1 zákona č. 189/92 Zb. Tento by mohol vzniknúť pri splnení ostatných podmienok len z predchádzajúceho platného nájmu sluţobného bytu. Na konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy v čase po nadobudnutí účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 40/1964 Zb. nemoţno vyvodiť len na základe výziev aktuálnych vlastníkov na plnenie úhrad spojených s uţívaním bytových priestorov, hoc aj tieto boli formulované z titulu „nájomného“ evidované na predpísanom tlačive „Evidenčný list“. Ţalovaní v konaní od počiatku popierali uznanie existencie nájomného vzťahu. Ďalej posudzujúc návrh na uloţenie povinnosti ţalovaným 1/, 2/ zabezpečiť ţalobcom primeraný náhradný byt v prípade neexistencie 2 2 Cdo 150/2013 nájomného vzťahu medzi účastníkmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, ţe pri absencii výkonu práva vlastníka (práva prenajímateľa) domáhať sa ochrany jeho vlastníckeho práva, tento nemá oporu v zákone, preto ho ako bezzákladný musel zamietnuť z nasledovných dôvodov. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa netýka existencie alebo neexistencie subjektívneho práva (povinnosti) ale len jeho výkonu. Keby nešlo o výkon práva alebo povinnosti, nebolo by moţné v tomto smere uvaţovať o pouţití § 3 ods. 1 OZ. Zákazom (obmedzením) výkonu práva alebo povinností sa zakladá oprávnenie toho, kto bol výkonom práva dotknutý. Pouţitie pravidiel dobrých mravov (normatívna aplikácia) je priamo odvodená z normatívnej sily príslušnej právnej normy, ktorá sa ich aplikácie dovoláva. Z uvedeného vyplýva záver, ţe mimoprávne pravidlá majú právnu relevanciu len vtedy, ak na ne odkazuje zákon. Pri normatívnej aplikácii mimoprávnych noriem teda nie sú prameňom práva tieto normy samotné, ale zákon, ktorý na ne odkazuje, resp. ktorý ich aplikáciu dovoľuje a prikazuje. Pokiaľ sa teda ţalobcovia dovolávali aplikácie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a (len) na jeho základe uloţenia povinnosti ţalovaným 1/, 2/ zabezpečiť im primeraný náhradný byt za situácie, ţe ku dňu tohto rozhodnutia je konanie o vypratanie časti sporom dotknutej nehnuteľnosti právoplatne skončené, bez rozhodnutia v merite veci, teda nie je splnená podmienka stretu práva vlastníka domovej nehnuteľnosti na ochranu jeho vlastníctva s právom uţívateľa na bývanie a na ochranu rodiny, nie je moţné uvaţovať o pouţití § 3 ods. 1 OZ. Moţnosť dovolávať sa ochrany proti výkonu vlastníckeho práva ţalovanými s poukazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali ţalobcovia v konaní o vypratanie časti domu vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. PK 24 C 231/2004, najneskôr v rámci vyjadrenia sa k späťvzatiu návrhu, teda nesúhlasiť z váţnych dôvodov so zastavením konania v dôsledku späťvzatia návrhu na vypratanie ţalovanými 1/, 2/, kedy by váţnosť týchto dôvodov ako aj samotný nárok na bytovú náhradu súd posudzoval aj
ustálenej judikatúry súdov (R č. 5/2001, R č. 59/2003 a ďalšie). Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcov rozsudkom z
