Najvyšší súd 3 Cdo 54/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu V. H., bývajúceho v Č.Č., zastúpeného Mgr. Š. J., advokátom so sídlom v K., p

viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). 2. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 ale neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o predbeţnom opatrení (

§ 239ods.

3 O.s.p.). V danom prípade je síce dovolaním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, prípustnosť proti nemu smerujúceho dovolania (§ 239 ods. 1 O.s.p.) je však vylúčená ex lege –

§ 239ods.

3 O.s.p. Ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. totiţ neplatia, ak dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu o predbeţnom opatrení. 3. Dovolanie ţalovaného by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak v konaní na súdoch niţších stupňov došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania 5 3 Cdo 54/2016 významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (

napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor (tvrdenie) dovolateľa o existencii vady tejto povahy, ale len záver (zistenie) dovolacieho súdu, ţe k takejto vade skutočne došlo. Ţalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal; existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. 4. Ţalovaný tvrdí, ţe odvolací súd mu v konaní odňal moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv –

napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. 4.

1. Ţalovaný tvrdí, ţe o predbeţnom opatrení bolo rozhodnuté tak, ţe nemal ţiadnu moţnosť brániť sa jeho nariadeniu (čo i len vyjadrením k odvolaniu ţalobcu). Rozhodovanie o návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia v občianskom súdnom konaní treba povaţovať za integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Zo zásady rovnosti účastníkov konania nemoţno vyvodzovať nejaký abstraktný postulát, ţe účastníci konania – bez zreteľa na ich postavenie 6 3 Cdo 54/2016 a konkrétnu procesnú situáciu – musia v kaţdej časti či druhu konania súčasne disponovať určitým procesným prostriedkom. V prípade niektorých procesných prostriedkov z ich povahy a účelu vyplýva, ţe ich uplatnenie má k dispozícii len jedna strana; tomu zodpovedá aj právna úprava predbeţných opatrení. Predbeţné opatrenie je inštitút uplatňovaný v procesných situáciách, v ktorých nemoţno čakať na skončenie konania vo veci samej, lebo je z určitého dôvodu potrebné ešte pred meritórnym rozhodnutím prijať urýchlene efektívne dočasné opatrenie, ktoré je odôvodnené opodstatnenosťou hrozby, ţe rozhodnutie, ktorým konanie skončí, uţ nebude mať materiálny význam pre daný hmotnoprávny vzťah účastníkov konania. Predbeţné opatrenie tým predstavuje procesný zabezpečovací prostriedok dočasného a provizórneho charakteru, ktorého účelom je zabezpečiť podmienky na poskytnutie reálnej, účinnej a efektívnej súdnej ochrany účastníkom konania. Občianskoprávny súd rozhoduje o nariadení predbeţného opatrenia aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbeţného opatrenia sa pred rozhodnutím súdu o predbeţnom opatrení ostatným účastníkom konania nedoručuje. Návrh na nariadenie predbeţného opatrenia súd doručí ostatným účastníkom aţ spolu s uznesením, ktorým bolo predbeţné opatrenie nariadené. Takáto úprava vytvára priestor na to, aby sa ţalovaný dozvedel o predbeţnom opatrení aţ v okamihu, keď je voči nemu účinné. Ak by sa návrh na nariadenie predbeţného opatrenia doručoval ţalovanému skôr, ako o ňom bolo rozhodnuté, ţalovaný by mohol veci zariadiť tak, aby následne nariadené predbeţné opatrenie stratilo význam. Záujem na rýchlej a účinnej dočasnej ochrane práv ţalobcu tu má prednosť pred právom ţalovaného vyjadriť sa k navrhovaným skutočnostiam (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 147/2011, 3 Cdo 579/2014, 6 Cdo 143/2010). Občiansky súdny poriadok uvedené hľadiská zohľadňuje nielen pri právnej úprave rozhodovania o návrhu ţalobcu na nariadenie predbeţného opatrenia súdom prvého stupňa, ale aj pri právnej úprave odvolacieho konania v prípade, ţe odvolaním je napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie predbeţného opatrenia. Účel sledovaný procesným inštitútom predbeţného opatrenia, ktorý vyţaduje, aby ţalovaný bol v istom zmysle (v zákonom vymedzenom, a teda aj prípustnom rozsahu) „zaskočený“ uznesením súdu nariaďujúcim predbeţné opatrenie, sleduje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 75 ods. 8 veta tretia, v zmysle ktorého „ak bol návrh na nariadenie 7 3 Cdo 54/2016 predbeţného opatrenia odmietnutý alebo zamietnutý, nedoručuje súd ostatným účastníkom uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo nariadené predbeţné opatrenie“. Pokiaľ by Občiansky súdny poriadok neobsahoval takúto úpravu (§ 75 ods. 8 veta tretia) aj pre odvolacie konanie, nebol by v plnosti dosiahnutý základný cieľ sledovaný právnou úpravou predbeţných opatrení. Námietku ţalovaného, ţe v odvolacom konaní mu nebola vytvorená procesná moţnosť vyjadriť sa k odvolaniu ţalobcu proti rozhodnutiu zamietajúcemu návrh na nariadenie predbeţného opatrenia, preto dovolací súd povaţuje za neopodstatnenú. Procesný postup odvolacieho súdu zodpovedal zákonu. Zákonu zodpovedajúci postup súdu nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. 4.
2. Ţalovaný ďalej namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, arbitrálne a nepreskúmateľné. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (

tieţ II. ÚS 76/07). Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) uţ dávnejšie povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za „inú vadu konania“, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (

napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, 8 3 Cdo 54/2016 I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014). Dovolací súd osobitne poukazuje na to, ţe ústavný súd v náleze z

1. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, ţe „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p. (teraz § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. – poznámka dovolacieho súdu), ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
2. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, ţe obsah spisu nedáva ţiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, ţe mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, vysvetlil, čoho sa ţalobca domáha a čím v odvolacom konaní argumentoval a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Z odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, ţe skutkové alebo právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 9 3 Cdo 54/2016 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Obsah spisu v ničom nedáva podklad pre záver, ţe na daný prípad sa vzťahuje druhá veta stanoviska R 2/
3. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného. Treba dodať, ţe pred nariadením predbeţného opatrenia nemusí byť nárok dokázaný, musí však byť aspoň osvedčený. Osvedčenie (na rozdiel od dokázania) znamená, ţe súd zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti). Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, ţe osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri nariadení predbeţného opatrenia súd poskytne oprávnenému účastníkovi len dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia, a to aj za cenu, ţe skutkový stav veci nie je ešte náleţite zistený, a teda ţe subjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné. Dočasnou úpravou urobenou vo forme predbeţného opatrenia sa neprejudikujú práva a povinnosti účastníkov ani posúdenie právneho vzťahu medzi nimi. Znamená to, ţe obsahom dočasnej úpravy v neskoršom konaní nie je súd viazaný a môţe rozhodnúť inak. Uvedeným zákonným pravidlám, ktorým sa súd riadi pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia, zodpovedá i zákonná poţiadavka na spôsob odôvodnenia rozhodnutia súdu o tomto návrhu v prípade ţe si súd osvojil skutkové a právne dôvody uvádzané v návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia. Podľa § 76 ods. 4 O.s.p. ak súd návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a stotoţňuje sa so skutkovými a s právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať. 4.
4. V tej časti dovolania, v ktorej sa uvádza, ţe napadnuté uznesenie nezodpovedá súdmi aplikovaným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku určujúcim predpoklady vydania predbeţného opatrenia, ţalovaný z hľadiska obsahového namieta, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. 10 3 Cdo 54/2016 Nesprávne právne posúdenie je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) úspešne uplatniteľný v procesne prípustnom dovolaní, nesprávne právne posúdenie ale prípustnosť dovolania nezakladá (

R 54/2012 a tieţ ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. 5. K vyššie uvedenému dovolací súd dodáva nasledovné: Občiansky súdny poriadok vychádza zo zásady, ţe proti rozhodnutiam odvolacích súdov má byť prípustný (len) mimoriadny opravný prostriedok (a iba) vtedy, ako to zákon (výnimočne) výslovne uvádza. Ako v prípade kaţdej výnimky, aj tu je neprípustný rozširujúci výklad. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ide v intenciách uvedenej zásady ešte ďalej a prípady, v ktorých výnimočne dovolanie prípustné je (§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p.), viac zuţuje. V ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. sú uvedené rôzne uznesenia (napríklad o tlmočnom, poriadkovej pokute, predbeţnom opatrení), vydanie ktorých prichádza do úvahy v odlišných procesných situáciách a s odlišným cieľom. Jedno však majú všetky tieto uznesenia spoločné – zákonodarca vo vzťahu k nim vyjadril zámer, aby neboli preskúmavané v dovolacom konaní. V právnej teórii sa v minulosti dokonca vyskytol názor, ţe v prípade uznesení uvedených v § 239 ods. 3 O.s.p. nemôţe prípustnosť dovolania zaloţiť ani procesná vada konania uvedená v § 237 ods. 1 O.s.p. (

Bajcura A. a kolektív, Občiansky súdny poriadok, Komentár, I. diel, Eurounion 1996, str. 402). Predbeţné opatrenia sú jedným zo zabezpečovacích inštitútov občianskeho súdneho konania, ktoré majú za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli nastať, ak by sa takáto (dočasná) úprava nenariadila. Predbeţné opatrenia treba vnímať ako dočasné procesné opatrenie súdu, trvanie ktorého je obmedzené a môţe byť za podmienok uvedených v zákone zrušené (

§ 77O.s.p.).

Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, ţe nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi účastníkmi konania. Vzhľadom na to, ţe predbeţné opatrenie má nastoliť určitý stav len dočasne a bez ujmy na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú aţ rozhodnutím súdu o veci 11 3 Cdo 54/2016 samej, vyznačujú sa procesné nesprávnosti súdov, ku ktorým dochádza pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie (zrušenie) predbeţného opatrenia, niţšou intenzitou porušenia procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Aj na to je potrebné vziať zreteľ pri posudzovaní prípustnosti dovolania proti uzneseniu o predbeţnom opatrení, v ktorom sa namieta procesná vada konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje tieţ na to, ţe rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 Dohovoru na rozhodovanie v otázke predbeţných opatrení (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98). K tomu istému

aj viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. II. ÚS 666/2014, IV. ÚS 585/2012, III. ÚS 59/2012).

1. Pokiaľ ţalovaný v dovolaní poukázal aj na § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., dovolací súd uvádza, ţe tzv. iná procesná vada konania je v zmysle tohto ustanovenia relevantný dovolací dôvod, ktorý moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní; sama vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá. I keby prípadne k vade tejto povahy došlo, nezakladala by prípustnosť dovolania ţalovaného.
2. So zreteľom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., nepotvrdila sa existencia ním namietanej procesnej vady konania (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), ani ďalších vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
3. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania voči ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:
4. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 12 3 Cdo 54/2016 V Bratislave
5. mája 2016 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková