← Slovensko

o zaplatenie 7 123,89 € s príslušenstvom

Najvyšší súd 8 Cdo 475/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843, proti ţalovanému I. H., bývajúcemu v R. za účasti vedľajšieho účastníka na strane ţalovanej Zdruţenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom v Prešove, Námestie legionárov č. 5,IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom v Lučenci, J. Kráľa č. 5/A, o zaplatenie 7 123,89 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp.zn. 6C/364/2012, o dovolaní ţalovaného a vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z

  1. mája 2014 sp.zn. 12Co/316/2013, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovaný a Zdruţenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom v Prešove, Námestie legionárov č. 5, IČO: 42176778 sú povinní zaplatiť ţalobcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov dovolacieho konania 294,51 €, na účet advokátskej kancelárie TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Rimavská Sobota platobným rozkazom z
  2. novembra 2012 č.k. 4Ro/121/2012-26 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 7 123,89 € spolu s úrokom z omeškania a náhradou trov konania. Zdruţenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom v Prešove, Námestie legionárov č. 5 (ďalej len „HOOS“), ktoré podaním súdu doručeným
  3. septembra 2012 oznámilo súdu, ţe vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane ţalovaného, podalo proti platobnému rozkazu odpor, ktorý ale Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z
  4. februára 2013 č.k. 6C/364/2012-79 odmietol ako odpor, ktorý bol podaný neoprávnenou osobou (§ 174 ods. 3 písm. c/ O.s.p). Proti uvedenému uzneseniu podalo HOOS odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z
  5. mája 2014 sp.zn. 12Co/316/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení podal charakteristiku právneho postavenia vedľajšieho účastníka, v rámci ktorej medziiným uviedol, ţe len ţalovaný (odporca) je v zmysle § 174 ods. 2 O.s.p. 2 8 Cdo 475/2014 oprávnený na podanie odporu proti platobnému rozkazu (obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 357/2012). Okrem toho Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal záver, ţe oznámením tretieho subjektu, ţe vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu v štádiu skráteného konania, nenastávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Vylučuje to zmysel a účel inštitútu vedľajšieho účastníctva v spojení so zmyslom a účelom k inštitútu skráteného konania. Neprichádza preto do úvahy podanie odporu proti platobnému rozkazu týmto subjektom. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podali ţalovaný a HOOS dovolanie a namietali, ţe im v danom prípade bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Vyslovili názor, ţe HOOS bolo oprávnené podať odpor proti platobnému rozkazu, pretoţe do konania vstúpilo pred vydaním platobného rozkazu a tak má rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Podľa názoru dovolateľov môţe vedľajší účastník, ktorým je zdruţenie na ochranu spotrebiteľa, podať akýkoľvek opravný prostriedok vţdy (i odpor proti platobnému rozkazu), keď sleduje naplnenie práv politiky EÚ pri ochrane spotrebiteľov. Poukázali na to, ţe súd prehliadol skutočnosť neprijateľnosti zmluvných podmienok a pouţitie nekalej obchodnej praktiky v prejednávanej veci. Odmietnutím odporu HOOS a potvrdením odmietajúceho uznesenia odvolacím súdom došlo teda k procesnej vade, ktorá v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe sa plne stotoţňuje so závermi súdov niţších stupňov, na ktorých spočívajú ich rozhodnutia vydané v tejto veci. Súdy správne vychádzali z toho, ţe právo podať odpor proti platobnému rozkazu má iba odporca; vedľajší účastník vystupujúci v konaní na strane odporcu toto právo nemá. Z týchto dôvodov ţalobca ţiadal, aby dovolanie bolo zamietnuté a aby mu bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali účastník a vedľajší účastník, zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie, ktoré nemá znaky uznesení uvedených v týchto ustanoveniach; prípustnosť dovolania preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva. Dovolací súd ďalej skúmal (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.), či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti 3 8 Cdo 475/2014 kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto vade skutočne došlo. Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolatelia v dovolaní namietajú, ţe postupom odvolacieho súdu im bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). O odňatie moţnosti pred súdom konať ide v prípade takého procesne nesprávneho postupu súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Judikatúra uţ dospela k záveru, ţe o prípad odňatia moţnosti pred súdom konať ide tieţ vtedy, keď odvolací súd odmietne odvolanie, i keď neboli dané procesné predpoklady pre tento postup (viď primerane R 23/1994). Obdobne moţno za postup odnímajúci moţnosť pred súdom konať označiť tieţ odmietnutie odporu proti platobnému rozkazu v procesnej situácii, v ktorej pre taký procesný postup neboli dané zákonné predpoklady. Odňatie moţnosti pred súdom konať má podľa názoru dovolateľov spočívať v tom, ţe súd prvého stupňa odmietol odpor HOOS proti platobnému rozkazu. Dovolací súd pripomína, ţe ako vedľajší účastník môţe sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manţelstva alebo určenie, či tu manţelstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 174 ods. 2 O.s.p. ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie. Najvyšší súd v uznesení z
  6. októbra 2013 sp.zn. 1 Cdo 210/2012 vyslovil právny názor, podľa ktorého odpor proti platobnému rozkazu je riadny opravný prostriedok sui generis proti meritórnemu výroku platobného rozkazu. Na jeho podanie je z povahy veci subjektívne legitimovaný len odporca (ţalovaný). Ustanovenie § 174 ods. 2 O.s.p. nemoţno extenzívne vykladať v tom zmysle, ţe ak odporca (ţalovaný) nepodá odpor v zákonom stanovenej lehote, môţe ho podať vedľajší účastník. Ani prípadný včasný súhlas odporcu (ţalovaného) na podanie odporu vedľajším účastníkom, nemôţe preklenúť dikciu ustanovenia § 172 O.s.p., v zmysle ktorej je na podanie odporu subjektívne legitimovaný len odporca 4 8 Cdo 475/2014 (ţalovaný), teda nie vedľajší účastník. Právny názor, podľa ktorého v tzv. skrátenom konaní nenastávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tretieho subjektu na strane ţalovaného a ţe vedľajší účastník v takom prípade nie je oprávneným subjektom na podanie odporu proti platobnému rozkazu vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach z
  7. októbra 2012 sp.zn. 6 Cdo 207/2011, z
  8. októbra 2013 sp.zn. 7 Cdo 135/2013, z
  9. októbra 2013 sp.zn. 6 Cdo 357/2012, z
  10. marca 2014 sp.zn. 2 Cdo 122/2013, z
  11. októbra 2013 sp.zn. 1 Cdo 210/2012, z
  12. januára 2014 sp.zn. 4 Cdo 209/2013, z
  13. júna 2014, z
  14. júla 2014 sp.zn. 3 Cdo 389/2012, zo
  15. januára 2015 sp.zn. 3 Cdo 440/2014, z
  16. júla 2014 sp.zn. 3 Cdo 389/2012, zo
  17. januára 2015 sp.zn. 3 Cdo 440/2014, 3 Cdo 389/2012, z
  18. októbra 2014 sp.zn. 7 Cdo 462/2014, z
  19. decembra 2014 sp.zn. 5 MCdo 4/2014, z
  20. augusta 2014 sp.zn. 6 M Cdo 3/2014, z
  21. októbra 2014 sp.zn. 6 MCdo 11/2014, z
  22. januára 2015 5 M Cdo 6/2014, z
  23. marca 2015 sp.zn. 8 M Cdo 6/2014 a iné. Na právnych záveroch uvedených v označených rozhodnutiach, zotrváva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci a uzatvára, ţe HOOS nebolo v danom prípade oprávnené podať odpor proti platobnému rozkazu, preto odmietnutím odporu (resp. potvrdením uznesenia odmietajúceho odpor) nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedený právny záver napokon potvrdil aj zákonodarca prijatím zákona č. 353/2014 Z.z., ktorým v ustanovení § 93 ods. 5 spresnil doterajšiu právnu úpravu vedľajšieho účastníctva tak, ţe vedľajší účastník môţe podať odpor proti platobnému rozkazu, len ak z právneho predpisu vyplýva určitý vzťah vyrovnania medzi účastníkom a vedľajším účastníkom. V preskúmavanej veci nejde o prípad, v ktorom z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom (§ 201 veta druhá O.s.p.). V prejednávanej veci ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej na jednej strane (ako ţalobca) vystupuje právny nástupca dodávateľa a na druhej strane (ako ţalovaný) spotrebiteľ. Zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť, ţe by v takejto veci z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom (ţalovaným) a vedľajším účastníkom (HOOS). Navyše, so zreteľom na vyššie uvedenú zmenu právnej úpravy vedľajšieho účastníctva, teda na účinnosť ustanovenia § 93 ods. 6 O.s.p., nebolo by moţné dosiahnuť ţiadnu „nápravu“ ani zrušením dovolaním napadnutého rozhodnutia, keďţe aj po prípadnom zrušení napadnutého rozhodnutia by odvolací súd v zmysle zákona (§ 154 ods. 1 O.s.p.) musel postupovať tým istým spôsobom ako pri vydaní dovolateľom napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie a zároveň tieţ k námietke dovolateľov, ţe vedľajší účastník, ktorým je zdruţenie na ochranu spotrebiteľa, môţe podať akýkoľvek opravný prostriedok vţdy, keď sleduje „naplnenie vysokých cieľov politiky EÚ pri ochrane spotrebiteľov a súd ex offo kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok vôbec neuskutočnil“, dovolací súd uvádza, ţe 5 8 Cdo 475/2014 Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z
