Obsah (4)

§ 243a§ 242§ 243f§ 243i

Najvyšší súd 8 MCdo 6/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne E., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍ

§ 243aods.

3 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je opodstatnené. V zmysle § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Generálny prokurátor namietal, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis 4 8 MCdo 6/2014 alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V preskúmavanej veci je z odôvodnenia mimoriadnym dovolaním napadnutého uznesenia zrejmé, ţe odvolací súd vychádzal z názoru, ţe vedľajšie účastníctvo Zdruţenia v tzv. skrátenom konaní vzniklo (lebo k jeho uplatneniu došlo skôr, neţ konanie bolo meritórne ukončené), a tak mu v zmysle § 93 ods. 4 O.s.p. svedčí oprávnenie podať odpor proti platobnému rozkazu. Podľa § 93 ods. 1 O. s. p. ako vedľajší účastník sa môţe popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manţelstva alebo určenie, či tu manţelstvo je alebo nie je. Ako vedľajší účastník sa môţe popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (§ 93 ods. 2 O. s. p.). Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 3 O. s. p.). V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uváţení všetkých okolností (§ 93 ods. 4 O. s. p.). Vedľajšie účastníctvo je teda formou spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje konania z dôvodu, ţe chce pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov (sporných strán). Zmyslom vedľajšieho účastníctva je „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Vedľajší účastník je motivovaný víťazstvom v spore toho účastníka, ku ktorému pristúpil. Táto motivácia je daná buď právnym záujmom vedľajšieho účastníka na takomto výsledku konania, o ktorý ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím bude vo svojich dôsledkoch dotknuté jeho právne postavenie (práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva), alebo je v zmysle ustanovenia § 93 ods. 2 O. s. p. daná predmetom jeho činnosti, ktorým je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Z vyššie citovaného ustanovenia § 93 ods. 3 O. s. p. moţno vyvodiť, ţe tretia osoba sa stáva vedľajším účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie, ţe vstupuje 5 8 MCdo 6/2014 do konania na strane niektorého z účastníkov. To však neznamená, ţe tieto účinky nastávajú vţdy v kaţdom konaní, resp. v kaţdom štádiu konania. Vzhľadom na vyššie uvedený zmysel vedľajšieho účastníctva (pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov), treba ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p., pokiaľ ide o vznik účinkov vedľajšieho účastníctva, vykladať tak, ţe účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môţu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môţe naplniť jeho obsah a účel. Takýmto konaním môţe byť zásadne len sporové konanie. To však neplatí napríklad pre také štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje v tzv. skrátenom (rozkaznom) konaní, ktorého výsledkom (formou rozhodnutia) je platobný rozkaz. Skrátené konanie v porovnaní s obvyklým priebehom reálneho sporového konania vykazuje výrazné odlišnosti, keďţe sa realizuje bez nariadenia pojednávania a bez vykonania dokazovania. Nemôţe sa teda naplniť zmysel vedľajšieho účastníctva, ktorým je „pomoc v spore“. Táto pomoc sa môţe najskôr prejaviť aţ keď bude proti platobnému rozkazu podaný odpor (porovnaj Občanský soudní řád, Komentář, I. díl, Panorama Praha 1985, str. 421). Konanie, ktorého výsledkom je platobný rozkaz, nadobudne povahu sporového konania vo vlastnom (uţšom) zmysle slova aţ včasným podaním odôvodneného odporu ţalovaným, v dôsledku čoho sa platobný rozkaz zrušuje a súd nariadi pojednávanie. Aţ po takomto jednoduchom a účinnom procesnom úkone ţalovaného, ktorým urobí uplatnený nárok sporným (odporuje mu), môţe byť naplnený zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva, pomáhať v konaní hlavnému účastníkovi a podporovať ho s cieľom prispieť k ochrane jeho práv (v prípade vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 2 O.s.p.) prípadne aj svojich vlastných práv plynúcich mu z hmotnoprávnych ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (v prípade vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 1 O.s.p.). Vyššie uvedené znamená, ţe oznámením tretieho subjektu, ţe vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane ţalovaného v štádiu skráteného (rozkazného) konania, nenastávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Vylučuje to zmysel a účel inštitútu vedľajšieho účastníctva

o zmyslom a účelom inštitútu skráteného konania. Neprichádza preto do úvahy podanie odporu proti platobnému rozkazu takýmto subjektom. Právny názor, podľa ktorého v tzv. skrátenom konaní nenastávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tretieho subjektu na strane ţalovaného a ţe vedľajší účastník v takom prípade nie je oprávneným subjektom na podanie odporu proti platobnému rozkazu vyslovil Najvyšší súd Slovesnkej republiky v rozhonutuiach z

1. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 207/2011, z
2. októbra 2013 sp. zn. 7 Cdo 135/2013, z
3. októbra 2013 sp. zn. 6 Cdo 357/2012, z
4. marca 2014 sp.zn. 2 Cdo 122/2013, z
5. októbra 2013 sp.zn. 1 Cdo 210/2012, 6 8 MCdo 6/2014 z
6. januára 2014 sp.zn. 4 Cdo 209/2013, z
7. júna 2014 3 Cdo 389/2012, z
8. októbra 2014 sp.zn. 7 Cdo 462/2014, z
9. decembra 2014 sp.zn. 5 MCdo 4/2014, z
10. augusta 2014 sp.zn. 6 M Cdo 3/2014, z
11. októbra 2014 sp.zn. 6 MCdo 11/2014, z
12. januára 2015 5 M Cdo 6/2014 a iné. Na právnych záveroch uvedených v označených rozhodnutiach, zotrváva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. K interpretačným otázkam procesného inštitútu (vedľajšieho účastníctva) s akcentom na ochranu práv spotrebiteľa v práve EÚ moţno poznamenať, ţe realizáciou ochrany spotrebiteľa, zaručenej právom EÚ, je v skrátenom konaní ustanovenie §172 ods. 9 O.s.p., podľa ktorého ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňaţnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ, súd nevydá platobný rozkaz, ak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky. K výkladu vnútrošátneho procesného práva (§ 93 ods. 4 O.s.p.) z pohľadu pravidiel eúropského práva reprezentovaného čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS odvolacím súdom je vhodné uviesť, ţe Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z
13. februára 2014 sp. zn. C 470/12 dospel k názoru, ţe vnútroštátna úprava neumoţňujúca Zdruţenie vstup do (exekučného) konania, nie je v rozpore s právom Európskej únie. I keď v uvedenom prípade išlo o vstup Zdruţenia do exekučného konania, sú viaceré závery vyjadrené v tomto rozsudku pouţiteľné aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd preto poukazuje na to, ţe v bodoch
14. a
15. uvedeného rozsudku Súdny dvor konštatoval nasledovné: „Ani smernica 93/13, ani po nej nasledujúce smernice, ktoré dopĺňajú právnu úpravu ochrany spotrebiteľov, neobsahujú ustanovenia o úlohe, ktorá môţe alebo musí byť priznaná zdruţeniam na ochranu spotrebiteľov v rámci individuálnych sporov týkajúcich sa spotrebiteľa. Smernica 93/13 teda neupravuje otázku, či také zdruţenia majú mať právo stať sa vedľajšími účastníkmi konania na podporu spotrebiteľov v rámci takých individuálnych sporov. Z toho vyplýva, ţe v prípade neexistencie právnej úpravy Únie, pokiaľ ide o moţnosť zdruţení na ochranu spotrebiteľov stať sa vedľajšími účastníkmi konania v individuálnych sporoch týkajúcich sa spotrebiteľov, vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu prináleží, aby na základe zásady procesnej autonómie také pravidlá zaviedol, avšak pod podmienkou, ţe nesmú byť menej priaznivé neţ pravidlá, ktoré upravujú obdobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a ţe nesmú prakticky znemoţniť alebo nadmerne sťaţiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada efektivity)“. V bodoch
16. aţ
17. predmetný rozsudok ďalej uviedol, ţe hoci smernica „vyţaduje v sporoch, ktoré sa týkajú predajcu alebo 7 8 MCdo 6/2014 dodávateľa a spotrebiteľa, aktívny postup vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v týchto sporoch, ktorý je nezávislý od zmluvných strán, v kaţdom prípade nemoţno tvrdiť, ţe odmietnutie pripustiť vstup zdruţenia do konania ako vedľajšieho účastníka na podporu spotrebiteľa predstavuje porušenie práva tohto spotrebiteľa na účinný prostriedok nápravy pred súdom tak, ako to zakotvuje uvedený článok (pozn.: čl. 47 Charty základných práv Európskej únie). Okrem toho vedľajšie účastníctvo zdruţenia na ochranu spotrebiteľov nemoţno stavať na rovnakú úroveň ako právnu pomoc poskytovanú v určitých prípadoch podľa tohto článku osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky. Pokiaľ ide o moţnosť zdruţenia na ochranu spotrebiteľov dovolávať sa v tomto kontexte uvedeného článku, je potrebné konštatovať, ţe odmietnutie pripustiť toto vedľajšie účastníctvo v konaní týkajúcom sa spotrebiteľa neovplyvňuje právo uvedeného zdruţenia na účinný prostriedok nápravy na obranu práv, ktoré sú mu priznané ako zdruţeniu tohto typu, spočívajúcich najmä v jeho práve na kolektívnu ţalobu, ktoré má podľa článku 7 ods. 2 smernice 93/
18. Navyše treba dodať, ţe podľa predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy môţe zdruţenie priamo zastupovať takého spotrebiteľa vo všetkých konaniach vrátane exekúcie na základe plnomocenstva udeleného spotrebiteľom“. Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe mimoriadnym dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a ţe generálny prokurátor dôvodne podal proti nemu mimoriadne dovolanie (§ 243e O. s. p.

§ 243fods.

1 písm. c/ O.s.p.). Najvyšší súd preto uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 2 O. s. p

§ 243iods.

2 O. s. p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a konania o mimoriadnom dovolaní (viď primerane § 243d ods. 1 O. s. p.

§ 243iods.

2 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :

1. 8 8 MCdo 6/2014 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. marca 2015 JUDr. Oľga Trnková,v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková