1 písm. c/ O.s.p. Rozhodol tak po zistení, ţe odporca 1/ zapríčinil dňa
1 Občianskeho zákonníka, keď ako vodič motorového vozidla škodu spôsobil porušením právnej povinnosti. Odporkyňa 2/ na základe uzatvorenej poistnej zmluvy s odporcom 1/, ktorej súčasťou sú Všeobecné poistné podmienky, za poisteného zaplatila navrhovateľom náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, vrátane nákladov zdravotnej starostlivosti, dávok nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“). Navrhovatelia sa v konaní domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
2 Občianskeho zákonníka s odôvodnením, ţe konaním odporcu 1/ došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ich súkromný a rodinný ţivot chránených § 11 Občianskeho zákonníka vzhľadom na charakter následku, ktorý je trvalý a neodstrániteľný.
názoru súdu pri riešení základnej otázky, či náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá má svoj právny základ v neoprávnenom zásahu do práva na ochranu osobnosti (§ 11 a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) je krytá povinným zmluvným poistením, treba vychádzať z obsahu samotnej poistnej zmluvy (resp. poistných podmienok ako jej súčasti) poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorá vymedzuje dojednaný rozsah poistenia (záväzok vzniká ex contractu). Záväzok plniť za poisteného teda nevzniká zo zákona, nejde o zákonné poistenie zodpovednosti za škodu, kedy by bolo potrebné príslušný vnútroštátny právny predpis vykladať s pouţitím eurokonformného výkladu, ale sa jedná o povinné zmluvné poistenie charakteristické tým, ţe bez uzavretej poistnej zmluvy nemôţe takýto záväzok poisťovne ani vzniknúť. Nesúhlasil s názorom navrhovateľov, ţe otázka náhrady nemajetkovej ujmy závisí od výkladu pojmu 3 3 Cdo 301/2012 škoda v zmysle európskych smerníc upravujúcich povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla [v súčasnosti platná smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 (ďalej len „smernica“)] ako akejkoľvek majetkovej či nemajetkovej ujmy, pretoţe nedostatok priameho účinku uvedených smerníc moţno preklenúť eurokonformným výkladom iba v prípade potreby interpretácie vnútroštátneho právneho predpisu (čo nebol daný prípad) a nie výkladom obsahu pojmu škoda. Poukázal na to, ţe zo samotnej podstaty smerníc vyplýva, ţe vo vzťahu medzi jednotlivcami - súkromnoprávnymi subjektmi, smernica nikdy nemôţe mať priamy horizontálny účinok (tento môţe mať len vo vzťahu k členskému štátu prípadne k subjektu v jeho mene konajúcom), keď jeho pripustením, ako uţ uviedol Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len „SD“), by sa priznala Európskej únii (ďalej len „únia“) právomoc prijímať smernice ako akty s automatickým priamym účinkom, ktorými sú v zmysle právomocí únie iba nariadenia alebo rozhodnutia. Zaloţenie zodpovednosti poisťovateľa za vzniknutú nemajetkovú ujmu priamo na smernici, teda na základe smernice mu uloţiť povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu ako súkromnoprávnemu subjektu vo vzťahu súkromnoprávnych subjektov, je v rozpore s podmienkami prípustnosti priameho horizontálneho účinku smerníc. Ak štát neprijal opatrenia na prebratie prvej aţ piatej smernice o povinnom zmluvnom poistení s takým výsledkom, aby zodpovedali cieľu a účelu smerníc, nemôţu navrhovatelia zo samotných smerníc vyvodzovať zodpovednosť odporcu 2/ za nemajetkovú ujmu. V prípade, ak výsledok predvídaný smernicou nemoţno dosiahnuť prostredníctvom výkladu (ako v súdenej veci), právo spoločenstva ukladá členským štátom povinnosť nahradiť za splnenia určených podmienok škody, ktoré vznikli neprebratím smernice. Okresný súd ďalej poukázal na článok XII. všeobecných poistných podmienok (obsahujú výklad pojmov), ktoré sú súčasťou poistnej zmluvy uzavretej medzi odporcom 1/ ako poisteným a odporcom 2/ ako poisťovateľom, kde nie je definovaný obsah pojmu škoda, ktorý všeobecné poistné podmienky pouţívajú. Potom pri výklade tohto pojmu pouţitého v rámci písomného právneho úkonu treba postupovať v zmysle výkladového pravidla uvedeného v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ktorého právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen
ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tieţ
vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. V zmysle tohto ustanovenia potom pre vznik poistenia aj ohľadne náhrady nemajetkovej ujmy musela k tomu smerovať vôľa účastníkov zmluvy; vzhľadom na samotné jazykové vyjadrenie rozsahu poistenia v článku I. poistných podmienok je zrejmé, ţe predmetom poistenia bola iba 4 3 Cdo 301/2012 škoda v ponímaní úbytku v majetkovej sfére poškodeného a nie aj náhrada nemajetkovej ujmy; ak by účastníci mali na mysli aj poistenie tejto náhrady, nesporne by ju do poistnej zmluvy zahrnuli. Vzhľadom na to, ţe náhrada nemajetkovej ujmy u navrhovateľov nebola krytá poistením odporcu 1/ uzavretým s odporkyňou 2/, návrh navrhovateľov voči odporkyni 2/ čiastočným rozsudkom zamietol, nakoľko pre zameranie ďalšieho dokazovania vo veci súd v tomto štádiu konania, povaţoval za účelné vyriešiť otázku pasívnej vecnej legitimácie odporkyne 2/ (§ 152 ods. 2 O.s.p.). Zamietol aj návrh navrhovateľov na prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p., pretoţe otázka pasívnej legitimácie odporkyne 2/ nezávisela na výklade európskych smerníc upravujúcich povinné zmluvné poistenie, preto nebol dôvod ţiadať SD o rozhodnutie o predbeţnej otázke. Krajský súd v Ţiline na odvolanie navrhovateľov 1/ aţ 5/ a odporcu 1/ rozsudkom z 27. júna 2012 sp. zn. 7 Co 403/2011 napadnutý (čiastočný) rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, odvolanie odporcu 1/ odmietol ako podané neoprávnenou osobou. Proti svojmu rozhodnutiu pripustil dovolanie, lebo
jeho názoru ide v danom prípade o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu v otázkach: 1/ či odporkyňa 2/ je v spore pasívne legitimovaná na plnenie - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv navrhovateľov (práva na súkromný a rodinný ţivot) spôsobený úmrtím ich blízkej osoby pri dopravnej nehode
2 písm. a/, § 15 ods. 1 veta druhá zákona č. 381/2001 Z.z., ak nárok navrhovateľov nie je moţné priznať
zákona č. 381/2001 Z.z., 2/ či súd o uplatnenom nároku môţe rozhodnúť
článku 7 ods. 5 Ústavy SR priamou aplikáciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16. septembra 2009 v spojení s rozhodovacou činnosťou SD. Krajský súd sa stotoţnil so záverom okresného súdu, ţe pojem "škoda" v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. nesubsumuje v sebe (rozsah náhrady škody vymedzený v § 4 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona) aj náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a ţe táto náhrada nie je predmetom poisteného krytia v zmysle podmienok citovaného zákona. Pojmy vymedzené v § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. sú pojmami zhodnými, ktorých podmienky sú uvedené v § 442 aţ § 449a Občianskeho zákonníka. Podmienky vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ako nároku, ku ktorému došlo zásahom do osobnostných práv fyzických osôb sú uvedené v Prvej časti, Druhej hlavy Občianskeho zákonníka, kým podmienky (a pojmy) nároku na náhradu škody sú upravené v Šiestej časti, Druhej hlavy Občianskeho zákonníka. Výkladom pojmov (logickým a gramatickým) uvedených v zákone č. 381/2001 Z.z. vo vzťahu k podmienkam 5 3 Cdo 301/2012 uvedeným v § 1, § 4 ods. 2 písm. a/, § 15 ods. 1, ako aj ďalších ustanovení citovaného zákona, v porovnaní s pojmami nároku na náhradu škody a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vymedzenými v Občianskom zákonníku, dospel k záveru, ţe účelom zákonodarcu pri stanovení právnej úpravy rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona nebolo zaradiť aj nárok pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy, inak ktorého podmienky sú uvedené v § 11 a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak by aj pojmy pouţívané v smernici (osobná ujma a škoda na majetku) pouţívané tieţ ako "ujma" alebo "škoda" sa povaţovali aj za ujmy v sfére pozostalých, ktoré
nášho právneho poriadku moţno subsumovať pod nároky uvedené v § 11 a 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z obsahu zákona č. 381/2001 Z.z. vyplýva, ţe o takúto rozširujúcu transpozíciu smernice Európskej únie do nášho právneho poriadku (zákona č. 381/2001 Z.z.) sa nejedná. Takýto úmysel zákonodarcu pri schvaľovaní podmienok zákona č. 381/2001 Z.z. (a uvedených dôvodov nároku na náhradu škody) zrejme nebol, vychádzajúc napr. aj z toho, ţe doposiaľ nebolo novelizované napr. ust. § 444 Občianskeho zákonníka.
odvolacieho súdu je potrebné vychádzať z toho, ţe zákon č. 381/2001 Z.z. je zákonom lex specialis, ktorým sa osobitne upravujú podmienky povinného zmluvného poistenia povinnosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Poistná zmluva z
smernice poţadovanej (aj) náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých, ak zákonodarca pri schvaľovaní zákona č. 381/2001 Z.z. (jeho obsahových podmienok) na všetky podmienky smernice neprihliadal.
