o zaplatenie 11 949,81 €

Najvyšší súd 8 Cdo 445/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne J. P., bývajúcej v K., v dovolacom konaní zastúpenej Prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc., advokátom so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach, Ku Potoku 4, proti ţalovanému I. K., bývajúcemu v K. v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. Máriou Tomčovou, advokátkou so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach, Tolstého 2, o zaplatenie 11 949,81 €, ktorá právna vec bola vedená na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 35C/262/2010, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z

1. novembra 2013 sp.zn. 11Co/343/2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
2. novembra 2013 sp.zn. 11Co/343/2012 a rozsudok Okresného súdu Košice I z
3. marca 2012 č.k. 35C/262/2010-86 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobou sa ţalobkyňa domáhala, aby súd uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť jej 11 949,81 € a náhradu trov konania. Ako rozhodujúce skutočnosti uviedla, ţe na základe zmluvy z
4. januára 2002 poţičala ţalovanému sumu 360 000 Sk (11 949,81 €). Na zabezpečenie splnenia záväzku vrátiť pôţičku uzavrela v rovnaký deň so ţalovaným aj zmluvu o zabezpečovacom prevode práva k jeho bytu. Rozsudkom Okresného súdu Košice I zo
5. júna 2007 č.k. 9C/202/2004-201, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z
6. septembra 2008 sp.n. 11Co/41/2007, bolo ale určené, ţe zmluva o pôţičke, a rovnako aj zmluva o zabezpečení záväzku, sú neplatné. Plnením z neplatnej zmluvy o pôţičke ţalovaný získal na jej úkor bezdôvodné obohatenie (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktoré jej musí vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Okresný súd Košice I rozsudkom z
7. marca 2012 č.k. 35C/262/2010-86 ţalobu zamietol a ţalovanému priznal náhradu trov konania v sume 963,26 €, ktorú 2 8 Cdo 445/2014 je ţalobkyňa povinná zaplatiť do rúk jeho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal z toho, ţe plnenie, ktoré ţalobkyňa poţaduje vydať, ţalovaný od nej neprevzal; plnenie bolo poskytnuté synom ţalobkyne W. P., nie však ţalovanému, ale M. M.. Ţalovaný plnenie „nikdy nevidel, od nikoho neprevzal, tento len formálne figuroval na Zmluve o pôţičke a Zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa
9. 2002.“ Tento skutkový stav mal súd prvého stupňa „riadne a bez pochýb preukázaný z výpovedí účastníkov konania, svedkov a ostatných listinných dôkazov v skoršom konaní vedenom tunajším súdom pod sp.zn. 9C/202/2004.“ Tieţ uviedol, ţe dokazovanie vykonal všetkými ţalobkyňou navrhnutými dôkazmi, za ktoré označila iba zmluvu o pôţičke a rozsudky súdov vydané v konaní vedenom pod sp.zn. 9C/202/
10. Vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, ţe ţalovaný bezdôvodné obohatenie nezískal. Dodal, ţe ak teda peniaze poţičal syn ţalobkyne, ţalobkyni ani nesvedčí ani aktívna legitimácia na podanie takejto ţaloby, „pretoţe táto nie je v pozícii veriteľa predmetnej pôţičky“. Proti rozsudku súdu prvého stupňa ţalobkyňa podala odvolanie, ktoré odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
11. januárom 2015). Krajský súd v Košiciach rozsudkom z
12. novembra 2013 sp.zn. 11Co/343/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, ţe ţalobkyňa nemá právo na ich náhradu a ţalovanému sa ich náhrada nepriznáva. Stotoţnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Dospel k záveru, ţe nie sú dané ţalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody. Na ţalobkyňou v rámci odvolacieho dôvodu podľa § 205a ods. 2 písm. e/ O.s.p. predloţené listinné dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ţe ţalovaný pôţičku prevzal, neprihliadol majúc za to, ţalobkyňa neuviedla ţiadnu relevantnú skutočnosť na preukázanie toho, ţe tieto dôkazy nemohla označiť a predloţiť do vyhlásenia rozhodnutia súdu prvého stupňa. Za tohto stavu nemoţno vyčítať súdu prvého stupňa nesprávny postup, pokiaľ rozhodol vo veci na základe skutkového stavu zisteného z navrhnutých