1 zákona č. 4/1949 Zb. tak pokračoval v pracovnom pomere a tým mal nárok na uţívanie naturálneho bytu aj po 31.12.1964, pokračoval len jeho pracovný pomer (domovnícky). Zákonník práce (zákon č. 65/1965 Zb.) totiţ tieţ upravoval moţnosť poskytovania mzdy pracovníkovi nielen v peniazoch, ale aj naturálnych pôţitkoch. Nepokračoval však nájomný pomer k bytu (resp. pred 1.1.1992 právo osobného uţívania bytu) pretoţe zmluva o dielo nájomný pomer (resp. predtým právo osobného uţívania bytu) medzi zmluvnými stranami nezaloţila. Nemoţno súhlasiť s právnym názorom ţalobcov 1/, 2/, ţe k prideleniu bytu došlo samotným uzavretím zmluvy o dielo dňa 24.10.1964. Rozhodnutie o pridelení bytu nielen 4 2 Cdo 150/2013 miestnym národným výborom ale tieţ iným orgánom, príslušným na rozhodnutie podľa zákona o hospodárení s bytmi bolo totiţ svojou povahou správnym rozhodnutím. Zmluva o dielo však nemá povahu (správneho) rozhodnutia a to ani v článkoch, týkajúcich sa naturálneho bytu; uvedená zmluva je dvojstranným právnym úkonom o zaloţení pracovného pomeru. Ţalobcovia 1/, 2/, ktorých zaťaţovalo dôkazné bremeno, v konaní súdu nepredloţili rozhodnutie o pridelení bytu zo strany príslušnej organizácie hospodáriacej s daným bytom. Chýbajúce (správne) rozhodnutie by muselo mať náleţitosti takéhoto rozhodnutia (dátum rozhodnutia, spisovú značku, označenie prideľovaného bytu, označenie subjektu, ktorý ho vydal, poučenie o opravnom prostriedku). Ţalobcovia 1/, 2/ dôkazné bremeno na preukázanie existencie rozhodnutia o pridelení bytu neuniesli. Zmluva o dielo neobsahuje predovšetkým označenie rozhodnutia o pridelení bytu, predmet a rozsah práva uţívať byt, ani popísaný stav bytu. Obsahuje len ustanovenie o tom, ţe ţalobcovi 1/ za dohodnutý výkon prác prináleţí odmena, okrem iného tieţ v rozsahu naturálneho 2 a 1/2 izbového bytu (bez bliţšieho určenia miesta, kde sa byt nachádza a popisu stavu a vybavenia bytu), ktorý nepodlieha do kompetencie Národného výboru v Pezinku
bytového zákona a povaţuje sa za sluţobno-podnikový byt, ako aj stanovenie hodnoty naturálneho bytu pre účely výpočtu mzdy ţalobcu 1/ v peňaţnom vyjadrení. Zmluvu o dielo preto ani nemoţno povaţovať za takú, ktorej súčasťou by bola aj dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu. Nevyhnutným predpokladom uzavretia platnej dohody o odovzdaní a prevzatí bytu bolo práve rozhodnutie o pridelení bytu vydané orgánom príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi (§ 154 ods. 1 a § 155 ods. 1 OZ), ktoré rozhodnutie však absentuje. Preto by aj prípadná dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu bez predchádzajúceho rozhodnutia o pridelení bytu bola (absolútne) neplatná podľa § 39 OZ; uzavretie takejto dohody v konaní ţalobcovia 1/, 2/ rovnako nepreukázali. To znamená, ţe ţalobcovia 1/, 2/ v konaní nepreukázali, ţe ţalobcovi 1/ vzniklo právo osobného uţívania bytu, ktoré by sa
1 zákona č. 509/1991 Zb. mohlo transformovať na právo nájmu. Ţalobcovia 1/, 2/ konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy vyvodzovali zo skutočnosti preukázanej v konaní, ţe uhrádzali vlastníkovi domu, v ktorom sa (naturálny) byt nachádzal nájomné a to dlhodobo; jeho výška bola priebeţne upravovaná, pričom v roku 1995 im bol A. vydaný tzv. evidenčný list pre výpočet úhrady za uţívanie bytu, tieţ na to, ţe ţiadny z právnych predchodcov ţalovaných 1/, 2/ existenciu nájomného vzťahu nespochybňoval. Vykonaným dokazovaním sa preukázalo, ţe ţalobcovia 1/, 2/ skutočne dlhodobo (cca 40 rokov) fakticky uţívali (naturálny) byt, platili úhrady za uţívanie bytu a rovnako tak zodpovedá pravde aj to, ţe v roku 1995 im bol vystavený uţ spomínaný evidenčný list pre výpočet úhrad za uţívanie bytu. Hoci 5 2 Cdo 150/2013 v rozhodnom čase (t. j. ku dňu 24.10.1964) uţ platná právna úprava vychádzala zo striktného prideľovacieho reţimu, ktorý bol zaloţený na vydaní rozhodnutia o pridelení bytu (správnej povahy) a následne na uzavretí dohody o odovzdaní a prevzatí bytu, zmluvné strany uvedenú právnu úpravu nerešpektovali, hoci táto sa vzťahovala aj na byty domovnícke (sluţobné),