názoru odvolacieho súdu priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ako nároku "na náhradu škody" v zmysle smernice, by bolo moţné len vykonaním novely zákona č. 381/2001 Z.z. (v časti rozsahu poistenia zodpovednosti), prípadne novelou ustanovení Občianskeho zákonníka v častiach o náhrade škody. Zároveň uviedol, ţe navrhovatelia
vnútroštátneho práva majú moţnosť domáhať svojho práva na súde (
článku 46 ods. 1 Ústavy SR), ako nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, z dôvodov uplatnených v návrhu si navrhovatelia môţu v občiansko-súdnom konaní uplatniť tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy proti tomu, kto do ich osobnostného práva (práva na súkromný a rodinný ţivot) zasiahol. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých 6 3 Cdo 301/2012 výrokoch potvrdil, odvolanie odporcu 1/ proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľov voči odporkyni 2/,
1 písm. b/ O.s.p. odmietol ako podané neoprávnenou osobou. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali navrhovatelia dovolanie a ţiadali, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa tak, ţe určí, ţe nárok navrhovateľov voči odporkyni 2/ je čo do právneho základu opodstatnený, alebo aby zrušil rozsudky súdov niţších stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň ţiadali dovolacie konanie prerušiť
1 písm. c/ O.s.p. a SD predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovali v podanom dovolaní. Namietali, ţe konanie je postihnuté vadami
f/ a písm. g/ O.s.p. K odňatiu ich moţnosti konať pred súdmi došlo tým, ţe odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu, ktorý sa s jeho odôvodnením stotoţnil, nerešpektuje základné právne premisy, je arbitrárne, keďţe si všeobecne záväzné právne predpisy vykladá v priamom rozpore s ich výslovným znením a inkorporuje v sebe prvok prekvapivosti a nepredvídateľnosti vzhľadom na zauţívanú súdnu prax (rozsah poistenia záväzne stanovený zákonom č. 381/2001 Z.z.) a teda narúša princíp právnej istoty právneho štátu. Ďalej vytýkali odvolaciemu súdu nesprávny postup, keď nevyhovel ich návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p. za účelom poţiadania SD o rozhodnutie o predbeţných otázkach, tak ako boli formulované pred súdom prvého stupňa ako aj odvolacím súdom. V rozsahu výkladu práva Európskeho spoločenstva je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym sídlom nielen sudca určený rozvrhom práce
osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemoţno obísť. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
dovolateľov kľúčovým pre posúdenie predmetnej otázky zásadného právneho významu
ktorého medzi týmito pojmami nie je pojmová blízkosť aj s ohľadom na ich systematické zaradenie a gramaticky a logický výklad a odlišný obsah. Tento názor je nesprávny, neberúci do úvahy existujúce pramene európskeho práva, rozhodovaciu činnosť SD ani závery právnej vedy. Poukázali na to, ţe 7 3 Cdo 301/2012 zákon č. 381/2001 Z.z. je výsledkom transpozície tzv. 5 motorových smerníc upravujúcich oblasť poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, a to: 1/ smernica Rady 72/166/EHS z
dovolateľov všetky citované smernice jednoznačne zahŕňajú tak ujmu ako aj škodu, mysliac tým tak nemajetkovú ujmu, resp. osobnú ujmu ako aj všetky druhy škôd tak ako ich pozná slovenský právny poriadok. V zmysle uvedeného je vo vzťahu k zneniu slovenského implementačného právneho predpisu potrebné pristúpiť k výkladu, ktorý bude akceptovať „akékoľvek ujmy alebo škody“ ako kryté povinným zmluvným poistením. Poukázali na článok 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“), v zmysle ktorého, ak smernica obsahuje určité ustanovenia vyjadrujúce jej cieľ, kaţdý členský štát je povinný smernicu do tohto cieľa implementovať a na členský štát sa ponecháva len voľba foriem a metód takejto implementácie. V tomto smere treba vychádzať z predpokladu, ţe aj slovenský zákonodarca pri tvorbe zákona musel vychádzať zo znenia týchto smerníc, a ţe jeho úmyslom bolo implementovať smernice v ich celosti a vo všetkých ich častiach. Doslovné znenie slovenského právneho predpisu je potrebné ho vykladať eurokonformným spôsobom v súlade s citovanými smernicami a ich tzv. nepriamym účinkom, ktorým 8 3 Cdo 301/2012 sa rozumie povinnosť vnútroštátnych súdov a iných orgánov verejnej moci aplikujúcich právo Únie vykladať vnútroštátne právo v súlade so znením a cieľom smernice. V ďalšej časti dovolania poukázali na viaceré rozsudky SD, v ktorých bol formulovaný princíp nepriameho účinku smerníc ES [rozsudok v prípade Von Colson č. 14/83 z 10. apríla 1984, rozsudok zo 4. júla 2006 Konstantinos Adeneler a iní v ELOG (C-212/04)].
