← Slovensko

o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode

Najvyšší súd 8 Cdo 819/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky I. D., bývajúcej v K., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Hopferova, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Bajzova 2, za ktorú koná advokátka a konateľka JUDr. Martina Hopferová, proti odporcovi B. D., bývajúcemu M., zastúpenému advokátkou JUDr. Jolanou Fuchsovou, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 21P/7/2015, o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z

  1. júla 2015 sp. zn. 8CoP/266/2015, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Návrhom podaným na Okresnom súde Košice I
  2. januára 2015 navrhovateľka sa domáhala rozvodu jej manţelstva s odporcom a rozhodnutia, ţe maloleté deti účastníkov L. D., nar. X., K. D., nar. ..X. a T. D., nar. ..X. sa zverujú na čas po rozvode do jej osobnej starostlivosti a uloţenia povinnosti odporcovi platiť výţivné vo výške a spôsobom uvedeným v návrhu. Okresný súd Košice I uznesením z
  3. apríla 2015 č.k. 21P/7/2015-68 konanie v časti o návrhu na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manţelstva účastníkov zastavil. Rozhodol tak z dôvodu nedostatku svojej právomoci. Dospel k záveru, ţe podľa čl. 8 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 8 Cdo 819/2015 2 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností ( ďalej aj ako „Nariadenie“ ) prislúcha o tejto otázke rozhodnúť súdom v Českej republike. Vychádzal z toho, ţe neboli splnené podmienky čl. 12 ods. 1 písm. a/ a b/ Nariadenia. Za krajinu obvyklého pobytu maloletých detí povaţoval Českú republiku, pretoţe tam preţili spolu s rodičmi časť ţivota, k zmene trvalého pobytu na území Slovenskej republike došlo len mesiac po podaní návrhu na začatie konania a odporca vo vyjadrení k návrhu sa nepodriadil právomoci tohto súdu. Krajský súd v Košiciach na odvolanie navrhovateľky uznesením z
  4. júla 2015 sp. zn. 8CoP/266/2015 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe neboli splnené podmienky pre vznik právomoci súdov v Slovenskej republike na konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manţelstva v zmysle čl. 12 Nariadenia. Vychádzal z toho, ţe odporca poprel právomoc súdov Slovenskej republiky vo vyjadreniach k návrhu na začatie konania a k odvolaniu navrhovateľky a obvyklý pobyt maloletých detí je na území Českej republiky, keďţe sa tam rodina presťahovala v roku 2003 a ako celok tam „fungovala“ do februára
  5. Z obsahu spisu síce vyplynulo, ţe maloleté deti boli matkou bez súhlasu otca premiestnené na územie Slovenskej republiky vo februári 2015 a ţe ich tam prihlásila na trvalý pobyt, čo však nie je moţné spájať so vznikom obvyklého pobytu detí pred ich neoprávneným premiestnením (zadrţaním). Neoprávnenosť premiestnenia (zadrţiavania) maloletých detí podľa odvolacieho súdu bolo treba posudzovať aj s prihliadnutím na uznesenie Krajského súdu v Košiciach z
  6. marca 2015 sp. zn. 8CoP/95/2015, ktorým bolo konanie o návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu manţelstva zastavené pre nedostatok právomoci slovenských súdov a ktorým predbeţné opatrenie, nariadené v uznesení Okresného súdu Košice I z
  7. januára 2015, č.k. 21P/11/2015, ktorým boli maloleté deti dočasne zverené do osobnej starostlivosti matky a maloletým deťom bolo povolené vycestovať na územie Slovenskej republiky, stratilo účinnosť. Okrem toho vychádzal z uznesenia Okresného súdu Praha-Západ z
  8. mája 2014 č.k. 12Nc/73/2014-22, ktorým bol skorší návrh matky na vydanie predbeţného opatrenia, ktorým by bolo matke okrem iného povolené s maloletými deťmi vycestovať na územie Slovenskej republiky, zamietnutý a z uznesenia rovnakého súdu z
  9. apríla 2015 č.k. 1Nc/73/2014-126, ktorým na návrh otca nariadil predbeţné opatrenie, v ktorom bola určená striedavá starostlivosť rodičov k deťom. 8 Cdo 819/2015 3 Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka a ţiadala, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a pre rovnaké vady aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z toho, ţe vadným postupom súdov jej bola odňatá moţnosť konať. Uviedla, ţe vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania a k jej odvolaniu proti uzneseniu súdu prvého stupňa jej nebolo doručené. Rovnako za vadu konania spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom povaţuje samotné podľa nej nezákonné zastavenie konania v časti úpravy práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Odporca vo vyjadrení k dovolaniu ţiadal rozhodnutie odvolacieho súdu potvrdiť. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  10. augusta 2015, sp. zn. 6Cdo/273/2015, ktorým bolo odmietnuté dovolanie navrhovateľky proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach z
  11. marca 2015 sp. zn. 8CoP/95/