  24. februára 2014 sp.zn. C 470/12 dospel k názoru, ţe vnútroštátna úprava neumoţňujúca HOOS vstup do (exekučného) konania, nie je v rozpore s právom Európskej únie. I keď v uvedenom prípade išlo o vstup HOOS do exekučného konania, sú viaceré závery vyjadrené v tomto rozsudku pouţiteľné aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd preto poukazuje na to, ţe v bodoch
  25. a
  26. uvedeného rozsudku Súdny dvor konštatoval nasledovné: „Ani smernica 93/13, ani po nej nasledujúce smernice, ktoré dopĺňajú právnu úpravu ochrany spotrebiteľov, neobsahujú ustanovenia o úlohe, ktorá môţe alebo musí byť priznaná zdruţeniam na ochranu spotrebiteľov v rámci individuálnych sporov týkajúcich sa spotrebiteľa. Smernica 93/13 teda neupravuje otázku, či také zdruţenia majú mať právo stať sa vedľajšími účastníkmi konania na podporu spotrebiteľov v rámci takých individuálnych sporov. Z toho vyplýva, ţe v prípade neexistencie právnej úpravy Únie, pokiaľ ide o moţnosť zdruţení na ochranu spotrebiteľov stať sa vedľajšími účastníkmi konania v individuálnych sporoch týkajúcich sa spotrebiteľov, vnútroštátnemu právnemu poriadku kaţdého členského štátu prináleţí, aby na základe zásady procesnej autonómie také pravidlá zaviedol, avšak pod podmienkou, ţe nesmú byť menej priaznivé neţ pravidlá, ktoré upravujú obdobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a ţe nesmú prakticky znemoţniť alebo nadmerne sťaţiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada efektivity)“. V bodoch
  27. aţ
  28. predmetný rozsudok ďalej uviedol, ţe hoci smernica „vyţaduje v sporoch, ktoré sa týkajú predajcu alebo dodávateľa a spotrebiteľa, aktívny postup vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v týchto sporoch, ktorý je nezávislý od zmluvných strán, v kaţdom prípade nemoţno tvrdiť, ţe odmietnutie pripustiť vstup zdruţenia do konania ako vedľajšieho účastníka na podporu spotrebiteľa predstavuje porušenie práva tohto spotrebiteľa na účinný prostriedok nápravy pred súdom tak, ako to zakotvuje uvedený článok (pozn.: čl. 47 Charty základných práv Európskej únie). Okrem toho vedľajšie účastníctvo zdruţenia na ochranu spotrebiteľov nemoţno stavať na rovnakú úroveň ako právnu pomoc poskytovanú v určitých prípadoch podľa tohto článku osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky. Pokiaľ ide o moţnosť zdruţenia na ochranu spotrebiteľov dovolávať sa v tomto kontexte uvedeného článku, je potrebné konštatovať, ţe odmietnutie pripustiť toto vedľajšie účastníctvo v konaní týkajúcom sa spotrebiteľa neovplyvňuje právo uvedeného zdruţenia na účinný prostriedok nápravy na obranu práv, ktoré sú mu priznané ako zdruţeniu tohto typu, spočívajúcich najmä v jeho práve na kolektívnu ţalobu, ktoré má podľa článku 7 ods. 2 smernice 93/
  29. Navyše treba dodať, ţe podľa predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy môţe zdruţenie priamo zastupovať takého spotrebiteľa vo všetkých konaniach vrátane exekúcie na základe plnomocenstva udeleného spotrebiteľom“. Dovolatelia v spojení s argumentáciou, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. naznačuje, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné. Dovolací súd tento názor nezastáva, z rozhodnutí je zrejmé, aké dôvody viedli súdy k odmietnutiu odporu proti platobnému, akou právnou úpravou sa pritom riadili a ako ju interpretovali v podmienkach tohto prípadu. Z uvedených hľadísk rozhodnutia zodpovedajú zákonným kritériám (§ 157 ods. 2 O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.). K námietke dovolateľov, ţe napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, je potrebné uviesť, ţe o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, 6 8 Cdo 475/2014 ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012 a rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 Cdo 139/2014). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe dovolatelia uvedený dovolací dôvod uplatnili v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté uznesenie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Z dôvodov vyššie uvedených najvyšší súd dovolanie HOOS, prípustnosť ktorého nevyplýva z § 239 O.s.p. ani § 237 O.s.p., odmietol ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). V dovolacom konaní (procesne) úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému a HOOS, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k dovolaniu z
  30. októbra 2014 v uplatnenej výške 294,51 € [tarifná odmena 237,47 € (§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb) + reţijný paušál 8,04 € (§ 16 ods. 3 tejto vyhlášky) + 49,08 € (20 % DPH v zmysle § 18 ods. 3 tejto vyhlášky)]. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  31. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  32. októbra 2015 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.