názoru dovolateľov, ak má slovenský vnútroštátny súd podať adekvátny výklad slovenského právneho predpisu, ktorý je výsledkom transpozície smerníc, je nevyhnutné, aby podrobne skúmal aj znenie samotných smerníc a zvlášť v nich vyjadrené ciele a ich účel. Vyššie citované smernice jednoznačne zahŕňajú tak ujmu ako aj škodu, mysliac tým tak nemajetkovú, resp. osobnú ujmu, ako aj všetky druhy škôd tak, ako ich pozná slovenský právny poriadok. Pripustením takéhoto záveru je preto potrebné aj vo vzťahu k zneniu slovenského implementačného právneho predpisu pristúpiť k výkladu, ktorý bude akceptovať „akékoľvek ujmy alebo škody“, ako kryté povinným zmluvným poistením. Lepšie pochopenie a interpretácie cieľov citovaných smerníc umoţní rozhodovacia činnosť SD, medzi najdôleţitejšie moţno zaradiť rozsudky vo veciach Ruiz Bernáldes (rozsudok z
dovolateľov sú tzv. „Princípy európskeho deliktuálneho práva (ďalej len „Princípy“), prijaté v roku 2005 Európskou skupinou pre deliktuálne právo, členmi ktorej sú významní predstavitelia právnej vedy z celého sveta. V zmysle Princípov (článku 10:301 ods. 3) je nemajetková ujma výslovne chápaná ako ujma (zhoršenie) telesného alebo duševného zdravia, teda v kontexte zákona č. 381/2001 Z.z. ako súčasť škody na zdraví. Vzhľadom na uvedené dovolatelia zastávali názor, ţe vo svetle uvedených prameňov európskeho práva, rozhodnutí Súdneho dvora, ako aj Princípov európskeho deliktuálneho práva je zrejmé, ţe výklad pojmov škoda, či ujma tak, ako sú pouţité v Prvej aţ Piatej 9 3 Cdo 301/2012 motorovej smernici, v smernici 2009/103/ES, ako aj v zákone č. 301/2001 Z.z. zahŕňa aj nemajetkovú ujmu pozostalých po obeti dopravnej nehody, preto je odôvodnený priamy nárok pozostalých proti poisťovni – odporkyni 2/. V podaní z 28. októbra 2013 navrhovatelia – dovolatelia poukázali na rozsudok SD C-22/12 vo veci Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej, ktorý
ich názoru môţe mať podstatný vplyv na predmetné konanie. SD v uvedenej veci odpovedal na prejudiciálnu otázku Krajského súdu v Prešove tak, ţe článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z
zákona č. 381/2001 Z.z. Poukázali v podrobnostiach na body 46, 47, 49, 50, 54 a 55 citovaného rozsudku, ktoré povaţujú za významné pre rozhodnutie danej veci. Odporca 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe súhlasí s dôvodmi dovolania navrhovateľov. Poukázal na to, ţe rozsah škôd, ktoré sa nahrádzajú poškodeným pri dopravných nehodách, je stanovený vnútroštátnym právom (nie poistnou zmluvou) a rozsah krytia náhrady týchto škôd je jasne a jednoznačne určený komunitárnym právom (nie poistnou zmluvou, ani vnútroštátnou právnou úpravou, ak je v rozpore s právom Európskej únie). V súlade s bodom 22 úvodných ustanovení smernice 2009/103/ES, osobnú ujmu a škodu na majetku, ktorú utrpeli chodci, cyklisti a iní nemotorizovaní uţívatelia cesty, ktorí sú obyčajne najslabšími účastníkmi nehody, by malo pokrývať povinné zmluvné poistenie vozidla účastného na nehode, kde majú nárok na odškodnenie
vnútroštátneho občianskeho práva. Pojem poškodený je pritom v čl. 1 ods. 2 uvedenej smernice definovaný ako akákoľvek osoba oprávnená na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Poukázal na záväznosť smerníc
čl. 288 ZFEÚ pre členské štáty, ktorým je určená, vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Preto akékoľvek znenie slovenského právneho predpisu je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade s cieľom implementovaných smerníc. Z rozhodovacej činnosti SD je zrejmá povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby zodpovednosť na škodu uplatniteľná
10 3 Cdo 301/2012 ich vnútroštátneho práva bola krytá poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Vnútroštátna úprava, ktorá vylučuje nárok na nemajetkovú ujmu zo systému povinného poistenia je v rozpore s právom Európskej únie. Z uvedených skutočností je zrejmé, ţe keď je vodič motorového vozidla zaviazaný
vnútroštátneho práva nahradiť akúkoľvek škodu, teda i nemajetkovú ujmu pozostalým z titulu ujmy spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, táto je krytá povinným zmluvným poistením. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý čiastočný rozsudok zrušiť spolu s rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odporkyňa 2/ sa k dovolaniu navrhovateľov nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015, lebo dovolanie bolo podané pred týmto dňom)] po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p a dospel k záveru, ţe dovolanie treba zamietnuť. Pred rozhodnutím vo veci samej dovolací súd skúmal najskôr, či je dôvodný návrh dovolateľov na prerušenie dovolacieho konania
1 písm. c/ O.s.p.,
ktorého súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada SD o rozhodnutie o predbeţnej otázke
medzinárodnej zmluvy. Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, ţe poţiada
čl. 267 ZFEÚ SD o vydanie o predbeţnej (prejudiciálnej otázke).
