez ohľadu na hodnotu sporu (tzv. tarifná odmena dohodnutá inak ako základnou sadzbou tarifnej 4 2 Cdo 433/2014 odmeny (§ 2 ods. 1 písm. d/ vyhlášky). Účelom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci je odškodniť poškodeného aj na trovách, ktoré vynaloţil v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, avšak toto odškodnenie moţno priznať len za trovy právneho zastúpenia v takej výške, ktorá zodpovedá výpočtu, ktorý je v súlade s vyhláškou číslo 655/2004 Z.z. (§ 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.). Ďalej odvolací súd uviedol, ţe na druhej strane je dôvodné odvolanie ţalobkyne v tom, ţe jej mal súd prvého stupňa priznať náhradu škody vo výške vynaloţených trov právneho zastúpenia aj za úkon právnej pomoci „príprava a prevzatie veci“, a to za obe správne konania. V tomto smere treba vychádzať z toho, ţe konanie pred správnym súdom podľa piatej časti O.s.p. je samostatným súdnym konaním, v ktorom sa rozhoduje o trovách konania podľa § 250k O.s.p. v spojení s § 142 O.s.p., avšak sa rozhoduje len o tých trovách, ktoré vznikli v tomto súdnom konaní. V konaní pred súdom podľa piatej časti O.s.p. sa neriešia tie trovy, ktoré vznikli účastníkovi v samotnom správnom konaní. Vyjadril názor, ţe ţalobkyni prináleţí náhrada škody zahŕňajúca vynaloţené náklady na trovy právneho zastúpenia v správnych konaniach, a to aj za úkony právnej sluţby – príprava a prevzatie zastúpenia, a to za kaţdé správne konanie samostatne. Odvolací súd ďalej poznamenal, ţe rozsudok súdu prvého stupňa nie je správny ani v časti priznanej náhrady škody vo forme ušlého zisku vo výške 20 878,17 €. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ţe súd vzal do úvahy závery znaleckého posudku predloţeného ţalobkyňou. Z neho vyplýva, ţe výška ušlého zisku zodpovedá miere zhodnotenia peňaţnej sumy (sumy 2 152 613 SK – predstavujúcej výšku zaplatenej pokuty) za obdobie od
  9. decembra 2008 do
  10. júla 2011, pričom táto miera zhodnotenia predstavuje výšku úrokov z omeškania v zmysle § 3 vládneho nariadenia 87/1995 Z.z. Podľa odvolacieho súdu tento záver nemoţno povaţovať za správny, keďţe mieru zhodnotenia peňaţných prostriedkov nemoţno odvodzovať od výšky sankčného úroku z omeškania. Odvolací súd uzavrel, ţe ţalobkyni mohol vzniknúť nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku, avšak závery súdu prvého stupňa sú v tomto smere predčasné. Závery o dôvodnosti nároku na náhradu škody vo forme ušlého zisku môţu vyplývať len z konkrétnych skutkových okolností prípadu, ktoré však neboli predmetom dokazovania pred súdom prvého stupňa. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd nepovaţoval za dôvodný ani nárok na náhradu škody predstavujúci vynaloţené náklady na vypracovanie znalecného posudku vo výške 397,64 €. Predmetný znalecký posudok nie je dôkazom, ktorý preukazuje výšku ušlého zisku, keďţe nevychádza zo ţiadnych konkrétnych okolností prípadu, výšku ušlého zisku neodvodzuje od konkrétneho správania sa (zámeru) ţalobkyne, a len stroho konštatuje jeho viazanosť na sankčný úrok z omeškania. Napokon odvolací súd 5 2 Cdo 433/2014 uviedol, ţe za vecne správny treba povaţovať výrok napadnutého rozsudku len v jeho zamietajúcej časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy. Tu sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa o nedôvodnosti tohto nároku. Predovšetkým nárok ţalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy nemôţe byť nárokom v zmysle § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.Z., pretoţe takýto nárok môţe vzniknúť iba fyzickej osobe. V tejto časti preto zrejme ide o nárok na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3 Obč. zák. Odvolací súd je rovnako toho názoru, ţe v konaní nebolo preukázané, ţe by nezákonnými rozhodnutiami ţalovanej došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti ţalobkyne. V závere odvolací súd konštatoval, ţe ţalobkyňa ani v odvolaní neuviedla nové skutočnosti, ktoré by spochybnili správnosť záverov súdu prvého stupňa, ktorý nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, v ktorom navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil v celom rozsahu. Dovolanie do potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu odôvodnila tým, ţe odvolací súd jej neumoţnil zaujať právny záver k aplikovateľnosti ustanovenia § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka na zistený skutkový stav. Uviedla, ţe odvolací súd mal postupovať podľa § 213 ods. 2 O.s.p., t.j. oboznámiť účastníkov konania s tým, ţe má v úmysle vychádzať z iného právneho názoru neţ na akom bol zaloţený rozsudok súdu prvého stupňa. Vyjadrila presvedčenie, ţe takýmto postupom odvolací súd zaťaţil svoje konanie vadou zmätočnosti podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolanie do zrušujúcej časti, ohľadom nároku na náhradu škody za vynaloţené trovy právneho zastúpenia, odôvodnila tým, ţe aj v tejto časti je konanie odvolacieho súdu zaťaţené vadou zmätočnosti, práve vydaním prekvapivého rozhodnutia. Uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na aplikácii ustanovenia § 18 ods. 1 Vyhlášky č. 655/200 Z.z., a to bez toho, aby ţalobkyni umoţnil zaujať právny názor k aplikácii takejto právnej normy. Tvrdila, ţe ak by si odvolací súd splnil svoju povinnosť vyplývajúci mu z ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p., tak by napríklad ţalobkyňa mohla v konaní pred odvolacím súdom argumentovať, ţe ustanovenie § 18 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. mieri na prípady priznania náhrady trov konania, a teda sa jedná o procesný, a nie hmotnoprávny inštitút. Pokiaľ ide o dovolanie do zrušujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu, ohľadom nároku na náhradu škody za vynaloţené náklady na ušlý zisk a znalečné, ţalovaná v tejto časti namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Uviedla, ţe v konaní bolo znaleckým posudkom preukázané, aká konkrétna škoda vznikla ţalobkyni, pričom výšku tejto škody nespochybnila ani ţalovaná, ani odvolací súd. 6 2 Cdo 433/2014 Ţalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobcu uviedla, ţe má za to, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne a nie sú dané dôvody dovolania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Z uvedeného dôvodu navrhla, aby dovolací súd v zmysle § 243b ods. 1 O.s.p. dovolanie zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné čiastočne zrušiť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým
  11. potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola ţaloba, týkajúca sa náhrady nemajetkovej ujmy zamietnutá;
  12. zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti a/ ktorou súd prvého stupňa ţalovanú zaviazal na náhradu škody za vynaloţené trovy právneho zastúpenia vo výške 3 220,46 €, b/ ktorou súd prvého stupňa ţalovanú zaviazal na náhradu škody (nákladov) za vypracovaný znalecký posudok vo výške 397,64 €, c/ ktorou súd prvého stupňa ţalovanú zaviazal na náhradu ušlého zisku vo výške 20 878,17 €, d/ ktorou súd prvého stupňa vo zvyšku ţalobu zamietol (súčet súm v bodoch a + b + c je 24 496,27 €). Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal dovolaním ţalobkyne smerujúcim proti potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. 7 2 Cdo 433/2014 Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  13. V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti časti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom prípustnosť dovolania nevyslovil a nešlo ani o prípad, ţe by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, pretoţe vo veci ešte nerozhodoval a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  14. Keďţe dovolaním napadnutú časť rozsudku odvolacieho súdu nemoţno podriadiť pod ţiadny dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 238 O.s.p., je zrejmé, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci a predmetnej časti podľa tohto ustanovenia nie je prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), sa Najvyšší súd Slovenskej republiky neobmedzil iba na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti časti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie v uvedenej časti nie je prípustné aj podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku či uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia účastníkovi moţnosti konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). 8 2 Cdo 433/2014 Dovolateľka v dovolaní voči potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (vydaním tzv. prekvapivého rozhodnutia). O vadu konania v zmysle ods. 1 § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, keď sa účastníkovi odníme moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok. S účinnosťou od