Zmluvou o dielo nedošlo k zaloţeniu nájomného pomeru k (naturálnemu) bytu. Po uzavretí zmluvy o dielo kaţdá zo zmluvných strán následne len udrţiavala existujúci status quo – ţalobcovia 1/, 2/ platili „nájomné“, tieto platby prenajímateľ bytu prijímal a to dlhodobo bez toho, aby uvedený právny stav akokoľvek menili (s výnimkou občasných úprav výšky úhrad za uţívanie bytu a poskytované sluţby). Zmluvné strany (t. j. ţalobca 1/) si pritom museli byť vedomé uţ v čase uzatvárania zmluvy o dielo 24.10.1964 tej skutočnosti, ţe táto upravuje ich vzťahy aj pokiaľ ide o uţívanie naturálneho bytu len na dobu určitú, navyše krátku do 31.12.1964. Bolo pritom v záujme oboch zmluvných strán, aby svoje právne vzťahy, a to aj v otázke ďalšieho uţívania bytu po právnej stránke upravili tak, aby tieto v budúcnosti nevzbudzovali pochybnosti pokiaľ ide o ich obsah, a tým nezakladali príčinu moţných súdnych sporov. V tomto smere však obe zmluvné strany (vrátane právnych nástupcov vlastníka bytu) zostali nečinné. Nečinnosť zmluvných strán však nemoţno vykladať ako uzavretie nájomnej zmluvy k bytu konkludentným spôsobom; reálne plnenie a prijímanie úhrad za uţívanie bytu nemoţno automaticky zamieňať s prejavom vôle smerujúcim k uzavretiu nájomnej zmluvy. Vlastníci budovy, v ktorej sa naturálny byt nachádzal, logicky neodmietali ale prijímali úhrady, ktoré za uţívanie bytu platili ţalobcovia 1/, 2/; ţalobcovia jednak platili za sluţby poskytované s uţívaním bytu (napr. za teplo, vodu, ktoré reálne spotrebovali) ako aj „nájomné“, ktoré však vzhľadom a chýbajúci právny rámec nájomného vzťahu v skutočnosti predstavovalo len finančný ekvivalent bezdôvodného obohatenia, ktoré by ţalobcom 1/, 2/ vzniklo, pokiaľ by náklady za uţívanie bytu a poskytované sluţby neplatili. Účinky právne záväzného prejavu vôle smerujúceho k uzavretiu nájomnej zmluvy nebola spôsobilá vyvolať ani skutočnosť, ţe jednotliví vlastníci nehnuteľnosti v ktorej sa byt nachádzal, navonok nedávali nijako najavo, ţe ţalobcov 1/, 2/ nepovaţujú za nájomcov bytu. Účastníci konania sa tak dlhé roky správali
zmluvných podmienok zmluvy o dielo, ktorá zaloţila pracovnoprávny vzťah ţalobcu 1/ s právom uţívať naturálny byt, ako súčasť odmeny za prácu, avšak bez zaloţenia nájomného pomeru k bytu. Ako uviedli ţalovaní 1/, 2/ pri kúpe nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádzal naturálny byt, boli informovaní od predávajúceho, ţe „nájomný pomer ţalobcov 1/, 2/ stojí na vode“, čo odporuje tvrdeniu ţalobcov 1/, 2/ ţe predchádzajúci vlastníci nijako ich nájomný pomer k bytu nespochybňovali. Odporujú tomu 6 2 Cdo 150/2013 aj vyjadrenia samotných ţalobcov v ich liste zo dňa 2.11.2004 (č. l. 26, 27 spisu), v ktorom poukazujú na „problémy s minulými vlastníkmi, ktorí sa ich uţ v minulosti pokúsili umiestniť v D., čo museli riešiť na súde“. Odvolací súd preto zastáva názor, ţe v súdenej právnej veci ţalobcovia 1/, 2/ nepreukázali ani to, ţe došlo k takému súhlasnému prejavu vôle oboch zmluvných strán, ktorý by viedol k zaloţeniu nájomného vzťahu k bytu konkludentným spôsobom. Ukončením výkonu domovníckych prác pre vtedajšieho vlastníka nehnuteľnosti zanikla povinnosť vlastníka nehnuteľnosti platiť ţalobcovi 1/ odmenu za vykonanú prácu, ktorej časť bola poskytovaná v podobe naturálneho bytu. Keďţe nájomný vzťah k bytu ţalobcovi 1/ nevznikol (ani konkludentne) nebol dôvod na podanie