a vykonaných dôkazov a skutočností zistených a preukázaných v konaní vedenom Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 9C/202/2004, v ktorom vykonanými dôkazmi bolo nepochybne preukázané, ţe ţalobca I. K. (v tomto konaní ţalovaný) v čase uzavretia zmlúv trpel závaţnou duševnou poruchou, v dôsledku ktorej nebol schopný posúdiť obsah zmlúv a najmä rozpoznať následky svojho konania, keď nedokázal odolať nátlaku M. M.. V uvedenom konaní bolo taktieţ preukázané, ţe ţalovaný peňaţné prostriedky vo výške 3 8 Cdo 445/2014 360.000 Sk neprevzal a tieto boli odovzdané M. M.. Vzhľadom na uvedené, súdom prvého stupňa vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom pre (správny) záver, ţe ţalovaný nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti na vrátenie ţalovanej sumy 11.949,81 € (360.000 Sk) titulom bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 OZ, keďţe ţiadne peňaţné prostriedky plnením z neplatnej zmluvy o pôţičke od ţalobkyne neprevzal. Proti rozsudku odvolacieho súdu ţalobkyňa podala dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie, eventuálne aj rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje ţalobkyňa z toho, ţe postupom súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom, pretoţe súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie spôsobom upraveným v § 129 ods. 1 O.s.p., neumoţnil jej, resp. jej zástupcovi vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a realizovať právo na tzv. záverečnú reč podľa § 118 ods.4 O.s.p. Ţalovaný navrhol dovolanie ţalobkyne zamietnuť ako bezdôvodné, pretoţe nie sú dané v ňom uvedené dôvody. Dovolací súd po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním ţalobkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. 4 8 Cdo 445/2014 V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie súdov niţších stupňov je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznával. 5 8 Cdo 445/2014 Preskúmaním spisu bolo zistené, ţe vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu ţalobkyne koncipované jeho zástupkyňou (č.l. 106 spisu) a “doplnok“ tohto vyjadrenia vyhotovený samotným ţalovaným (č.l. 111-114 spisu) s jeho prílohami (č.l. 115, 116 spisu) neboli doručené ţalobkyni na vyjadrenie. K tomuto zisteniu dovolací súd poznamenáva, ţe Európsky súd pre ľudské práva vydal
13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, ţe „poţiadavka, aby účastníci súdneho konania mali moţnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, ţe vyjadrenia ţalovaného k odvolaniu ţalobkyne boli formulované ako právna a skutková argumentácia a ţalobkyni mala byť preto daná moţnosť oboznámiť sa s týmito vyjadreniami. Zo spisu vyplýva, ţe v danom prípade táto moţnosť nebola ţalobkyni vytvorená. V dovolaní sa preto opodstatnene – nie však z dôvodu uvedeného ţalobkyňou – namieta, ţe jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať. So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania proti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu a zároveň dôvodom pre zrušenie tohto rozhodnutia. 6 8 Cdo 445/2014 Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd, rovnako ako na vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Literatúra i doktrína sa zhodujú v tom, ţe „inou vadou konania“ (error in procedendo) sa rozumie porušenie ustanovenia zákona upravujúceho konanie od začiatku aţ do skončenia, ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností podstatných pre rozhodnutie, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov, nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto odmietnutia alebo zastavenia konania, nesprávne vyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej, a na to nadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu alebo nedostatok predpísaných poučení. Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred súdom prvého stupňa