  15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.) v § 213 ods. 2 ustanovuje, ţe ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z. bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. V prejednávanej veci súd prvého stupňa návrh ţalobkyne v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy zamietol, pričom konštatoval, ţe ţalobkyňa v konaní neprodukovala také dôkazy, ktoré by priznanie takejto ujmy odôvodňovali. Zaujal názor, ţe odôvodnenie vzniku nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s odňatím eurodotácie, resp. nenávratného finančného príspevku rozhodnutím Ministerstva ţivotného prostredia je nenáleţité a bez právnej relevancie k takejto nemajetkovej ujme vo vzťahu k ustanoveniu § 17 ods. 2 zákona 9 2 Cdo 433/2014 č. 513/2004 Z.z. Odvolací súd prejednal odvolanie ţalobkyne bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Nárok ţalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy následne posúdil aj podľa ustanovenia § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka, pričom uviedol, ţe nárok ţalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy nemôţe byť nárokom v zmysle § 17 ods. 2, 3 zákona č. 513/2003 Z.z., pretoţe takýto nárok môţe vniknúť len fyzickej osobe. V tejto časti preto, podľa názoru odvolacieho súdu, zrejme ide o nárok na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Oproti tomu odvolací súd aplikoval ustanovenie § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka a tento nárok sám právne kvalifikoval ako nárok na náhradu primeraného zadosťučinenia z titulu neoprávneného zásahu do ochrany dobrej povesti právnickej osoby, lebo zastával názor, ţe aplikovať ustanovenie § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. (pokiaľ sa jedná o právnickú osobu a náhradu nemajetkovej ujmy) nie je moţné. Ak teda odvolací súd povaţoval ustanovenie § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka za rozhodujúce pre rozhodnutie veci, mal v súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. vyzvať účastníkov, aby sa k jeho moţnému pouţitiu vyjadrili. Zo spisu ale nevyplýva, ţe odvolací súd takto postupoval a účastníkom nevytvoril procesnú moţnosť vyjadriť sa k aplikácii uvedeného ustanovenia Občianskeho zákonníka. Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. Ďalej sa dovolací súd venoval dovolacím námietkam ţalobkyne smerujúcim proti zrušujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu. Aj keď odvolací súd rozhodol rozsudkom, jeho zrušujúci výrok má povahu uznesenia (§ 223 O.s.p.). 10 2 Cdo 433/2014 Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu vydanom v tejto procesnej forme je upravená v ustanovení § 239 O. s. p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti uzneseniu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky. Keďţe dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 239 O.s.p., dovolanie podľa tohto ustanovenia nie je prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Tak ako bolo uvedené vyššie, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v časti a/ ktorou súd prvého stupňa ţalovanú zaviazal na náhradu škody za vynaloţené trovy 11 2 Cdo 433/2014 právneho zastúpenia vo výške 3 220,46 €, b/ ktorou súd prvého stupňa ţalovanú zaviazal na náhradu škody (nákladov) za vypracovaný znalecký posudok vo výške 397,64 €, c/ ktorou súd prvého stupňa ţalovanú zaviazal na náhradu ušlého zisku vo výške 20 878,17 €, d/ ktorou súd prvého stupňa ţalobu zamietol. Pokiaľ ide o dovolanie voči rozhodnutiu o náhrade škody za vynaloţené trovy právneho zastúpenia, ţalobkyňa aj v tejto časti namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadou zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., vydaním tzv. prekvapivého rozhodnutia. Vady konania vymedzené v hore citovaných častiach ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces; toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V prejednávanej veci súd prvého stupňa návrhu ţalobkyne v časti upatneného nároku na náhradu škody za vynaloţené trovy právneho zastúpenia čiastočne vyhovel, pričom postupoval v zmysle ustanovenia § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do