výpovede z nájmu sluţobného bytu z dôvodu ukončenia pracovného pomeru, na ktorý bol nájom sluţobného bytu viazaný, nakoľko v prípade ţalobcov 1/, 2/ sa o takýto prípad nejednalo. Po ukončení výkonu domovníckych prác pre vlastníka nehnuteľnosti tak ţalobcovia 1/, 2/ uţívali naturálny byt bez právneho dôvodu. Keďţe ţalobcovia 1/, 2/ uţívali byt bez právneho dôvodu, nemohla byť ich povinnosť vypratať byt viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemoţno súdnym rozhodnutím konštituovať neexistujúce právo a jemu zodpovedajúcu povinnosť. Pri pouţití ustanovenia § 3 ods. 1 OZ nemoţno nechať nepovšimnutú otázku, či a do akej miery ten-ktorý z účastníkov právneho vzťahu, ktorý sa dovolával rozporu s dobrými mravmi vyvinul dostatočnú mieru starostlivosti a opatrnosti pri uzatváraní konkrétneho právneho vzťahu s prihliadnutím na dôsledky, ktoré môţu nastať. Odvolací súd v tomto smere uţ v texte vyššie poukazoval na nečinnosť a pasivitu zmluvných strán po uplynutí doby, na ktorú bola uzavretá písomná zmluva o dielo. Navyše nemoţno pominúť skutočnosť, ţe ţalovaní 1/, 2/ hoci aj existenciu nájomného pomeru ţalobcov 1/, 2/ popierali, vyvinuli aktivitu v snahe riešiť otázku ďalšieho bývania ţalobcov 1/, 2/, s ponúkaným riešením však ţalobcovia 1/, 2/ nesúhlasili. Za daných okolností preto nemoţno od ţalovaných 1/, 2/ spravodlivo poţadovať zabezpečenie ţalobcami poţadovanej bytovej náhrady. Ustálená súdna judikatúra je zaloţená na tom, ţe riešenie otázky bytovej náhrady s pouţitím ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka pripúšťa zásadne v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, čo nie je prípad riešenej právnej veci, keďţe konanie o vypratanie nehnuteľnosti skončilo jeho zastavením (so súhlasom J. a E. K., ktorí mali v konaní vedenom na Okresnom súde v Pezinku sp. zn. 24 C 262/2004 o vypratanie nehnuteľnosti postavenie ţalovaných 1/, 2/). Zotrval aj na svojom stanovisku, ţe v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok sp. zn. 5 C 783/2000 medzi B. (ako ţalobcom) a J. a E. K. (v postavení ţalovaných 1/, 2/) sa síce ţalobca domáhal privolenia súdu k výpovedi nájmu bytu, o ktorom návrhu rozhodol súd prvého stupňa tak, ţe ho zamietol, keď 7 2 Cdo 150/2013 zistil, ţe manţelia K. nemajú nezaplatené úhrady za byt. Svoje rozhodnutie tieţ odôvodnil zmenenou právnou úpravou, ktorá od 1.9.2001 umoţňovala prenajímateľovi vypovedať nájom bytu bez privolenia súdu. Z obsahu rozsudku súdu prvého stupňa v predmetnej veci plynie, ţe dokazovanie zameral výlučne na zistenie, či vlastník nehnuteľnosti má voči manţelom K. neuhradené pohľadávky za uţívanie bytu, pričom dlh na nájomnom ani na úhradách za plnenia poskytované z nájmu bytu nezistil; otázkou existencie či neexistencie nájomného vzťahu manţelov K. sa v danom konaní nijako nezaoberal. Túto otázku riešil súd aţ v prejednávanej právnej veci o uloţenie povinnosti zabezpečiť ţalobcom 1/, 2/ náhradný byt, a to ako otázku prejudiciálnu, pričom v tomto konaní ţalobcovia neuplatňujú svoj nárok ţalobou na určenie (podľa § 80 písm.c/ O.s.p.) ale ţalobou o plnenie (§ 80 písm.b/ O.s.p.). Rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 5 C 783/2000-62 zo dňa 15.5.2002 (ktorým bol uplatňovaný nárok na plnenie), tak nepredstavuje prekáţku veci právoplatne rozsúdenej (§ 159 ods. 3 O.s.p.) pre prejednávanú vec, ktorou sa rovnako uplatňuje nárok na plnenie (§ 80 písm.b/ O.s.p.). Nemoţno preto pouţiť na tento prípad záver, na ktorom je zaloţené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 100/2001 z 28. mája 2002, podľa ktorého „právoplatný rozsudok o ţalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekáţku veci rozsúdenej (§ 159 ods. 3 O.s.p.), pre konanie o ţalobe na určenie“. Mal za to, ţe v danej právnej veci nie sú splnené podmienky na pripustenie dovolania