tohto ustanovenia SD má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr EÚ. Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke nemoţno vykladať absolútne, t.j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy a za akýchkoľvek okolností povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je ţiadny dôvod pre prerušenie konania. Zákon č. 381/2001 Z.z. je síce výsledkom transpozície tzv. 5 motorových smerníc upravujúcich oblasť poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, 11 3 Cdo 301/2012 z určujúceho hľadiska v danej veci išlo ale zo strany súdov niţších stupňov o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (zákona č. 381/2001 Z.z. a Občianskeho zákonníka). SD v rámci výkonu svojej právomoci v rozsudku z 24. októbra 2013 sp. zn. C-22/12 nevyslovil nesprávnu implementáciu tzv. motorových smerníc do právneho poriadku Slovenskej republiky, ani nekonštatoval, ţe ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. a § 11 a nasl., ďalej § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka sú v rozpore s právom EÚ (konkrétne so smernicami, ktoré boli transponované do zákona č. 381/2001 Z.z. v znení zákona č. 110/2007 Z.z. Ak sa súkromné právo členského štátu neprieči právu EÚ, je oprávnený na jeho výklad vnútroštátny súd, ktorý vychádza z platnej právnej úpravy, t.j. v danej veci zo zákona č. 381/2001 Z.z. a Občianskeho zákonníka. Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania
1 písm. c/ O.s.p. zamietol. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či navrhovateľmi podané dovolanie smeruje proti rozsudku, proti ktorému ho zákon pripúšťa. V preskúmavanej veci odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku zaloţil prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. Ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia, dovolateľ je oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom konaní potom predmetom posudzovania môţe byť len správnosť riešenia uvedenej právnej otázky. Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva pritom povinnosť dovolacieho súdu prihliadať vţdy (aj bez osobitnej námietky dovolateľa) na procesné vady konania uvedené v § 237 O.s.p. a tzv. iné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Túto povinnosť má teda dovolací súd aj v konaní o dovolaní, prípustnosť ktorého bola zaloţená výrokom odvolacieho súdu
3 O.s.p. Navrhovatelia vady konania vymenované v § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. nenamietali a ţiadna z týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolatelia tvrdia, ţe postupom súdov im bola odňatá moţnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba 12 3 Cdo 301/2012 rozumieť procesne nesprávny postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţňuje realizácia jeho procesných oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
dovolateľov došlo v konaní k odňatiu ich moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu, ktorý sa s jeho odôvodnením stotoţnil, absolútne nerešpektujú základné právne premisy, je arbitrárne, keďţe si všeobecne záväzné právne predpisy vykladá v priamom rozpore s ich výslovným znením a inkorporuje v sebe prvok prekvapivosti a nepredvídateľnosti, keďţe sa vymyká zo zauţívanej súdnej praxe (rozsah poistenia záväzne stanovený zákonom č. 381/2001 Z.z.) a narúša princíp právnej istoty. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu povaţoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ zaloţené na iných právnych záveroch neţ rozhodnutie súdu prvého stupňa (viď tieţ uznesenie najvyššieho súdu zo
f/ O.s.p. Obsah dovolania nasvedčuje tomu, ţe dovolatelia namietajú i nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, čo malo za následok jeho nepreskúmateľnosť. Najvyšší súd k tomu uvádza, ţe judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) povaţuje uţ dávnejšie nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Správnosť takého nazerania 13 3 Cdo 301/2012 na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Najvyšší súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil, ţe by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. V danom prípade obsah spisu v ničom neodôvodňuje uplatnenie druhej vety predmetného stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety stanoviska a týka sa výlučne len takých ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad môţe ísť v praxi vtedy, keď dôsledky nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia majú najvyšší stupeň intenzity, napríklad preto, ţe rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo ţe sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”; samo neúplné odôvodnenie ale vadou takej intenzity nie je. Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v primeranom rozsahu uvádza skutkový stav, ktorý súd povaţoval za rozhodujúci, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Dovolací súd pripomína, ţe konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú 14 3 Cdo 301/2012 (kompletizujúcu) jednotu. Za vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. vo všeobecnosti nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľov. Dovolatelia namietajú, ţe konanie je postihnuté vadou
g/ O.s.p., nakoľko vo veci rozhodol súd nesprávne obsadený, pretoţe
ich názoru sa na rozhodovaní mali podieľať prostredníctvom inštitútu predbeţnej otázky a následného výkladu normy európskeho práva sudcovia SD. K takto odôvodnenej námietke dovolací súd dodáva, ţe naplnenie tohto dovolacieho dôvodu, by bolo moţné v prípade, ak by bol daný dôvod na prerušenie súdneho konania
1 písm. c/ O.s.p. V prejednávanom prípade, či uţ odvolací ale aj dovolací súd dospeli k opačnému záveru, teda, ţe nie sú dané dôvody pre prerušenie konania a výklad normy európskeho práva sudcami SD, preto ani takáto argumentácia dovolateľov vadu konania
g/ O.s.p. nezakladá. Dovolací súd nezistil, ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); námietku dovolateľov v súvislosti s nedostatočným odôvodnením rozhodnutí súdov dovolací posúdil ako neopodstatnenú (viď vyššie). V dovolaní sa namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v oboch pripustených dovolacích otázkach spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ako uţ vyššie bolo uvedené, prípustnosť dovolania vyplýva z § 238 ods. 3 O.s.p., a v takom prípade je dovolateľ oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke (príp. otázkach), pre ktorú bolo dovolanie pripustené (pozn.: vo vzťahu k dovolaniu pripustenému dovolacím súdom
3 O.s.p. sa uvedené ako principiálny, konštantný a nemenný prístup dovolacieho súdu jednotne aplikuje všetkými 15 3 Cdo 301/2012 senátmi najvyššieho súdu v ich doterajšej rozhodovacej praxi – viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z
2 písm. a/, § 15 ods. 1 veta druhá zákona č. 381/2001 Z.z.“. Odvolací súd pri posudzovaní otázky pasívnej legitimácie odporkyne 2/ vychádzal z názoru totoţného so súdom prvého stupňa, ţe pojem škoda v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. nesubsumuje v sebe aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a ţe táto náhrada nie je predmetom poistného krytia v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ uvedeného zákona, z ktorého dôvodu odporkyňa 2/ nie je v konaní pasívne legitimovaná. Otázka pasívnej legitimácie poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy
Občianskeho zákonníka za zásah do ich osobnostných práv pozostalých spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode a jej krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. uţ bola v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu riešená, a to uznesením z
ktorého povinnosť odporkyne 2/ na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na nárok navrhovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúci z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Predmetom úpravy zákona č. 318/2001 Z.z. (lex specialis) je povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla; takto určenému predmetu zodpovedá aj vymedzenie, na koho sa poistenie zodpovednosti vzťahuje (vzťahuje sa na kaţdého, kto zodpovedá za škodu § 1) a vymedzenie rozsahu poistného krytia (§ 4). Vzťah tohto zákona k všeobecnej právnej úprave, ktorou je Občiansky zákonník vymedzuje § 1 ods. 2 nasledovne:, „Ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na poistenie zodpovednosti osobitné predpisy“. V poznámke k tejto úprave zákon odkazuje na Občiansky zákonník a zákon o poisťovníctve. To znamená, ţe ak zákon č. 381/2001 Z.z. neustanovuje inak, treba aplikovať osobitné predpisy, za ktoré v prípade poistenia treba povaţovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 788 a nasl.), prípadne ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak § 788 OZ neustanovuje inak.
