12 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov) a to z dôvodu, ţe ţalobca nespĺňa podmienky pre udelenie tolerovaného pobytu. Krajský súd vo svojom odôvodnení skonštatoval, ţe neboli zistené ţiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých rozhodnutí. Ţalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní. Správne zistil skutkový stav a vyvodil správny záver v tom, ţe nebolo moţné ţalobcovi udeliť tolerovaný pobyt na území SR v zmysle § 58 ods. 2 písm.
ktorého štátny orgán nemôţe do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov žalobcu Ţalobca podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie v zmysle § 205 ods. 2 a/ a f/ v spojení s § 221 ods. 1
1 a § 43 ods. 1 písm.
ţalobcu sa citovaná časť ustanovenia naňho nevzťahuje, teda ţe ho nemoţno povaţovať za príslušníka tretej krajiny
1 písm. a) s poukazom na skoršie rozhodnutie ţalovaného č. p. PPZ-HCP-BA6-Ţ-1677-40/2012/Cec z 12.07.2012, ktorým zamietol jeho ţiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov, nakoľko tento rozhodol ţe ţalobca nie je osobou
1 písm. a). Z uvedeného dôvodu 5 1Sža/21/2015 je ţalobca toho názoru ţe ustanovenie § 58 ods. 2 písm. b) veta za bodkočiarkou sa naňho nevzťahuje a preto vlastníctvo platného pasu ho nediskvalifikuje z moţnosti aby mu bol udelený tolerovaný pobyt za účelom rešpektovania jeho rodinného a súkromného ţivota. Ţalobca ďalej poukázal, ţe po zamietnutí ţiadosti ţalobcu o tolerovaný pobyt vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-BA6-67-007/2013-SAN zo dňa 21.3.2013, ktorým ţalobcovi uloţil administratívne vyhostenie. Následne sa ţalobca proti tomuto rozhodnutiu odvolal a ţalovaný vydal rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-BA2- 2013/005813-003 zo dňa 01.07.2013, ktorým zrušil rozhodnutie o administratívnom vyhostení, pričom samotný ţalovaný skonštatoval, ţe administratívne vyhostenie ţalobcu by bolo v rozpore s právom ţalobcu na rešpektovanie rodinného ţivota. Následne prvostupňový správny orgán zastavil konanie o administratívnom vyhostení ţalobcu s odôvodnením, ţe administratívne vyhostenie by bolo neprimerané vzhľadom k súkromnému a rodinnému ţivotu účastníka konania a jeho dieťaťa, čo je v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s Dohovorom o právach dieťaťa. Ţalobca zdôraznil, ţe ţalovaný uznal potrebu rešpektovania jeho rodinného ţivota a práv jeho dcéry, avšak neposkytol mu ţiadnu reálnu moţnosť získania povolenia na pobyt a povolenia na prácu tak ako to vyţaduje rozsudok Súdneho dvora Európskej únie Ruiz Zambrano. Z pohľadu ţalobcu teda ţalovaný postupoval v konaní o tolerovanom pobyte prísne formalisticky a nevyloţil ustanovenia zákona o pobyte cudzincov s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a s ohľadom na práva ţalobcu
čl. 8 Dohovoru a s ohľadom na práva jeho maloletej dcéry
Dohovoru o právach dieťaťa a s ohľadom na práva dcéry ako občianky EÚ. 6 1Sža/21/2015 Ţalobca v podanom odvolaní vytýkal krajskému súdu, ţe sa nezaoberal jeho námietkami týkajúcimi sa absencie posúdenia miery proporcionality zásahu do rodinného ţivota a do práv maloletej dcéry zo strany ţalovaného. Ţalobca odkázal aj na rozsudok Súdneho Dvora Európskej únie v prípade Ruiz Zambrano, z ktorého vyplýva, ţe článok 20 Zmluvy o fungovaní Európskej únie obsahuje odvodené právo na pobyt v členskom štáte v prípade štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých deti sú štátnymi príslušníkmi EÚ, ako aj na prípad Uner proti Holandsku (sťaţnosť č. 4641/99), keď Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, ţe pri rozhodovaní o pobyte a vyhostení musia štátne orgány zváţiť aj zásadu najlepšieho záujmu dieťaťa (§ 19 rozsudku). Ţalobca namietal aj skutočnosť, ţe krajský súd mu svojím postupom odňal prístup súdu a to konkrétne tým, ţe odôvodnil rozsudok aj skutočnosťami, ktoré neboli súčasťou napadnutého rozhodnutia ţalovaného a teda sa k nim ţalobca nemal moţnosť vyjadriť. Poukázal na to, ţe krajský súd v napadnutom rozsudku tvrdí, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného je vecne správne z dôvodu, ţe ţalobca ohrozuje bezpečnosť štátu, pričom tento dôvod nebol v správnom konaní uplatnený zo strany ţalovaného správneho orgánu, ale bol uplatnený iný zákonný dôvod. To povaţuje za popretie práva na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy, pretoţe ţalobcovi bol jednoznačne prezentovaný iný ako skutočný dôvod zamietnutia jeho ţiadosti o tolerovaný pobyt. Ţalobca tak nemohol v správnom konaní uplatniť svoje práva a vzniesť námietky proti skutočnému dôvodu zamietnutia jeho ţiadosti o tolerovaný pobyt (ohrozenie bezpečnosti štátu) a tieţ nemohol tieto námietky vzniesť ani v následnom súdnom konaní, keďţe skutočný dôvod zamietnutia ţiadosti nepoznal. Ak teda krajský súd z písomného vyjadrenia ţalovaného zistil, ţe skutočný dôvod zamietnutia ţiadosti o tolerovaný pobyt mohol byť iný ako dôvod výslovne uvedený v napadnutom rozhodnutí, mal napadnuté rozhodnutie ţalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie, v ktorom by mal ţalobca moţnosť sa k danej veci vyjadriť. Keďţe krajský súd takto nepostupoval, ale odôvodnil napadnutý rozsudok skutočnosťami, ktoré neboli ţalobcovi prezentované v správnom konaní, svojím postupom tak odňal ţalobcovi prístup k súdu a poprel jeho ústavné práva na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy. 7 1Sža/21/2015 III. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu pripomenul, ţe tolerovaný pobyt ako špecifický druh pobytu, poskytuje právny rámec na legalizáciu pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý nespĺňa podmienky oprávneného pobytu a z objektívnych príčin nemôţe z územia Slovenskej republiky vycestovať, alebo nemôţe byť vyhostený. Pri udeľovaní tolerovaného pobytu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny v prípade, ak je jeho udelenie v záujme jeho súkromného a rodinného ţivota sa vychádza z čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ takýto cudzinec neohrozuje bezpečnosť štátu, alebo verejný poriadok V Dôvodovej správe k zákonu č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov sa tieţ uvádza, ţe v prípade, ţe chce o tolerovaný pobyt poţiadal štátny príslušník tretej krajiny spadajúci do kategórie rodinných príslušníkov spĺňajúcich podmienky na udelenie prechodného či trvalého pobytu (t. j. manţel, manţelka atď.), je potrebné preveriť, či disponuje platným cestovným dokladom. Ţalovaný v súvislosti s odvolacími námietkami nesúhlasil s extenzívnym výkladom ţalobcu v prípade ustanovenia § 58 ods. 2 písm. b) zákona č 404/2011 Z. z. a má za to, ţe v danom prípade musí dodrţať striktný výklad predmetného ustanovenia. Poukázal na to, ţe citované ustanovenie upravuje, ţe "Policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú dôvody na zamietnutie ţiadosti
12, ak to vyţaduje rešpektovanie jeho súkromného a rodinného ţivota a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok štátnemu príslušníkovi tretej krajiny
1 a § 43 ods. 1 písm.
ustanovenia § 43 ods. 1 písm. a), teda manţelovi/manţelke štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, je moţné udeliť tolerovaný pobyt ak nie je drţiteľom platného cestovného dokladu a hodnoverne preukáţe svoju totoţnosť iným spôsobom. Ustanovenie § 58 ods. 2 písm. b) zákona č 404/2011 Z. z. nezakotvuje, ţe v prípade osoby manţela/manţelky štátneho občana Slovenskej republiky tento musí spĺňať podmienky 8 1Sža/21/2015 pre udelenie trvalého pobytu
ustanovení pojednávajúcich o rozhodovaní policajného útvaru v danej veci. Na základe vyššie uvedených skutočností nie je
ţalovaného dôvod na tvrdenie, ţe správny orgán v rámci svojho konania nesprávne posúdil vec. Zo spisového materiálu je zrejmé, ţe ţalobca má platný cestovný doklad, (jednou z podmienok na udelenie tolerovaného pobytu je, ţe cudzinec nemá platný cestovný doklad, ale vie hodnoverne potvrdiť svoju totoţnosť), zároveň je zrejmé ţe je osobou
1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. (je manţelom občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na tomto území).