3 O.s.p., keď aplikácia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ uţ bola predmetom rozhodovacej činnosti vyšších súdov, ako o tom svedčí napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/96, tieţ sp. zn. 1 Cdo 48/97, ktoré riešili otázku aplikácie § 3 ods. 1 OZ vo vzťahu k uloţenej povinnosti zabezpečenia bytovej náhrady konštantným spôsobom. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia 1/, 2/, ktorého prípustnosť odvodzovali z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. v súvislosti s § 241 ods. 2 písm.a/ O.s.p. Navrhli, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietali, ţe odvolací súd nerešpektoval právo ţalobcov na riadne a presvedčivé odôvodnenie svojho rozhodnutia a nevysporiadal sa so všetkými argumentmi ţalobcov a všetkými závermi ústavného súdu uvedenými v náleze III. ÚS 44/2011 zo dňa 26.10.2011. Týmto konaním porušil právo ţalobcov na súdnu ochranu a ich právo na súkromie. Majú za to, ţe odvolací súd v napadnutom rozsudku zohľadnil iba závery ústavného súdu o nedostatočnom odôvodnení rozsudku a časti nálezu označené č. 2 a písmenom B (od strany 32 a nasledujúcich nálezu) nezohľadnil v napádanom rozsudku. V tejto časti ústavný súd uvádza : „ústavný súd konštatuje, ţe takto formulovaný výklad krajského súdu zjavne 8 2 Cdo 150/2013 signalizuje vytvorenie moţnosti pre tzv. obchádzanie zákona umoţňujúce zneuţitie výkonu vlastníckeho práva zo strany prenajímateľa na úkor nájomcu, a ako taký ho ústavný súd hodnotí ako výklad neakceptovateľný, odporujúci klauzule čl. 152 ods. 4 ústavy, majúci za následok porušenie procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru“. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze uvádza, ţe výklad poskytnutý krajským súdom v časti týkajúcej sa nároku ţalobcov na bytovú náhradu je výkladom neakceptovateľným a odporujúcim ústave, pričom krajský súd sa s týmto výkladom a záverom ústavného súdu vo svojom rozsudku vôbec nevysporiadal a tento záver nezohľadnil. Zároveň vôbec nezdôvodnil, prečo tento výklad ústavného súdu o neústavnom výklade v rozsudku nezohľadnil. Ţalovaní navrhli vo svojom písomnom vyjadrení dovolanie ţalobcov zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdom niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané 9 2 Cdo 150/2013 dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcov nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. (procesne) prípustné. Dovolanie ţalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa 10 2 Cdo 150/2013 postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadné nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád
ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolatelia existenciu procesných vád konania
písm.a/ aţ e/ a g/ netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľom odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu
ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolatelia v dovolaní namietali, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie ich práv na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými argumentmi ţalobcov a všetkými závermi ústavného súdu uvedenými v náleze III. ÚS 44/2011 zo dňa 26.10.