1 zákona č. 318/2001 Z.z. poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na kaţdého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.
2 zákona č. 318/2001 Z.z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu: a/ škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, b/ škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c/ účelne vynaloţených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov
písmen a/, b/ a d/, ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a/ alebo písm. b/, alebo poisťovateľ 17 3 Cdo 301/2012 neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, d/ ušlého zisku. Citované ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. vymedzuje rozsah poistného krytia, a to tým spôsobom, ţe pod písm. a/ aţ d/ tohto ustanovenia obsahuje taxatívny výpočet prípadov, na ktoré sa vzťahuje poistné krytie a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje (okrem prípadu uvedeného pod písmenom c/), zhodné s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 442 a nasl.). Z takto vymedzeného rozsahu poistného krytia je zrejmé, ţe rozlišuje vecnú škodu, ktorá je v Občianskom zákonníku upravená v § 443 a škodu na zdraví, ktorú upravujú ustanovenia § 444 - § 449a Občianskeho zákonníka. V dôvodovej správe k zákonu č. 381/2001 Z.z. sa výslovne uvádza ţe: „Rozsah poistenia zodpovedností je v návrhu vymedzený s ohľadom na nároky vyplývajúce z tohto zákona, jednotlivé zloţky náhrady škody a na územnú platnosť poistenia“. Poistený má
2 písm. a/ tohto zákona právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a náhradu nákladov pri usmrtení, pričom poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi (§ 15 zákona č. 381/2001 Z.z.). Zákon č. 381/2001 Z.z. a ani Občiansky zákonník pojem škody nedefinuje, hoci pokiaľ ide o skutočnú škodu a o ušlý zisk, beţne tieto pojmy na rôznych miestach pouţíva. Uvedené je tak prenechané občianskoprávnej teórii a súdnej praxi. Tie celkom zhodne za škodu v zmysle občianskeho práva povaţujú kaţdú majetkovú ( materiálnu – hmotnú) ujmu (stratu), ktorú moţno objektívne vyjadriť (vyčísliť) všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi (viď R 55/1971). Občiansky zákonník nezahrňuje pod pojem škody i nemajetkovú (imateriálnu – nehmotnú – ideálnu) ujmu, táto sa ale
platného právneho stavu odškodňuje len v prípadoch osobitne stanovených v § 444. Ak dôjde ku škode, resp. z teoretického hľadiska presnejšie k ujme na zdraví či ţivote, t.j. na osobnostných (imateriálnych, nemajetkových, nehmotných) statkoch, vzniká poškodenému taxatívne vymedzený komplex práv na ich náhradu, resp. na ich zmiernenie. Tento komplex práv, ktorými sa odškodňuje tak vzniknutá majetková ujma, ako i vzniknuté určité stanovené druhy nemajetkovej ujmy, sa spravuje zvláštnym právnym reţimom
18 3 Cdo 301/2012 Pri ujme na zdraví ide v prvom rade o právo na náhradu za stratu na zárobku, a to jednak po dobu pracovnej neschopnosti či pri invalidite a právo na stratu na dôchodku, ako i o právo na náhradu účelných nákladov spojených s liečením. V prípade smrti poškodeného ide o právo na náhradu nákladov pohrebu ako i o náhradu nákladov na výţivu pozostalých. V rámci náhrady škody, resp. ujmy na zdraví Občiansky zákonník priznáva na základe výslovnej úpravy § 444 poškodenému naviac právo na jednorazové peňaţné odškodnenie – resp. právo na primerané zmiernenie alebo zadosťučinenie (satisfakciu) za vzniknutú nemajetkovú ujmu. Táto nemajetková ujma spočíva
platného slovenského práva jednak vo vytrpených bolestiach, jednak v sťaţení spoločenského uplatnenia [tieto nároky sú podrobnejšie upravené v osobitných všeobecne záväzných právnych predpisoch (zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 Z.z., zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia)]. V týchto prípadoch ani nejde o ekvivalent takto vzniknutých nemajetkových ujem, lebo tie nemoţno ako majetkovú ujmu - škodu - presne vyčísliť, jedná sa iba o ich zmiernenie formou poskytnutia určitej peňaţnej čiastky (materiálnej satisfakcie), ktorá neplní funkciu náhrady vzniknutej nemajetkovej ujmy, ale funkciu iba jej určitého primeraného zmiernenia.
1 Občianskeho zákonníka pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady spojené s liečením a
ods. 2 pri usmrtení primerané náklady spojené s pohrebom, pokiaľ neboli uhradené pohrebným poskytnutým
predpisov o nemocenskom poistení. Vzhľadom na skutočnosť, ţe pojem „náklady“ v súvislosti so škodou na zdraví, resp. pri usmrtení, právny poriadok pozná a pouţíva ho vo význame, ktorý uvádza § 449 Občianskeho zákonníka,
názoru dovolacieho súdu nie je moţné pojem „náklady pri usmrtení“ vykladať tak, ţe by pod tento pojem mala patriť aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Doterajšia právna prax, ale aj právna teória a ani samotné znenie zákona, nikdy neoznačovali „nemajetkovú ujmu pozostalých slovným spojením „náklady spojené s úmrtím“. Takýto extenzívny výklad by bol v priamom rozpore s gramatickým významom pouţitého slovného spojenia. Pojem „náklady spojené s pohrebom resp. s liečením má svoj konkrétny legislatívny obsah a pod pojmom „náklady“ treba rozumieť určitú kompenzáciu výdavkov, ktoré poškodený, resp. pozostalí po poškodenom, vynaloţili v súvislosti s pohrebom, resp. liečením. So zreteľom na uvedené moţno dospieť k záveru ţe pod nákladmi pri usmrtení je potrebné rozumieť primerané náklady spojené s pohrebom, prípadne iné výdavky, ktoré 19 3 Cdo 301/2012 boli v súvislosti s usmrtením poškodeného preukázateľne vynaloţené v zmysle § 449 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príp. aj náklady spojené s liečením
predchádzajúceho odseku. Uvedené nároky sú v plnom rozsahu kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ako súčasť náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Pri aplikácii § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. nestačí vychádzať len zo samotného znenia tohto ustanovenia, ale ho treba vykladať v jednote s ustanoveniami, na ktoré nadväzuje.
1 zákona č. 381/2001 Z.z. má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky; platná legislatíva a ani právna teória neoznačuje osobu, ktorej osobnostné práva boli porušené za „poškodenú osobu“. Tieţ v § 2 písm. g/ zákona č. 381/2001 Z.z. sa uvádza, ţe poškodeným je ten, kto utrpel prevádzkou motorového vozidla škodu a má nárok na náhradu škody (nie nemajetkovej ujmy)
tohto zákona. Obdobne aj v § 2 písm. i/ tohto zákona sa poistnou udalosťou rozumie vznik povinnosti poisťovateľa alebo kancelárie nahradiť vzniknutú škodu (nie nemajetkovú ujmu). So zreteľom na uvedené zákonné ustanovenia nemoţno dospieť k inému záveru, ako k tomu, ţe povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá výlučne škoda, nie nemajetková ujma za zásah do osobnostných práv poškodených osôb v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné poukázať na pojmovú obsahovú odlišnosť inštitútov zodpovednosti za škodu a zodpovednosti za zásah do osobnostných práv v slovenskom vnútroštátnom práve. Zodpovednosť za škodu je upravená v Šiestej časti Občianskeho zákonníka s názvom „Zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie“ a Zodpovednosť za zásah do osobnostných práv je upravená v Prvej časti Občianskeho zákonníka s názvom „Všeobecné ustanovenia“ a je konštruovaná podstatne odlišným spôsobom ako zodpovednosť za škodu. Pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu, táto je zaloţená na subjektívnom princípe, pričom zavinenie sa prezumuje. Osobitne však v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov v §§ 427 aţ 431 Občianskeho zákonníka stanovuje zodpovednosť prevádzateľa motorového vozidla zaloţenú na objektívnom princípe. Právo na náhradu škody v rámci úpravy zodpovednosti za škodu patrí fyzickým ako aj právnickým osobám. Spôsob a rozsah náhrady škody upravuje Občiansky zákonník v §§ 442 aţ 449a, pričom predpokladá náhradu škody spôsobenú na veciach, resp. majetkových právach (vecná škoda) alebo náhradu škody na zdraví. Škoda 20 3 Cdo 301/2012 sa uhrádza v zásade v peniazoch alebo uvedením do predošlého stavu, vznik škody a jej rozsah musí byť vţdy preukázaný poškodeným. Predmetom ochrany osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) je nehmotná hodnota ľudskej osobnosti.
