zákona č. 514/2003 Z. z. ) zamietol a odporkyni náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že medzi účastníkmi konania je sporné označenie účastníka na strane odporcu, či nárok voči účastníkovi označenému v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. bol uplatnený včas a či v prejednávanej veci mal súd poučovaciu povinnosť
p. Konštatoval, že obsahom poučenia súdom je poučenie o procesných právach a povinnostiach ( pri rešpektovaní princípu rovnosti účastníkov konania ), pričom o povinnostiach vyplývajúcich z hmotného práva súd nepoučuje ( označenie účastníka nie je procesným poučením ) . Ustanovenie § 5 O. s. p. je všeobecným zákonným ustanovením , ktoré sa nepoužije , ak iný zákon upravujúci civilný proces poučovaciu povinnosť výslovne upravuje. Vzhľadom na to dospel k záveru, že v prejednávanej veci , v ktorej je navrhovateľ zastúpený advokátom,
2 O. s. p. súd poučovaciu povinnosť nemá. Čo sa týka označenia odporcu - M. - vzhľadom na uplatnený nárok
zákona č. 514/2003 Z. z. poukázal na § 1 písm. a/ upravujúci zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, keď z označenia odporcu a ani z obsahu návrhu nevyplýva, že navrhovateľ uplatnil nárok voči štátu. Označenie štátu je dôležité z hľadiska hmotného práva , nakoľko subjekt tak, ako bol navrhovateľom označený ( M. ) má právnu subjektivitu bez ohľadu na skutočnosť, či IČO je alebo nie je súčasťou označenia. Zo zákona č. 514/2003 Z. z. je nepochybné, že za škodu
neho zodpovedá štát , t. j. S.. Preto jediné pochybenie môže nastať len v označení orgánu, ktorý vystupuje v mene štátu. Ústredný orgán štát nezastupuje, ale koná za štát priamo zo zákona. Iba v prípade, ak by navrhovateľ uviedol iný orgán ako je uvedený v § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. alebo neuviedol žiadny orgán, bolo povinnosťou súdu navrhovateľa poučiť o odstránení tohto nedostatku. Ak by tak neurobil, súd by nemohol návrh zamietnuť pre nedostatok pasívne legitimácie z dôvodu, že bol 2 8 Cdo 111/2015 označený štát ako nositeľ zodpovednosti
zákona č. 514/2003 Z. z. Keď však je označený ( ako odporca ) len štátny orgán ( nie aj štát ), čo bol daný prípad, tento nezodpovedá za škodu
tohto zákona, preto nie je pasívne legitimovaným v danej veci. Tvrdenie navrhovateľa o použití skratky SR ( za označením M. ) vyhodnotil za nesprávne. K označeniu odporkyne – S. – M. - došlo podaním navrhovateľa z
1 O. s. p. Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z
zákona č. 514/2003 Z. z. proti pasívne vecne legitimovanému subjektu až
ktorého trojročná premlčacia doba začala plynúť od
1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol rozsudok krajského súdu, ako aj okresného súdu, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal odňatie mu možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) . 3 8 Cdo 111/2015 Uviedol, že odvolací súd sa nezaoberal všetkými námietkami uvádzanými v jeho odvolaní , ktoré následne špecifikoval. Odvolací súd neskúmal, že nedal súhlas na zámenu účastníkov konania, nezisťoval príslušnosť Okresného súdu Bratislava 1 vo veci konať, nezaoberal sa odvolacím dôvodom spočívajúcim v námietke nevykonania listinných dôkazov , označenia účastníka konania na strane odporcu a nepremlčania uplatneného nároku. Dôsledkom nevykonania navrhnutých listinných dôkazov je
názoru navrhovateľa manipulácia so spravodlivosťou . Z uvedených dôvodov pokladal rozsudky súdov nižšieho stupňa za vydané v rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p. , keď vylúčenie, resp. nevykonanie navrhnutých dôkazov nebolo v nich odôvodnené. Odporkyňa navrhla dovolanie zamietnuť. Zotrvala na svojich doterajších tvrdeniach týkajúcich sa označenia účastníka konania na strane odporcu a poučovacej povinnosti súdu, príslušnosti súdu vo veci konať, vykonaného dokazovania .
jej názoru neboli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie § 43 O. s. p. na predmetnú opravu označenia účastníka konania na strane odporcu , keďže návrh smeroval voči subjektu – M., ktorý nebol pasívne legitimovaný. Vzhľadom na to, že navrhovateľ podaním z 30. septembra 2011 navrhol zmenu účastníka konania na Slovenskú republiku – MPSVR SR , mal súd rozhodnúť o zmene účastníka konania na strane odporcu
p. , preto navrhovateľ uplatnil právo na náhradu škody voči S. na súde prvého stupňa až 6. októbra 2011 .