14. marca 2012 vyplýva, ţe súd, po rozhodnutí, ţe vec prejedaná v neprítomnosti účastníkov, neúčasť ktorých ospravedlnili ich zástupcovia, oboznámil „obsah prípravy pojednávania“ a „obsah spisu“, v rámci čoho, okrem procesných úkonov účastníkov, ich zástupcov a súdu, oboznámil aj fotokópiu rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 9C/202/2004-201 na č.l. 6 aţ 14 spisu, rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11Co/41/2007 na č.l. 15 aţ 19 spisu a kópiu vyjadrenia M. M. z
15. decembra 2004 „k sp.zn. 9C/202/2004“, zaloţenú na č.l. 46 aţ 50 spisu. Súd potom pristúpil k oboznámeniu obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Košice I sp.zn. 9C/202/
16. K tomu procesnému úkonu súdu je ale v zápisnici uvedené, ţe na otázku súdu odpovedali obidvaja zástupcovia tak, ţe „neţiadajú podrobne oboznamovať s jeho obsahom [...] obsah pripojeného spisu poznajú“. V zápisnci sú potom uţ len zaznamenané stručné prednesy zástupcov účastníkov, uznesenie, ţe súd vyhlasuje dokazovanie za skončené a rozhodnutie o veci samej. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotoţnil aj odvolací súd, vyplýva, ţe skutkové zistenia, o ktoré súd oprel svoje právne závery, získal len z rozsudkov vydaných vo veci vedenej pod sp.zn. 9C/202/2004 (zo zápisnice o pojednávaní
17. marca 2012 výslovne nevyplýva, ţe súd sa oboznámil na pojednávaní s obsahom celého spisu sp.zn. 9C/202/2004) a v nich obsiahnutých výkladoch svedeckých výpovedí (porovnaj záver súdu prvého stupňa na str. 3 odsek 1 jeho rozsudku, ţe: „Uvedený skutkový stav bol riadne a bez pochýb preukázaný z výpovedí účastníkov konania, svedkov a ostatných listinných 7 8 Cdo 445/2014 dôkazov v skoršom konaní vedenom tunajším súdom pod sp.zn. 9C/202/2004“ a odvolacieho súdu na str. 5 ods. 5 jeho rozsudku, ţe „súdom prvého stupňa vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom pre (správny) záver, ţe ţalovaný nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti na vrátenie ţalovanej sumy 11.949,81 € (360.000 Sk) titulom bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 OZ, keďţe ţiadne peňaţné prostriedky plnením z neplatnej zmluvy o pôţičke od ţalobkyne neprevzal, a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu ţalovaný nie je v danej veci vecne pasívne legitimovaný.“ Skutkové zistenia (zistenie skutkového stavu) sú v občianskom súdnom konaní výsledkom vykonania dôkazov (§ 122 O.s.p.) a ich hodnotenia (§ 132 O.s.p.). Z toho vyplýva, ţe skutkové zistenia môţe robiť iba ten súd, ktorý dôkaz vykonal. Dodrţanie zásady priamosti je totiţ jedným z pojmových znakov dôkazného konania. Spočíva v poţiadavke, aby sa súd dostal do priameho (bezprostredného) styku s účastníkmi konania i s jednotlivými dôkaznými prostriedkami. Uplatnenie zásady priamosti vyţaduje, aby súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval iba dôkazy vykonané v konaní a nie mimo neho. Je síce pravda, ţe vo všeobecnosti je dôkazom kaţdá skutočnosť, ktorá je spôsobilá na to, aby prispela k zisteniu skutkového stavu. Nemoţno teda bez ďalšieho vylúčiť, ţe súd urobí také zistenie z obsahu iného súdneho spisu, včítanie v ňom uvedených svedeckých výpovedí . V takomto prípade ale nejde o dôkaz výsluchom svedkov v zmysle ustanovení § 126 O.s.p., ale o dôkaz spisom ako iným dôkazným prostriedkom. Naostatok, v preskúmavanej veci dôkaz oboznámením obsahu iného spisu nebol na pojednávaní ani riadne vykonaný. Dokazovanie výsluchom svedkov podľa § 126 O.s.p. súd prvého stupňa nevykonal, hoci to bolo nutné pre riadne zistenie skutkového stavu v podmienkach riadneho procesu. Je pravda, ţe ţalobkyňa vykonanie dôkazov inými prostriedkami neţ listinnými (zmluva o pôţičke a rozhodnutia súdov v konaní vedenom pod sp.zn. 9C/2002/2004) v ţalobe nenavrhla, podľa § 120 ods. 1, druhá veta O.s.p., ale súd môţe výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na vyššie uvedenmé vady konania najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, a pre rovnaké vady aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie konanie (§ 243b ods. 2, 3 O.s.p.). 8 8 Cdo 445/2014 Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
18. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
19. októbra 2015 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová