← Slovensko

o vypratanie bytu

Najvyšší súd 3 Cdo 40/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Mestskej časti Bratislava – X., so sídlom v B., IČO: X., proti ţalovanej A. K., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. I. Š., advokátkou so sídlom v B., o vypratanie bytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 5 C 207/2003, o dovolaní ţalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z

  1. mája 2009, sp. zn. 3 Co 174/2009, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave z
  2. mája 2009 sp. zn. 3 Co 174/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava V rozsudkom z
  3. apríla 2004 č.k. 5C 207/2003-50 uloţil ţalovanej povinnosť vypratať byt - garsónku č. X. na X. poschodí bytového domu na F. ulici č. X. v Bratislave (ďalej len „byt“), do 15 dní po tom, čo bude ţalovanej zabezpečený náhradný byt a uloţil ţalovanej povinnosť nahradiť ţalobcovi 1 498 Sk trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe v konaní mal za preukázané, ţe ţalobca z dôvodu dlhodobého neplatenia nájomného a úhrad za plnenia poskytované s uţívaním bytu, platne vypovedal nájomnú zmluvu uzatvorenú so ţalovanou, pričom ţalovaná po uplynutí ţalobcom predĺţenej 6 mesačnej výpovednej lehoty, ktorá skončila
  4. apríla 2003, predmetný byt dobrovoľne nevypratala. Keďţe ţalovaná od
  5. mája 2003 býva v byte bez právneho dôvodu, uloţil jej s poukazom na § 126 Občianskeho zákonníka povinnosť byt vypratať. O bytovej náhrade rozhodol podľa § 712a ods. 4 prvej vety Občianskeho zákonníka. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p. 2 3 Cdo 40/2010 Krajský súd v Bratislave uznesením z
  6. mája 2009 sp. zn. 3 Co 174/2009 odmietol odvolanie ţalovanej ako oneskorene podané a ţalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Z odôvodnenia je zrejmé, ţe odvolací súd odmietol odvolanie ţalovanej ako oneskorene podané (§ 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), pretoţe dospel k záveru, ţe v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie právnej fikcie doručenia rozsudku súdu prvého stupňa ţalovanej podľa § 47 ods. 2 O.s.p. v znení do
  7. októbra 2008, ktorá nastala
  8. mája
  9. Ţalovaná podala odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa na poštovú prepravu aţ
  10. apríla 2009, teda zjavne po uplynutí 30 dňovej lehoty na podanie odvolania, ktorá začala plynúť
  11. júna 2004 a márne uplynula posledným dňom
  12. júna 2004 (štvrtok). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. l O.s.p. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, v ktorom namietala, ţe jej bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Naplnenie uvedeného dovolacieho dôvodu nachádzala v tom, ţe ako invalidná osoba odkázaná na 24 hodinovú starostlivosť a pomoc iných osôb, si nemohla prevziať zásielku, v ktorej jej bol doručovaný rozsudok súdu prvého stupňa. Poukázala a preukázala skutočnosť, ţe poštovému prepravcovi (Pošta Bratislava 5 a neskôr Pošta 52) bolo známe udelenie splnomocnenia pre Š. M. na preberanie poštových zásielok adresovaných do jej vlastných rúk. Ďalej namietala, ţe vzhľadom na jej nepriaznivý zdravotný stav a neschopnosť konať pred súdom, jej súd mal ustanoviť opatrovníka podľa § 29 ods. 1 O.s.p., pričom skutočnosť, ţe súd prvého stupňa o tejto okolnosti nevedel, povaţovala za právne irelevantnú. Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalovanej uviedol, ţe zákonná fikcia doručenia písomností doručovaných do vlastných rúk podľa § 47 ods. 2 O.s.p. nespája fikciu doručenia so zdravotným stavom účastníka, ale so skutočnosťou, či sa účastník konania v mieste doručenia zdrţuje alebo nezdrţuje. Zároveň uviedol, ţe zo spisu nevyplývajú skutočnosti odôvodňujúce záver, ţe by ţalovaná nemala procesnú spôsobilosť ako schopnosť buď sama, alebo prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu, vykonávať v konaní procesné práva a povinnosti. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby dovolací súd dovolanie ţalovanej zamietol. 3 3 Cdo 40/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď § 239 ods. 2 O.s.p.). Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky týchto uznesení, preto prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Vzhľadom na § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. a tieţ obsah dovolania skúmal dovolací súd, či v konaní nedošlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal 4 3 Cdo 40/2010 spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľka nenamietala a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Z týchto ustanovení preto prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť. Dovolací súd sa osobitne zaoberal otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní odnímajúci účastníkovi moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O takúto vadu ide aj vtedy, ak odvolací súd odmietne odvolanie ako oneskorene podané (§ 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), hoci podmienky pre tento postup neboli splnené (viď aj R 23/1994). Ţalovaná v dovolaní tvrdí, ţe v jej prípade došlo k tejto procesnej vade postupom odvolacieho súdu, ktorý ako oneskorené odmietol ňou včas podané odvolanie. Postup súdu pri doručovaní písomností určených do vlastných rúk adresáta, ktorý nebol zastihnutý, je upravený v § 47 ods. 2 O.s.p. (v ďalšom sa toto ustanovenie uvádza v znení účinnom v čase doručovania rozhodnutia súdu prvého stupňa). Podľa tohto ustanovenia platí, ţe ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdrţuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, ţe mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloţí doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku do troch dní od uloţenia nevyzdvihne, povaţuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uloţení nedozvedel. Zákonná konštrukcia umoţňujúca náhradné doručenie v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia vychádza z toho, ţe adresát sa v čase doručovania (t.j. v konkrétny deň) skutočne zdrţuje v mieste doručenia a má tak moţnosť si doručovanú zásielku bezprostredne 5 3 Cdo 40/2010 po náhradnom doručení prevziať, či vyzdvihnúť. Táto skutočnosť (zdrţiavanie sa účastníka v mieste doručenia rozhodnutia) je nevyhnutým predpokladom a zákonnou podmienkou pre uplatnenie právnej fikcie doručenia v zmysle § 47 ods. 2 O.s.p. Pri doručovaní poštou sa miesto, deň a spôsob doručenia preukazuje zásadne doručenkou, ktorú pošta vracia späť odosielateľovi (odosielajúcemu súdu). Príslušnou poštou vystavená doručenka zachytáva postup pri doručení, vrátane údajov vyţadovaných ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p., a potvrdzuje to, čo je v nej uvedené. V zmysle § 45 ods. 2 O.s.p. sa údaje uvedené na doručenke povaţujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Tento dôsledok však môţe nastať len vo vzťahu k tomu, čo je na doručenke skutočne uvedené. Pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, ţe sa adresát v mieste doručenia zdrţoval, nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia je splnená. V takomto prípade je povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia, pričom nie je povinnosťou účastníka, ktorému bola zásielka doručovaná, navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho prípadného tvrdenia, ţe sa v čase doručovania v mieste doručenia nezdrţoval (nie je povinnosťou preukazovať opak toho, čo nie je uvedené na doručenke a o čom neplatí predpoklad pravdivosti). Záver súdu o účinnom náhradnom doručení je moţný len v prípade zistenia, ţe adresát sa v mieste doručenia v čase doručovania zdrţoval. V preskúmavanej veci je z obsahu doručenky o doručení rozsudku súdu prvého stupňa ţalovanej (č.l. 56 spisu) zrejmé, ţe obsahuje len údaje o tom, ţe neúspešný pokus o doručenie s výzvou o opakované doručenie bol vykonaný
  13. apríla 2004, opakované doručenie bolo vykonané
  14. apríla 2004, zásielka bola uloţená na pošte
  15. apríla 2004 a ţe adresát si zásielku v odbernej lehote neprevzal. Okolnosť, ţe adresát sa v mieste doručenia (Bratislava, F. č. X.) dňa
