← Slovensko

o 600 eur s prísl.

Najvyšší súd Slovenskej republiky 8 Cdo 97/2015 U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J., bývajúceho v M., zastúpeného J., advokátkou v P., proti ţalovanému J., bývajúcemu v D., zastúpenému J., advokátom v P., o 600 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 4 C 55/2011 , o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z

  1. novembra 2014 sp. zn. 23 Co 339/2013, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z
  2. novembra 2014 sp. zn. 23 Co 339/2013 a uznesenie Okresného súdu Piešťany z
  3. januára 2015 č. k. 4 C 55/2011 – 116 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Piešťany rozsudkom zo
  4. júna 2013 č. k. 4 C 55/2011 – 74 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 600 € s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 600 € od
  5. júla 2011 do zaplatenie, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku ( § 151 ods. 3 O. s. p. ). Vykonaným dokazovaním nemal preukázaný právny dôvod poskytnutia sumy 600 € ţalobcom ţalovanému. Uviedol, ţe ţalobca nepreukázal uzavretie dohody o nájme predmetného bytu ( č. 5 nachádzajúceho sa na
  6. poschodí domu na D. v obci B.B. so ţalovaným a suma 600 € , ktorú poskytol ţalovanému , teda nebola zaplatením nájomného . Podľa tvrdenia ţalovaného prevzal od ţalobcu sumu 600 € na úhradu dlhu ţalobcu voči jeho sestre. Existenciu takéhoto dlhu však nepreukázal a tým neexistoval ani právny dôvod prevzatia tejto sumy od ţalobcu. Preto sa ţalovaný na úkor ţalobcu bezdôvodne obohatil o sumu 600 € a je povinný ju ţalobcovi vydať ( titulom bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka ). O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovaného rozsudkom z
  7. novembra 2014 sp. zn. 23 Co 339/2013 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( 219 ods. 1 2 8 Cdo 97/2015 O. s. p.) a vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa ( § 224 ods. 4 O. s. p. ). V celom rozsahu sa stotoţnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku ( § 219 ods. 2 . s. p. ) a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu poukázal na konkrétne skutočnosti vyplývajúce zo zisteného skutkového stavu a z právneho posúdenia danej veci ako bezdôvodného obohatenia získaného ţalovaným na úkor ţalobcu. Dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa na preukázanie okolností uţívania predmetného bytu sestrou ţalobcu a platenia za jeho uţívanie povaţoval za nadbytočné a irelevantné, pretoţe nesmerovalo k preukázanie podstaty sporu. Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Okresný súd Piešťany uznesením z
  8. januára 2015 č. k. 4 C 55/2011 – 116 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť k rukám právnej zástupkyne ţalobcu náhradu trov konania vo výške 386, 52 € ( pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v sume 350, 52 € a zo zaplateného súdneho poplatku v sume 36 € ) do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Proti tomuto uzneseniu ( ako zo spisu vyplýva ) ţalovaný nepodal odvolanie. Proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej ako aj proti súvisiacemu výroku o trovách konania podal dovolanie ţalovaný. Navrhol ho zrušiť ( spolu s rozhodnutiami prvostupňového súdu ) a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, ţe postupom odvolacieho súdu, spočívajúcim v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia a nevysporiadaním sa s uvedenými odvolacími dôvodmi, mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Konkretizované závery odvolacieho súdu povaţoval z uvedených dôvodov za nesprávne a nevyplývajúce z vykonaného dokazovania. Podľa neho odvolací súd neposúdil vykonané dôkazy logicky a v ich vzájomnej súvislosti, najmä z vecného a časového hľadiska so zreteľom na skutkový dej. Tieţ namietal nesprávne právne posúdenie veci . Ţalobca navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu treba zrušiť. 3 8 Cdo 97/2015 Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Prípady prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu upravuje § 238 O. s. p. Podľa § 238 ods. 5 prvá veta O. s. p. dovolanie ale nie je prípustné ( aj ) vo veciach , v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde ( § 238 ods. 5 tretia veta O. s. p. ). Ţalovaný dovolaním napadol potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu v časti istiny 600 €. Minimálna mzda ku dňu
  9. júla 2011 t. j. ku dňu podania návrhu na súde prvého stupňa predstavovala sumu 317 € ( NV č. 408/2010 Z. z. ) x 3 = 951 € . Teda dovolaním ţalovaného napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu o peňaţnom plnení 600 € neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy. Preto jeho dovolanie nie je podľa § 238 ods. 5 O. s. p. prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či uţ to účastník namieta alebo nie ) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie moţnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ) . Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/aţ e/ a g/ O. s. p. ţalovaný nenamietal a ich existenciu po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd. 4 8 Cdo 97/2015 Ţalovaný namietal, ţe mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Pod odňatím moţnosti konať pred súdom teba rozumieť taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z obsahu spisu vyplýva, ţe proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie ţalovaný ( čl. 83 spisu ), ktoré bolo doručené ţalobcovi - právnej zástupkyni (úprava súdu čl. 94 spisu) . K odvolaniu sa ţalobca písomne vyjadril podaním z
