čl. III bod 3.1 bolo zhotovenie diela – realizácia stavby Miestna komunikácia a chodníky – I. etapa, v rozsahu schválenej projektovej dokumentácie. V bode 3.2 ZoD sa objednávateľ zaviazal dokončené dielo prevziať a zaplatiť. V čl. IV bod 4.1 ZoD sa navrhovateľ zaviazal dielo zhotoviť a odovzdať odporcovi. Termín plnenia bol dohodnutý v bode 4.2 tak, ţe podpísanie zmluvy bolo dojednané do 28. 02. 2006, odovzdanie staveniska do 15 dní pred začatím výstavby a začatie stavby –
poţiadavky a v lehote 120 pracovných dní. Odporca uviedol, ţe začatie stavby sa malo realizovať na jeho poţiadanie, pričom na pojednávaní dňa
č. IV bod 5 stavebník (odporca) mal zabezpečiť dodrţanie termínov výstavby
čl. II zmluvy o poskytnutí dotácie, a to do 07/2007 a termín kolaudácie v 09/
Odporca v konaní namietal, ţe zmluva o dielo je neplatná pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť, ako aj pre rozpor so zákonom, keď jej uzavretiu nepredchádzalo schválenie obecným zastupiteľstvom. Súd preskúmal zmluvu o dielo a zistil, ţe obsahuje podstatné náleţitosti
Obchodného zákonníka, taktieţ bolo zistené, ţe obom zmluvným stranám bolo zrejmé o vykonanie akého diela v predmetnej zmluve ide a čas plnenia, ktorý nebol určený presným termínom, ale bol ponechaný na vôľu odporcu, nespadá pod podstatné náleţitosti zmluvy o dielo a dá sa určiť spôsobom
a § 537 Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa na tomto základe vyslovil, ţe nie je dôvod na vyslovenie neplatnosti zmluvy o dielo pre jej neurčitosť. Rozpor uzavretej zmluvy o dielo so zákonom odporca videl v tom, ţe uzavretiu zmluvy nepredchádzalo schválenie obecným zastupiteľstvom odporcu. Súd prvého stupňa pri posudzovaní tejto námietky vychádzal z ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (“ak štatút mesta určuje hodnotu majetkových práv, ktoré podliehajú vţdy schváleniu mestského zastupiteľstva, nemôţe štatutárny orgán mesta – primátor, platne uzavrieť ručiteľský záväzok, ktorý určenú hodnotu presahuje. Bez schválenia mestským zastupiteľstvom je takýto úkon neplatný.“), zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a zákona č. 138/1991 Zb. upravujúceho zásady 4 3Obdo/32/2015 hospodárenia s majetkom obce, ktoré určí obecné zastupiteľstvo. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. obsahuje kogentnú úpravu,
ktorej, okrem iného, v písmene b/ určuje, ţe schváleniu obecným zastupiteľstvom podlieha vţdy nakladanie s majetkovými právami v určenej hodnote. V danej veci bolo zistené, ţe odporca nemá, ani nemal obecným zastupiteľstvom stanovené limity pre nakladanie s majetkovými hodnotami, ktoré by podliehali schvaľovaniu obecným zastupiteľstvom, preto z tohto dôvodu nemohol súd zmluvu o dielo vyhodnotiť ako neplatnú a uzavretú v rozpore s § 9 zákona č. 138/1991 Zb.. K namietanému rozporu s dobrými mravmi vo vzťahu k rodinnému prepojeniu štatutárneho zástupcu navrhovateľa a štatutárneho zástupcu odporcu v čase uzavretia zmluvy o dielo prvostupňový súd v nadväznosti na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, „ţe personálne prepojenie v obchodných spoločnostiach sa neprieči dobrým mravom, správanie sa týchto osôb v obchodných vzťahoch však musí byť obvyklé, poctivé a spravodlivé, neodporujúce základným morálnym zásadám prevládajúcim v spoločnosti, ktoré vymedzujú konanie zodpovedajúce dobrým mravom“ (judikát publikovaný pod č. 47/2005). Nakladanie s majetkom obce – prevod vlastníckeho práva k majetku obce na právnické osoby, kde sú štatutárnymi zástupcami osoby blízke starostovi výslovne upravuje zákon č. 138/1991 Zb. v ustanovení § 9 ods. 4 aţ 6 takéto nakladanie s majetkom obce výslovne nezakazuje, ale určuje mu konkrétne pravidlá. Uzavretie predmetnej zmluvy o dielo pod toto ustanovenie nespadá a keďţe uzavretie zmluvy o dielo s právnickou osobou, kde bola štatutárnym zástupcom osoba blízka starostovi obce, zákon nezakazuje, preto tento úkon nemohol súd vyhodnotiť ako uzavretý v rozpore so zákonom. Je tieţ pravdou, ţe v konaní nebolo preukázané, ţe by prebehlo riadne verejné obstarávanie.