  16. apríla 2004 zdrţoval, doručenka nepotvrdzuje (neosvedčuje), pretoţe ţiaden takýto údaj na nej uvedený nie je (doručenka neobsahuje predtlač so slovami „hoci sa v mieste doručenia zdrţuje“). V dovolacom konaní bolo na pokyn Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  17. októbra 2009 sp. zn. 3 Cdo 224/2009 vykonané doplňujúce šetrenie zamerané na to, akým spôsobom poštová doručovateľka doručovala zásielku obsahujúcu rozsudok súdu prvého stupňa ţalovanej. V rámci doplňujúceho šetrenia vykonaného Okresným súdom Bratislava V
  18. februára 2010 bola ako svedkyňa vypočutá poštová doručovateľka A. V., ktorá do súdnej zápisnice spísanej pri tomto úkone (viď č.l. 163 spisu) uviedla, ţe 6 3 Cdo 40/2010 „...podrobnosti si uţ s odstupom času nepamätám... Ja som doručovala zásielky s opakovaným doručením vţdy v súlade s predpisom, postupy som vţdy dodrţiavala, v prvý deň som nechávala výzvu, ak adresát nebol zastihnutý a v druhý deň oznam. Výzvu a oznam som zanechávala v schránke“. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe zdrţiavanie sa adresáta predmetnej zásielky v mieste doručenia (ktoré nie je osvedčené obsahom doručenky na č.l. 56 spisu) nebolo poštovou doručovateľkou zistené. Podľa názoru dovolacieho súdu okolnosť, ţe poštová doručovateľka pri neúspešnom pokuse o doručenie zásielky nezisťovala, či sa adresát v mieste doručovania zdrţiava, je spôsobilá vyvolať „rozumné pochybnosti“ o nesplnení podmienky zdrţiavania sa adresáta zásielky v mieste doručenia ako jednej z podmienok uplatnenia fikcie doručovania v zmysle § 47 ods. 2 O.s.p. So zreteľom na tieto pochybnosti treba – aj pre účely dovolacieho konania v preskúmavanej veci – vychádzať z predpokladu, ţe opravný prostriedok (odvolanie) bol podaný v zákonnej lehote (viď závery Ústavného súdu Slovenskej republiky prijaté napríklad v nálezoch sp. zn. I. ÚS 118/07, II. ÚS 63/06, III. ÚS 249/08, IV. ÚS 324/07). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalovanej bola procesným postupom zavŕšeným odmietnutím odvolania (ku ktorému došlo bez splnenia podmienok pre postup podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) znemoţnená realizácia jej procesného oprávnenia domáhať sa vecného preskúmania rozhodnutia súdu včas podaným opravným prostriedkom (porovnaj R 23/1994). Postupom odvolacieho súdu jej v danom prípade bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. K ďalším námietkam uvedeným ţalovanou v dovolaní dovolací súd uvádza, ţe pre ustanovenie opatrovníka ţalovanej podľa § 29 ods. 1 O.s.p. neboli naplnené zákonné podmienky, nakoľko nebolo preukázané, ţe by ţalovaná bola právoplatne pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo jej spôsobilosť bola obmedzená. Pokiaľ dovolateľka namietala, ţe súdne rozhodnutia mali byť doručované jej splnomocnencovi pre preberanie poštových zásielok (p. M.), dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe plnomocenstvo pre preberanie poštových zásielok nie je prípustné zamieňať s procesným zastupovaním účastníka v konaní zástupcom na základe plnomocenstva pre celé konanie (§ 24 O.s.p.), v prípade ktorého je súd povinný doručovať všetky písomnosti, vrátane v konaní vyhlásených 7 3 Cdo 40/2010 rozhodnutí, tomuto zástupcovi a nie účastníkovi konania (§ 49 ods. 1 O.s.p.). Dovolaciemu súdu predloţené plnomocenstvá pre preberanie poštových zásielok určených do vlastných rúk, podľa svojho rozsahu a účelu len umoţňujú, aby poštový prepravca vydal, a subjekt odlišný od adresáta zásielky určenej do vlastných rúk (ţalovanej) právne účinne prevzal zásielku adresovanú do vlastných rúk ţalovanej. Tieto plnomocenstvá pre preberanie poštových zásielok však pre Š. M. nezakladajú právne postavenie zástupcu ţalovanej pre celé konanie v zmysle § 24 O.s.p. Zástupcom ţalovanej v konaní sa Š. M. stal aţ potom, čo súdu prvého stupňa po podaní odvolania predloţil plnomocenstvo pre zastupovanie ţalovanej v konaní (viď č.l. 71 spisu). So zreteľom na zistenú procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ktorá zakladá vţdy prípustnosť dovolania a je zároveň dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  19. decembra 2010 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.