  12. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas účastníčkou konania, preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu prechádzalo, a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je v danej veci prípustné. Vychádzal pritom z týchto záverov: Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie 8 Cdo 819/2015 4 (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť nevyhnutne v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre pouţitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, ţe sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, ţe v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v ţiadnom prípade však za takú vadu nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, treba prípady moţnosti prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto zásady. Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť dovolania, treba striktne dodrţiavať, lebo ak mimoriadny opravný súd koná a rozhoduje napriek tomu, ţe neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní [čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 51 ods. 1 ústavy] a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu niţšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, neţ v ktorej bol pred takým rozhodnutím 8 Cdo 819/2015 5 opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretoţe to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá uţ bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu niţšieho stupňa (II. ÚS 172/03). Aj Občiansky súdny poriadok upravuje takto podmienky prípustnosti dovolania a prípady, v ktorých moţno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním, povaţuje len za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu úpravu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môţe táto výnimka uplatniť, nemoţno v ţiadnom prípade vykladať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodol vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky. Dovolaním matky maloletých je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktoré ale nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon dovolanie pripúšťa. Preto prípustnosť jej dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na vyššie uvedené prípustnosť jej dovolania by zakladala iba procesná vada konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred 8 Cdo 819/2015 6 súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 ods. 1 O.s.p. totiţ nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Ak je konanie postihnuté niektorou z týchto vád, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým dovolanie nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné. Treba pritom mať na zreteli, ţe odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f /O.s.p. je aj prípad, ţe súd zastaví konanie z dôvodu nedostatku procesnej podmienky, hoci pre také rozhodnutie tu neboli procesné podmienky (pozri napr. I. ÚS 37/95). Podľa dovolacieho súdu ale konanie a rozhodnutia súdov niţších stupňov nemá matkou maloletých namietanú vadu konania spočívajúcu v tom, ţe súdy nesprávne ustálili nedostatok svojej právomoci. Slovenská republika a Česká republika sú členskými štátmi Európskej únie, vzťahuje sa na ne nariadenie rady č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/
  13. Ustanoveniami článkov 8 aţ 10 a článkov 12 a 13 Nariadenia sa stanovuje systém kritérií právomoci na určenie podmienok, podľa ktorých majú súdy členského štátu právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností. Základnou zásadou kritérií právomoci nariadenia vo veciach rodičovských práv a povinností je, ţe najvhodnejším konajúcim súdom je príslušný súd členského štátu, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt. Pojem „obvyklý pobyt“ Nariadenie neupravuje , iba naň odkazuje v čl. 8 (všeobecná právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu) a v čl. 10 (súdna právomoc v prípadoch únosu dieťaťa). Z uvedených článkov vyplýva, ţe právomoc má súd toho členského štátu, kde má dieťa obvyklý pobyt v čase začatia konania, resp. v prípade únosu dieťaťa je to súd toho členského štátu, kde malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred únosom. Ďalej z ustanovenia čl. 8 vyplýva, ţe obvyklý pobyt sa určuje ku dňu začatia konania (princíp perpetuatio fori) , pričom podľa čl. 16 Nariadenia sa konanie na súde povaţuje za začaté iba vtedy, ak sa na tomto súde podá písomnosť, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocenná písomnosť. 8 Cdo 819/2015 7 Články 9, 10, 12 a 13 Nariadenia ustanovujú výnimky zo všeobecného princípu právomoci, t.j. prípady, v ktorých majú právomoc súdy členského štátu, v ktorom nemá dieťa svoj obvyklý pobyt. Článok 9 Nariadenia je ustanovením, ktoré sa týka iba úpravy styku rodiča s maloletým dieťaťom, pričom toto konanie má upraviť práva a povinnosti rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode manţelstva . Článok 10 Nariadenia upravuje právomoc súdov v prípadoch únosu dieťaťa. V čase podania návrhu na začatie konania, t.j.