bodu 3.1 zmluvy o dielo bola zmluva uzavretá s navrhovateľom na základe § 66 ods. 1 písm. c/ zákona č. 523/2003 Z. z. (v čase podpisu zmluvy) však uţ bol zrušený a upravoval moţnosť pouţitia metódy verejného obstarávania – rokovanie bez zverejnenia len vtedy, ak je splnená aspoň jedna z podmienok uvedených v § 66 a medzi nimi ak ide o opakované obstarávanie prác alebo sluţieb rovnakého alebo podobného druhu s pôvodným zmluvným partnerom/ a vyhodnotenia verejnej súťaţe (súdu nepredloţené), avšak na vyhodnotenie ponúk uchádzačov sa odvoláva aj Zmluva o poskytnutí dotácie. Súd na základe uvedeného nevzhliadol existenciu odporcom namietaných dôvodov neplatnosti právneho úkonu, 5 3Obdo/32/2015 ani nedospel k záveru, ţe by existovali iné dôvody neplatnosti zmluvy o dielo, povaţoval Zmluvu o dielo uzavretú dňa
bodu 13.7 čl. XIII. Pokiaľ ide o dobu plnenia,
ustanovení Obchodného zákonníka, nejde o podstatnú náleţitosť zmluvy, preto môţe byť zmluva o dielo uzavretá, aj keď nedošlo k dohode na dobe plnenia, ktorú v takomto prípade upravuje ustanovenie § 537 ods. 1 Obchodného zákonníka tak, ţe ak v zmluve nedošlo k určeniu času plnenia, zhotoviteľ je povinný dielo vykonať v primeranom čase
povahy diela. V danej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe začatie výstavby diela bolo ponechané na vôli objednávateľa – odporcu (bod 4.2 zmluvy), od ktorého okamihu sa odvíjali aj ďalšie lehoty na plnenie, a to povinnosť zhotoviť dielo do 120 pracovných dní a odovzdanie a prevzatie staveniska 15 dní pred začatím výstavby. Z výpovedí štatutárnych zástupcov účastníkov, ako aj listinných dôkazov vyplynulo, ţe od odporcu smerom k navrhovateľovi nebola vznesená poţiadavka na začatie stavby. Zo strany navrhovateľa bol vykonaný jediný úkon, a to dňa 11. 06. 2007, kedy vyzval odporcu na odovzdanie staveniska. Súd vykonal dokazovanie k zisteniu, či odporca porušil záväzok zo zmluvy odovzdať stavenisko v lehote
bodu 4.2 zmluvy a po vypočutí štatutárneho zástupcu navrhovateľa, zástupcu navrhovateľa a zástupcu odporcu dospel k záveru, ţe odporca svoj záväzok zo zmluvy vyplývajúci z čl. IV bod 4.2 (odovzdanie staveniska v dohodnutej lehote v tomto 6 3Obdo/32/2015 bode čl. IV zmluvy) neporušil, nakoľko tak mal urobiť do 15 dní pred začatím výstavby, avšak termín výstavby nebol nikdy určený (odporca poţiadavku na začatie výstavby nikdy nevzniesol). Z uvedeného mal súd za zistené, ţe vzhľadom na to, ţe v zmluve o dielo bolo začatie výstavby ponechané na vôli odporcu, nebolo moţné vyvodiť záver, ţe bez ďalšieho určenia povinnosti odporcovi zadať poţiadavku na začatie výstavby a odovzdať stavenisko, ţe by odporca nezadaním poţiadavky na začatie výstavby a neodovzdaním staveniska, bol porušil zmluvu o dielo, pretoţe nositeľom takejto povinnosti nebol. Súd na tomto základe nezistil existenciu jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu
Na základe uvedených skutočností súd ţalobu zamietol a o trovách konania rozhodol
1 O. s. p. v prospech úspešného účastníka tak, ako vyplýva z výroku rozsudku. Navrhovateľ podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok povaţoval za nesprávny. Nesúhlasil s názorom, ţe navrhovateľ mal podať návrh na súd, aby určil čas plnenia. Uviedol, ţe preukázateľne zabezpečené peniaze musela obec čerpať
termínov dohodnutých v zmluve. Navrhovateľ vyzval odporcu na odovzdanie staveniska, keď nastal termín moţného čerpania prostriedkov na predmet zmluvy o dielo. Tieţ namietal, ţe čas plnenia nebol medzi účastníkmi sporný a uviedol, ţe by nebol mohol úspešne podať ţalobu
Obchodného zákonníka, nakoľko by nepreukázal naliehavý právny záujem, keďţe odporca v tom čase uţ odstúpil od zmluvy o dielo. K rozhodnutiu o náhrade o trovách konania uviedol, ţe boli splnené podmienky pre rozhodnutie o trovách konania
p. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, prejednal vec