názoru ţalovaného napadnutým rozhodnutím neboli porušené práva ţalovaného, ako aj jeho manţelky a dieťaťa, na rešpektovanie súkromného a rodinného ţivota ustanovené článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj v prípade tolerovaného pobytu zákon ukladá policajnému útvaru prihliadať pri jeho udelení na to či neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Má za to, ţe tieto skutočnosti boli preukázané v konaní o trvalom pobyte ţalobcu. Ţalobca v zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie. Toto právo ţalovaný ţalobcovi neupiera a plne ho rešpektuje, avšak správne orgány musia pri svojom rozhodovaní vychádzať aj z článku 8 ods. 2 Dohovoru,
ktorého štátny orgán nemôţe do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Ţalovaný na námietky týkajúce sa následného rozhodovania správnych orgánov v prípade ţalobcu (konanie o administratívnom vyhostení a uloţení zákazu vstupu), t. j. po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti ţalobou napadnutého rozhodnutia uviedol, ţe
ustanovenia § 250i Občianskeho súdneho poriadku pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania 9 1Sža/21/2015 napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Predmetné námietky ţalobcu tak na základe vyššie uvedeného nie je moţné akceptovať. Navrhoval preto rozsudok krajského súdu potvrdiť. IV. Argumentácia rozhodnutí správnych orgánov Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície (prvostupňový správny orgán) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-Ţ-6857- 11/2012-JAS zo dňa 16.11.2012 v súlade s ustanovením § 59 ods. 12 písm.
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a taktieţ neupiera práva dieťaťa ustanovené v Dohovore č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa, čím ani jeden z nich 11 1Sža/21/2015 neutrpí ţiadnu ujmu, nakoľko rozhodnutím o zamietnutí predmetnej ţiadosti mu nie je nijako bránené v plnení povinností vo vzťahu k maloletej dcére, v zmysle zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine. Ďalej sa prvostupňový správny orgán zaoberal otázkou moţného zásahu do práv ţalobcu v zmysle ustanovenia čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Po zhodnotení všetkých relevantných skutočností dospel k záveru, ţe k takému zásahu do práv ţalobcu nedôjde, nakoľko tento si môţe podať ţiadosť o udelenie pobytu na území Slovenskej republiky po splnení zákonom stanovených podmienok. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu sa ţalobca odvolal. Ţalovaný vydal následne dňa 05.02.2013 rozhodnutie o odvolaní pod č. p.: PPZ-HCP- BA2-2013/001833-003, ktorým rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava potvrdil a odvolanie ţalobcu zamietol. K odvolaniu ţalobcu uviedol, ţe vydaným rozhodnutím nie je ţalobcovi, za splnenia zákonných podmienok ako napr. vydanie víza Slovenskej republiky, povolenia na trvalý pobyt, prechodný pobyt, a pod., bránené zdrţiavať sa na území Slovenskej republiky. Napadnuté rozhodnutie samo o sebe teda nepredstavuje prekáţku zdrţiavania sa ţalobcu na území Slovenskej republiky, ani prekáţku realizácie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného ţivota v zmysle čl. 8 Dohovoru. K námietke ţalobcu, ţe aj v zmysle čl. 8 Dohovoru o právach dieťaťa a Zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, má ţalobca právo na rešpektovanie svojich rodičovských práv, ţalovaný uviedol, ţe Dohovor o právach dieťaťa chráni základné práva a slobody zaručené maloletým deťom, pričom ţalobca v konaní pred správnymi orgánmi nevystupoval ako zástupca svojej dcéry a meritom veci bolo rozhodovanie o odvolaní vo veci udelenia tolerovaného pobytu. Ţalovaný poznamenal, ţe zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine 12 1Sža/21/2015 je základným právnym predpisom, ktorý zásadným spôsobom upravuje otázky manţelstva, rodičovstva a rodiny, a preto je moţné domáhať sa týchto práv v rozsahu, ktorý garantuje uvedený právny predpis. Zákon o rodine v intenciách svojich zásad v jednotlivých ustanoveniach