  14. januára 2015 maloleté deti ţili na území Českej republiky, čo vyplýva aj so samotného návrhu, ako aj ďalšieho spisového materiálu, tam sa aj narodili a ţili nepretrţite aţ do ich neskoršieho premiestnenia navrhovateľkou na územie Slovenskej republiky bez súhlasu odporcu. Preto dovolací súd nemôţe pri posudzovaní právomoci slovenských súdov vychádzať ani z tohto článku. V Článku 12 Nariadenia je upravená prorogácia právomoci. Uvedené ustanovenie v odseku 1 priznáva právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností súdom, ktoré rozhodujú o rozvode, ak sú súčasne splnené tieto podmienky: a/ aspoň jeden z manţelov má rodičovské práva a povinnosti voči dieťaťu, b/ je v najlepšom záujme dieťaťa, aby právomoc vykonával tento súd a c/ v čase začatia konania manţelia a nositelia rodičovských práv a povinností prijali právomoc týchto súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom. Nakoľko odporca výslovne s právomocou slovenských súdov nesúhlasil, tento článok nie je moţné pouţiť. Článok 13 Nariadenia sa pouţije len výnimočne, ak nemoţno určiť obvyklý pobyt dieťaťa a právomoc nemoţno zaloţiť podľa článku 12, právomoc majú súdy členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza [ napr. utečenci, nájdení ( C- 523/07 ) ]. Článok 14 Nariadenia vymedzuje ojedinelé prípady, ak ţiadny súd nemá právomoc (nemoţno ju určiť) podľa článkov 8 aţ
  15. Súd si môţe v tom prípade svoju právomoc zaloţiť na vnútroštátnych normách medzinárodného práva súkromného. Takto vydané rozhodnutia sa uznávajú a vyhlasujú za vykonateľné v ostatných členských štátoch v súlade s ustanoveniami nariadenia. 8 Cdo 819/2015 8 Z ohľadom na uvedené a obsah spisu je zrejmé, ţe pri určení právomoci v tejto veci je potrebné vychádzať zo všeobecného princípu upraveného v článku 8 Nariadenia, v zmysle ktorého rozhodujúcim kritériom pre určenie je obvyklý pobyt detí s ohľadom na to, ţe odporca vo viacerých vyjadreniach s právomocou slovenských súdov nesúhlasil. Pojem obvyklý pobyt Nariadenie nedefinuje. Tento pojem treba vykladať s odkazom na rozhodnutia súdneho dvora EU ( C- 523/07, C- 479/10 ) s princípom perpetuatio fori a prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu a v súlade s cieľmi a účelom nariadenia. V danom prípade je zo spisového materiálu zrejmé, ţe maloleté deti v čase začatia konania od narodenia bývali spolu s rodičmi v Českej republike, kde navštevovali aj školské a predškolské zariadenia, ich prítomnosť nemala dočasný alebo príleţitostný charakter. Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa preto správne posúdili, ţe obvyklým pobytom detí je na území Českej republiky. Rozhodnutie o zastavení konania pre nedostatok právomoci slovenských súdov bolo preto správne a dovolací súd nezistil namietanú vadu (k tomu porovnaj tieţ dôvody uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  16. augusta 2015 sp.zn. 6Cdo/273/2015 vydaného vo veci Okresného súdu Košice I sp.zn. 21P/11/2015 vedenej v právnej veci starostlivosti súdu o maloletých tých istých účastníkov). Pokiaľ matka maloletých detí v dovolaní namieta, ţe súdy pri rozhodovaní vychádzali len z tvrdení otca detí, čo podľa nej malo za následok „nedostatočné odôvodnenia rozhodnutia“, následkom čoho je aj jeho nepreskúmateľnosť, „pričom nepreskúmateľnosť rozhodnutia treba povaţovať za porušenie práva účastníka na spravodlivý súdny proces, čo naplňuje tieţ znaky odňatia moţnosti konať pred súdom“, dovolací súd poznamenáva, ţe judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