2 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí
2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť, ich všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu zamietli. Zhodli sa na tom, ţe zmluva o dielo uzavretá dňa 24.10.1964 medzi ţalobcom 1/ a T. na dobu určitú spätne od 1.1.1964 do 31.12.1964 za účelom výkonu prác súvisiacich so správou športovej haly (práce ţalobcu 1/ sú špecifikované v čl. 1 zmluvy), ktorá podľa čl. 3 podliehala schváleniu OVČSTV je zmluva uzavretá podľa zákona č. 4/1949 Zb. o pracovnom práve domovníckom (§ 4), keď za výkon domovníckych prác ţalobcovi 1/ prináleţala odmena (§ 9) a naturálny byt (§ 7). Ţalobca 1/ sa v nej zaviazal na výkon domovníckych prác za odmenu, ktorej súčasťou je uţívanie naturálneho bytu v súlade s právnou úpravou 13 2 Cdo 150/2013 obsiahnutou v zákone o pracovnom práve domovníckom (§ 4, § 7 a § 9 zákona č. 4/1949 Zb.). Zmluva o dielo zo dňa 24.10.1964 je bezpochyby pracovnoprávnou zmluvou, nie je však zároveň aj zmluvou nájomnou. Zrušením domovníckeho pracovného pomeru preto zaniká aj nárok na uţívanie naturálneho bytu. Uţívanie naturálneho bytu predstavuje len časť odmeny pracovníka (ţalobcu 1/). Pokiaľ aj ţalobca 1/ práce domovníka, resp. správcu športovej haly v P. vykonával aj po 31.12.1964 (podľa vyjadrenia ţalobcu 1/ tieto vykonával aţ do júna 1996)
1 zákona č. 4/1949 Zb. tak pokračoval v pracovnom pomere a tým mal nárok na uţívanie naturálneho bytu aj po 31.12.1964 (kedy mal pracovný pomer ţalobcovi 1/ podľa zmluvy o dielo zaniknúť), pokračoval len jeho pracovný pomer (domovnícky). Zákonník práce (zákon č. 65/1965 Zb.) totiţ upravoval moţnosť poskytovania mzdy pracovníkovi nielen v peniazoch, ale aj v naturálnych pôţitkoch. Nepokračoval však nájomný pomer k bytu (resp. pred 1.1.1992 právo osobného uţívania bytu), pretoţe zmluva o dielo nájomný pomer (resp. predtým právo osobného uţívania bytu) medzi zmluvnými stranami nezaloţila. Pridelenie predmetného naturálneho (sluţobného) bytu si vyţadovalo vydanie rozhodnutia o pridelení tohto bytu zo strany organizácie hospodáriacej s týmto bytom (a síce nie súhlas ale vyjadrenie miestneho národného výboru). Rozhodnutie o pridelení bytu nielen miestnym národným výborom ale tieţ iným orgánom príslušným na rozhodnutie podľa zákona o hospodárení s bytmi bolo totiţ svojou povahou správnym rozhodnutím. Zmluva o dielo však nemá povahu (správneho) rozhodnutia a to ani v článkoch, týkajúcich sa naturálneho bytu; uvedená zmluva je dvojstranným právnym úkonom o zaloţení pracovného pomeru. V konaní súdu nebolo predloţené rozhodnutie o pridelení bytu zo strany príslušnej organizácie hospodáriacej s daným bytom. Predmetná zmluva o dielo neobsahuje ani označenie rozhodnutia o pridelení bytu, predmet a rozsah práv uţívať byt, ani popísaný stav bytu. Zmluva o dielo obsahuje len ustanovenie o tom, ţe ţalobcovi 1/ za dohodnutý výkon prác prináleţí odmena, okrem iného aj tieţ v rozsahu naturálneho 2 a 1/2 izbového bytu (bez bliţšieho určenia miesta, kde sa byt nachádza, a popisu stavu a vybavenia bytu), ktorý nepodlieha do kompetencie Národného výboru v P.,
bytového zákona a povaţuje sa za sluţobno-podnikový byt, ako aj stanovenie hodnoty naturálneho bytu pre účely výpočtu mzdy ţalobcu 1/ v peňaţnom vyjadrení. Zmluvu o dielo preto nemoţno povaţovať za takú, ktorej súčasťou by bola aj dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu. Nevyhnutným predpokladom uzavretia platnej dohody o prevzatí bytu bolo práve rozhodnutie o pridelení bytu vydané orgánom príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi (§ 154 ods. 1, § 155 ods. 1 OZ), ktoré rozhodnutie však absentuje. Preto by aj prípadná dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu uzavretá bez predchádzajúceho rozhodnutia o pridelení bytu bola (absolútne) neplatná podľa 14 2 Cdo 150/2013 § 39 OZ, uzavretie takejto dohody v konaní nebolo preukázané. Teda nebolo preukázané, ţe ţalobcovi 1/ vzniklo právo osobného uţívania bytu, ktoré by sa
509/1991 Zb. mohlo transformovať na právo nájmu. Zmluvou o dielo nedošlo k zaloţeniu nájomného pomeru k (naturálnemu) bytu. Po uzavretí zmluvy o dielo kaţdá zo zmluvných strán následne len udrţiavala existujúci status quo – ţalobcovia 1/, 2/ platili „nájomné“, tieto platby prenajímateľ bytu prijímal a to dlhodobo bez toho, aby uvedený právny stav akokoľvek menili (s výnimkou občasných úprav výšky úhrad za uţívanie bytu a poskytované sluţby). Zmluvné strany (t. j. aj ţalobca 1/) si pritom museli byť vedomé uţ v čase uzatvárania zmluvy o dielo dňa 24.10.1964 tejto skutočnosti, ţe táto upravuje ich vzťahy aj pokiaľ ide o uţívanie naturálneho bytu len na dobu určitú, navyše krátku len do 31.12.1964. V tomto smere však obe zmluvné strany (vrátane právnych nástupcov vlastníka bytu) zostali nečinné. Nečinnosť zmluvných strán však nemoţno vykladať ako uzavretie nájomnej zmluvy k bytu konkludentným spôsobom; reálne plnenie a prijímanie úhrad za uţívanie bytu nemoţno automaticky zamieňať s prejavom vôle smerujúcim k uzavretiu nájomnej zmluvy. Vlastníci budovy, v ktorej sa naturálny byt nachádzal, logicky neodmietali, ale prijímali úhrady, ktoré za uţívanie bytu platili ţalobcovia 1/, 2/; ţalobcovia jednak platili za sluţby poskytované s uţívaním bytu (napr. za teplo, vodu, ktorú reálne spotrebovali), ako aj „nájomné“, ktoré však vzhľadom na chýbajúci právny rámec nájomného vzťahu v skutočnosti predstavovalo len finančný ekvivalent bezdôvodného obohatenia, ktoré by ţalobcom vzniklo, pokiaľ by náklady za uţívanie bytu a poskytované sluţby neplatili. To všetko za situácie, kedy ţalobca 1/ naďalej vykonával pre aktuálneho vlastníka bytu výkon domovníckych prác (do roku 1996). Účinky právne záväzného prejavu vôle, smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy nebola spôsobilá vyvolať ani skutočnosť, ţe jednotliví vlastníci nehnuteľnosti, v ktorej sa byt nachádzal, navonok nedávali nijako najavo, ţe ţalobcov 1/, 2/ nepovaţujú za nájomcov bytu. Účastníci konania sa tak dlhé roky správali
zmluvných podmienok zmluvy o dielo, ktorá zaloţila pracovnoprávny vzťah ţalobcu 1/ s právom uţívať naturálny byt, ako súčasť odmeny za prácu, avšak bez zaloţenia nájomného pomeru k bytu. Nakoľko nájomný vzťah k bytu ţalobcovi 1/ nevznikol (ani konkludentne) nebol dôvod na podanie výpovede z nájmu sluţobného bytu, z dôvodu ukončenia pracovného pomeru, na ktorý bol nájom sluţobného bytu viazaný, keďţe v prípade ţalobcov 1/, 2/ sa o takýto prípad nejednalo. Po ukončení výkonu domovníckych prác pre vlastníka nehnuteľnosti tak ţalobcovia 1/, 2/ uţívali naturálny byt bez právneho dôvodu. Keďţe ţalobcovia 1/, 2/ uţívali byt bez právneho dôvodu, nemohla byť ich povinnosť vypratať byť viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Na základe ustanovenia § 3 ods. 1 OZ nemoţno súdnym rozhodnutím konštituovať neexistujúce právo 15 2 Cdo 150/2013 a jemu zodpovedajúcu povinnosť. Pri pouţití