chráni manţelstvo ako základ rodiny a prostredie pre riadnu výchovu detí a poskytuje ochranu rodine, ktorú rešpektuje ako základný článok spoločnosti. Z príslušných ustanovení zákona o rodine nepochybne vyplýva, ţe dôraz je kladený predovšetkým na dohodu rodičov o výkone rodičovských práv a povinností. Aţ keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vţdy však s prihliadnutím na záujem dieťaťa. Ţalovaný sa námietkami účastníka, ktoré sa dotýkajú právoplatného rozhodnutia o zamietnutí ţiadosti o trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej republiky, nezaoberal, nakoľko tieto sa netýkali rozhodnutia o zamietnutí ţiadosti o tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky. Ďalej ţalovaný uviedol, ţe v ustanovení § 58 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je vymedzené, za akých podmienok je moţné tolerovaný pobyt udeliť a za akých podmienok tolerovaný pobyt zamietne. U ţalobcu tieto podmienky splnené nie sú, preto mu nemôţe byť udelený tolerovaný pobyt. Ţalovaný preto dospel k záveru, ţe prvostupňový správny orgán neporušil ţiadne ustanovenia právnych predpisov a dospel k správnemu právnemu záveru o tom, ţe ţalobca nespĺňa podmienky na udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky a nakoľko boli naplnené dôvody pre zamietnutie ţiadosti o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky, bola mu ţiadosť o udelenie tolerovaného pobytu zamietnutá. V. 13 1Sža/21/2015 Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť tak, ţe rozhodnutie ţalovaného, v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu ruší a vracia na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 1. decembra 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia č. p.: PPZ- HCP-BA2-2013/001833-003 zo dňa 05.02.2013, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. p.: PPZ-HCP-BA6-Ţ-6857- 11/2012-JAS zo dňa 16.11.2012, ktorým bola zamietnutá ţiadosť ţalobcu o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky v zmysle § 59 ods. 12 písm. b) zákona o pobyte cudzincov platnom a účinnom v čase vydania predmetného rozhodnutia, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu uplatnenými v ţalobe, a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného. 14 1Sža/21/2015
1 zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak nie je dôvod na zamietnutie žiadosti
12 písm. b), a) ak je prekážka jeho administratívneho vyhostenia
, b) ak jeho vycestovanie nie je možné a jeho zaistenie nie je účelné“.
2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti
12, ak to vyžaduje rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok; štátnemu príslušníkovi tretej krajiny
1 a § 43 ods. 1 písm.
12 písm. b) zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu alebo žiadosť o predĺženie tolerovaného pobytu, ak nespĺňa podmienky na udelenie tolerovaného pobytu“.
1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar udelí trvalý pobyt na päť rokov, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti
2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je manželom štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky alebo závislým príbuzným v priamom rade štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky“. 15 1Sža/21/2015
1 písm. p) zákona o pobyte cudzincov „štátny príslušník tretej krajiny je povinný vycestovať najneskôr posledný deň oprávneného pobytu; ak sa mu zamietla žiadosť o udelenie prechodného pobytu podaná z dôvodu zmeny účelu, zamietla žiadosť o obnovenie prechodného pobytu, zrušil prechodný pobyt, zamietla žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas, zrušil trvalý pobyt, zamietla žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu, zamietla žiadosť o predĺženie tolerovaného pobytu alebo zrušil tolerovaný pobyt, je povinný vycestovať do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ak nie je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky z iného dôvodu“.
2 prvá veta zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania.