  17. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho 8 Cdo 819/2015 9 poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, ţe obsah spisu nedáva ţiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety – dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Pokiaľ matka maloletých argumentuje údajnými nesprávnosťami, ku ktorým podľa jej názoru došlo v procese zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností, dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Rovnako postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma moţnosť pred súdom konať (porovnaj napr. R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré matka detí v dovolaní namieta, nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania 8 Cdo 819/2015 10 vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Pokiaľ matka maloletých „za najdôleţitejší a najzávaţnejší dôvod na podanie dovolania“ povaţuje to, ţe jej, a ani jej zástupkyni, neboli doručené vyjadrenia otca maloletých detí k jej návrhu na začatie konania a odvolaniu, dovolací súd dospel k záveru, ţe postup súdov niţších stupňov zistiteľný z obsahu spisu vedeného v preskúmavanej veci nenapĺňa znaky vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Je síce pravda, ţe vyjadrenie otca maloletých detí k návrhu na začatie konania nebolo doručené matke detí, resp. ňou zvolenému zástupcovi, z obsahu spisu ale tieţ vyplýva, ţe
  18. marca 2015 zástupca matky maloletých detí, resp. týmto zástupcom splnomocnená advokátska koncipientka Mgr. Lýdia Balounová nahliadla do spisu a urobila si z neho vlastným fotoaparátom fotokópie (úradná záznam o nazretí do súdneho spisu na č.l. 64 spisu), a teda mala moţnosť oboznámiť sa s obsahom vyjadrenia otca maloletých detí k návrhu na začatie konania. Vyjadrenie otca maloletých detí k odvolaniu matky detí je obsahovo zhodné s jeho vyjadrením k návrhu na začatie konania. Nosným dôvodom obidvoch vyjadrení otca detí je tvrdenie o nedostatku právomoci súdov v Slovenskej republike. Argumentácia otca detí vo vzťahu k právomoci súdu bola známa matke detí naostatok aj z konania Okresného súdu Košice I vedeného pod sp.zn. 21P/11/
  19. Vzhľadom na predmet konania, v ktorom by súd mal konať a rozhodnúť bez zbytočného odkladu, a tieţ na to, ţe súd kedykoľvek za konania skúma danosť podmienok za ktorých môţe konať vo veci z úradnej povinnosti, kedy procesná aktivita účastníka konania nie je obligátna, dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe sama skutočnosť, ţe matke maloletých detí nebolo doručené vyjadrenie otca detí k jej odvolaniu, nezakladá bez ďalšieho vadu konania spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd napokon k uvedenému poznamenáva, ţe zrušenie rozhodnutia súdu niţšieho stupňa dovolacím súdom by nemalo byť nikdy samoúčelné a musí byť vţdy spojené s moţnosťou nápravy pochybenia súdu niţšieho stupňa. 8 Cdo 819/2015 11 Pokiaľ matka maloletých zotrváva na právnych názoroch, ktoré sú odlišné (iné) od právneho posúdenia veci odvolacím súdom, uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (t.j. ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci), treba poukázať na to, ţe nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania matky detí nevyplýva z § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani vady vymenované v § 237 ods. 1 O.s.p., odmietol najvyšší súd jej dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  20. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  21. marca 2016 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.