Obsah (5)

§ 142§ 218§ 224§ 151§ 13

Najvyšší súd 8Cdo/999/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M., bývajúceho v Bratislave, T., zastúpeného JUDr. R., PhD., advokátom so síd

§ 142ods.

1 O. s. p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie. Jeho prípustnosť vyvodzoval z ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. t.j., ţe sa mu postupom súdov niţších stupňov odňala moţnosť konať pred súdom, nakoľko súd prvého stupňa nekonal v súlade s ust. § 118 ods. 2 O. s. p. Taktieţ súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov nepostupoval v súlade s § 129 ods. 1 O. s. p. Dovolanie odôvodnil ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. t.j., ţe konanie je postihnuté inou vadou, nakoľko rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné, pretoţe sa nevyrovnali so všetkými podstatnými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie o veci. Taktieţ poukázal na to, ţe súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), pretoţe sa nevyporiadali s tými podmienkami pracovno-právneho vzťahu, ktoré boli dojednané individuálne a ktoré boli dojednané prostredníctvom kolektívnej zmluvy. Súd prvého stupňa nepostupoval podľa § 118 ods. 2 O. s. p. tým, ţe neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenie účastníkov moţno povaţovať za zhodné a ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, čo malo za následok domnienku, ţe ţalovaný uniesol dôkazné bremeno a keď toto podľa rozhodnutia súdu prvého stupňa neuniesol treba v tom vidieť postup súdu, ktorým bola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom. S touto okolnosťou sa odvolací súd náleţite nevyporiadal. V konaní bolo porušené aj ustanovenie § 129 ods. 1 O. s. p. z dôvodu, ţe súd prvého stupňa neprečítal a neoboznámil účastníkov konania s obsahom listinných dôkazov, čím bol nedostatočne zistený skutkový stav a následkom čoho súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. V zápisnici z pojednávania konaného