ustanovenia § 3 ods. 1 OZ nemoţno nechať nepovšimnutú otázku, či a do akej miery ten-ktorý z účastníkov právneho vzťahu, ktorý sa dovolal rozporu s dobrými mravmi, vyvinul dostatočnú mieru starostlivosti a opatrnosti pri uzatváraní konkrétneho právneho vzťahu s prihliadnutím na dôsledky, ktoré môţu nastať. Ustálená súdna judikatúra je zaloţená na tom, ţe riešenie otázky bytovej náhrady s pouţitím ustanovenia § 3 ods. 1 OZ pripúšťa zásadne v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, čo nie je prípad riešenej právnej veci. Zotrvali na stanovisku, ţe v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 5 C 783/2000 medzi B. (ako ţalobcom) a J. a E. K. (v postavení ţalovaných 1/, 2/) sa súd otázkou existencie či neexistencie nájomného vzťahu manţelov K. nijako nezaoberal. Predmetný rozsudok tak nepredstavuje prekáţku veci právoplatne rozhodnutej pre prejednávanú vec. Odvolací súd náleţite aj vysvetlil, prečo nepripustil dovolanie na riešenie dovolacej otázky, ktorú ţiadali ţalobcovia 1/, 2/. Pokiaľ ţalobcovia 1/, 2/ v odvolacom konaní zotrvali na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby z hore uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľov (ţalobcov). Odvolací súd akceptoval závery ústavného súdu, keď uviedol, „ako uţ judikovala súdna prax, iba na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemoţno zaloţiť vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, pretoţe toto ustanovenie nemá vlastnú normotvornú platnosť – upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to na základe všeobecných morálnych pravidiel elementárnej slušnosti a tolerancie. Keďţe ţalobcovia 1/, 2/ uţívali byt bez právneho dôvodu, nemohla byť ich povinnosť vypratať byt viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemoţno súdnym rozhodnutím konštituovať neexistujúce právo a jemu zodpovedajúcu povinnosť“. Tu moţno vidieť základný odklon od pôvodného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu a tým aj vysporiadanie sa so závermi uvedenými v náleze Ústavného súdu SR. Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom odvolacieho súdu, ţe dôvodom zrušenia v poradí prvého rozsudku odvolacieho súdu ústavným súdom bolo nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia, keď sa buď vôbec, alebo nedostatočne vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami ţalobcov 1/, 2/ v ich odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu, čím zasiahol do ústavných práv ţalobcov 1/, 2/. Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je 16 2 Cdo 150/2013 činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych právnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv
(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je procesnou vadou konania
lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobcovia neopodstatnene namietajú, ţe v konaní im postupom súdov bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalobcov nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľmi uplatnených dovolacích dôvodov
2 písm.c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní ţalobcovia nemali úspech a nevzniklo im právo na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaným nepriznal dovolací súd náhradu trov tohto konania, lebo nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). 17 2 Cdo 150/2013 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. apríla 2014 JUDr. J. Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.