1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok je vecne správny, súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec správne právne posúdil. 7 3Obdo/32/2015 Odvolací súd sa
2 O. s. p. v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozsudku a preto sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku. Odvolací súd k námietke vznesenej v odvolaní ohľadne nezaujatosti a nestrannosti súdu poukázal na to, ţe pred súdom prvého stupňa nebola ţiadnym z účastníkov znesená námietka zaujatosti
p. a nesúhlas s postupom súdu v konaní nie je dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodnutia vo veci. Zo spisu mal za zistené, ţe súd prvého stupňa vyhodnotil navrhnuté dôkazy, navrhovateľ sa mal moţnosť zúčastniť všetkých pojednávaní, vyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom, bol právne zastúpený, teda zásada rovnosti účastníkov konania nebola porušená. Z rozhodnutia odvolacieho súdu ďalej vyplýva, ţe sa zaoberal aj námietkou odvolateľa o nemoţnosti podania ţaloby
Obchodného zákonníka, ku ktorej vyslovil, ţe ţaloba
uvedeného ustanovenia je úplne odlišná od určovacej ţaloby
c/ O. s. p., kde zákon vyţaduje naliehavosť právneho záujmu na takomto určení, avšak z ustanovenia § 341 Obchodného zákonníka takáto poţiadavka nevyplýva, preto povaţoval túto námietku za nedôvodnú. Zároveň uviedol, ţe pri takejto ţalobe by súd platnosť odstúpenia od zmluvy posudzoval ako predbeţnú otázku a navrhovateľ by sa tak mohol domôcť svojho práva. Ak bol
navrhovateľa tak, ako tvrdil v odvolaní, medzi zmluvnými stranami čas plnenia nesporný a odstúpenie neplatné, nič mu nebránilo v tom, aby sa domáhal ochrany svojho práva návrhom na plnenie z uzatvorenej zmluvy o dielo, čo však neurobil. V súvislosti s termínom plnenia predmetu zmluvy, odvolací súd odkázal na obsah zápisnice z pojednávania konaného dňa
4 O. s. p., nenavrhol. Vzhľadom na poučenie 8 3Obdo/32/2015
4 O. s. p. uţ nie je prípustné v tomto štádiu konania, tento doposiaľ nenavrhnutý dôkaz vykonať. Odvolací súd sa nestotoţnil ani s názorom, ţe boli splnené podmienky pre rozhodnutie o trovách konania
p., nakoľko okolnosti uvádzané navrhovateľom neboli preukázané, ani nejde o okolnosti mimoriadneho zreteľa hodné, pre ktoré by bola aplikácia tohto ustanovenia moţná. Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok
1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. O trovách konania rozhodol
1 O. s. p. tak, ţe odporcovi priznal trovy odvolacieho konania vo výške 533,22 eur (za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k odvolaniu, paušálnu náhradu a 20 % DPH). Navrhovateľ podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie v zákonnej lehote podaním zo dňa 15. 03. 2015. Dovolanie odôvodnil dôvodmi
f/ O. s. p. tým, ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom, ktorú vyvodil z nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia, čím je rozhodnutie nepreskúmateľné. Navrhovateľ uviedol, ţe v konaní boli ako nesporné zistené dve podstatné skutočnosti, a to platné a účinné uzavretie zmluvy o dielo dňa
f/ O. s. p., ale inú vadu
2 písm. b/ O. s. p. a v tejto súvislosti odkázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 3Cdo/225/2012). Ďalej uviedol, ţe nevypočutie navrhnutého svedka súdom, nie je vadou
f/ O. s. p. (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/62/1995). K námietke nesprávneho právneho posúdenia uviedol, ţe táto nebola ani riadne zdôvodnená. Navrhol dovolanie zamietnuť a odporcovi priznať trovy dovolacieho konania spolu vo výške 533,92 eur (za jeden úkon právnej sluţby, reţijný paušál a 20 % DPH). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) vec preskúmal
1 a § 243b ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania. Po preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu napadnutého dovolaním a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, ţe dovolanie nie je prípustné.