slovenskej právnej teórie právo na ochranu osobnosti prestavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka. Subjektom tohto práva môţe byť preto len fyzická osoba. Zásah do práva na ochranu osobnosti sa zásadne odškodňuje v nepeňaţnej forme. Moţnosť priznať peňaţnú náhradu za zásah do práva na ochranu osobnosti sa predpokladá aţ v prípade, ak sa primerané morálne zadosťučinenie ukazuje ako nepostačujúce. Na rozdiel od odškodnenia v prípade zodpovednosti za škodu, pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peňaţnej forme súdom nestanovuje zákon ţiadne medze a uplatňuje sa široká miera voľnej úvahy. Odlišnosť oboch inštitútov potvrdzuje aj samotné znenie § 16 Občianskeho zákonníka,
ktorého, ak niekto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí inému škodu, zodpovedá za ňu
ustanovenia tohto zákona o zodpovednosti za škodu. Podstatou a účelom nemajetkovej ujmy v peniazoch je poskytnúť fyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené, priznanie peňaţnej satisfakcie. Keďţe skutočnú ujmu nie je moţné presne zistiť (dá sa len predpokladať), výška nemajetkovej ujmy sa nedá presne vyčísliť a teda ani preukázať. Bezprostredne s otázkou pasívnej legitimácie odporkyne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody
Občianskeho zákonníka zo zmluvného zákonného poistenia nepochybne súvisí posúdenie rozsahu poistného krytia
2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. So zreteľom na vyššie uvedené, odvolací súd správne ustálil, ţe do pojmu náhrady škody a nákladov pri usmrtení v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. nemoţno subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody. Povinnosť ţalovanej 2/ na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúci z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a teda odporkyňa 2/ nie je v konaní o tomto nároku pasívne legitimovaná. So zreteľom na uvedené súdy niţších stupňov správne posúdili v danej veci nedostatok pasívnej legitimácie odporkyne 2/ pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy
2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. 21 3 Cdo 301/2012 Dovolací súd za správny povaţuje aj záver odvolacieho súdu, ţe pri nárokoch
Občianskeho zákonníka je moţné uplatňovať si nemajetkovú ujmu len voči osobe, ktorá sa takéhoto zásahu do integrity osobnosti dopustila, čo vo vzťahu k odporkyni 2/ - poisťovni- nie je splnené. Pokiaľ ide o prvú dovolaciu otázku (I), dovolací súd zároveň poukazuje na závery rozsudku najvyššieho súdu z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009, v ktorom dovolací súd podal výklad ustanovenia § 4 zákona č. 381/2001 Z.z., z ktorého vyplýva, ţe predmetné zmluvné poistenie kryje nároky explicitne uvedené v citovanom ustanovení § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nie však iné prípadné nároky vzniknuté z iného titulu. Posudzoval otázku pasívnej legitimácie ţalovanej poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. so záverom, ţe pasívna legitimácia poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy
zákona č. 381/2001 Z.z. nie je daná. Dovolací súd nevzhľadal dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. ani po rozhodnutí SD rozsudkom C-22/12 vo veci Katarína Hassová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej. Právna veta tohto rozsudku jednoznačne konštatuje, ţe „Článok 3 ods. l smernice Rady 72/166/EHS z
zákona č. 381/2001 Z.z., odvolací súd za ďalšiu otázku zásadného významu povaţoval otázku 2/ „či súd o uplatnenom nároku môţe rozhodnúť
článku 7 ods. 5 Ústavy SR priamou aplikáciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16. septembra 2009 v spojení s rozhodovacou činnosťou SD“. Súdy v danej veci vychádzali z názoru, ţe smernice upravujúce povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla – tzv. motorové smernice (v súčasnosti platná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/RS zo 16.09.2009) nemajú priamy účinok vo vzťahu medzi jednotlivcami – súkromnoprávnymi subjektmi, ktorý moţno preklenúť eurkonformným výkladom iba v prípade potreby interpretácie vnútroštátneho právneho predpisu (čo však nebol daný prípad), pričom zo samotnej podstaty smerníc vyplýva, ţe nikdy nemôţu mať priamy horizontálny účinok medzi jednotlivcami (tento môţe mať len vo vzťahu k členskému štátu, prípadne k subjektu konajúcom v jeho mene). Smernice majú špeciálne postavenie v rámci komunitárneho práva Spoločenstva. Smernica ako jeden z prameňov práva Európskej únie (EÚ) je definovaná v čl. 288 ZFEÚ ako záväzná pre kaţdý štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, ktoré si potom môţu vybrať spôsob vykonania tohto cieľa na vnútroštátnej úrovni, čo znamená, ţe smernica nie je právne perfektná a jej vykonanie si vyţaduje transpozíciu na vnútroštátnej úrovni. 23 3 Cdo 301/2012 V zásade sa rozlišujú dva druhy účinku (aplikácie) smerníc, a to priamy účinok, na základe ktorého vznikajú subjektom práva a povinnosti, a nepriamy účinok, ktorý spočíva v moţnosti účastníka ţiadať, aby v konkrétnom prípade súd uplatnil tzv. eurokonformný výklad vnútroštátneho práva v súlade s ustanovením smernice. Judikatúra SD postupne skonkretizovala podmienky, za splnenia ktorých sa moţno domáhať priameho účinku smernice, a to: a/ márne uplynutie lehoty na transpozíciu smernice, b/ ţiadna alebo nesprávna implementácia smernice (transponovaná neskoro, nesprávne alebo neúplne), c/ dostatočná jasnosť smernice, tak aby umoţnila bezprostrednú aplikáciu; ustanovenia smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát sú dostatočne jasné, presné (určité) a nepodmienené, d/ nepodmienený vznik práva vyp
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.