  16. decembra
  17. Uviedol, ţe v predmetnom ustanovení zákon len všeobecne odkazuje na osobitný právny predpis, ktorým je vyhláška č. 655/2004 Z.z. Odvolací súd nárok ţalobkyne na náhradu škody za vynaloţené trovy právneho zastúpenia následne posúdil aj podľa ustanovenia § 18 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pričom uviedol, ţe ak ustanovenie § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. odkazuje pri určení výšky škody na výšku trov právneho zastúpenia ustanovenú osobitným predpisom, ktorým je vyhláška č. 655/2004 Z.z., tak pri rozhodovaní o náhrade škody predstavujúcej vynaloţené trovy právneho zastúpenia treba rešpektovať celú právnu normu (vyhlášku č. 655/2004 Z.z.), t.j. aj jej ustanovenie § 18 ods. 1, v zmysle ktorého právny zástupca ţalobkyne bol povinný túto upozorniť pri rokovaní o zmluvnej odmene, ţe v konaní pred súdom jej môţe byť priznaná iba náhrada trov podľa ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Ak teda odvolací súd povaţoval ustanovenie § 18 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za rozhodujúce pre rozhodnutie veci, mal v súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. vyzvať účastníkov, aby sa k jeho moţnému pouţitiu vyjadrili. Zo spisu ale nevyplýva, ţe odvolací súd takto postupoval a ţalobkyni (účastníkom) nevytvoril procesnú moţnosť vyjadriť sa k aplikácii 12 2 Cdo 433/2014 uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka. Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd sa ďalej zaoberal dovolaním smerujúcim voči výroku odvolacieho súdu, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej ten ţalobu zamietol, pričom dospel k záveru, ţe aj v tejto časti trpí rozsudok odvolacieho súdu vadou zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu 13 2 Cdo 433/2014 nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
  18. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
  19. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
  20. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
  21. februára 1998). Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tieţ vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z
  22. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn. III. ÚS 331/04, sp. zn. II. ÚS 174/
  23. Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky tieţ vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). 14 2 Cdo 433/2014 Občiansky súdny poriadok zakotvuje v § 157 ods. 2 poţiadavku preskúmateľnosti rozhodnutia. V zmysle tohto zákonného ustanovenia súd v odôvodnení rozsudku (uznesenia) uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Odôvodnenie rozsudku (uznesenia) musí byť presvedčivé. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Ţalobkyňa sa v súdenej veci voči ţalovanej okrem iného domáha nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 € a nároku na náhradu škody za vynaloţené trovy právneho zastúpenia vo výške 7 176,78 €. Súd prvého stupňa rozsudkom zamietol nárok ţalobkyne na nemajetkovú ujmu celkom a nárok ţalobkyne na náhradu škody za vynaloţené trovy právneho zastúpenia zamietol v časti predstavujúcej sumu 3 956,32 € (ţalovaných 7 176,78 € - priznaných 3 220,46 €). Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy potvrdil a následne zrušil v časti, v ktorej bola ţaloba zamietnutá. Z uvedeného vyplýva, ţe odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti, v ktorej bol zamietnutý nárok ţalobkyne na náhradu škody za vynaloţené trovy právneho zastúpenia predstavujúce sumu 3 956,32 €. Odvolací súd sa ale v odôvodnení svojho rozhodnutia týmto nárokom [s výnimkou nároku na náhradu škody vo výške vynaloţených trov právneho zastúpenia za úkon právnej pomoci „príprava a prevzatie veci“ za dve správne konania v peňaţnom vyjadrení 649,14 € (571,86 € za správne konanie č. 406/SK1/6000/06/2007 + 77,28 € za správne konanie č. 406/SK2/6000/06/2007)] nezaoberal. Odvolací sú teda úplne opomenul zaoberať sa dôvodmi zrušenia časti zamietajúceho výroku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o nároku na náhradu škody vo výške 3 307,18 € (zamietnutý nárok na náhradu škody za trovy vo výške 3 956,32 € - odôvodnené zrušenie zamietajúceho výroku v peňaţnom vyjadrení 649,14 €). Za týchto okolností je rozsudok odvolacieho súdu v uvedenej časti predovšetkým nepresvedčivý, právne nedostatočne vyargumentovaný a nepreskúmateľný. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, majúca za následok jeho nepresvedčivosť je vadou konania, ktorou sa, ako uţ bolo uvedené, účastníkovi odníma moţnosť riadne konať pred súdom. 15 2 Cdo 433/2014 So zreteľom na zistené vady zmätočnosti v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. dovolací súd zrušujúcu časť rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa ţalovanú zaviazal na náhradu škody za vynaloţené trovy právneho zastúpenia vo výške 3 220,46 € a v časti, ktorou súd prvého stupňa ţalobu ohľadom trov právneho zastúpenia zamietol, zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napokon sa dovolací súd zaoberal dovolaním smerujúcim voči výroku odvolacieho súdu, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej súd prvého stupňa ţalovanú zaviazal na náhradu ušlého zisku vo výške 20 878,17 € a na náhradu škody (nákladov) za vypracovaný znalecký posudok vo výške 397,64 €. Aj v tejto časti ţalobkyňa tvrdila, ţe zo strany odvolacieho súdu došlo k vade zmätočnosti spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu v uvedenej časti zodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Odvolací súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa v predmetnej časti zrušil. Uviedol, ţe súd prvého stupňa nesprávne postupoval, ak pri rozhodovaní o náhrade škody vo forme ušlého zisku vychádzal zo znaleckého posudku preloţeného ţalobkyňou. Odvolací súd nepovaţoval závery predmetného posudku za správne, pretoţe mieru zhodnotenia peňaţných prostriedkov nemoţno odvodzovať od výšky sankčného úroku z omeškania. Ušlý zisk vo forme miery výnosu nemoţno odvodzovať z úrokovej miery, ktorá sa uplatňuje pri omeškaní, respektíve je sankciou za omeškanie dlţníka. Vyslovil názor, ţe závery o dôvodnosti nároku na náhradu škody vo forme ušlého zisku môţu vyplývať len z konkrétnych skutkových okolností prípadu, ktoré však neboli predmetom dokazovania pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd sa taktieţ náleţitým spôsobom venoval nedôvodnosti nároku na náhradu škody predstavujúcu vynaloţené náklady na vypracovanie predmetného znaleckého posudku. V tejto súvislosti uviedol, ţe ţalobkyňou predloţený znalecký posudok nie je dôkazom, ktorý preukazuje výšku ušlého zisku, keďţe nevychádza zo ţiadnych konkrétnych okolností prípadu, výšku ušlého zisku neodvodzuje od konkrétneho správania sa ţalobkyne, a len stroho konštatuje jeho viazanosť na sankčný úrok z omeškania. Rozhodnutie odvolacieho súdu v uvedenej časti preto nemoţno povaţovať 16 2 Cdo 433/2014 za nedostatočne odôvodnené, resp. arbitrárne. Navyše ani ţalobkyňa vo svojom dovolaní neuviedla ţiadne konkrétne dôvody nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v predmetnej časti. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne voči výroku odvolacieho súdu, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej súd prvého stupňa ţalovanú zaviazal na náhradu ušlého zisku a na náhradu škody (nákladov) za vypracovaný znalecký posudok nevyplýva z § 239 ani z § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto (prevyšujúcej) časti preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  24. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  25. septembra 2015 JUDr. Viera P e t r í k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.