3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu ţalovaného vyplýva, ţe prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím
12 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zamietol ţiadosť ţalobcu o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky podanú v
2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. 16 1Sža/21/2015 Ţalobca okrem iného vytýkal súdu prvého stupňa, ţe tým, ţe odôvodnil rozsudok aj skutočnosťami, ktoré neboli súčasťou napadnutého rozhodnutia ţalovaného (ţe ţalobca ohrozuje bezpečnosť štátu) a teda sa k nim ţalobca nemal moţnosť vyjadriť, mu svojím postupom odňal prístup k súdu. Namietal, ţe mu bol jednoznačne prezentovaný iný ako tento skutočný dôvod zamietnutia jeho ţiadosti o tolerovaný pobyt, a ak teda krajský súd z písomného vyjadrenia ţalovaného zistil, ţe skutočný dôvod zamietnutia ţiadosti o tolerovaný pobyt mohol byť iný ako dôvod výslovne uvedený v napadnutom rozhodnutí, mal napadnuté rozhodnutie ţalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie, v ktorom by mal ţalobca moţnosť sa k danej veci vyjadriť. Odvolací súd túto námietkou, ktorá sama o sebe je spôsobilá vyvolávať pochybnosti o zákonnosti postupu správnych orgánov a v konaní vydaných rozhodnutí, povaţoval za dôvodnú. Z administratívneho spisu ani z odôvodnení rozhodnutí ţalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu vôbec nevyplýva (okrem citácie zákonného ustanovenia obsahujúceho hypotézu tohto obsahu), ţe by dôvodom zamietnutia ţiadosť ţalobcu o povolenie tolerovaného pobytu bolo, ţe ţalobca predstavuje bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku. Ţalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán odôvodnili zamietnutie ţiadosti ţalobcu výlučne tým, ţe ţalobca je drţiteľom platného cestovného pasu krajiny pôvodu, a z toho dôvodu nespĺňa podmienky pre povolenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky v zmysle príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov. Ďalej odvolací súd zistil, ţe ţalovaný sa prvýkrát zmienil o namietanom dôvode zamietnutia ţiadosti aţ vo svojom vyjadrení č. p.: PPZ-HCP-BA2-2013/011147-004 zo dňa 06.11.2013 k ţalobe ţalobcu, v ktorom okrem iného uviedol: „Zároveň si dovoľujeme 17 1Sža/21/2015 poukázať , že
2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti
12 ak to vyžaduje rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Z uvedeného je preto zrejmé, že žalobcovi bola zamietnutá žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu
12 písm. b) nakoľko nespĺňa podmienky na udelenie tolerovaného pobytu, zároveň však žalobca
získaných informácií od Slovenskej informačnej služby predstavuje bezpečnostné riziko, t. j. ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Zároveň pre doplnenie uvádzame, že účastník konania je držiteľom platného cestovného dokladu...“. Takýto dôvod zamietnutia však v napadnutom rozhodnutí ţalobcu absentuje. Navyše, z vyjadrenia ţalovaného, tak ako ho podal, vyplýva, ţe hlavným dôvodom zamietnutia ţiadosti je úplne iný dôvod ako ten, ktorý v rozhodnutí uviedol. Takéto rozhodnutie je však nejasné, nepreskúmateľné, nepresvedčivé a vyvoláva právnu neistotu. V dôsledku následného obhajovania rozhodnutia inými skutočnosťami neţ tými, na základe ktorých ţalovaný rozhodol vyvoláva pochybnosti a neistotu ţalobcu v tom, z akých dôvodov bola jeho ţiadosť vlastne zamietnutá. Ţalovaný ako aj prvostupňový správny orgán sa týmto dôvodom v konaní o ţiadosti ţalobcu vôbec nezaoberali resp. z ich rozhodnutí to nevyplýva, napriek tomu, ţe vo výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu je citované zákonné ustanovenie predstavujúce dôvod zamietnutia ţiadosti ţalobcu (sankcia právnej normy), ktorého predpokladom (hypotézou právnej normy ) je preukázanie „bezpečnostného rizika“. Bolo preto povinnosťou správnych orgánov zaujať k tejto otázke stanovisko a svoje úvahy uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s ust. § 47ods. 3 Správneho poriadku. Takéto pochybenie správneho orgánu a nedostatok rozhodnutia nie je moţné odstrániť ani dodatočným doplnením resp. spresnením vo vyjadrení pred preskúmavacím súdom. 18 1Sža/21/2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Sţd/10/2013 zo dňa 28.01.2014 uviedol: „Nedostatok v odôvodnení správneho rozhodnutia nemožno odstrániť dodatočným doplnením dôvodov ... zo strany správnych orgánov. ... Dôvody správneho orgánu musia byť účastníkom konania zrejmé už zo samotného správneho rozhodnutia a ich nedostatok nemožno odstrániť dodatočne, napríklad doplnením či spresnením odôvodnenia na pojednávaní v rámci preskúmavacieho konania pred krajským súdom...