1 zákona č. 514/2033 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu treba zrušiť.
ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon
3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu , vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa , ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3, 4 O. s. p. Dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti 4 8 Cdo 111/2015 zmluvnej podmienky
3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie navrhovateľa nie je
ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či už to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania
p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný , o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ) . Vady konania
ustanovenia § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. navrhovateľ nenamietal a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd. Vychádzajúc z obsahu dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom
f/ O. s. p. Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „ústava“ ) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( ďalej len „dohovor“ ) . Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady
f/ O. s. p. ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu ( v danej veci proti potvrdzujúcemu rozsudku ) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné , všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené t. j., že nastali skutočnosti v dôsledku ktorých vada vznikla ( prejavila sa ) resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu. Z obsahu spisu vyplýva, že proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ ( čl. 316-319 spisu ), ktoré bolo doručené odporkyni
ods. 4 O. s. p., keď návrh na zámenu účastníka konania na strane odporcu podal navrhovateľ ( čl. 185 spisu ), s ktorým pôvodný odporca ( M. ) súhlasil ( čl. 270 spisu ). Účastníkmi občianskoprávnych vzťahov môžu byť tak fyzické osoby ako aj právnické osoby , ktorými sú osoby vymedzené v § 18 Občianskeho zákonníka, vrátane štátu. Ustanovenie § 21 ods. 4 O. s. p. upravuje, kto je oprávnený konať pred súdom za štát. Takéto oprávnenie má štátny orgán, avšak iba v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi a právnická osoba, ktorú osobitný zákon splnomocňuje na zastupovanie pred súdom. V súdnom konaní štát vystupuje spravidla v prípadoch, ktoré sa týkajú práv a povinností vyplývajúcich zo správy majetku štátu a vo veciach týkajúcich sa realizácie mocenských funkcií štátu. Jeho postavenie sa pritom rozlišuje
toho, či výkon týchto práv a povinností vykonáva sám vo vlastnom mene , alebo ich výkonom na základe právnej úpravy poveril iné subjekty, ktoré výkon práv a povinností realizujú vo vlastnom mene. Od toho rozlišujeme aj postavenie štátu v občianskom súdnom konaní , čo je dôležité najmä pre určenie hmotnoprávnej ( vecnej ) aktívnej a pasívnej legitimácie a od toho závislého procesného postavenia štátu, resp. subjektov , na ktoré štát preniesol výkon svojich práv a povinností ( pozri komentár O. s. p. Jaroslav Krajčo a spol. ). 6 8 Cdo 111/2015 Štát ako spôsobilého účastníka konania nemožno zamieňať s jeho rozpočtovými organizáciami, ktoré majú vlastnú subjektivitu a vystupujú v právnych vzťahoch vo svojom mene ( ZSP č. 4/2006 ).
navrhovateľa si súd nesplnil poučovaciu povinnosť , keď ho nevyzval na opravu vady konania spočívajúcej v nesprávnom označení účastníka konania na strane odporcu. K tomu však treba uviesť, že poučovacia povinnosť súdu je zameraná na pomoc účastníkom konania vo vzťahu k procesným aspektom ich úkonov. Súd nemá povinnosť (ani oprávnenie) poučovať účastníkov o ich hmotnoprávnych oprávneniach a účinkoch ich úkonov, ktoré uplatňujú v súdnom konaní , teda ani o tom, či a ktorí účastníci majú byť aktívne a pasívne vecne legitimovaní pri zohľadnení konkrétnych okolností prejednávanej veci , čo by bolo v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. Len vadu konania spočívajúcu v nesprávne ( zle ) označenom orgáne, ktorý má konať za vecne legitimovaný štát , odstraňuje súd postupom
p. Námietka navrhovateľa o nesprávnom prístupe súdov nižších stupňov k dokazovaniu nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov
návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (pozri napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Z obsahu dovolania navrhovateľa je zrejmá jej námietka, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré ustanovuje, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí súd
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi 7 8 Cdo 111/2015 predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe súdnych spisov, preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Námietka navrhovateľa o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu je
názoru dovolacieho súdu nedôvodná.
2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ ( žalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( žalovaný ), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) , pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ) , porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999 , sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany ( účastníka ) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument , ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( rozsudok Georgiadis proti Grécku z
čl. 46 ods. 1 ústavby a čl. 36 ods. 1 Listina základných práva slobôd ( ďalej len „listina“ ) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede 8 8 Cdo 111/2015 na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie kusí obsahovať aj rozsudok opravného ( odvolacieho ) súdu ( pozri uznesenie z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.