1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú ustanovenia § 237 aţ § 239 O. s. p. Z uvedených ustanovení vyplýva, ţe dovolanie sa za určitých podmienok pripúšťa jednak proti všetkým rozhodnutiam odvolacieho súdu a jednak len v prípadoch, ak sú rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu rozdielne, ale pri potvrdzujúcom rozhodnutím odvolacím súdom dovolanie prípustné nie je, ak nebolo pripustené. V predmetnej veci podal navrhovateľ dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania vyvodzuje z nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatočné odôvodnenie, z čoho vyvodzuje splnenie predpokladov prípustnosti dovolania
f/ O. s. p. a § 241 ods. 2 O. s. p. 10 3Obdo/32/2015 Ak je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým bol výrok rozsudku súdu prvého stupňa potvrdený, je dovolanie prípustné len vtedy, ak súd vyslovil prípustnosť dovolania, pričom v predmetnej veci dovolanie nebolo odvolacím súdom pripustené. V preskúmavanej veci neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania
p.
1 O. s. p. dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu napadnutého výroku, ktorý vymedzuje kvantitatívna stránka dovolania. Dovolací súd je teda viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i uplatneným dovolacím dôvodom.
f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal moţnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Skutočnosť, ţe súd nevykoná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup nemoţno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným postupom odňal účastníkovi moţnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade nebolo preukázané. Dovolací súd nespochybňuje, ţe jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Na druhej strane ale treba mať na zreteli aj to, ţe vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované 11 3Obdo/32/2015 právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (porovnaj IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší ţiadne práva účastníka konania, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 251/03, II. ÚS 3/97). V tejto súvislosti poukazuje aj na to, ţe ani článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) nemoţno chápať tak, ţe vyţaduje podrobnú odpoveď na kaţdý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia niţšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku). Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozhodnutia stotoţní s názorom vysloveným prvostupňovým súdom bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku, nemoţno ani túto skutočnosť povaţovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, ţe účastník s rozhodnutím nesúhlasí. Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. To však (aj
názoru ústavného súdu – viď ďalej) neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil tieţ opak, teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O. s. p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ 12 3Obdo/32/2015 O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) povaţuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O. s. p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 O. s. p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu
čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (viď I. ÚS 252/05, resp. IV. ÚS 481/2011). V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len navrhovateľom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozhodnutiami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie ktorého nemoţno posudzovať izolovane od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, uvádza v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, obsah odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. 13 3Obdo/32/2015 Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv navrhovateľa. V preskúmavanej veci navrhovateľ dôvodil v dovolaní existenciou procesnej vady konania
f/ O. s. p. v spojení s § 241 ods. 2 O. s. p., ku ktorému názoru dovolací súd vyslovil, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré zotrvávali na právnych záveroch súladných s judikátom R 111/1998 (I. ÚS 184/2010, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, III. ÚS 184/2011, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, I. ÚS 418/2012, III. ÚS 551/2012, I. ÚS 14/2014, III. ÚS 1/2015). Pokiaľ navrhovateľ opiera svoje dovolanie, ktoré inak nie je prípustné, o ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p., dovolací súd prijal názor, ţe procesné vady konania, ktoré by mali za následok splnenie predpokladov dovolania
f/ O. s. p., neboli zistené. Postup odvolacieho súdu, ako i súdu prvého stupňa, dovolací súd vyhodnotil ako správny. Ak dovolateľ namietal, ţe nesprávnosť postupu súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie, dovolací súd uvádza, ţe aj v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania
f/ O. s. p. (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999). A by aj k takejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní došlo, nezakladá to procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 237 O. s. p. Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môţe prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), sama o sebe však ani takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá. Ďalej je potrebné uviesť, ţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, je vţdy vecou súdu (§ 102 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky 14 3Obdo/32/2015 navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania
p. (R 37/1993, R 125/1999). Ani nesprávne (prípadné) vyhodnotenie dôkazov nie je procesnou vadou konania
p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama o sebe prípustnosť dovolania
p. nezakladá. V nadväznosti na uvedené treba uviesť, ţe ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej vade (v § 237 O. s. p. neuvedenej), pričom takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom, ale prípustnosť dovolania nezakladá. V dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľom a nevyšli najavo ani iné procesné vady vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania nevyplýva ani z ustanovenia § 238 O. s. p.. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dovolanie
5 O. s. p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol. O trovách dovolacieho konania rozhodol
5 O. s. p. tak, ţe úspešnému odporcovi priznal trovy dovolacieho konania vo výške 533,92 eur (za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k dovolaniu, reţijný paušál a 20 % DPH). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, 28. apríla 2016 Mgr. Ľubomíra Kúdelová, v. r. predsedníčka senátu
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.