1. novembra 2012 je uvedené, ţe súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi zaloţenými v spise na č.l. 9-83 a na č.l. 97-
2. Vzhľadom na to, ţe toto pojednávanie na súde prvého stupňa trvalo 55 minút (od 13.00 do 13.55 hod.) je nereálne, aby tak rozsiahly dôkazný materiál v rozsahu 158 strán súd prvého stupňa skutočne na pojednávaní oboznámil. Konanie, keď súd na pojednávaní len prečíta zoznam listín, ktoré sú zaloţené v súdnom spise nemoţno zamieňať s vykonaním dôkazov tak, ako 4 8Cdo/999/2015 to ukladá zákon. Listinné dôkazy neboli teda vykonané v súlade s ust. § 129 ods. 1 O. s. p., čo znemoţnilo ţalovanému priamo na pojednávaní reagovať na dôkazy a ovplyvniť tak priebeh pojednávania potvrdením alebo vyvrátením názoru súdu, čím bola ţalovanému odňatá moţnosť pred súdom. Namietal tieţ, ţe v konaní bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces lebo odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa ich odvolacieho súdu nemá náleţitosti vyplývajúce z § 157 ods. 2 O. s. p., tieto rozhodnutia sú neurčité a nekonkrétne a teda nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje len konštatovanie, ţe sa stotoţňuje so závermi súdu prvého stupňa, pričom doplnenie odvolací súd uviedol svoj názor bez toho, aby sa vyporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, čím bolo porušené ústavné právo ţalovaného v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Oba súdy vec nesprávne právne posúdili, pretoţe dojednanie dodatkovej zloţky mzdy v pracovnej zmluve ţalobcu nemalo charakter individuálneho dojednania. Dodatková zloţka mzdy bola v pracovnej zmluve uvedená len deklaratórne, čo vyplýva z kolektívnej zmluvy z roku 2007 a z dodatku č. 3 k tejto kolektívnej zmluve. Aby bola dodatková zloţka mzdy v pracovnej zmluve dohodnutá individuálne bolo potrebné, aby zmluvné strany mali moţnosť túto dodatkovú zloţku mzdy dohodnúť v určitej výške, čo sa v danom prípade nestalo, pretoţe samotnú výšku dodatkovej zloţky mzdy určila kolektívna zmluva platná pre rok
3. Nová kolektívna zmluva platná od
4. januára 2011 neupravila výšku dodatkovej zloţky mzdy, ale len podmienky krátenia alebo nekrátenia, teda podmienky vyplácania dodatkovej zloţky mzdy, ktoré nikdy v pracovnej zmluve uvedené neboli. Pracovná zmluva v tejto súvislosti len odkazovala na kolektívnu zmluvu. Z týchto dôvodov ţalovaný ţiadal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaného poukázal na to, ţe toto dovolanie je nedôvodné a zaloţené na nesprávnych právnych názoroch. Preto navrhol dovolanie odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. 5 8Cdo/999/2015 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len v prípadoch, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
5. Dovolaním ţalovaného napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods.1 O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku (§ 238 O. s. p.), ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods.1 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia 6 8Cdo/999/2015 moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 ods. 1 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaného preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Ţalovaný v dovolaní namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O. s. p. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – pozri napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)]. Po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania (§ 118 ods. 1 O. s. p.). 7 8Cdo/999/2015 Po vykonaní úkonov podľa ods. 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je moţné povaţovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná aj keď ich účastníci navrhli (§ 118 ods. 2 O. s. p.). Dôkaz listinou sa vykoná tak, ţe predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1 O. s. p.). Je pravdou, ţe zo spisu nevyplýva, aby súd prvého stupňa v prejednávanej veci postupoval v súlade s ust. § 118 ods. 2 O. s. p. a oboznámil účastníkov s okolnosťami uvedenými v tomto zákonnom ustanovení. Je však potrebné konštatovať, ţe eventuálne opomenutie súdu prvého stupňa postupovať podľa tohto zákonného ustanovenia nemalo za následok odňatie ţalovanému moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Konštatovanie zhodnosti skutkových tvrdení účastníkov alebo konštatovanie ich spornosti totiţ neodníma účastníkovi (teda ani ţalovanému) moţnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení a na unesenie dôkazného bremena. Nemoţno sa preto stotoţniť s názorom ţalovaného, ţe medzi eventuálnou absenciou postupu súdu podľa § 118 ods. 2 O. s. p. a nemoţnosťou účastníka konania navrhovať dôkazy na unesenie dôkazného bremena a preukázanie právne významných tvrdení takého účastníka konania existuje súvislosť. Pokiaľ ide o oboznámenie listín na pojednávaní
6. novembra 2012 je potrebné vychádzať zo zápisnice o tomto pojednávaní, ktorá deklaruje súd vykonal dokazovanie týmito listinami zaloţenými v spise na č. l. 9-83 a na č. l. 97-
7. Voči zneniu zápisnice z
8. novembra 2012 neboli zo strany účastníkov vznesené ţiadne námietky alebo pripomienky. Pokiaľ ide o časový fond potrebný na vykonanie týchto dôkazov treba uviesť, ţe tento časový úsek je potrebné vţdy vnímať v kontexte konkrétneho znenia ust. § 129 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého je vykonaním dôkazu listinou nie len prečítanie celého obsahu listiny, ale aj oznámenie jej obsahu. V tomto smere ţalovaný nepreukázal, ţe by súd prvého stupňa takýmto spôsobom nepostupoval. K tej časti dovolania v ktorej ţalovaný namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu (i rozhodnutie súdu prvého stupňa) je v napadnutej časti nepreskúmateľné, ţe táto nesprávnosť zakladá inú vadu konania uvedenú v § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. a teda aj 8 8Cdo/999/2015 dôvodnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, dovolací súd uvádza nasledovné: dovolateľ v súvislosti s tvrdením tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O. s. p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane 9 8Cdo/999/2015 druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z
9. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s vyššie citovaným ustanovením, keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Odôvodnenie rozsudkov oboch stupňov súdov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcim súdom. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešného dovolateľa neuspokojila, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa náleţitosti zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Za odňatie moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek dovolateľa. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II ÚS 78/05 potvrdil, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá dať odpoveď na kaţdú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové a právne závery odvolacieho 10 8Cdo/999/2015 súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretoţe odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia, pričom tieto závery platia aj pre rozhodnutie súdu prvého stupňa. Napriek uvedenému v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pretrvávala nejednotnosť rozhodovania pri riešení otázky, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ OSP alebo inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
10. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/
11. Najvyšší súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ OSp. Dovolací súd však nezistil, ţe by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu napr. sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 90/2013, IV. ÚS 196/2014, I. ÚS 287/2014, I. ÚS 606/2014, I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/
12. Dovolateľ tieţ namieta, ţe súdy prejednávanú vec nesprávne právne posúdili. Právnym posúdením je činnosť súdu pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny 11 8Cdo/999/2015 právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaním (pozri § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (pozri tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe dovolanie ţalovaného nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné, nepotvrdila sa existencia dovolateľom namietanej procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady vymenované v § 237 ods. 1 O. s. p., najvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa najvyšší súd nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemá (§ 243b ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Ţalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O. s. p.

§ 151ods.

1 O. s. p.) a trovy aj vyčíslili. Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene jeho právneho zástupcu za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej ţalobcovi vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovaného [§ 13a ods. 1 písm. a/, c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tieto úkony právnej sluţbe určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky

§ 13ods.

2 vyhlášky vo výške 91,29 eur, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky, miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (8,39 eur) predstavuje spolu 99,68 eur. K tejto sume je potrebné pripočítať daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky) vo výške 19,94 eur so 12 8Cdo/999/2015 zreteľom na to, ţe právny zástupca ţalobcu je platiteľom DPH, čo predstavuje sumu 119,62 eur za jeden úkon právnej sluţby. Náhradu trov spočívajúcu v odmene za úkon právnej sluţby prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dovolací súd ţalobcovi nepriznal, nakoľko súčasný právny zástupca zastupoval ţalobcu aj v pôvodnom konaní a odmena za tento úkon právnej sluţby bola v rámci náhrady trov konania uţ v pôvodnom konaní priznaná. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, 26. januára 2016 JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: M.