“. Pri rozhodovaní je správny orgán povinný náleţite objasniť všetky skutočnosti, dôleţité pre rozhodnutie, bez ohľadu na to, či sú v prospech alebo neprospech účastníka správneho konania. Následne, v odôvodnení rozhodnutia, sa musí vyjadriť ku všetkým skutočnostiam a odôvodniť svoje závery tak, aby bolo presvedčivé. Neobstojí iba strohé skonštatovanie naplnenia, resp. nenaplnenia zákonných podmienok pre udelenie tolerovaného pobytu. Správne orgány sa v konaní o ţiadosti ţalobcu naviac nevysporiadali dostatočne s existenciou zásahu do práv ţalobcu v zmysle ustanovenia čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd ako aj do práv jeho dieťaťa v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa. Pri posudzovaní, či rozhodnutie správneho orgánu predstavuje (ne)oprávnený zásah do práv ţalobcu, resp. jeho maloletého dieťaťa, nestačí strohé konštatovanie, ţe takýto zásah neexistuje, ale správne orgány sú povinné takýto záver aj odôvodniť pričom je potrebné zhodnotiť primeranosť a potrebu takého opatrenia. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, ţe aj napadnutý rozsudok krajského súdu vykazuje znaky zmätočnosti, keď sa v ňom uvádza ako dôvod zamietnutia ţiadosti ţalobcu o udelenie tolerovaného pobytu aj skutočnosť, ţe ţalobca predstavuje bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku, pričom o takomto dôvode v rozhodnutí ţalovaného nie je zmienka a nevyplýva to ani z administratívneho spisu týkajúceho sa konania o ţiadosti ţalobcu. Krajský súd tým len bez ďalšieho prevzal doplnenie dôvodov rozhodnutia vyplývajúce z vyjadrenia ţalovaného k ţalobe. 19 1Sža/21/2015 Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotoţnil s námietkou ţalobcu, ţe mu bola postupom krajského súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Keďţe rozhodnutie ţalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu bolo zaloţené na závere o nesplnení podmienok u ţalobcu pre udelenie tolerovaného pobytu z dôvodu drţby platného cestovného dokladu, o tom ţe rozhodnutím ţalovaný neporušuje právo ţalobcovej dcéry
Dohovoru o právach dieťaťa a ţe rozhodnutím nezasahuje do práva na súkromný a rodinný ţivot ţalobcu bolo legitímnym očakávanie, ţe v konaní pred krajským súdom sa budú posudzovať otázky významné z hľadiska či sú závery prezentované v rozhodnutí správne. Z pohľadu výsledkov správneho konania krajský súd zaloţil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne aj na iných („nových“) dôvodoch neţ pôvodne uvádzal ţalovaný; pričom ţalobca v danej procesnej situácii nemal moţnosť namietať správnosť „nového“ názoru prijatého aţ v konaní pred krajským súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 21. februára 2013, sp. zn. 8Sţo/16/2012 uviedol: „Súd, hoc konajúci v plnej jurisdikcii nepreberá na seba právomoc a zodpovednosť správneho orgánu, ktorého rozhodnutie preskúmava. Správne súdnictvo nie je pokračovaním správneho konania a rovnako súd nie je správnym orgánom, ktorý by mohol a mal vyhľadávať dôvody zákonnosti alebo nezákonnosti napadnutých rozhodnutí, pokiaľ tieto dôvody nepovažoval v priebehu administratívneho konania za relevantné konajúci orgán. Krajský súd fakticky zmenil dôvody rozhodnutia žalovaného, hoci na takýto postup nemal zákonné zmocnenie (nešlo o uplatnenie revíznej právomoci
2 O. s. p.) a takýto postup môže zasahovať do ústavného princípu trojdelenia moci.“ Konanie a rozhodovanie súdu o ţalobe podanej proti rozhodnutiu ţalovaného je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
V. časti O.s.p. a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou súdu prvého stupňa doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia ţalovaného a nie je jeho úlohou vykonávať 20 1Sža/21/2015 dokazovanie na zistenie skutočností, ktorých zistenie je podmienkou zistenia skutočného stavu vecí uţ v administratívnom konaní. Vzhľadom na uvedené, nebolo dôvodné rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vrátiť vec na nové posúdenie súdu, ale odvolací súd dospel k záveru, ţe je potrebné napadnutý rozsudok zmeniť (§ 250ja ods.3 O.s.p.) tak, ţe rozhodnutie ţalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa sa zrušuje pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia z nedostatku dôvodov ako aj vadu, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. d), e) O.s.p. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O.s.p. a § 151 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, ţe navrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu vo výške 140€ za zaplatené súdne poplatky. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 1. decembra 2015 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.