  10. júla 2013 ( čl. 96 spisu ). Spis bol následne predloţený krajskému súdu ( predkladacia správa čl. 97 spisu ), ktorý po oznámení v súlade s § 156 ods3 O. s. p. v spojení s § 214 ods. 2 O. s. p. ( čl. 105 spisu ) vo veci
  11. novembra 2014 ( čl. 106 spisu ) rozhodol. Teda vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu nebolo doručené ţalovanému. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia ţalovanému došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu mu moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tomto závere vychádzal z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z
  12. januára 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom ESĽP dospel k záveru, ţe „opomenutie povinnosti doručiť rovnopis odporcovho písomného vyjadrenia sťaţovateľke predstavovalo popretie jej práva na spravodlivé konanie“. Teda skutočnosť, ţe vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené ţalovanému , bola dôvodom , prečo dovolací súd ( v zmysle uvedeného rozsudku ESĽP ) rozsudok krajského súdu zrušil. Vo vzťahu k tvrdeniu o nesprávnom vyhodnotení vykonaného dokazovania totiţ treba uviesť, ţe podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy , a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti , pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ( nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné ( pozri § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O. s. p. ). 5 8 Cdo 97/2015 Pokiaľ ţalovaný namietal nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu aj z hľadiska vysporiadania sa s jeho odvolacími námietkam, táto námietka nie je dôvodná. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ ( ţalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( ţalovaný ), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) , pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ) , porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z
  13. januára 1999 , sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany ( účastníka ) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument , ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( rozsudok Georgiadis proti Grécku z
  14. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z
  15. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavby a čl. 36 ods. 1 Listina základných práva slobôd ( ďalej len „listina“ ) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie kusí obsahovať 6 8 Cdo 97/2015 aj rozsudok opravného ( odvolacieho ) súdu ( pozri uznesenie z
  16. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03 ). Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej , ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotoţnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu , ktoré pre zdôraznenie správnosti zopakoval a doplnil. Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami ţalovaného, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to citoval znenie § 219 ods. 2 O. s. p. Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver . Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) skutkový a právny základ rozhodnutia , a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu , nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces ( pozri III. ÚS 115/2003 ). Ţalovaný namietal aj nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, ( dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval ) , dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd 7 8 Cdo 97/2015 ( ne ) pouţil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v danej veci nešlo ). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f / O. s. p. , lebo ani ( prípadným ) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia ( pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 ). Preto dovolací súd ( s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania ) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov niţších stupňov vo vzťahu Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 3 O. s. p. ). Vzhľadom však na konštatovanú vadu konania ( v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ) Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu , ako aj nadväzujúce rozhodnutie o trovách konania , zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 3 O. s. p. ). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania ( § 243d ods. 1 O. s. p. ). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
  17. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  18. apríla 2015 JUDr. Oľga Trnková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková 8 8 Cdo 97/2015

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.